Vydavateľstvo Trio nedávno na svojom FB napísalo, že táto kniha sa pravdepodobne rozpredá ešte pred Vianocami. A to vyšla len v novembri! Obrovským podielom sa o to zaslúžili nádherné ilustrácie Vladimíra Krála. Toto je jedna z knižiek, ktorú si deti v dospelosti budú pamätať kvôli obrázkom. Výtvarnou dokonalosťou zaujmú už na prvý pohľad, ale obsahujú aj prvok neistoty, ktorá núti prezerať si ich stále znova a znova. Čo znamená ten znepokojujúci pohľad v očiach vtákov? Čo majú za lubom?
O príbeh v tejto knižke až tak nejde, a tak sa ho otrocky nedrží ani ilustrátor. Obrázky majú trochu inú, temnejšiu atmosféru ako rozprávanie. Jeho jasne rozpoznateľný štýl si určite pamätáte z buvikovskej série Kozliatka, Janko Hraško/O Janíčkovi a Ako šlo vajce na vandrovku/Tri prasiatka. Vtáčia legenda je však určená inej vekovej kategórii a ilustrátor si mohol dovoliť viac. Občas vytvoril až surrealistické kompozície. Táto kniha je nádherná, neviem sa na ňu vynadívať. Tipujem, že cena za najkrajšiu knihu roka ju neminie.
Daniel Hevier je u mnohých zapísaný najmä ako autor milých hravých ľahkých básničiek, o akých som písala tu. Hevier v próze, to je celkom iná káva. Pre niektorých možno prihorká, pre iných tá pravá.
Opäť si neodpustím poznámku o hybridných žánroch – takým je aj Vtáčia legenda na pomedzí poviedky a náučnej literatúry. Poznámok o skutočných aj vymyslených vtáčích druhoch je tu skoro toľko ako v menšej encyklopédii. O čom inom sa majú rozprávať dedko Stehlík s vnukom Strakom? Celý rozhovor sa odohráva na krídlach – počas letu do Edinburghu. Ornitologickú debatu spustí pohľad na cvičené sokoly, ktoré na letisku rozháňajú kŕdle, ktoré by mohli upchať motory lietadiel.
Vtáčia legenda, príbeh v príbehu, je o tom, že aj ten na prvý pohľad slabší môže urobiť veľké veci. Lovci strhujúcich príbehov však budú sklamaní. Rozprávač – vlastne sú dvaja – vstupuje do deja tak často a okato, až ho odsúva na vedľajšiu koľaj. Je to vlastne rozhovor o tom, ako vzniká príbeh, s kratučkými zamysleniami nad všetkým, čo k tomu patrí. Ako správne voliť slová, ako narábať s hlavnými postavami, ako im vyberať mená, ako ohýbať dej. Aby tieto myšlienky nepôsobili ako poučky frontálne vyučovanej hodiny slohu, dal im Daniel Hevier formu dialógu medzi starým otcom a vnukom. Spoločne dopredu posúvajú dej. A starý otec vnuka opakovane chváli – za vhodne zvolené slovo, zaujímavý dejový zvrat, za množstvo vedomostí o vtákoch. Autor tak nenápadne pobáda deti, aby sa nebáli vymyslieť si svoj vlastný príbeh. Napríklad keď sa budú nabudúce nudiť v lietadle.
Vtáčia legenda je vlastne rozprávka, ku ktorej spisovateľ pridal aj svoje myšlienkové pochody: ktorým knižným slovám bude dieťa rozumieť a ktorým už nie? Koľko odborných odbočiek si môže rozprávač dovoliť? Aby lepšie odhadol detského čitateľa, predstavil si ho ako piataka Petra a vedie s ním dialóg. Zistil tak, že niektoré slová už predsa len zastarali aj to, že deti si o téme, ktorá ich zaujíma, vygúglia veľa informácií. Medzi riadkami cítiť autorovu obavu: budú si mať dedko s vnukom čo povedať? Hoci sú si vekom vzdialenejší ako Bratislava a Edinburgh, títo dvaja generačnú priepasť preklenuli.
Komu je Vtáčia legenda určená
V tomto prípade je rozhodujúcejšia ako vek pripravenosť dieťaťa akceptovať knihu, v ktorej je príbeh druhoradý, a prijať úvahy medzi riadkami. Vnuk-rozprávač má asi desať rokov – na túto cieľovú skupinu mieri aj kniha. Knižku dostane dcéra (šesť rokov) na Vianoce, takže jej reakcie ešte nepoznám, ale predpokladám, že ju zaujmú nielen ilustrácie, ale aj text.
Ako sa táto kniha čítala vám?
Kniha Vtáčia legenda vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Trio Publishing. Má 44 strán a rozmer 215×265 mm. Kúpiť si ju môžete tu.
Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.