Kategória: od 3 rokov

najlepšie a najkrajšie knihy pre deti od 3 rokov

ABECEDÁRIK (Daniel Hevier, Magdaléna Gurská) – recenzia

Väčšina Slovákov by si pri otázke o autoroch detských kníh spomenula asi na Daniela Heviera. Tento spisovateľ-nezmar bol povinným čítaním už vtedy, keď som bola dieťaťom ja. Doteraz chrlí knihu za knihou, spolu ich vydal vyše 60! ABeCeDárik síce nie je úplná novinka, prvýkrát vyšiel v roku 1995, ale v novom prepracovanom vydaní dostal krásnu modernú grafickú podobu.

A veľmi mu to pristane, lebo Hevierove básničky založené na vizuálnej podobe písmen si to priam pýtali:

B je brucháč bruchatý. Nezmestí sa do gatí.

S je skvelý saxofón. Hráva na ňom slávny slon.

J je jašteričkin chvost. Narástlo ho práve dosť.

G je glóbus guľatý rozdelený na štáty.

V recenziách často píšem, že kvalitné knihy sa rady od konkurencie odlíšia nejakou pridanou hodnotou. V tomto prípade autori na koniec knihy zaradili prstovú abecedu. Skvelý nápad, ako deťom priblížiť svet nepočujúcich. To, že žiadnych osobne nepoznáme, dcére nijako nebránilo v tom, aby sa všetky znaky z vlastnej iniciatívy naučila naspamäť.

C ako citrón

Ešte lepším bonusom sú krátke rozvíjajúce úlohy ku každému písmenu. Napríklad Medzi rozkrojenými citrónmi je iba jeden, ktorý má tvar písmena C. Ktorý to je? Na čo sa podobá písmeno I? Ak by boli niektoré z aktivít predsa len príliš zložité, je tu aj nápoveda. Pri jednej z úloh si dcéra s prekvapením uvedomila, že (takmer) všetky ženské mená sa končia na -a. Hevier sa vie nielen pohrať s jazykom, ale vie k rozmýšľaniu o jazyku priviesť aj deti. Najviac nás pobavila logopedická aktivita pri písmene R. Deťom sa odporúča trénovať túto hlásku na postupne sa zrýchľujúcom zvuku štartujúceho traktora TD. Pozdravujem našu vlastnú logopedičku 🙂 .

Ak sa niekomu aktivít máli, ďalšie nájde v príručke, ktorú vám z vydavateľstva ochotne pošlú mailom. V rámci projektu Analfabeta negramotná/Čítame s porozumením pripravuje tieto príručky Timotea Vráblová.

Najkrajšia slovenská kniha vo svojej kategórii

AbeCeDárik je podľa mňa určite najkrajšou slovenskou knihou o písmenách. Od známych viem, že za rok od vydania zaznamenal aj veľkú odozvu na školách i v škôlkach. Na tomto úspechu sa okrem značky Hevier podieľali najmä ilustrátorka Magdaléna Gurská a grafická dizajnérka Martina Rozinajová.

Krásne veľké jednoduché obrázky hýria sýtymi farbami, ale neodpútavajú pozornosť od textu. Jasne členené stránky nie sú preplnené, dýchajú. Všetko spolu ladí, všetko je presne tam, kde má byť. Takto vyzerá knižka, keď ju nadizajnuje Martina Rozinajová (okrem iného má leví podiel na obrovskom úspechu nádherných Hlbokomorských rozprávok).

Keď najkvalitnejšie projekty idú do koša

Za túto nádhernú Výtvarnú výchovu získala národnú cenu za dizajn. Čo sa ešte musí zmeniť, aby sa naše deti konečne mohli učiť z takýchto úžasných učebníc? V tomto smutnom rozhovore Martina Rozinajová vysvetľuje, prečo u nás vychádzajú neuveriteľne škaredé, chaotické a nekvalitné učebnice. Pre moje deti, odchované na tej najlepšej literatúre, bude nástup do školy veľký šok. Bojím sa, či v nich inštitúcie nezabijú úžasnú radosť z čítania, ktorú som v nich roky pestovala. Škoda. Talentovaných autorov máme.

Komu je kniha ABeCeDárik určená

Deťom od 4 – 5 rokov.

Máte ABeCeDárik doma? Ako sa vám páčil? Máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár!

ABeCeDárik vyšiel v roku 2017 vo vydavateľstve TRIO Publishing. Má 64 strán a rozmer 210×210 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

LEOTOLDA (Olga de Dios) – recenzia

Leto v Leotoldove

Toto leto sme sa zásobili mimoriadne kvalitnými a krásnymi knižkami. Tu som písala o Nie je opica ako opica, tu o Prázdninách s Oskarem, tu o Knižke o pocitoch. Ale len knihu od Olgy de Dios si deti pýtali stále znova a znova, do omrzenia. Toto leto sme strávili v Leotoldove 🙂 .

Sú aj v našej skrini živé dinosaury?

Kniha na prvý pohľad zaujme neuveriteľne farebnými ilustráciami. Autorka pritom použila, ako aj sama uvádza, len tri pastelky. Deti tak môžu hútať, aké farby vznikajú kombinovaním žltej, zelenej a neónovej ružovej. Je naozaj pozoruhodné, akú atmosféru dokáže vyčariť s touto obmedzenou paletou – letno-pohodovo-plážovú, vesmírnu, mesačnú. Ale táto kniha by nebola taká úspešná, keby bola len o farbách a troch chutnučkých postavičkách. Bláznivý príbeh, ktorý troch kamarátov hľadajúcich Leotoldu preháňa od dinosaurov k fúzatým sirénam, na vrchol majáka na opustenom ostrove či dokonca do vesmíru, má tri veľmi silné momenty. Prvý je, keď traja kamaráti otvoria dvere Leotoldinej skrine a nájdu v nej živých dinosaurov. Prekvapenie je umocnené tým, že skriňa v knihe sa skutočne otvára ako veľké otváracie okienko. Štuplíček (3 roky) sa po prvom čítaní šiel s potmehúdskym úsmevom presvedčiť, či aj v našej skrini nebývajú dinosaury. To sú tie chvíle, keď svoje deti milujete ešte viac ako inokedy.

Druhé prekvapenie a druhé otváracie okienko prichádza vo chvíli, keď sa kamaráti nechajú zožrať veľrybou, aby v bruchu pohľadali Leotoldu. Pod okienkom je röntgen pažravej veľryby – s mozgom, chrbticou (moje deti hneď pátrali, či má pod plutvou hovienko 🙂 ) a všetkým, čo zožrala. Tretie a najväčšie prekvapenie je na konci knihy. Keď traja kamaráti Leotoldu nenájdu, vyzvú čitateľa, aby im ju nakreslil na prázdnu dvojstranu. Geniálny nápad! Je to naozajstné ilustrátorské zadanie. Deti musia použiť vlastnú fantáziu, Leotolda totiž v knihe nie je. Vieme len, že je obrovská, guľatá, úprimná, falošne spieva a je s ňou veľká zábava.

Potvory, patvory a Laco Chudík na dedine

Španielka Olga de Dios podľa vlastných slov dúfa, že táto kniha pomôže deťom uveriť, že môžu vytvoriť čokoľvek na svete. Túto stratégiu dotiahla do detailov – tri hlavné postavičky, Tuto, Katarínka a večne vystrašený Gašpar, nie sú nedosiahnuteľne krásne bytosti, ale neidentifikovateľné patvory, presne také, aké kreslia troj- či štvorročné deti. To všetko pobáda čitateľov k tvorivosti, možno až k návrhu vlastnej knižky. Tomu je podriadený aj šialený príbeh – je presne taký, akoby ho vymyslelo malé dieťa (rovnakú stratégiu si zvolil aj Ivan Lesay v A-KO-ŽE, recenzia tu). S cieľom ukázať čitateľom, že sú súčasťou aj spolutvorcami príbehu, použila autorka na viacerých miestach brechtovský Verfremdungseffekt: maják na konci príbehu sa doslova nazýva Maják na konci príbehu. Keď Tuto, Katarínka a Gašpar na jednom mieste priamo oslovili čitateľa („ty, áno ty“), moje detváky boli príjemne zaskočené a potešené asi tak, ako keby moja stará mama z dediny osobne stretla Laca Chudíka.

Anouck Boisrobert a Louis Rigaud posúvajú hranice možností pop-up kníh. Prečítajte si recenziu na nádhernú knihu That’s My Hat!

Interaktívnosť sa prejavuje aj inak – knižka opakovane priamo oslovuje dieťa a očividne sa snaží narúšať čitateľove očakávania: tyranosaurus je mimoriadne priateľský, sirény sú fúzatí muži, veľryba zožrala raketoplán a iné haraburdy – to určite žiadne dieťa nenechá bez komentára alebo otázky. Na jednej dvojstrane je 49 očíslovaných ovečiek – zhruba do toľko vie narátať naša predškoláčka, takže nám to padlo vhod ako výborné cvičenie.

 

Tu si môžete prelistovať celú knihu:

Komu je kniha Leotolda určená

Deťom od dvoch rokov (stránky sú z polohrubého papiera, takže by mali niečo vydržať) do 6-7 rokov.

Máte túto knihu doma? Páčila sa Vám? Máte nejaké otázky? Napíšte mi do komentára!

 

Slovenský preklad španielskeho originálu vyšiel vo vydavateľstve Egreš v roku 2018. Kniha má 50 strán. Ak vás táto recenzia zaujala, Leotoldu si môžete kúpiť tu.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva..

STROM, KTORÝ DÁVA / O STROMU, KTERÝ DÁVAL (Shel Silverstein) – recenzia

Nestáva sa často, aby v knihe boli iba dve postavy (ak nerátame tretiu postavu, ktorej trčia len nohy). A ešte nezvyčajnejšie je, ak jednu z nich po celý čas vidieť len spolovice. Ak by to bola ľudská bytosť, bolo by to veru poriadne čudné. Odseknutá koruna stromu môže byť v tomto prípade metaforou nášho vzťahu k prírode: nevnímame ju v jej komplexnosti, ale len z obmedzenej ľudskej perspektívy. Pretože chlapec a strom, ktorých dialóg tvorí túto tenkú knižku, nezastupujú nič menšie ako ľudstvo a prírodu (ponechám teraz bokom fakt, že vyčleňovať ľudí z prírody je samo osebe sebastredné alebo, ak chcete, antropocentrické).

Budem úprimná, našej predškoláčke sa táto kniha vôbec nepáčila. Tušila som prečo a svojimi slovami mi to aj potvrdila. Vzťah chlapca a dávajúceho stromu je tak očividne nesymetrický, že táto do očí bijúca nespravodlivosť pobúrila aj moju dcéru. Ale ani knihy pre deti nie sú vždy napísané preto, aby sa páčili. Strom, ktorý dáva chce deti celkom schválne vyrušiť a znepokojiť. A prinútiť ich tak skutočne sa zamyslieť nad nepríjemným, ale pravdivým posolstvom. Ak by totiž strom v tomto príbehu bol človekom, chlapcovo správanie voči nemu by bolo neospravedlniteľné.

Autor Shel Silverstein dal stromu zámerne schopnosť hovoriť a cítiť, v angličtine ho dokonca označuje osobným zámenom she. Chcel tak primäť čitateľov nazerať naň ako na živú bytosť, ktorá má svoje potreby a limity. Nič z toho však chlapec nerešpektuje. Ten od stromu, ktorý dáva a dáva a dáva len berie a berie a berie. Najprv je ich vzťah vyrovnaný: chlapec sa so stromom hrá a má ho rád. Keď však vyrastie, stratí oň záujem a vracia sa len vtedy, keď niečo potrebuje – peniaze za jablká, drevo na dom alebo obyčajný peň na oddych. Silverstein vložil do textu aj nenápadnú nápovedu deťom, že príbeh majú vnímať ako širšie podobenstvo. Chlapca v celom príbehu nazýva chlapcom, hoci ten postupne rastie, až nakoniec celkom zostarne. Skvelý nápad, ako deti naučiť, že slová v literatúre mávajú aj iný význam ako v bežnej reči.

Priznávam, táto moja interpretácia je prehnane negativistická. Kto nechce, nemusí medzi riadkami vnímať chlapcovu aroganciu, len veľkodušnosť stromu. Presne ako náš štuplíček (3 roky), ktorému sa knižka veľmi páčila. Po prvom čítaní sme si dali brainstorming o tom, koľko vecí pochádza zo stromov. A ich zoznam bol poriadne dlhý. Okrem iného zo stromov máme papier a lepidlo, z ktorých je vyrobená táto výnimočná kniha.

Popri eko výklade má príbeh aj iné vrstvy. Je to tiež obžaloba dospeláckeho konzumu a oslava detskej bezprostrednosti, hravosti a radosti zo života. Chlapec, hoci stále berie, sa neteší z ničoho a v starobe sa len sťažuje. Strom je šťastný, keď môže pomôcť. Je spokojný aj vtedy, keď sa rozdá takmer do posledného kúska. Pripomína to Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom alebo ľalie poľné. Nečudo, že si túto knihu privlastnili aj kresťania. Ale podľa mňa tu rozhodne o propagáciu lásky k blížnemu až do totálneho sebaobetovania nejde.

Strom, ktorý dáva sa dá čítať aj ako alegória o vzťahu rodič – dieťa, presnejšie matka – dieťa (lebo she). A veľmi výstižná! Počiatočnú bezbrehú obojstrannú lásku, keď sú si matka a dieťa jeden pre druhého celým vesmírom, rýchlo vystrieda rezervovanosť chlapca-pubertiaka. Strom-rodič, ochotný vzdať sa úplne všetkého, nežiada nič, len ponúka. A dieťa bez okolkov berie, kým nie je čo zobrať. Je smutný pohľad na strom, ktorý od života nečaká nič, len občasné stretnutia so svojím chlapcom. Túto interpretáciu podporuje aj čudesné oslovenie chlapec, ktorým sa strom prihovára starcovi: pre rodičov potomok vždy ostane ich dieťaťom, bez ohľadu na jeho vek. Bola som zvedavá, či malí čitatelia dokážu rozlúsknuť takúto metaforu. A s údivom som pozorovala, ako mi naša predškoláčka sama od seba ukazuje, že konáre stromu skoro na každom obrázku pripomínajú ľudské ruky.

Ilustrácie sú, rovnako ako text, zjednodušené až na podstatu. Žiadne farby, žiadne ozdoby, len strom a chlapec načrtnutí jednoduchou čiernou linkou. Shel Silverstein bol aj karikaturista a je to vidieť. A predsa je tu množstvo detailov, ktoré detským očkám neujdú: ovisnuté konáre, keď je strom opustený a smutný; druhé srdce na kmeni stromu, keď sa chlapec zaľúbi do dievčaťa. A stále rozmýšľam, či je scéna, kde sa chlapec hrá na kráľa lesa, narážka na o rok staršiu kultovku Kde žijú divé zvery (recenzia tu).

Shel Silverstein sa úspechom Mauriceovi Sendakovi vyrovnal. Strom, ktorý dáva bol v roku 2001 14-tou najpredávanejšou detskou knihou. V 70-tych rokoch vznikol aj krátky animovaný film, ktorý nahovoril Silverstein.

Komu je kniha Strom, ktorý dáva určená

Keď sme doma pred rokmi čítali ruskú klasiku pre deti, dostala som mierny kultúrny šok. Zlo tu bolo málokedy potrestané, často naopak zvíťazila prefíkaná klamárka líška. Tolstého rozprávky ma donútili zamyslieť sa nad tým, či deti naozaj potrebujú počúvať len príbehy s morálnym posolstvom, o umelej idylke, alebo je pre ne užitočnejšia takáto realistická škola života už v útlom veku? Nechce sa mi pátrať, ako túto otázku rozriešili psychológovia. Osobne si skôr myslím, že deti netreba izolovať vo vymyslenom svete, kde vždy zasiahne vesmírna spravodlivosť. Ak je rodič pripravený čítať a vysvetliť im aj smutný príbeh ako Strom, ktorý dáva (hoci strom neochvejne trvá na tom, že je šťastný), potom deti budú pripravené tiež. Ako im pomôcť spracovať túto nestarnúcu klasiku? Tu alebo tu nájdete otázky na spoločný rozhovor po čítaní.

Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Kniha Strom, ktorý dáva vyšla v roku 2013 vo vydavateľstve Slniečkovo. Má 56 strán a rozmer 179 x 250 mm. V češtine vyšiel Strom, který dával vo vydavateľstve Librex v roku 2007. Ak vás recenzia zaujala, slovenskú verziu si môžete kúpiť tu. Českú verziu tu. Anglickú verziu tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

PRÁZDNINY S OSKAREM (Eva Maceková) – recenzia

Kniha 12 hodin s Oskarem bola pred pár rokmi môj prvý úlovok z knižného festivalu BRaK. Koncept výjavov z bežného života (raňajky, stretnutie so susedom na schodoch, prechádzka po panelákovom sídlisku, cesta autobusom, nakupovanie školských potrieb) prerušovaných občasnými úlohami (nájsť pár ku každej ponožke v Oskarovej rozhádzanej izbe) bol taký nezvyčajný, že som sa bála, ako ho prijme naše vtedy jediné dieťa. Zbytočne. Knižka sa hneď stala najobľúbenejšou a dlhé týždne sme si ju čítali každý deň. Preto keď tento rok vyšlo pokračovanie, neváhala som ani chvíľu. Oskar je stále ten istý, a predsa sa zmenil – vyrástol, dospel v tvári, schopnostiach i záujmoch.

Je mimoriadne nezvyčajné, keď sa na obálku knihy dostane iba meno ilustrátorky (Eva Maceková), a spisovateľkine (Tereza Horváthová) nie. Vypovedá to o pomere slovná verzus obrazová časť. Táto kniha je jednoznačne určená pre ľudí, ktorí si dokážu vychutnať kvalitné ilustrácie. 12 hodin s Oskarem dokonca získala veľmi prestížne ocenenie na knižnom festivale v Bologni. Okrem toho aj titul Nejkrásnější česká kniha roku 2012. Škoda, že táto talentovaná slovenská ilustrátorka vydáva knihy v zahraničí (okrem českého Baobabu Oskara vydalo aj veľké francúzske vydavateľstvo Seuil, holandské Boycott, španielske mtm Editores SL), ale na Slovensku nie.

Punk + horor + Mickey Mouse

Eva Maceková má k detským motívom blízko. V celej jej tvorbe sa opakujú bucľaté detské tváričky, zajačiky, mickey mousovia, hojdacie koníky, ale do detskej izby by ste si jej obrazy určite nedali. Sú to vtipné, ale poriadne temné, hororové pankáčske veci 🙂 . Na pankáčku je však autorka nesmierne empatická. Je neuveriteľné, ako dokázala pri tvorbe detských kníh skrotnúť a vcítiť sa do detského vnímania sveta. Porozumela mu tak skvele, že až kým som nezačala na internete pátrať, kto je autorkou tejto knihy, bola som presvedčená, že ju musela nakresliť nejaká žena na materskej. S temnými pankáčskymi obrazmi má Oskarov mierumilovný idylický svet spoločné len divoké farebné kombinácie.

Podobne ako v predchádzajúcej knihe, ani v pokračovaní Prázdniny s Oskarem nie je text určujúci, len pomáha dotvoriť jednoduchú dejovú líniu: prvák Oskar strávi posledný deň v škole, poslednýkrát zájde do vyprázdneného mesta, pobalí sa a odcestuje s dedkom na dedinu. Tam ho čakajú klasické prázdniny na vidieku – so stanovačkou, opekačkou, lovením rýb, zbieraním húb, kúpaním v jazere, varením marmelády.

Komiksová omaľovanka

Nie je tu žiadna zápletka ani následné rozuzlenie, dej plynie pokojne, bez dramatických výkyvov, ako letný potok. V celej knihe sú len dva mierne dramatizujúce momenty – keď Oskar s dedkom takmer nestihnú vlak a keď Oskarov záletný kocúr so sympatickou mačacou slečnou zachránia jeden druhého pred kriminálnou mačacou bandou. Tieto „akčné“ digresie sú odlíšené aj vizuálne, aby bolo jasné, že sú to len výnimky z pokojného až ospalého letného tempa. Majú formu bielo-modrého komiksu s niekoľkými prázdnymi políčkami, ktoré si má vyplniť čitateľ sám. Zvyšné okienka moje deti pochopili ako omaľovanku – kontrast s mimoriadne farebným zvyškom knihy bol naozaj veľký.

Podobne ako v Dite od Jany Bodnárovej (recenzia tu), aj tu je vyhýbanie sa dobrodružstvu zámerné. Záznam množstva na prvý pohľad nepodstatných detailov (presný názov dedkovej dediny, tabuľa s odchodmi vlakov na stanici, koľko zvierat videl Oskar cestou vlakom, zoznam krajín, ktoré precestovala babička, pohľadnice, ktoré odtiaľ poslala aj s dátumami) dáva knihe autentický ráz, akoby to bola rodinná kronika jedného leta. A Oskarova rodina, až na mimoriadne akčnú babičku, je ako každá iná. Preto sa v tejto knihe spozná každé dieťa.

Ako používať túto knihu?

Ak by ste v nej hľadali len príbeh, prebehnete ju za pár minút a už sa k nej nevrátite. Ale ak vás aspoň trochu oslovia veľké ilustrácie, určite vás inšpirujú k nejakému rozhovoru alebo aktivite. Mojim deťom napríklad pri pasáži o stanovačke okamžite skrsol v hlave nápad postaviť si stan. A o dva dni sme v ňom aj úspešne prenocovali.

Prázdniny s Oskarem tiež odporúčam použiť rovnako ako vlastný fotoalbum letných zážitkov. Tým, že dej knihy sa tak vlečie, aspoň nikam neutečie, keď prerušíte čítanie a budete si sami rozprávať o vlastnej opekačke, hubovej praženici alebo ceste vlakom. Pri čítaní tejto knihy bez príbehu si uvedomíte, že deti neženie dopredu snaha zistiť, „ako sa to skončí.“ Zrazu je čas na každú otázku, na každú myšlienku.

Je tu niekoľko úloh typu Skúste povedať, čo si Oskar zbalil na stanovačku, čo potrebuje na opekačku, z akých surovín sa vyrába zmrzlina a podobné. Odpovede sú naznačené v ilustráciách. Tie sa dajú využiť aj tak, že necháte deti pozerať sa na obrázky povedzme jednu minútu a potom knihu zatvoríte a vyzvete ich, aby vymenovali všetky predmety z danej stránky, na ktoré si spomenú. Určite si vymyslíte aj nejaké vhodné slovné hry. Ak sa vaše dieťa práve učí písať, môže napríklad pod každý predmet napísať jeho názov. Kniha Prázdniny s Oskarem vám dá maximálnu slobodu, ako s ňou narábať.

Má aj jasný edukačný rozmer. Predstavujú sa tu poľnohospodárske práce, lesné, vodné i domáce zvieratá, ich potrava, vzťah k ľuďom, aj zvuky, ktoré vydávajú. Veľmi sa mi páčilo, že autorky deti nepodceňujú a odpovede na niektoré minikvízy dali poriadne zabrať aj mne. Na Youtube sme si museli pozrieť, aký zvuk vydáva líška a netopier. Gúglili sme aj muchotrávku červenkastú (amanita rubescens, muchomůrka růžovka), z ktorej si Oskarov dedko varil praženicu (naozaj je jedlá).

Vidieť, že Oskar vyrástol a rieši už celkom iné veci ako v prvej knihe. Mám tak pocit, akoby rástol spolu s našou predškoláčkou a veľmi sa poteším, ak ju v budúcnosti bude sprevádzať aj ďalšou knihou, v ktorej zase o niečo podrastie a zmúdrie.

Komu je kniha Prázdniny s Oskarem určená

Čitateľ si sám určuje, ako bude s knihou pracovať, preto si ju každé dieťa v kategórii 3 – 8 rokov môže prispôsobiť svojim záujmom a schopnostiam.

Bonus

Prečítajte si rozhovor s Evou Macekovou (tu alebo tu) a pozrite si jej blog, možno sa doklikáte k zaujímavým módnym kúskom 🙂 .

Máte doma knihy Evy Macekovej? Páčili sa vám? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Kniha Prázdniny s Oskarem vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Baobab. Má strán 64 a rozmer 230×330 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, môžete si ju kúpiť tu.

Prvý diel, 12 hodin s Oskarem, vyšiel v roku 2012. Má 48 strán a rozmer 240×330 mm. Môžete si ho kúpiť tu.

Ešte linky na český Martinus: tu si kúpite Prázdniny s Oskarem, tu 12 hodin s Oskarem.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

KNIŽKA O POCITOCH (Amanda McCardie, Salvatore Rubbino) – recenzia

Vrelo odporúčam všetky knižky na mojom blogu, ale túto ešte o čosi viac. Hneď pri prvom čítaní som zistila, aká výnimočná je Knižka o pocitoch. Deti počúvali ako prikované a nútili ma dočítať ju do konca. A potom stále znova a znova.

Nekrič! Neposkakuj! Nežiarli!

Detské emócie zvykneme potláčať a bagatelizovať. Najmä vtedy, keď vystrelia ďaleko za hranice bežnej dospeláckej sínusoidy prežívania. Keď sú deti šťastné – Nebláznite sa toľko!, Neposkakuj toľko! – keď sú smutné – To nič nie je! Hádam by si kvôli takej hlúposti neplakal – aj keď sú nahnevané – Nežiarli!, Nekrič!, Nerob mi tu takéto grimasy!, Čo si ľudia o tebe pomyslia? Povedomé? Táto knižka naopak berie detské pocity veľmi vážne. Samka a Katku z knižky za ich emócie nik nekarhá. Čitatelia vidia, že každý sa občas hnevá (vrátane mamy a ocka), všetci sa občas boja (aj pes) a plakať je normálne (dospelí niekedy aj od šťastia).

Nad ostatnými porovnateľnými publikáciami vysoko vyčnieva Knižka o pocitoch aj tým, že skutočnosť zobrazuje realisticky a nie povrchne. Scénky z nej sú zo skutočného života. Aj v hneve nechá autorka deti zájsť o trochu ďalej ako iní autori. Keď sa narodí Samkova mladšia sestrička, v kúte kuchyne vidieť drez preplnený špinavým riadom – rodičia nestíhajú. Multitasking rodičovstva si vtedy naplno užije aj ocko – ak sa mama chce na chvíľu venovať zanedbávanému Samkovi, musí sa on postarať o bábätko a v nosiči s ním nakúpiť a zároveň vyvenčiť psa. Povedomé? A všade-všade sa na zemi povaľujú detské hračky. Povedomé?

V mene realistickosti autori opustili tradičnú podobu takýchto kníh: jedna (dvoj)strana = jedna emócia. To im umožnilo opísať pocity nie ako izolované entity, ale aj ako sa vyvíjajú v čase, ako prerastajú jeden do druhého, ako navzájom súvisia (alebo aj nesúvisia: napríklad plač nemusí byť vždy len prejavom smútku, dospelí sa občas rozplačú aj od šťastia). Keď Samo vyhodí Katkine obľúbené hračky von oknom, situácia eskaluje na niekoľkých stranách. Keď ho jeho blízky kamarát začne šikanovať, dozvieme sa, že je to preto, lebo žiarli na jeho pekný vzťah s otcom. A uvidíme aj to, ako spor urovnajú. Hoci zo začiatku si Samko o svojej novonarodenej sestričke nič dobré nemyslí, aspoň sa zblíži so psom, ktorý je na tom rovnako. A postupne – zaberie to niekoľko rokov a asi 10 obrázkov – zistí, že aj Katka je celkom milá. Hlavné postavy vďaka náznakom príbehov nie sú len vešiaky, na ktorých sú halabala navešané emócie, ale majú aj istú charakterovú hĺbku. O to ľahšie sa s nimi čitatelia zžijú.

Nežaluj!

Úprimnosť, s akou sa tu hovorí o emóciách, je výnimočná. Svet nie je zjednodušený na čierno-biele binárne protiklady, ale je ukázaný vo svojej mätúcej komplexnosti. Keď si mama popri bábätku konečne nájde čas aj na staršieho súrodenca, ten sa nie vždy dokáže z toho tešiť. Bez zjemňovania (ale aj bez explicitného násilia) sa tu hovorí o šikane a ponižovaní. Stačila jedna krátka scénka v knižke a jazýček našej predškoláčky sa rozviazal a pospomínal všetky neprávosti, aké sa v škôlke udiali. Lebo v škôlke na to nie je priestor, pani učiteľky na riešenie sporov nemajú čas – Nežalujte!

Úplne najlepšie na Knižke o pocitoch je, že sa snaží každú emóciu opísať nielen cez situácie, v ktorých typicky vznikajú, ale aj cez telesné prežívanie. A veľmi výstižne. Napríklad pri tréme má Samo pocity v bruchu, akoby išiel výťahom veľmi rýchlo dolu.

Škatuľa na sestričku

Keď si dá spisovateľ toľko práce s každým detailom, ani ilustrácie nemôžu zaostať. Rubbino s nimi priniesol štipku humoru (kto by nemiloval srdcervúcu scénu, kde Samo, nešťastný z toho, že po narodení bábätka sa mu mama vôbec nevenuje, žiada otca, aby sestričku vrátili späť a proaktívne donesie otcovi aj veľkú kartónovú krabicu). Je pozoruhodné, že ilustrátor dokázal vykresliť emócie pár jednoduchými ťahmi štetca tak presvedčivo. Tie sa zrkadlia nielen v tvárach, ale aj v postojoch a pohybe. Obrázky sú tak veľmi dynamické – ako deti samy.

 

Máte z toho všetkého, čo som napísala, pocit, že ide o akúsi hrubú psychologickú encyklopédiu pre deti? Omyl, je to tenučká jednohubka, dá sa v pohode prečítať na jeden šup. Aspoň moje detváky do mňa vždy imperatívne pichajú všetkými 40 prstíkmi – čítaj, čítaj – aby som ju dočítala do konca. A keď sa tam dostaneme, ešte ju poobracajú zo všetkých strán, či som náhodou nejakú stranu nepreskočila. Ale keď mi dovolia prerušiť čítanie a spýtať sa, či aj ony zažili podobné situácie a pocity, vtedy ma zahrnú priznaniami, ktoré akoby čakali len na túto knižku. Spoločne sme prelúskali viacero podobných publikácií, ale táto im rozviazala jazyk najviac.

Samo a Katka?

Keďže autori si dávali veľký pozor na genderové stereotypy (hnev, strach a plač tu zažívajú rovnako muži aj ženy), je škoda, že túto vyváženosť trochu narušil slovenský preklad: chlapec sa volá Samo, dievča Katka (v angličtine Sam a Kate). Je nemiestne volať chlapcov zdrobneninou, lebo oni sú tí silní? Naopak, nazvať malé dievčatko Katou znie až surovo. Pustiť sa do boja so silne konzervatívnym jazykom je ťažké, ale od prekladateľky takejto vzácnej knihy by som to očakávala.

Komu je Knižka o pocitoch určená

Vedieť rozoznať svoje pocity, pomenovať ich a rozmýšľať o nich znamená spolovice ich zvládnuť. Tak to aspoň tvrdia autorky svetového megabestselleru Ako hovoriť, aby nás deti počúvali. Súhlasím na sto percent, preto si myslím, že táto kniha by mala byť povinné čítanie v každej rodine. Odporúčam deťom od štyroch rokov, lebo dovtedy veľkou sebareflexiou ani láskou k abstraktnejším témam neoplývajú. Ale ak máte doma mladšieho potomka, pokojne to risknite. Náš ledva trojročný štuplíček si na moje veľké prekvapenie Knižku o pocitoch mimoriadne obľúbil.

Bonus

Pojmy pocity a emócie sa v bežnom jazyku, aj v tomto článku, používajú ako synonymá. Je medzi nimi vlastne rozdiel? Pocity označujú všetko, čo (vedome) telesne prežívame, teda aj emócie. Okrem nich aj napríklad hlad alebo bolesť – všetko, čo nám sprostredkujú naše zmysly, ktorých, mimochodom, nie je päť, ani šesť, ale omnoho viac.

Emócie sú psychologická kategória. Sú to subjektívne stavy, zážitky, hoci, samozrejme, aj emócie prežívame telesne. Zaujímavý 2D a 3D model emócií zostavil Robert Plutchik. Podľa neho existuje osem základných emócií: radosť – smútok, hnev – strach, dôvera – znechutenie, prekvapenie – očakávanie. Svoju klasifikáciu prirovnal k farebnému spektru. Tým vyjadril vzťahy medzi emóciami i to, že emócie môžu mať rôznu intenzitu. Dobrým úvodom do tejto témy je knižka Milana Nakonečného Lidské emoce z roku 2001 alebo Emoce z roku 2012.

 

Máte túto knižku doma? Ako sa vám páčila? Máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Knižka o pocitoch vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Enigma. Má 48 strán a rozmer 251×293 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, môžete si ju kúpiť tu.

Ak ste z Česka, môžete si ju kúpiť tu.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

SVETOZÁR (Andrea Gregušová, Alica Raticová) – recenzia

Hoci hlavná postava Svetozár patrí svojím menom i osobnosťou skôr do čias minulých, kniha je skrz-naskrz súčasná: ilustráciami, nevšednou témou i posolstvom (v živote treba aj trochu neregulovaného chaosu).

Postmoderný trend vnášať do detských kníh vyslovene dospelácke témy, a pritom ich predstavovať pre deti príťažlivým spôsobom, dorazil aj k nám (napríklad tu som písala, ako si Daniela Olejníková poradila s témou depresie, tu o kritike vzdelávacieho systému v reedícii Máme Emu). Andrea Gregušová, Alica Raticová a vydavateľka Zuzana Mitošinková si v Svetozárovi zvolili tému zasadania úradníkov a lokálnych politikov. Čo už môže byť detskej duši vzdialenejšie?

Autorky úradnícky motív využili dokonale: žargón lokálnych politikov v detskej knihe nepotrebuje žiadnu hyperbolizáciu – aj bez nej vyznieva smiešne. Protipólom byrokracie sú slobodné a bezstarostné holuby. Moje deti sa v spore úradníkov a miestnych holubov automaticky pridali na stranu tých druhých. Na pozadí ich konfliktu sa rieši téma prílišnej spútanosti pravidlami verzus sloboda, ústretovosť, tolerantnosť a v neposlednom rade užívanie si života.

Ako vyšiel tento experiment? Výborne! Takú vtipnú knihu ako Svetozár sme už dávno nečítali. Zdrojom nenúteného humoru sú neurotickí, úzkoprsí a byrokratickí úradníci („Mestská rada nie je holubník!“), holuby, ktoré preberú ich maniere (holubí richtár vyhlási: „Holubník nie je mestská rada!“) a miestny naivný dobrák-truľo Svetozár. Práve jeho jednohlasne zvolia za vyjednávača v spore s holubmi, lebo:

  • Má za domom holubník po starom otcovi, takže holubom určite rozumie.

  • Je najmladší a vie loziť po stromoch.

  • V mnohom sa ponáša na holuba. Napríklad: často lieta po meste, hlavu má neustále v oblakoch, vlasy má ako strapaté páperie, je chudý a chudobný ako kostolný holub a najmä – môže riskovať život, lebo je starý mládenec.

A Svetozár sa v holubníku naozaj cíti ako doma. Navyše tam nájde nečakané šťastie i nápad na skvelý biznis plán, ktorým zachráni holuby, mesto a ich spolužitie.

Holubí trus narobil poriadnu šarapatu

Samozrejme, kde sú holuby, sú aj holubie hovienka – téma deťom zo všetkých najmilšia. Hovienkový motív je vždy zásah do čierneho – moje detváky sa chichúňali už len pri zmienke o truse (recenziu na ďalšiu mimoriadne vtipnú a megaúspešnú hovienkovú knihu nájdete tu). Keď som ešte každé nakreslené i spomínané hovienko okorenila vlastným citoslovcom, boli úplne vo vytržení. Hoci niektorým sochám biela čiapka z výkalov aj celkom pristane (napríklad plešatej hlave pána predsedu), trus je hlavný dôvod, prečo ľudia z mesta holuby vyženú. Veľmi rýchlo však zistia, že sa prerátali.

Vydavateľstvo Egreš má už tradične grafickú latku nastavenú veľmi vysoko. Krásne obrázky sú také dynamické, plné akcie a často aj vtipné, že sme každú chvíľu museli prerušiť čítanie a čakať, kým si ich štuplíček (necelé 3 roky) do sýtosti poobzerá, a kým odpoviem na všetky otázky Prečo? Skvelá ilustrátorka Alica Raticová si, podobne ako v Čiapočke (recenzia tu), vystačila len s niekoľkými vrstvami farieb – dominuje, ako inak, holubia modro-sivá v úžasnej kombinácii s jemnými pastelovými farbami.

Takéto vydavateľstvo už na našom trhu bolo treba ako soľ – slovenskí autori, odvážne súčasné témy, nádherné ilustrácie, dôraz na kvalitnú grafiku, žiadne kompromisy, a pritom to nie je žiadna elitárska záležitosť. Dúfam, že sa im po veľkom úspechu Gréty (recenzia tu) a Leotoldy (recenzia tu) podarí vydávať knihy rýchlejším tempom. Držím palce!

Komu je kniha Svetozár určená

Po krátkom vysvetlení, čo sú to poslanci a mestská rada, knihu zvládnu aj trojroční drobci. Pomer ilustrácií k textu je mimoriadne veľkorysý. Aj takmer 50 strán sa preto dá prečítať na jedenkrát.

Kniha mala u oboch mojich detí taký veľký úspech, že sa po psíkovi začali dožadovať domáceho holuba.

Bonus

Nebol by to Egreš, keby ku knihe neponúkol aj iný tovar. Rovnako nádherný, rovnako vtipný. V tomto prípade sú to ponožky Holubežky. Čistá postmoderna!

Máte knihu Svetozár doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Kniha Svetozár vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Egreš o.z. Má 48 strán a rozmer 160×220 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, knižku si môžete kúpiť tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

MÔJ BLÁZNIVÝ OBRÁZKOVÝ SVET / CELÝ SVĚT V OBRÁZCÍCH (Tom Schamp) – recenzia

Je to úlohová knižka, aj nie je. Oficiálne je tu len jedna malá úloha – na každej dvojstrane treba hľadať slona. A väčšinou sa tam nájdu aj papagáje, nákupovchtivé plameniaky, žirafa Ži Rafa, profesor Líška, Doktor Krt, krokodíl, nosorožec a pes v argentínskych futbalových dresoch, kocúrik Oto a jeho rodinka a kopec ďalších bizarných postavičiek. Mohla by to teda byť kniha aktivít typu search&find, ako napríklad megaúspešná Neviditelná Mumo (recenzia tu), keby sa autorovi nelenilo umiestniť na každú dvojstranu všetky tieto postavy. Lenže Belgičan Tom Schamp očividne nemá rád žiadne obmedzenia a slobodu dopraje aj čitateľom. A tak si deti môžu nerušene a nespútane blúdiť po stránkach celé hodiny. Schampov bláznivý svet ich zaručene pohltí. A rodičov pravdepodobne tiež.

Street art alebo WC art

Ak by deti písali knihu, možno by vyzerala podobne. Je to čudesná zmes obrázkov, informácií (Slon nikdy nezabúda, slony žijú v stádach; odkedy dokedy trvajú ročné obdobia), kreslených vtipov s textom i bez (klavíroslon; pelikány, ktoré v zobákoch držia kabelky, takže vyzerajú ako symbol $), vtipných slovných hračiek, nezmyselných rýmovačiek (pánko, pánko, dobré ránko) i nápisov vo všetkých možných jazykoch, hlavne v angličtine, ale aj vo francúzštine, nemčine, taliančine a iných. Našla som tu aj výraznú žltú hviezdu s nápisom NEW, aké bývajú na šampónoch.

Binderfresh

Odkedy som túto knihu otvorila, neviem sa zbaviť myšlienky, že mi pripomína popísanú školskú lavicu na ZŠ alebo steny školského WC. Spontánny zápis všetkého, čo autora napadne, bez akejkoľvek autocenzúry, bez zamýšľania nad hodnotou či zmyslom. Trochu to pripomína postupy surrealistickej literatúry ako automatický zápis. Odkaz na tínedžerské zábavky je celkom zámerný – aj písmo je ako z učebnice, naivné a vyumelkované srdiečkami, okrasnými čiarami a špirálami. Je takáto uletená školácka kreativita hodná detskej knihy? Určite áno. Pamätám si dokonca na výstavu Binderfresh Erika Bindera a Viktora Freša v bratislavskom Dome umenia, ktorá bola presne o tom istom.

Keď máte ADHD, nechoďte do Las Vegas

Čo ešte mi pripomenula táto kniha? Filmové scény z vysvieteného Las Vegas. Neprehľadný a oči drásajúci zhluk farieb, blikajúcich reklamných nápisov, smeroviek; nechýba ani ikonický Mickey Mouse. Každý jeden centimeter štvorcový si pýta pozornosť. Môj bláznivý obrázkový svet / Celý svět v obrázcích od Toma Schampa by pokojne mohol slúžiť ako učebnica psychológie na pochopenie toho, ako svet vnímajú ľudia s ADHD. V ťažkej forme 🙂 . Dospelých z takéhoto chaotického čítania určite rozbolí hlava, ale pre deti je to veľká zábava.

Napriek všetkému je tento chaos organizovaný. Každá dvojstrana zobrazuje inú tému: ročné obdobia, Vianoce, dopravné prostriedky, škola, stavebné práce, mesto, záhrada, dezerty, hudba, výtvarné umenie, vtáky, vodné živočíchy, nakupovanie, stolovanie, šaty, spánok, domov. Nečakajte však serióznu náučnú encyklopédiu. Či si deti nakoniec z toho všetkého nejaké informácie vydestilujú, je podľa mňa vedľajšie.

Komu je kniha Môj bláznivý obrázkový svet / Celý svět v obrázcích určená

V tomto prípade je naozaj ťažké určiť vekovú hranicu. Odporúčam deťom od troch rokov, hoci niektoré vtipy pochopia len dospelí. A najvydarenejšie vtipy sú väčšinou slovné hračky v angličtine (nápis na lietadle s veľkým medveďom v logu: bearely legal no cost company). Pri čítaní tejto knihy sa jednoznačne zapojí celá rodina.

 

Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Kniha vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Slovart. Má 64 strán a rozmer 270×330 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, Môj bláznivý obrázkový svet od Toma Schampa si môžete kúpiť tu.

Česká verzia vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Mladá Fronta. Kúpiť si ju môžete na českom Martinuse tu.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

ČIAPOČKA (Alica Raticová) – recenzia

Pôvodných autorských rozprávok s modernými ilustráciami a rovnako moderným spracovaním príbehu na slovenskom trhu nie je veľa, preto si recenziu zaslúži aj táto jednohubka. Že je skrz-naskrz moderná, je jasné už z pohľadu na obálku. Z Červenej čiapočky je už len Čiapočka. Ani čiapku nemá žiadnu, len červený kockovaný kabát a tenisky. V ilustráciách rozoznať aj súčasný trend – sieťotlač s minimálnym počtom farebných vrstiev. Raticová si v celej knihe vystačila len s dvoma. Ilustrácie pritom pôsobia mimoriadne farebným dojmom. Autorka, mladá absolventka VŠVU, už má na konte tri knihy (Cesta domov, Svetozár, Čiapočka) a jej ilustrácie sú veľmi sebavedomé. Hoci dôraz je tu očividne na grafickej stránke – cítiť, že je vyzretejšia ako text – aj príbeh je vystavaný premyslene. Keďže textu je tu minimum, graduje veľmi rýchlo. Na záver príde vtipná pointa: postavy, ktoré sa jedna po druhej strácali z lesa, objaví znepokojený horár na lesnej tancovačke. A zábava pokračuje až do rána.

Príbeh je vybudovaný veľmi podobne ako skvelá kniha The Wolf, the Duck & the Mouse (recenzia tu). Tiež vychádza z klasiky všetkých klasík – Červenej čiapočky – a pracuje s narúšaním očakávaní. Hoci to zo začiatku vyzerá na poriadnu detektívnu zápletku, k žiadnemu násiliu nepríde a vlk si trochu napraví pošramotenú reputáciu.

Komu je kniha Čiapočka určená

Vydavateľ udáva, že deťom od jedného roka, ale ja si myslím, že vynovený príbeh si naozaj užijú len deti, ktoré už dobre poznajú klasickú verziu a uvedomujú si kontrast medzi nimi. Preto odporúčam skôr deťom od 2,5 – 3 rokov.

Mojim detvákom sa ukrutne páčil nápad nočnej diskotéky v lese. Knižku si čítame aj niekoľkokrát za deň a ja si gratulujem, že som objavila knihu, ktorou dokážem vyhovieť ich potrebe niečo čítať, aj keď na to naozaj nie je čas. Celá sa dá preletieť za minútu.

Bonus

Nestáva sa často, že vám k detskej knižke pribalia aj ponožky. A k tomu krásny plagát, pohľadnicu a ešte aj ďakovnú kartičku. Tomu sa nijakovsky nedá odolať. Tu je bezponožková verzia.

Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Knihu Čiapočka vydalo v roku 2017 vydavateľstvo Egreš, o.z. Kniha má 16 strán a rozmer A5. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie zverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

BRaK ŠPECIÁL: LAURENT MOREAU – A QUOI PENSES-TU? – recenzia

Vydržať celý rok bez festivalu BRaK je nad moje sily, preto som si s predstihom objednala knihy najväčšej tohtoročnej hviezdy, Laurenta Moreaua, Dans la forêt des masques, Nuit de rêve a A quoi penses-tu? (Na čo myslíš?). Dnes sa budem venovať tej poslednej, ostatné recenzie budú čoskoro!

Hneď, ako som otvorila túto knihu, som vedela, že ju budem milovať. Začína sa portrétom nezbedného chlapca Maxima v maske (čiapke) vlka – jasná narážka na kultovú knihu Mauricea Sendaka Kde žijú divé zvery (recenzia tu). Myšlienky zasnívaného Armela zase odkazujú na Alicu v krajine zázrakov. Netreba sa nechať pomýliť minimalistickým ilustrátorským štýlom ani jednoduchým nápadom (na každej dvojstrane je portrét jednej osoby a pod otváracím okienkom na jej hlave sa skrývajú tajné myšlienky tejto postavy). Dobrá kniha sa spozná tak, že je prepracovaná do posledného detailu, a pre A quoi penses-tu? to platí stopercentne.

Ukrutne žiarlivá Marie s bodliakmi

Oblečenie postáv nie je náhodné. Vždy nejako súvisí s myšlienkami alebo osobnosťou danej postavy. Napríklad ukrutne žiarlivá Marie má na ňom ostré vzory (bodliaky?). Zasnívaný Eric s hudbou v hlave a výzorom romantického rojka si obliekol nemoderný klobúk a kabát. Kabát nazúreného Guillauma pripomína napoleonovskú vojenskú uniformu. Dedko, ktorý s láskou spomína na to, ako sa v detstve kúpal v mori, má námornícke tričko. Laurent Moreau vyrastal blízko mora, možno je to odkaz na konkrétnu osobu, možno aj skutočného námorníka 🙂 .

BRaK Laurent Moreau

Rovnakú úlohu ako oblečenie zohrávajú aj farby pozadia. Annaëlle so sladkými chúťkami, v čerešničkovom tričku, sedí pred bielou stenou s jemnými pastelovými bodkami – prostredie ako z cukrárne. Dedko Lucien má v pozadí príjemnú teplú farbu piesku. Pozadie za unavenou Hélène (kruhy pod očami) vyzerá ako tmavé mračná pred búrkou.

Laurent Moreau si zvolil minimalistický až skoro geometrický ilustrátorský štýl imitujúci detské kresby (nos ako obrátená sedmička, líca ako kruhy, elipsovité oči, žiadne tieňovanie). Nikdy nepochopím, ako z tohto insitného štýlu dokázal vytrieskať také plnokrvné emócie v tvárach postáv. Ani najmenšie gesto alebo mimika tu nie sú náhodné. Občas si pri vytváraní emócií autor pomôže rôznymi klišé (smútok ako dážď a sivá farba, hnev ako červená, žiarlivé myšlienky ako hady), ale tieto ošúchané metafory majú reálny základ, preto ich pochopí aj malé dieťa.

Mikrodetektívky

Hoci v knihe nie je v podstate nič iné, len postavy a ich myšlienky (v obrazoch a jednovetných komentároch), predsa tu vznikli mikropríbehy bez slov. Ich lúštenie je veľká zábava a posledné dva dni nerobíme doma nič iné. Až keď som sa pri prvom čítaní dostala na poslednú stranu, vlastne vnútornú obálku, zistila som, že postavy sú navzájom poprepájané. Napríklad Antoine, ktorý hľadá správne slová, je ten istý Antoine, do ktorého sa práve zamilovala Rosalie. Bude to obojstranná náklonnosť, lebo pri bližšom pohľade som zistila, že aj ona jemu behá po rozume. Navyše sa na záverečnom spoločnom portréte všetkých postáv Rosalie a Antoine červenajú. Líčka sa červenajú aj Guillaumovi, ale od hnevu. Niektoré postavy sú izolované, iné pospájané rodinnými vzťahmi. Spoločný obraz je tak trochu kľúč k mikropríbehom a som si istá, že niektoré z nich sme ešte ani neobjavili.

Na čo myslíš ty?

Geniálnosť tejto knihy je aj v tom, ako dokáže donekonečna obmieňať jednoduchý nápad (predstaviť osobu a jej myšlienky) bez toho, aby začala nudiť. Je tu úctyhodný počet 18 ľudí plus jedno zviera a ani na chvíľu som nemala pocit monotónnosti. Aj štuplíčka bavilo všetko od prvej stránky po poslednú. Čítanie vo všeobecnosti podporuje empatiu a kniha A quoi penses-tu ešte o to viac, že deti majú možnosť nazrieť priamo do hláv iných ľudí. Výborná príležitosť porozprávať sa s nimi o ich vlastných pocitoch.

Je to jedna z tých kníh, ktoré komunikujú s čitateľom prostredníctvom emócií, preto pomôže, ak má rodič mierne divadelný talent a doplní atmosféru zvukmi mora, veselo štebotajúcich vtáčikov alebo melódiou v Ericovej hlave. Laurent Moreau odpustí, ale jeho ilustrácie si to priam pýtajú!

Na záver musím opísať, aký neuveriteľný úspech mala táto kniha u mojich detí. Prvýkrát sme ju čítali včera a odvtedy asi desaťkrát. Pomedzi to si v nej štuplíček ešte občas listuje aj sám. Citujem: „Je to najlepšia kniha.“ Staršia dcéra (predškoláčka) ma v polovici knihy zastavila a spýtala sa, či je to naša kniha. S veľkou úľavou prijala, že ju nemusíme nikam vracať a môžeme si ju čítať stále znova a znova. Práve teraz, keď píšem tieto riadky, staršia dcéra vysvetľuje štuplíčkovi, čo je to zamilovať sa. Vydať sa za niekoho 🙂 . Preto A quoi penses-tu? hneď začerstva zaraďujem do kategórie Deti odporúčajú.

 

Odporúčam všetkým deťom od troch do asi osem rokov.

Posúďte sami, tu je skoro kompletná kniha.

Z francúzštiny bola preložená do niekoľkých jazykov. Aj v slovenčine vyšla jedna krásna kniha od Laurenta Moreaua, zmodernizovaná verzia Knihy džunglí. Kúpiť sa dá tu a dovnútra sa dá nahliadnuť tu.

Kniha A quoi penses-tu? vyšla v roku 2011 vo vydavateľstve Hélium/Actes Sud. Má 40 strán a rozmer 19 x 23,5 cm.

THE WOLF, THE DUCK & THE MOUSE (Mac Barnett, Jon Klassen) – recenzia

Každý, kto sa občas pozrie, čo je nové v detskej literatúre vo svete, musel naraziť na meno Jon Klassen. Čo kniha, to bestseller a kopa ocenení k tomu. V roku 2017 jedna klassenovka vyšla aj v Ikare – Lišiak Pax.

The Wolf, the Duck & the Mouse

Najčastejšie spolupracuje s Macom Barnettom a od tohto legendárneho dua je aj kniha The Wolf, the Duck & the Mouse.

Toto video natočili autori priamo v bruchu vlka.

Upozornenie: pri hodnotení tejto knihy určite nebudem objektívna. Čítali sme ju totiž za dosť adrenalínových okolností – ortuť teplomera stúpala do astronomických výšok, dieťa nereagovalo na otázky a hystericky plakalo. Hneď ako sa dcéra trochu upokojila, začali sme čítať túto knihu. A už po prvej scéne z vlkovho brucha sa ozýval smiech a smiala sa až do konca. Neusmievala, ale celkom nahlas a úprimne smiala. Mac a Jon, máte to u mňa. Horúčka klesla, ochorenie odoznelo a my už týždeň čítame The Wolf, the Duck & the Mouse stále dookola. Každý deň. Dvakrát.

Ako som už písala v recenzii na Špinušku, unavuje ma, keď dopredu viem, ako sa skončí „zábavná“ scénka vo filme alebo knihe. Málokto dokáže napísať skutočne vtipný príbeh s naozaj nečakanými zvratmi. Macovi Barnettovi sa to podarilo. Druhý výjav z knihy, keď hlavnú hrdinku myš zožerie vlk (a ešte nám s radosťou otrčí zadok), mi pripomenul scénu z filmu bratov Coenovcov Burn after Reading, kde hneď na začiatku šokujúco zastrelia Brada Pitta, jednu z najväčších hviezd tohto filmu. Prehltnutá myška síce lamentuje, že toto je koniec, ale v bruchu ju čaká ešte veľa dobrodružstiev. A pokračovanie je rovnako skvelé ako u mojich obľúbených Coenovcov: myška zistí, že v bruchu nie je sama, a že tam vôbec nie je zlý život. Len keby tam bolo aspoň jedno okno. Ešteže vlk na kačkino odporúčanie pohltal sviečky. Symbióza je dokonalá, lebo keď vlka začne naháňať poľovník, kačka s myškou ho zachránia.

Oh woe! Oh shame!

Ilustrátor Klassen má svoj jasne rozpoznateľný štýl a ten nehýri práve farbami. Aj The Wolf, the Duck & the Mouse je ladená do nezáživnej hnedej (scény z brucha) alebo sivej a mesačno-modrej (scény z lesa). Aj túto obmedzenú paletu dokázal využiť na krásnu hru so svetlom. Nočný les – ako inak, pri splne mesiaca – má úžasnú atmosféru. Hnedo-sivé odtiene dávajú knižke patinu. Klassen nemá rád preplnené ilustrácie, ale aj minimum „rekvizít,“ ktoré v knihe sú, dokázal využiť na podporenie retro efektu: kačica s myškou nosia košeľu a motýlika a púšťajú si platne. K vintage štýlu najviac prispieva štipku patetická, mierne archaická a trochu rýmovaná angličtina: „Oh woe!“ said the wolf. „Oh shame! Never have I felt such aching and pain. Surely it must have been something I ate.“ Ale netreba sa jej báť – to hlavné je zjavné aj z obrázkov.

Moderný nesvojprávny vlk

Sú len dva druhy rozprávok – so zlým a zákerným vlkom, ktorý podľahne až na konci, a so zlým, ale neschopným vlkom-fackovacím panákom (No počkaj, zajac!). Ten má ťažký život už od začiatku. Aj v tejto knihe je vlk tak trochu nesvojprávny a zmanipulovaný, ale žiadne veľké násilie sa tu nedeje, dokonca sa so svojimi požranými obeťami spriatelí (a vôbec to nepôsobí nasilu). Hoci námet okamžite pripomenie Červenú čiapočku alebo Kozliatka, týmto klasickým rozprávkam je príbeh veľmi vzdialený. Barnett s Klassenom totiž ukazujú strach (= vlka) v úplne inom svetle. Keď si s ním myška s kačkou poradia a naučia sa ho ovládať, vyzerá úplne neškodný až bezbranný a je skôr na smiech. Vlk s vyplazeným jazykom pôsobí tak utrápene, až vzbudzuje ľútosť (hoci nie práve u mojich škodoradostných detí 🙂 ).

The Wolf, the Duck & the Mouse je variáciou na spomínanú Červenú čiapočku, ale skrz-naskrz modernou. Napríklad aj v tom, že hlavní hrdinovia nečakajú pasívne na záchranu, ale v ťažkej situácii si pomôžu sami. Strach už dávno nie je výchovným prostriedkom, dnes rozprávky vychovávajú sebavedomé deti.

Bonus

Tu je zaujímavý rozhovor s Kanaďanom Jonom Klassenom o tom, ako vzniká detská kniha, aj s ukážkami.

Komu je určená kniha The Wolf, the Duck & the Mouse

Všetkým, naozaj všetkým deťom od dvoch do siedmich rokov. Neverím, že sa nájde dieťa z tejto vekovej kategórie, ktoré by si ju neobľúbilo.

 

Kniha vyšla vo vydavateľstve Walker Books Ltd v roku 2017. Má 40 strán a rozmer 225 x 287 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu The Wolf, the Duck & the Mouse si môžete kúpiť tu (doručenie na Slovensko zadarmo)