Značka: Portál

JAK TO CHODÍ V LIDSKÉ HLAVĚ (Petra Štarková) – recenzia

Najprv som si myslela, že táto kniha je trošku nudná. Podobné príručky pre dospelých (pre širokú verejnosť) sú väčšinou plné rôznych príkladov psychopatológií, ľudí, ktorým prevŕtala hlavu tyč, majú zázračnú pamäť, z hlavy chrlia deväťmiestne prvočísla alebo savantov typu Rain Man. Petra Štarková nie je Oliver Sacks, podobné extrémy ju nezaujímajú. Až po chvíli som pochopila, že presne v tom je sila knihy Jak to chodí v lidské hlavě. Namiesto toho, aby sa dieťa sústredilo na kuriozity, sa zameriava na seba a vlastné prežívanie. Ak sa s touto knihou pracuje tak, ako sa má, v sprievode dospelého, a ak sa čitatelia chytia „udičiek“, ktoré im autorka hádže, tak to pre dieťa môže byť istá terapia/prevencia. A kto by ju nepotreboval! Každá príručka rodičovstva odporúča rodičom rozprávať sa s deťmi o pocitoch všetkých členov rodiny. Petra Štarková ukazuje, ako by takáto debata mohla vyzerať.

Ako knihu čítať

Je tu aj príbehová línia, deti sú teda teoreticky motivované prečítať si knižku aj samy. Ale ak má kniha na niečo poslúžiť (a Jak to chodí v lidské hlavě má takýto potenciál!), určite by ju mal rodič alebo iný dospelý čítať spolu s dieťaťom. Bez sprievodu dospelého sa asi každé dieťa sústredí len na príbeh a preletí dôležité pasáže, kde ho autorka vyzýva, aby sa zamyslelo nad vlastným prežívaním/povahou/zvykmi a tiež nad svojím okolím.

„Psychologie je věda? O tom jsem ještě neslyšel,“ podivil se Filip. „Já mám doma totiž knížky o vědách – encyklopedie. Už mám tři přírodovědné, jednu o dinosaurech, dvě o vesmíru a jednu, ve které jsou chemické pokusy. A ještě tu s lidským tělem, rozkládací.“

„O psychologii moc knížek pro děti není,“ připustil lékař. „A to je, řekl bych, trošku škoda. Protože vyznat se v tom, co se děje v naší hlavě, je důležité.“

Naozaj, prečo vychádza tak málo detských kníh o psychológii? Veď je to niečo, čo sa týka každého človeka. Maximálne jej býva venovaných pár strán v knihách o ľudskom tele. Možno je to preto, že na rozdiel od iných vied sa skoro so všetkými základnými pojmami, s ktorými pracuje psychológia, dieťa už v bežnej reči stretlo. Od presných akademických definícií to má ďaleko, ale predsa len každý školák má už aspoň skreslenú predstavu o tom, čo je to vedomie, bezvedomie, spánok, vnímanie, sústredenia, pamäť, učenie, myslenie, fantázia, potreby, motivácia, povaha, temperament, inteligencia, emócie.

Presne na spomínané pojmy sa sústredila aj Petra Štarková. Každý z nich definuje, zatriedi, rozoberá jeho význam v živote človeka, prípadne poruchy, ktoré sa s ním spájajú – ale naozaj len tie najznámejšie ako nespavosť, porucha pozornosti, dyslexia, dysgrafia, dysortografia atď. Nevybrala sa cestou, ktorú si zvolí väčšina autorov detských encyklopédií – zavaliť deti kuriozitami. Žiadne vety typu Viete, že bez spánku človek vydrží najviac x dní tu nenájdete. Najprv som si myslela, že je to trochu aj škoda, lebo psychológia začína byť zaujímavá práve tam, kde sa niečo vymyká norme. Na druhej strane, deti si ľahko niečo vsugerujú a podsúvať im informácie o raritných psychologických poruchách by asi preto nebolo správne.

Oranžové, modré a zelené rámiky

Aby kniha nepripomínala učebnicu, Petra Štarková prepojila jednotlivé kapitoly príbehom Filipa a Ondreja a Lucie. Ten je vizuálne oddelený oranžovou farbou. V modrých rámčekoch komentuje hlavný príbeh Filipov mozog zo svojho pohľadu. V zelených rámikoch je zase rozširujúci a mierne zložitejší výklad k preberanej téme pre staršie alebo sčítanejšie deti. Je to veľmi prehľadné a navyše to deti učí preskakovať pasáže, ktoré ich nezaujímajú. To tiež nie je zručnosť na zahodenie. 🙂

Tieto tri hlavné piliere ešte Petra Štarková v každej kapitole doplnila kolónkami K přemýšlení, Můžeš vyzkoušet a Kulturní okénko.

V knihe mi trochu chýba viac konkrétnych príkladov – autorka sa to snažila kompenzovať príkladmi zo známych rozprávok a filmov (to je to Kulturní okénko). Ako príklad človeka so zníženým IQ uvádza Otíka z Vesničko má středisková. V kapitole o zmysloch sa napríklad detí pýta, ako zistia, čo chcú povedať nemé filmové postavy ako Pan Tau alebo Mr. Bean.

Najzaujímavejšie bývajú rubriky Můžeš vyzkoušet. V kapitole o pozornosti sa napríklad nachádza známy Stroopov test (treba čo najrýchlejšie vymenovať farby v nasledujúcich riadkoch a nevšímať si pritom, čo je tam napísané):

zelená fialová modrá zelená

červená modrá zelená červená

fialová zelená modrá fialová modrá

To, že pamäť je selektívna, si deti môžu vyskúšať na nasledujúcom experimente:

„A teď si vzpomeň na den, kdy jsi šel poprvé do školy, a zapiš, co si z něj pamatuješ. Potom popros toho, kde tě tenkrát doprovázel, aby ti vyprávěl, co si z toho dne pamatuje on. Všimni si, že se vzpomínky různých lidí na tu samou věc liší. Zasahují do nich totiž i city, vlastnosti a celá osobnost majitele vzpomínek.“

Ďalšie knihy Petry Štarkovej

Petra Štarková je psychologička a popri povolaní napísala už viacero kníh pre deti. V Albatrose jej vyšla séria Má to háček o rôznych psychologických poruchách vykreslených cez beletristický príbeh:

Lukáš a profesor Neptun (2017) je o malom autistovi, ktorý sa zaujíma o hviezdy.

Můj brácha Tornádo (2018) sa venuje téme ADHD.

Pravidla skutečných ninjů (2019) – táto je už dlhšie na mojom wishliste. Je o agresivite a o tom, ako ju zvládať.

Momentálne Petra Štarková pripravuje v Portáli ďalšiu náučnú knihu – Jak se dostat z maléru – o tom, ako funguje štát, polícia, súdy, a o základných ekonomických vzťahoch. Knižka vychádza už v novembri.

Príbeh Filipa, Ondreja a Lucie

Autorkine literárne zručnosti (okrem spomínaných psychologických námetov ju láka aj fantasy a sci-fi) sa prejavili aj v tejto knihe. V príbehu troch detí, ktoré sa stretnú v nemocnici, dokázala poprepájať všetky spomínané témy bez toho, aby bola dejová línia kostrbatá. Všetko sa začína nárazom do stromu. Filipa, ktorý na chvíľu stratí vedomie, odvezie sanitka do nemocnice na pozorovanie. Tam sa stretne s Ondrom (zlomená ruka) a Luciou (porucha príjmu potravy). Bude to asi nejaká vidiecka nemocnica, lebo deti ošetruje trpezlivý lekár, ktorý má na ne veľa času a ochotne im všetko vysvetľuje. 🙂

Všetkých troch vyšetrí aj detská psychologička. Tá zistí, že Ondro má poruchu sústredenia, ktorá je pravou príčinou jeho zlých známok. Uľaví sa mu, že nie je hlúpy, ako si o sebe myslel. Psychologička ešte Ondra poteší, že zlepšenie pozornosti sa dá docieliť tréningom. Obaja chlapci sú v nemocnici na pozorovanie a tento výraz si trochu zle vysvetlia, takže na svojom oddelení spolu s Luciou rozbehnú pátraciu akciu. Samozrejme, nevypátrajú nič podozrivé, ale dozvedia sa veľa o ľudskej psychike. Aj to, prečo na rengenovej snímke Filipovej hlavy nevidieť žiadny mozog. 🙂

Trik z Harryho Pottera funguje

Nedá sa povedať, že by bola kniha plná praktických rád a návodov, ako v jednotlivých zložitých situáciách postupovať (na to nie je priestor), ale zopár sa ich tu nájde:

„Viděl jsi filmy o Harrym Potterovi? V jednom z nich je scéna, v níž se Harry a jeho spolužáci učí zneškodňovat nebezpečného bubáka, který si bere sílu z jejich strachu. Dělají to tak, že si představí to, čeho se nejvíc bojí, a potom z té děsivé představy udělají jinou podobnou představu – legrační nebo neškodnou. Zkus to také, tohle kouzlo opravdu funguje!“

Farebná pestrosť grafického spracovania kompenzuje nedostatok ilustrácií – škoda, že ilustrátor Libor Drobný nedostal väčší priestor, jeho poskakujúce mozočky však pobavia takmer na každej stránke. 🙂

Komu je kniha Jak to chodí v lidské hlavě určená

V našom prípade (staršia dcéra má 8 rokov) s touto knihou ešte asi rok počkám. Vekovú kategóriu teda odhadujem asi na 9 rokov až po koniec druhého stupňa ZŠ.

Kniha Jak to chodí v lidské hlavě vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Portál. Má 96 strán a rozmer 170 × 240 mm. Vytlačili tlačiarne FINIDR s. r. o. Kúpiť si ju môžete napr. tu.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

<script type="text/javascript" src="//partner.mrtns.eu/banners/banner.js?type=banner&brand_id=1&uItem=224866&size=full&show_price=1&color=white&z=358027"></script>

12 PŮLTÓNŮ. KNIHA O HUDBĚ (Zuzana Kisielewska, Jerzy Gruchot, Wojciech Koss) – recenzia

Frankovi Zappovi, ako sa spomína v úvode tejto knihy, sa pripisuje výrok, že písať o hudbe je ako tancovať o architektúre. Je to veľký nerozriešený filozofický problém, isté však je, že aspoň do istej miery sa to dá. Vo výbornej obrázkovej knihe Takto počujem (recenzia tu) sa autori pokúsili nakresliť hudbu a výsledok je celkom úchvatný. O to isté v niektorých ilustráciách išlo aj slávnym Mizielińským v knihe H.U.D.B.A. a v menšej miere sa to podarilo aj im. S ilustráciami a dizajnom sa krásne vyhrali aj tvorcovia portálovky 12 půltónů (veď je to kniha o umení), ktorá je dvojičkou H.U.D.B.Y.

Poľskí autori mali v oboch prípadoch rovnaký cieľ: pozrieť sa na hudbu, ktorej všadeprítomnosť z nej robí banálnu kulisu, z novej perspektívy. Aj také podceňované „žánre“ ako výťahové melódie alebo uspávanky majú v živote človeka významné funkcie. Hoci knižka Zuzany Kisielewskej nie je uceleným výkladom, ale skôr zbierkou zaujímavostí, určite o nej platí toto klišé: po jej prečítaní čitateľ už nikdy nebude konzumovať hudbu tak ako predtým.

Aj deti môžu rozumieť abstraktným pojmom

H.U.D.B.A. prináša skôr filozofický pohľad na vec, 12 půltónů hudbu rozoberá hlavne z uhla hudobnej teórie, histórie a vedy. Ale autorka aj tento zložitý obsah dokázala podať tak, aby ho pochopili aj deti. Práve preto nešla cestou uceleného výkladu – ten by ich unavil – ale rozdelila ho do viac či menej nezávislých kratučkých článkov. Keďže textu je málo, stránkam dominujú výrazne farebné ilustrácie, ktoré často pomáhajú výkladu. Slúžia tiež na to, aby si pri nich malá hlavička oddýchla a nezahltila sa množstvom faktov. Každý si tak knižku môže čítať vlastným tempom. Autorka má navyše dar vysvetliť komplikované pojmy deťom prístupným jazykom:

„Předpokládáme-li, že melodie je tou částí hudebního díla, která se zpívá, pak rytmus je to, na co se tancuje. Pokud si při poslechu hudby podupáváte nohou na podlaze nebo pokyvujete hlavou jako plastová kočička ručičkou, znamená to, že cítíte rytmus!“

Prečo je pesnička Someone Like You od Adele taká dojímavá

Rytmus je pravidelné striedanie zvukov a ticha (preto článok o titule 12 půltónů uverejňujem práve tento týždeň, keď sa v projekte Prečítané leto číta o tichu). Ticho je pôsobivé hlavne tam, kde je nečakané. Práve nepravidelnosti robia hudbu zaujímavou, ako sa v texte viackrát zdôrazňuje. Aj za dojímavosťou skladby speváčky Adele stojí práve narušenie očakávania:

„Balada Someone Like You v interpretaci britské zpěvačky se drží v durové tónině [v prvej kapitole sa píše, že pre smutné piesne je typická molová stupnica], ale přesto se při jejím poslechu stahuje hrdlo a z očí kanou slzy nejen jejím nejoddanějším fanouškům. Snad bychom si mohli pomyslet, že za vším stojí silný a krásný hlas vo spojení s dojemným textem. Jistě je to pravda, ačkoli mnohé nasvědčuje tomu, že klíčovou úlohu zde sehrál kraťoučký zvuk.

Ta tajemná notička je takzvaná appoggiatura (jinak řečeno dlouhá melodická ozdoba). Uslyšíte ji v refrénu Adeliny balady v okamžiku, kdy se její hlas trochu láme. Jedná se o hudební ornament, který je ve střetu s melodií a na chvíli jako by ji vykolejil z určené cesty. Tento okamžik v nás vyvolává napětí. Když se melodie vrátí na své místo, cítíme úlevu. Na takovéto změny v – jak by se mohlo zdát – předvídatelném vzorci naše nervová soustava záhy zareaguje: srdce nám bije hlasitěji, začínáme se potit… Tento stav v nás – v závislosti na aktuální náladě – umocňuje radost, anebo naopak smutek. Podobně na nás působí i nečekané změny hlasitosti, hudební barvy, nástup nového hudebního nástroje nebo prudké skoky z nízkých do vysokých tónů.“

Čo si evolučná psychológia myslí o vzniku hudby

Okrem vysvetlenia najzákladnejších pojmov a princípov muzikológie autorka zabŕdne aj do evolučnej psychológie. Z toho, že iní cicavci necítia rytmus, vyvodzuje, že zmysel preň sa u ľudí vyvinul vtedy, keď človek prestal chodiť po štyroch (nerozumiem tomuto argumentu, veď aj chôdza po štyroch je rytmická). Je tu aj zmienka o tom, že podľa Darwina mal spev u ľudí účinkovať rovnako ako u vtákov – prilákať samičky. Iná evolučná teória predpokladá, že hudba sa vyvinula zo spevavej reči matiek, ktoré sa prihovárajú deťom. Niektorí vedci zase predpokladajú, že ľudia práve hlasným spevom v minulosti odháňali divé šelmy.

Celá druhá kapitola sa venuje dejinám hudby – od spomínaných evolučných teórií jej vzniku cez prvý objavený zápis pesničky na mezopotámskych doskách, prepojenie matematiky a hudby v Pytagorovom učení, Platónovo opovrhovanie ludickou stupnicou (z ktorej vychádza dnešná moderná hudba), po vývoj cirkevného prístupu k hudbe vrátane radikálnych zmien Martina Lutera.

12 půltónů. Kniha o hudbě

Čo sa deje v mozgu, keď počúvame hudbu

V tretej a štvrtej kapitole sa píše o účinkoch hudby na človeka (a rastliny!). Podľa výskumov chirurgovia, ktorí pri operácii počúvajú hudbu, dosahujú lepšie výsledky. Stayin Alive im dokonca môže poslúžiť ako metronóm na určenie tempa masáže srdca. Okrem lepšieho sústredenia hudba pomáha aj proti bolesti a na zníženie hladiny stresového hormónu kortizolu. Keď sa však púšťa príliš nahlas, môže to byť, naopak, poriadny stres. Takto Američania vyhnali panamského diktátora Manuela Noriegu z vatikánskeho veľvyslanectva, kde sa pred nimi ukrýval. Bez prestávky v okolí ambasády púšťali extrémne hlasnú hudbu takých skupín ako AC/DC a Van Halen. Štúrovčania by vedeli rozprávať.

Orchester priamo v boji využíval aj Napoleon Bonaparte; spevom sa do bojovej nálady dostávajú Indiáni. Kolektívny spev vyvoláva produkciu hormónu oxytocín (ten veľmi dobre pozná každá matka ako hormón spolupatričnosti a lásky), preto sa hojne využíva v športe a v politickom boji, ako napríklad zakázané estónske ľudové piesne počas spievajúcej revolúcie. V roku 1988 sa do protestného zboru zapojilo 300 tisíc ľudí, čo je jedna štvrtina celej populácie.

Hudba vyvoláva tiež produkciu ďalších hormónov – dopamínu a dokonca aj prolaktínu (tak asi preto v Slunce, seno, jahody púšťali kravám hudbu! Vyššiu dojivosť v takomto experimente potvrdil aj britský výskum). Autorka sa tiež venuje individuálnym a kultúrnym rozdielom vo vnímaní melódií. To, čo sa nám páči, je totiž kultúrne podmienené:

„To, jestli se vám určitá melodie líbí, nebo ne, závisí do značné míry na kultuře, v níž jste vyrostli. Melodie svým původem z Evropy, Indie, arabských zemí nebo Japonska přece znějí dost odlišně, jako by se skládaly z úplně jiných zvuků. A v určitém smyslu to tak skutečně je. V různých koutech světa se totiž při tvoření melodií využívají jiné stupnice, tedy něco jako soubory hudebních zvuků. Oktáva, která je obvyklá v Evropě, se dělí na dvanáct dílků. Ty se označují jako půltóny. Toto dělení se využívá u většiny hudebních nástrojů. Příkladem může být klaviatura klavíru, která se skládá z posloupnosti dvanácti kláves (sedmi bílých a pěti černých).

Naopak v tradiční arabské hudbě se oktáva dělí na sedmnáct částí, a v indické dokonce na dvaadvacet, navíc nerovnoměrně! Znamená to, že v melodiích, které z těchto stupnic vycházejí, jsou nejmenší intervaly (tedy vzdálenosti mezi zvuky) třetina nebo čtvrtina tónu, které Evropané nejenže nemohou zazpívat, ale v řadě případů dokonce ani uslyšet.“

Komu je kniha 12 půltónů. Kniha o hudbě určená

Málokedy vo svojich článkoch uvádzam toľko úryvkov z knihy – aj z toho vidieť, ako ma tento titul zaujal. Je to jedna z tých vzácnych kníh, ktoré si s rovnakým nadšením číta dieťa aj rodič. Primárne je určená školákom asi od 10 rokov (počíta sa s tým, že dieťa už napríklad vie, čo sú to hormóny, tóny, noty). My ju máme doma len krátko, nestihla som si ju prečítať s deťmi, preto neviem povedať z prvej ruky, ako na ňu zareagujú mladšie deti. Predpokladám však, že s pomocou rodiča (a vďaka veľkým farebným obrázkom) ju zvládne aj kategória 7-8.

A určite si ju viem predstaviť aj ako vyučovaciu pomôcku. Napríklad na takejto skvelej hodine hudobnej výchovy, aká sa podarila v Školskom klube 17. apríla.

Kniha o hudbě

Kniha 12 půltónů vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Portál. Má 128 strán a rozmer 148 × 210 mm. Vytlačili tlačiarne Triangl. Kúpiť si ju môžete tu.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.