VÝSTAVNÉ STAVOVCE (Barbora Idesová, Marie Kotasová Adámková, Tom Velčovský) – recenzia

Za posledných pár rokov pribudlo obrovské množstvo krásnych a originálnych náučných detských knižiek o zvieratách, takže rodičia už môžu byť vyberavejší. Ja sa pri výbere riadim dvoma kritériami: titul musí mať naozaj kvalitné ilustrácie a systematický prístup. Kniha z Albatrosu Výstavné stavovce ich spĺňa obe, a môžem ju odporúčať ako jednu z najvydarenejších tohtoročných noviniek.

Pod systematickým prístupom mám na mysli to, že text by mal byť postavený na nejakej zmysluplnej osnove a nebyť len neusporiadaným zoznamom kuriozít, z ktorých sa v konečnom dôsledku človek nič nenaučí. Autori titulu Výstavné stavovce, naopak, vychádzajú z klasických biologických kategórií.

Učebnica biológie bez zbytočnej terminológie

Bez toho, aby autori použili termíny ako kmeň, podkmeň, trieda, druh a pod., charakterizujú stavovce ako organizmy s chrupavkovitou či kostenou chrbticou tvorenou stavcami. Patria sem paryby, ryby, obojživelníky, plazy, vtáky a cicavce (vrátane ľudí). Triedy stavovcov tvorcovia predstavujú vo fylogenetickom poradí – teda v poradí, v akom sa jednotlivé konáre odčleňovali od stromu evolúcie.

Porovnávaním ich základných orgánových sústav (najmä opornej, pohybovej, obehovej, dýchacej, rozmnožovacej a nervovej) sa ukazuje, komu príroda nadelila aké schopnosti – kľúčové na prežitie v danom prostredí. Bez toho, aby sa tu explicitne spomínala evolúcia, sledujeme, ako sa jednotlivé druhy prispôsobovali okoliu. Vtáky majú okrem pľúc ešte vzdušné vaky, ktoré im pomáhajú lietať. Blany medzi prstami zase umožňujú vodným vtákom plávať; dočasný vaječný zub pomáha plazom vyliahnuť sa z vajca.

Výstavné stavovce

Leitmotívom knižky sú kostry. Na nich asi najlepšie vidieť, ako sa organizmy prispôsobujú svojmu prostrediu. Autori teda „chodia“ okolo evolúcie bez toho, aby ju priamo spomenuli a definovali, čo je možno trochu škoda. Nie je to téma, ktorá by sa nedala vysvetliť už aj malým deťom; aj na slovenskom trhu je viacero knižiek o Darwinovi pre najmenších. Trochu ma mrzí, že autori používajú vyjadrenia, ktoré idú priamo proti princípom evolúcie: „Našťastie, hyeny majú silné čeľuste, aby zjedli úplne všetko, čo zostane [po dravcoch]. Napríklad aj kosti!“ Alebo: „Opice vidia červenú farbu, aby dokázali rozoznať zrelé ovocie.“ Na prvý pohľad to vyzerá ako detail, ale vetu treba obrátiť tak, aby sa príčina nezamieňala za následok. Opiciam sa vyvinula schopnosť vidieť červenú farbu, vďaka čomu rozoznajú zrelé ovocie.

Komu je kniha Výstavné stavovce určená

Text s minimom odborných termínov je prístupný už pre 6-ročné deti. Tomuto veku je prispôsobené aj naozaj veľké písmo a grafika, ktorá necháva text „dýchať“, takže deti sa na stránkach nemôžu stratiť.

Je to ideálne čítanie pre rodiny s malými aj staršími deťmi. Ak máte doma škôlkara, určite ho zaujmú veľké ilustrácie. Text je dostatočne informatívny aj pre piatakov-šiestakov a zároveň písaný nadľahčeným tónom, aby zaujal aj prváčikov:

„Mastné perie nenasaje vodu a zostane suché. Mokré perie je naopak ťažké a vtáky sú potom tiež ťažké a ťažkému vtákovi sa zle lieta. Perie je pre vtáky veľmi dôležité a musia si ho pravidelne meniť. Husi ho zhadzujú celé naraz, a kým im znova narastie, nemôžu lietať. Takže si pamätajte, že mokrý ani nahý vták len tak nepoletí.“

„Kivi je endemit. To znamená, že všetci kiviovia žijú len na jednom mieste. Na tomto mieste, volá sa Nový Zéland, dlhú dobu nežil žiadny tvor, ktorému by chutili, a tak sa kiviovia nemuseli ničoho obávať. Mali taký pokoj, že prestali úplne lietať. Rovnako ako všetky ostatné vtáky sa rodia z vajec. To ich je ale neobvykle veľké, pretože obsahuje veľa žĺtka. Zo žĺtka sa vyvinie embryo a z embrya sa potom vyvinie mláďa. A pretože je toho žĺtku veľa, je malý kivi po narodení vlastne už celkom veľký. Nikto nevie prečo, ale to kiviov netrápi.“

„Plazy majú dobré oči, ktoré dokonca kryje aj tretie viečko, rôzne druhy majú rôzne zreničky. Napríklad u hadov aktívnych v noci nájdete zreničku zúženú, u hadov aktívnych cez deň zasa okrúhlu. Nočné hady potrebujú úzku zreničku, aby neoslepli, keď sa omylom prebudia cez deň. Úzka zrenička totiž pustí do oka menej svetla.“

Autori počítajú s tým, že čitatelia si budú rôzne zaujímavosti gúgliť. My sme sa najviac pobavili na baziliškovi zelenom, ktorý dokáže behať po vode. Vďaka tomu má prezývku Kristov jašter. Tohto baziliška poznáme už z knihy Všetko pláva, čo plutvy má aj nemá (recenzia tu).

Výstavné stavovce je naozaj výstavný titul

Výstavné stavovce je ešte výstižnejší názov ako Obratní obratlovci v českom origináli, pretože kniha je v prvom rade postavená na nádherných ilustráciách. O tom, aký priestor v knihe dostali, svedčí aj to, že ako prvá z autorov sa na chrbátiku knihy uvádza práve ilustrátorka Barbora Idesová. Tú poznáme z knihy Kde je Ester N? (recenzia tu), ktorú spolu s Monikou Kompaníkovou vytvorila pre SNG, takže o kvalite jej práce neboli žiadne pochybnosti.

Knižka Výstavné stavovce by fungovala aj bez textu, ako katalóg fascinujúcich ilustrácií. Doma si v nej občas len tak listujeme, bez čítania, z čírej radosti z obrázkov. Fauvistické sýte až krikľavé farby v prudko kontrastných kombináciách priťahujú oči ako magnet (mimochodom, fauve po francúzsky znamená šelma 🙂 ). Moje deti majú teraz obdobie, keď takmer každý deň maľujú a kreslia. Titul Výstavné stavovce som doma chcela mať aj preto, aby im poslúžil ako výtvarná inšpirácia.

Ako hovorí Richard Dawkins v predhovore k svojmu slávnemu Sebeckému génu, my zvieratá sme tie najkomplexnejšie stroje v doposiaľ objavenom vesmíre (platí to stále). Prečo by chcel niekto študovať niečo iné? 🙂


Knihu Výstavné stavovce vydalo v roku 2023 vydavateľstvo Albatros (v spolupráci s B4U Publishing). Ide o preklad českého originálu Obratní obratlovci. Má 80 strán a rozmer 230 × 260 mm. Titul kúpite v slovenskom Martinuse (českú v českom Martinuse) alebo na stránke vydavateľa.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo Albatros.

KDE JE ESTER N? (Monika Kompaníková, Barbora Idesová) – recenzia

Autori detských kníh občas dostávajú poriadne krkolomné zadania. Ester Stará v knihe Největší přání napríklad musela do jednej knižky vtesnať tému chudoby, nerovnosti rozdelenia zdrojov, ekológie, nadvýroby, globalizácie, migrácie, sociálnej izolácie – a zvládla to perfektne, ako som písala tu. Tvorcovia knižky Kde je Ester N? mali možno ešte ťažšiu úlohu – opísať fungovanie galérie a podstatu umenia tak, aby zaujali detských čitateľov. Pôvodne sa o to pokúsili zamestnanci SNG – a vzdali to. Takéto zadanie si vyžadovalo hotového spisovateľa, preto galéria oslovila autorku jednej z najpredávanejších slovenských kníh pre deti – oceňovaných Hlbokomorských rozprávok (recenzia tu). Okrem toho, že Monika Kompaníková je naozaj výborná autorka, bol to aj dobrý marketingový ťah – za pár dní sa kniha v Martinuse i Artfore vyšvihla medzi najpredávanejšie tituly. Obrovskú zásluhu na tom má aj mladá ilustrátorka Barbora Idesová.

Máloktorá z inštitúcií, ktoré majú v názve „slovenská“ a „národná“, je taká moderná ako SNG

Knižka vyzerá presne tak, ako od reprezentatívnej publikácie umeleckej inštitúcie očakávate – je nádherná. V súčasnosti sa veľa hovorí o mladej talentovanej generácii slovenských ilustrátorov a touto knihou sa medzi nich zaradila aj v Prahe žijúca Idesová. Odvážny ťah zo strany galérie, zveriť takúto dôležitú knihu niekomu, kto prakticky nemá žiadne skúsenosti s väčšími projektmi, sa vyplatil. Na jej obrázky sa s deťmi nevieme vynadívať.

SNG pod vedením Alexandry Kusej svoje muchy určite má (aféra s nevydareným a predraženým webom), ale jednu vec podľa mňa robí riaditeľka fantasticky – myslí v prvom rade na návštevníkov, dokonca i detských. Galéria sa otvára laickému svetu ako máloktorá podobná inštitúcia na Slovensku, a teraz už aj doslova (prestavbou). Snaží sa zlomiť imidž galérií ako skostnatených historických reliktov, ktoré fungujú ako uzavretá spoločnosť. Do tejto koncepcie presne zapadá aj vydanie knižky o SNG pre deti. Aby som z riaditeľky nerobila vizionárku – podobných publikácií už vo svete vyšlo viacero, napríklad výborný český komiks Proč obrazy nepotřebují názvy. Jeho autor, Ondřej Horák dokonca pre SNG spoločne s Davidom Kalikom vytvoril aj skutočne interaktívnu video-loptovú inštaláciu pre deti. Ak ste ju ešte nevideli, určite sa choďte pozrieť!

Potkan v galérii alebo čo sa stane, keď sa stratíte v budove, ktorá má tridsaťtisíc metrov štvorcových

Detské knihy Moniky Kompaníkovej sú také skvelé preto, že ich píše pre svoje deti. Keďže tie už od čias Hlbokomorských rozprávok podrástli, Kde je Ester N? je určená starším deťom. Z textu cítite, že autorka túto vekovú kategóriu dôverne pozná a vie sa dokonale vcítiť do jej vnímania. Veľká časť opisu galérie je založená na kontrastoch (voľné priestranstvá v sálach, kde každé dielo má vlastný podstavec, aby mohlo vyniknúť, porovnáva s neupratanou Esterinou izbou) a pocitoch (pocit harmónie, uvoľnenia v galérii, prepchatá električka a zhon mesta). Čím viac času však Ester strávi v nočnej galérii, tým viac analógií s vlastným životom a domovom nachádza. Kým zo začiatku ju vytŕčajúca Dedečkova prístavba desí (ako mnohých Bratislavčanov :)), na konci sa v budove orientuje a cíti ako doma.

Aby malí čitatelia vydržali počúvať o všetkých možných oddeleniach a zamestnancoch galérie, spisovateľka do textu vložila aj detektívne a mysteriózne prvky. Hoci tajomná atmosféra sa smerom ku koncu vytráca, dcéra sa rozuzlenia nevedela dočkať. Dej je jednoduchý: školáčka Ester sa pred dažďom ukryje v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie. Unavená zaspí. Keď sa prebudí, v galérii je pusto, zhasnú svetlá a stratí sa jej domáce zvieratko – potkan Ernest. Našťastie natrafí na elektrikára Antoša, ktorý ju prevedie všetkými miestnosťami. Pátranie po potkanovi z diaľky sleduje čudesná bytosť – maska, ktorá všade necháva tajomné odkazy.

Ester superstar. Foto z prezentácie knihy.

Vzory v práčke

Knižka sa končí – ako inak – šťastne. Ester nájde svojho potkana, malý chlapec Erik sa s mamou kurátorkou vráti domov a elektrikár Antoš (nedozvieme sa, či je to krstné meno alebo priezvisko :)) sa môže spokojne venovať svojej obľúbenej činnosti – rozpletaniu káblov. „Krása sa dá totiž nájsť všade,“ to je posledná veta knihy. Je to aj motto knihy, ktoré autorka rozvíja na viacerých miestach. Opäť sa snaží nájsť paralely medzi galériou a bežným životom. Krása a kultúra nemusia byť len inštitucionalizované. Je to prirodzená potreba človeka, o ktorej generácia homo instagramiensis vie svoje. Ester vníma magickú atmosféru večernej Bratislavy, rada experimentuje s fotografickými filtrami a výrezmi, v mobile vytvára vlastné abstrakcie. V bubne otáčajúcej sa práčky s radosťou objavuje tvary, vzory. Monika Kompaníková ukazuje, že každý z nás vníma isté estetické kategórie. Vysoké umenie sa väčšinou veľmi dôrazne dištancuje od takéhoto súkromného instantného „umenia“. Autorka však medzi nimi stavia most a približuje tak elitárske a akademické prostredie dieťaťu 21. storočia tak, aby ho nevyľakala. Reportáž RTVS z prezentácie knihy nájdete tu.

„Čo vidíš?“ Antoš odkryje obraz na stojane.

„Ženu, ktorá má v rukách niečo krvavé, a nechce sa na to pozerať.“

„Tak vyzerá obraz po reštaurovaní. Je to svätá Praxedis a pred štyristo rokmi ju namaľoval taliansky maliar Simone Pignoni. Keď však prišiel obraz zo zbierky grófa Pálffyho do tejto dielne, ženu, ktorá vyzerala, akoby sa modlila nad akousi nádobou zakrytou vekom, volali Mária Magdaléna. Autorom mal byť Pignoniho učiteľ Francesco Furini. Reštaurátori ho skúmali a zistili, že v devätnástom storočí obraz niekto premaľoval. Vyčistilo ho a tú nepôvodnú premaľbu odstránili.“

„A nebol by krajší bez tej krvi?“

„Možno aj vtedajšiemu majiteľovi sa stekajúca krv nepáčila a dal ju preto premaľovať, no v umení nie je dôležité to, či je obraz pekný alebo škaredý, ale či ťa inšpiruje, či v tebe vyvoláva nejaké pocity, alebo či ti otvorí dvere do nejakého iného sveta. Možno ti dá odpoveď na otázku, s ktorou ti nikto iný nevie pomôcť, a možno si vďaka nemu ty sama nejakú otázku položíš. Starým sochám a obrazom sa reštaurátori snažia vrátiť tú najpravdivejšiu formu, aby sme ich mohli vidieť tak, ako ich videli ich autori vtedy, keď ich vytvorili.“

Táto kniha je úplný poklad. Všetci by sme chceli, aby naše deti rozumeli kultúre, ale ako na to? Aké ťažké je rozprávať sa s deťmi o týchto témach, viem svoje. Nedávno ma dcéra prekvapila, keď ma poprosila, aby som vypla béčkovú disneyovku v televízii. Hoci princezné u nás letia, táto bola neznesiteľne gýčová aj pre jej šesťročnú hlavičku. Bola som hrdá na jej vkus a aj som jej to povedala. Odvtedy sa ma pri každej animovanej rozprávke pýta, čo sa mi na nej páči/nepáči. Ako ťažko sa mi niekedy hľadajú slová!

Kde je Ester N? je presne o tom. Je to návod rodičom, ako deťom ukázať, čo je na umeleckých dielach cenné, čo je prekonané, prečo si nie každá maľba zaslúži miesto v depozitári galérie, a kto určuje, ktoré diela sa tam dostanú. Monika Kompaníková zvládla vysvetliť podstatu umenia postupným dávkovaním poučiek zasadených do napínavého deja. Pri prvom čítaní dcéra sledovala najmä ten, ale pri druhom už bol čas aj na dovysvetľovanie a zvedavé otázky. Už dávnejšie som si všimla, že ak je v knihe niečo nedopovedané, deti sa k nej omnoho radšej vracajú. To platí aj v tomto prípade. Potrvá ešte nejaký rok, kým dcéra pochopí všetko, o čom sa tu hovorí. Kým má v texte čo objavovať, Kde je Ester N? ju láka.

Foto: SNG

Foto: SNG

„Obrazy a sochy sú ako knihy – treba v nich vedieť čítať. Každá farba, každý predmet, dokonca aj to, ako kto na obraze stojí, aký je vysoký, ako je obraz zarámovaný, nič z toho nie je náhodné. Umelec tým chcel niečo povedať. Vyššie postavy sú dôležitejšie, sú to králi alebo sám Kristus, modré rúcho znamená nevinnosť, drak symbolizuje diabla, meč zasa bolesť. Reštaurátori aj kurátori tento jazyk poznajú a vedia aj zničenú neznámu sochu prečítať a priradiť jej meno, vek, farbu, a vedia ju zreštaurovať tak, aby bola opäť taká, ako keď vznikla.“

„Ja však tejto soche nerozumiem, neviem v nej takto čítať, povie Ester a cíti sa trochu hlúpo, asi ako na hodinách anglickej konverzácie. Keď si prezrie sochu zblízka, vidí odlupujúce sa vrstvy farby, hlbokú dieru namiesto jednej ruky, knihu v druhej ruke a kráľovskú korunu na hlave.

„No, ak mám byť úprimný… ani ja. Niečo som sa za tých skoro dvadsať rokov, čo tu robím elektrikára, naučil, no len zlomok z toho, čo vedia naši kurátori. Ale to vôbec nevadí. Všimni si, ako má madona jemne vyrezanú tvár, ako krásne spod zlatých plátkov presvitá červený podklad, ako zručne jej reštaurátor domodeloval chýbajúci nos. Ty čítaš naozajstné knihy, rozumieš iným príbehom, ale ľudia pred stovkami rokov knihy nemali, nechodili do školy a príbehy čítali väčšinou len z obrazov a sôch v kostoloch. Je dobré vedieť, akí ľudia tu žili pred nami. Ale pozri, ak niečomu nerozumieš, ale páči sa ti to, je to úplne v poriadku.“

Plachty, masky a farebné kruhy

Hlavná téma je jasná – umenie a fungovanie galérie. Monika Kompaníková sem v náznakoch vložila aj ďalšiu vrstvu – svoje obľúbené medziľudské vzťahy. Tie sa prepletajú s motívom masiek a všelijakých plachiet, ktoré zakrývajú diela v depozitároch. Záhadná postava v maske, ktorá prenasleduje Ester po galérii, dodáva deju mysterióznosť. Ale aj keby tu bola len preto, aby deti mohli s farebnými lupami skúmať, čo sa skrýva pod maskou, stálo by to za to. Hoci táto technológia filtrov nie je žiadna novinka (duu Carnovsky v Česku vyšla Hravá anatomie a Hravá příroda), je to prvá takáto kniha, ktorú máme doma. Farebné krúžky sú úžasná zábava. Jasné, že deti si s nimi vymysleli milión nových hier.

Zadanie od SNG zjavne znelo: vytvoriť interaktívnu knihu. Určite pri čítaní majte tiež poruke mobil alebo tablet. Na konci knižky je síce krátky katalóg diel, o ktorých sa v texte píše, ale pravdepodobne si ich budete chcieť aj vygúgliť, napríklad na Webe umenia.

Foto: SNG

Komu je kniha Kde je Ester N? určená

Deťom od 8 rokov, ale určite ju zvládnu aj trpezlivejší šesťroční čitatelia.


Kniha Kde je Ester N? vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Slovenskej národnej galérie. Má 88 strán a rozmer 200×250 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knihu mi na recenziu venovala SNG. Fotografie uverejňujem s ich súhlasom. Autorom označených fotografií je SNG.