MÚR. AKO SOM VYRASTAL ZA ŽELEZNOU OPONOU (Petr Sís) – recenzia

Nepoznám absurdnejšie divadlo ako vojenské prehliadky. Vojaci by predsa mali vzbudzovať strach, ale keď pochodujú ako baletky do rytmu hudby, vyvolávajú úplne iné pocity. Pochody pakistanských alebo indických vojakov, ktoré kolujú po internete, sú už na nerozoznanie od Ministry of Silly Walks od Monty Pythonovcov. To nie je demonštrácia sily, ale masovosti a podriadenosti, rovnako ako Spartakiáda. Nie náhodou si Pink Floyd vybrali vojenskú prehliadku za symbol školstva. Toto spojenie napadá aj mne, keď sledujem svoju prváčku, ako zúrivo bojuje s povinnými školskými úlohami. Nedávno sa naučila čítať a písať (nebola to zásluha školy) a rada by si to trénovala od rána do večera. Ale na to nemá čas, musí popísať tony papiera nezmyselnými čiarami, vlnovkami, lastovičkami. Prečo musia všetky deti písať identické písmená? Veď ani dospelí sa nedržia predlohy. Je mi z toho smutno.

Takáto je aj moja spomienka na komunizmus: zmes veľkolepých, ale prázdnych a nedotiahnutých projektov, nezmyselného zasahovania do súkromia a nátlaku, ktorý sa kaskádovito ťahal celou spoločnosťou a v nejakej forme dočiahol aj na tých najmenších. Fantastického Petra Sísa (o Komodo som písala tu) režim znechutil natoľko, že sa zo zahraničnej cesty do rodného Československa už nevrátil. Keď sa ho potom o mnoho rokov neskôr začali jeho vlastné deti pýtať na to, prečo emigroval, výtvarník SíS im to vysvetlil obrázkovou knižkou. Pred veľkým výročím novembrovej nežnej sme si geniálny Múr vytiahli z poličky aj my.

Prečo je Petr Sís jeden z najlepších svetových ilustrátorov

Všetci začínajúci ilustrátori urputne hľadajú svoj štýl. Mnohí z tých, čo ho našli, bohužiaľ padli do tejto pasce a boja sa z neho vykročiť čo len o milimeter. Ale ani skvelé nápady sa nedajú reprodukovať donekonečna. Petr Sís je príkladom, ako si zachovať svoju jasne rozpoznateľnú identitu (jeho bodkovano-čiarkované obrázky spoznáte z kilometra), a pritom zostať originálny. Už z jeho neuveriteľného životopisu (len taký rýchly bulvárny prehľad: spolupracoval s Milošom Formanom, Bobom Dylanom, Beatles, Yoko Ono, Ericom Claptonom aj s U2, viac sa dozviete tu) je jasné, že tento pán má v hlave pretlak nápadov.

Vždy ten istý Sís, a vždy radikálne iný. Hravý, vtipný, experimentujúci. Už z letmého prelistovania knižky je jasné, že sloboda pre tohto autora nie je len fráza, ale životná potreba. Ak tu aj nejaký jednotiaci grafický rámec je, autor ho každú chvíľu porušuje. Čitateľ môže mať niekedy pocit, akoby niektoré ilustrácie do knihy ani nepatrili. Ale toto je biografia výtvarníka, ktorý sa nenechá spútať pravidlami.

Vizuálna stránka jeho kníh je len jeden faktor ich úspechu. Sís dokáže do príbehu vložiť svoje spomienky a cez ich optiku interpretovať iné knižky či príbehy historických postáv alebo udalostí.

Prečo túto knihu nevieme dočítať

Múr asi nie je knižka pre občasných čitateľov, ktorí by od nej čakali pasívnu zábavu. Je to knižka-odrazový mostík. Sís nechcel komunizmus deťom podrobne vysvetľovať – nie je historikom a v podstate ani spisovateľom. Množstvo tém iba naznačí a ich dorozprávanie prenechá na rodičov a starých rodičov. Viac ako klasickú detskú knihu mi Múr pripomína album rodinných fotiek. Nikdy si ich neprezeráte len pre samotné fotky, ale skôr pre spomienky, ktoré sa s nimi spájajú. Každého, kto zažil minulý režim, bude pri listovaní tejto knihy svrbieť jazyk. Preto sme ju nikdy neprečítali celú na jedenkrát. Vždy okomentujeme niečo iné, často nedočítame ani celú dvojstranu. Osudy malého chlapca (Petra Sísa – až na malé zjednodušenia je to jeho autobiografia) uprostred veľkých dejín sa tak prepletajú s príbehmi našej rodiny. Veci, o ktorých píše Sís, sa často udiali aj niekomu, koho moje deti poznajú; napríklad aj to otravné čakanie v rade. A práve preto, že sa čítanie tejto knihy vždy zvrhne na rozprávanie o rodinných príhodách z čias, keď nič nebolo tak, ako je teraz, naša staršia dcéra Múr miluje (Mami, čítaj, je to veľmi zaujímavé). Táto kniha vám doslova ožije pod rukami. Presne za toto si Petr Sís vyslúžil „nobelovku“ za detskú literatúru.

POVINNÉ a ZAKÁZANÉ

Ale kniha jednoznačne funguje aj pre tých, čo komunizmus nikdy nezažili. Inak by nebola celosvetovým bestsellerom (písalo sa o nej v New York Times!). Práve preto, že Sís nekomentuje, len uvádza suché fakty (zo svojho života a okolia plus historické udalosti ako Kennedyho Ich bin ein Berliner alebo akcia Kameň s falošnou hranicou, kde príslušníci ŠtB lákali emigrantov do pasce), odhaľuje podstatu komunizmu, podstatu všetkých diktatúr. Bolo to inštrumentárium absurdností, zákazov a nátlaku. Najčastejšie slová v knihe – POVINNÉ a ZAKÁZANÉ. Sís sa nezameriava na krutosť režimu (netečie tu žiadna krv, iba Kennedyho), ale na to, ako sám prežíval svoje detstvo a dospievanie v Československu. To, že vojna visí na vlásku (kubánska raketová kríza), si všimne aj malé dieťa.

Červená hviezda, sivý svet

Autor šetrí slovami, aby mali väčšiu silu. A to isté robí aj s farbami: väčšina ilustrácií je čiernobiela, len občas vypointovaná červenou hviezdou alebo pionierskou šatkou. Hoci symbolom komunizmu bola výrazná červená, celý svet si ostblok spájal najmä s nezáživnou sivou. Preto sa ľuďom za železnou oponou „všetko západné zdá byť pestré a príťažlivé.“ Sís sa vzdal farieb aj preto, aby lepšie vynikol kontrast medzi (zahmlenými) spomienkami na detstvo, ktoré sa mu spája s čiernobielymi fotografiami, a farebným úvodom zo súčasnosti (v štýle Andreja Rubľova, podobne ako Shaun Tan).

„Bigbítová hudba odporuje princípom socialistického umenia“

Ľudia sa napriek všetkému snažili žiť si svoj život aj naďalej. Nedostatkový tovar (teda takmer všetko) si vyrábali sami, z rádia si nahrávali západné pesničky, ktoré potom napodobňovali oblečením, účesmi a hrou na doma vyrobené nástroje:

„Vyrobiť elektrickú gitaru je ťažké. Keď ju zapojíme do rádiového prijímača, vyhodí poistky v celom dome.“

ŠtBig Brother a prasiatka

To, čo ľudia robili vo svojich obývačkách a pivniciach, pozorne ako Big Brother sledovala ŠtB. Petr Sís sa tu inšpiroval Spiegelmanovým Mausom a jej príslušníkov znázornil ako smiešne prasiatka. Narážku na Munchov Výkrik nájdete zase v Sísovej reakcii na Prahu plnú tankov v auguste 1968. V drobných obrázkoch sa skrýva aj množstvo ďalších odkazov a mikropríbehov.

Z knižky je jasné, že autor veľmi dobre vie, prečo emigroval, ale nesnaží sa navodiť dojem, že komunizmus pohltil úplne všetkých a všetko a život sa zastavil. Hoci, ako som spomínala, zámerne nepoužíva žiadne hodnotiace výrazy, len holé fakty bez akéhokoľvek komentára, neskrýva, že život obyčajných ľudí v Československu mal aj svetlé momenty. Bolo celkom zaujímavé sledovať, ako sa s týmto vysporiadajú deti. Štuplíček (4 roky) sa uisťuje, či správne rozumie tomu, že komunisti boli zlí. Staršia dcéra (7 rokov) už nevidí svet čiernobielo, ale aj tak sa ma s vážnou tvárou opýta, či aj jej kamarátka s ruským pôvodom je zlá.

Komu je kniha Múr. Ako som vyrastal za železnou oponou určená

Odvážnejším čitateľom, ktorých neprekvapí, že dej knihy sa nemusí vyvíjať len podľa schémy úvod, zápletka, vyvrcholenie, obrat, rozuzlenie. Odporúčam od 7 rokov alebo od veku, keď sa dieťa začne aspoň okrajovo zaujímať o dianie vo svete.

Bonus

Ku knihe si môžete stiahnuť aj príručku pre učiteľov (v angličtine). Viem si túto knihu veľmi živo predstaviť na hodinách etiky, NOS-ky aj dejepisu.

Bonus II

ČT pripravila v koprodukcii k 30. výročiu nový animovaný film pre deti o páde komunizmu. Dúfam, že bude aj v slovenských kinách/televíziách!

---

Kniha Múr. Ako som vyrastal za železnou oponou vyšla vo vydavateľstve Slovart v roku 2007. Má 56 strán a rozmer 230×305 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Vrelo odporúčam aj pre zahraničné návštevy; v angličtine si ju môžete kúpiť tu.