detektívna zápletka - Blog o najlepších a najkrajších detských knihách

Ako dopadol zajkov románik s ovcou

Zajko s balónikom v tvare srdiečka na krabici tejto hry vyzerá tak nežne… ale už o chvíľu bude ležať mŕtvy na dne mora. Manželka ho pristihla, ako sa bozkáva s ovcou! MikroMakro: Město zločinu je nielen najoriginálnejšia, ale aj jednoznačne najlepšia hra, akú sme v poslednom čase doma hrali. Získala prestížne ocenenie Spiel des Jahres v kategórii cena kritikov a päť hviezdičiek jej udeľujú aj všetky deti v našej rodine. 🙂

Spoločenské hry sú postavené buď na hlavolamoch (napr. Ubongo), rýchlej reakcii (Dobble), budovaní niečoho (Carcassone) alebo prekonávaní prekážok pri postupe do cieľa, kde sa najčastejšie hádže kockou. Ťažko vymyslieť niečo nové. Tvorcom hry MikroMakro: Město zločinu sa to však predsa len podarilo. Prišli s úplne novým konceptom hry: riešením detektívnych záhad z mapy. „Mapou“ nazývam plán mesta, ktorý je zároveň akoby časozberným záznamom. To znamená, že každá dôležitá osoba sa na plániku objavuje viackrát. Vďaka tomu môžeme sledovať jej pohyb po uliciach mesta, motívy a dôsledky jej konania. A tiež to, či ju náhodou niekto nesleduje. 🙂

Komu je hra MikroMakro: Město zločinu určená

V meste sa udialo niekoľko zločinov – vrážd, lúpežných prepadnutí atď., plus jedno nešťastie (keď miestny samozvaný superman neodhadol svoje schopnosti pri preskakovaní z jednej strechy na druhú a z veľkej výšky dopadol na zem). Každému zo 16 detektívnych prípadov sa venuje séria kartičiek s úlohami, ktoré postupne navádzajú hráčov, aby zločin vyriešili. Inštrukcie sú jednoduché a jasné – a častokrát aj zbytočné: deti dokázali viacero prípadov vyriešiť aj bez akejkoľvek nápovedy, len sledovaním pohybu osôb na mapke. Ak sa však niekto napriek nápovedám zasekne, na kartičkách si nájde obrázok, ktorý má v mapke hľadať. A pre úplne natvrdlých sú tam uvedené aj presné súradnice, napr. G2 (celá mapa je totiž rozdelená do mriežky). Rovnako ako pán z Ihryska, aj ja odporúčam využiť pri každom zločine iba prvú kartičku a k ostatným indíciám sa dopátrať iba sledovaním mapy, aspoň pri tých ľahších úlohách.

Hoci s takýmto jednoznačným návodom zvládne hru vyriešiť aj šesťročný prváčik, takým malým deťom ju asi dávať nechcete. Predsa len, hľadať mŕtvoly pohodené po chodníkoch nie je v tomto veku bežná kratochvíľa. Keďže každé dieťa je pripravené (alebo aspoň zvyknuté) na podobné morbídne témy v inom veku, nedá sa ani presne povedať, od koľkých rokov je hra vhodná. V každom prípade výrobca odporúča od 10 rokov a orientačne to sedí. Pre istotu však naozaj krvavé príbehy vydavateľ označuje za nevhodné pre citlivé povahy – aby rodičia mohli kartičky pred darovaním trochu pretriediť.

Detektívna kooperatívna hra

Hoci témy sú naozaj dospelácke – raz vraždí manželka kvôli nevere, raz dokonca kňaz navštevujúci gay bary 😀 – veľká dávka humoru a hlavne nežné čiernobiele ilustrácie pripomínajúce perníkových panáčikov dávajú téme odstup a nadsázku. Ani mladší hráči tak popísané zločiny veľmi neprežívajú. A ani nemajú kedy! Ideálne je, ak MikroMakro hrajú viacerí. Potom sa predbiehajú v tom, kto skôr nájde odpoveď na otázku, a hra naberie šialené tempo. Toľko ku konceptu kooperatívnych hier. 😀

Jediná nevýhoda je, že Mikro makro sa nedá hrať opakovane. Po vyriešení posledného prípadu tak máte dve možnosti – odložiť hru nabok a opäť si ju zahrať napr. po roku; alebo ju niekomu darovať. Keďže pri riešení úloh si nepotrebujete nič zaznačovať, herný plán aj kartičky aj po použití vyzerajú ako nové. Ak by vám za hrou bolo ľúto, Mindok už vydal aj pokračovanie, MikroMakro 2 a MikroMakro 3. Tú poslednú zatiaľ nemáme, ale do Vianoc sa to asi zmení. 🙂

Update: MikroMakro 3

Na Vianoce 2022 sme naozaj dostali MikroMakro 3, takže pridávam krátky update. Trojka je rovnako vydarená ako jednotka a dvojka; malým rozkošným postavičkám v uliciach mesta opäť hrozia úkladné vraždy, rafinované krádeže, zákerná pomsta. Jeden nešťastník sa napríklad utopí aj so svojím autom. Jeho sledovaním v mape hráči zistia, že predtým navštívil servis, kde mu automechanik poškodil brzdy. Toho na inom mieste ho podplatila zamaskovaná žena. Aj jej motiváciu treba spätne vypátrať z mapy – muža nechala zabiť jeho vlastná manželka spolu s dvoma inými ženami, s ktorými ju podvádzal. Keď je čin dokonaný, spoločne všetky tri oslavujú v bare! 🙂

Niektoré príbehy sú obzvlášť zamotané. Napríklad pracovníka hotdogárne niekto udrie do hlavy akurát vtedy, keď nesie kufrík s tržbami. Zlodeji však na svoje prekvapenie zistia, že kufrík je prázdny. Hráči neskôr vypátrajú, že tip na lúpež páchateľom dal sám prepadnutý pracovník. Keď mu rozbitú hlavu ošetria v nemocnici, ponáhľa sa domov. Tam mu doručia skrinku, do ktorej si pred prepadnutím skryl peniaze z kufríka.

Naše predstavy verzus predstavy iných; naše túžby verzus realita; totálna izolácia, zacyklenie vo vlastných strachoch a nepochopenie zo strany najbližších – svet románov Petry Soukupovej je taký beznádejný a depresívny, až sa človek pýta, o čom môže byť jej detská kniha. Čo zostane z tejto autorky, keď opustí všetky tieto temné témy? Alebo sa ich celkom nevzdá ani v literatúre pre malých čitateľov? Podobne ako Rudo Sloboda (presne pred rokom som písala o jeho výbornej knižke Ako som sa stal mudrcom), aj ona dokázala, že je natoľko skvelá psychologička, že rozumie aj deťom a dokáže presne vystihnúť detské videnie sveta.

Martina, hlavná postava Kdo zabil Snížka?, je v porovnaní so Slobodovým chlapcom Jankom staršia a jej detstvo nie je ani zďaleka taká idylka. Rada sa ešte pritúli k mame, ale na takéto chvíle už má nárok len výnimočne, väčšinou k nej mladšie sestry mamu ani nepustia. Rodičia nemajú na Martinu čas ani peniaze a často pre ňu nemajú ani pochopenie. A hoci je jej to ľúto, ponechaná sama na seba si poradí so všetkým aj bez ich pomoci.

Je to knižka pre deti a o deťoch, ktoré už nie sú malé zlatíčka, pretože už nie sú vo všetkom závislé od svojho okolia. Ešte nie sú v puberte, ale už intenzívne zažívajú pocity osamelosti a nepochopenia zo strany rodičov a iných ľudí. O detské privilégiá už dávno prišli, ale do dospelosti majú ešte tak ďaleko, že ich nikto neberie vážne. Keby som túto knižku čítala v tom veku, prehovorila by mi presne do duše. Aj pocit ukrivdenosti, sčasti oprávnený, sčasti vypestovaný, by mi bol veľmi povedomý.

Dedinská detektívka

Kvázidetektívny rébus, ktorý rieši hlavná postava (kto zabil jej psa Snížka), neznamená, že autorka napísala variáciu na Troch pátračov. Milovníci dobrodružných scén budú sklamaní. Veď čo akčné sa už môže diať na dedine, v ktorej nastálo bývajú len štyri deti (plus dve bábätká). Práve naopak, Petra Soukupová – ako vždy – stavia na psychologických portrétoch postáv, a keby súčasťou života dedinskej mládeže nebola aj poriadna dávka nudy, tento portrét by nebol úprimný.

Priebeh vyšetrovania nie je opísaný tak, aby bol za každú cenu strhujúci. „Vyšetrovatelia“ nemajú poriadny plán a systematické postupy, nedomyslia dôsledky. Občas ich nápady pripomínajú skôr pomstu (nepríjemnému susedovi pustia na slobodu všetky hospodárske zvieratá) a detské jašenie ako logické investigatívne postupy. Naivné nápady detí odpozerané z televízie, samozrejme, k žiadnym veľkým odhaleniam nevedú. V napredovaní ich neustále brzdia okolnosti, s ktorými nepočítali: mama sa zobudí skôr a nepustí Martinu von; deti pri špehovaní nechtiac zažnú svetlo na fotobunku; kvôli mokrému oblečeniu z ležania v tráve sa dvakrát musia vrátiť domov.

Čudná príhoda so psom uprostred noci

Zápletka – dieťa na vlastnú päsť vyšetruje, kto zabil psa – okamžite pripomenie slávny dvojromán Marka Haddona Čudná príhoda so psom uprostred noci o 15-ročnom autistovi (v slovenčine vypredaný, ale dá sa ešte kúpiť v češtine).

Určite však nečakajte jej českú napodobeninu. Petra Soukupová sleduje príbeh očami celkom obyčajného dievčaťa a jej príhody a myšlienkové pochody ani nechcú byť vtipné alebo srdcervúce ako v Haddonovi. Soukupová vytvorila sofistikovaný odkaz na jeho celosvetový bestseller. Čaro Čudnej príhody je okrem iného v tom, že je to dopredu vyriešená detektívka. Čitateľ takmer od začiatku tuší, na rozdiel od rozprávača – autistického chlapca, že záhada smrti psíka nejako súvisí s dospeláckymi pletkami. V texte Kdo zabil Snížka? tomu nič nenasvedčuje. Ale odkaz na Haddona je taký zjavný (mihne sa tu aj chlapec s duševnou poruchou, ale ten je len okrajovou postavou), že sa ten, kto ho čítal, musí pýtať, či Soukupová dovedie analógiu s Haddonovým príbehom do konca. A naozaj, deti sa v závere dopátrajú k tomu, že paralelný dospelácky svet (klasický trojuholník) zasiahol do ich vesmíru tak nešťastne, že výsledkom bola smrť zvieraťa.

Deti a dospelí v paralelných vesmíroch

V tejto novele akoby si deti a dospelí žili v izolovaných svetoch – všímajú si celkom iné veci, dávajú im celkom iný význam, riešia iné problémy a vôbec nemajú jedni pre druhých pochopenie. Ale keď sa tieto svety prepoja a začnú interagovať, výsledkom nie je len smrť psa, ale aj obnovenie mnohých narušených vzťahov. Martinina mama si konečne uvedomí, že ju potrebuje aj jej najstaršia dcéra, a je ochotná sa jej viac venovať. Úprimné priznanie vlastnej viny zlomí ľady vo vzťahu s ufrflaným čudáckym starcom. Tomu chýbajú vnúčatá, deťom z dediny zase chýba spojenec medzi dospelými. Dedina, obzvlášť takáto malá, je mikrosvet, v ktorom všetky jednotky musia spolupracovať, dopĺňať sa. Keď sa podarí obnoviť takéto oscilovanie, odrazu sa mierne depresívna atmosféra príbehu zmení a Martina si uvedomí, že dedina je skvelé miesto na život a že sa vo vlastnej funkčnej rodine a so svojimi kamarátmi vlastne cíti dobre.

Fantastický nápad prepojiť detskú detektívku s knihou pre dospelých Nejlepší pro všechny je ďalšou ilustráciou myšlienky, že deti a dospelí žijú akoby v paralelných svetoch. V tejto druhej próze sa objavujú niektoré postavy, ktoré poznáme zo Snížka (Viktor, jeho babička a mama), ale riešia sa tu celkom iné, „dospelácke“ témy.

Kdo zabil Snížka? nie je len príbeh o medzigeneračných nedorozumeniach, ale o všetkých hlúpych deleniach na my a oni: vidiek verzus Pražáci, bohatí a chudobní, chlapci a dievčatá. Ak sa takto dobrovoľne vyčleňujeme do svojich bublín, komplementarita týchto mikrosvetov nemôže fungovať a každý má pocit, že mu niečo chýba.

Čitateľmi i kritikmi oceňovaná Petra Soukupová (tu som písala o komikse s témou holokaustu pre tínedžerov, na ktorom sa podieľala) bola za Kdo zabil Snížka? nominovaná na cenu Magnesia litera, a preto si vyslúžila takýto skvelý trailer.

Ilustrátorka Tereza Ščerbová dôstojne dopĺňa takúto prominentnú spisovateľku. Jej sivé akvarely presne vystihujú mierne chladnú, pochmúrnu a tajomnú atmosféru rozprávania. Niečo vykreslí do detailov, niečo načrtne len v strohých líniách – presne ako to v detektívke býva. Rovnako odvážny je aj knižný dizajn.

Ukážku aj s ilustráciami si môžete pozrieť tu:

a dlhšiu textovú ukážku tu.

Komu je určená kniha Kdo zabil Snížka?

Starším deťom asi od 8-9 rokov. Mladšie by mohli príliš citlivo reagovať na smrť psíka (hoci na konci sa ukáže, že ho nezabili úmyselne) alebo na trochu temnú atmosféru knihy. Rieši sa tu aj téma rozpadu rodiny.

Knihu Kdo zabil Snížka? vydalo vydavateľstvo Host v roku 2018. Má 216 strán a rozmer .172×237 mm. Kúpiť si ju môžete tu. Vyšlo aj ako audiokniha a ekniha.

Značka: detektívna zápletka

MIKROMAKRO: MĚSTO ZLOČINU (Johannes Sich) – recenzia