PŘÍBĚH UKRYTÝ V NOTÁCH. LABUTÍ JEZERO / THE STORY ORCHESTRA. SWAN LAKE – recenzia

Ak sa moje deti cez pandémiu v niečom vycvičili do dokonalosti, tak je to schopnosť zabaviť sa aj bez vonkajších podnetov. Ale všetko má svoje medze. Keď som každý deň musela na skoro celé dopoludnie nechávať 5-ročné dieťa samé, kým to staršie malo vyučovanie cez Zoom a my rodičia sme homeofficovali, trhalo mi to srdce. Akútne som potrebovala čokoľvek, s čím by sa deti samostatne zabavili. Preto – a aj preto, že sa blížil sviatok – som bez veľkého rozmýšľania objednala knihu The Story Orchestra. Swan Lake (v češtine vychádza pod názvom Příběh ukrytý v notách. Labutí jezero) s krátkymi zvukovými nahrávkami Čajkovského baletu.

Labutie jazero

Keď som vo FB skupine Prečítaného leta natrafila na knižky The Story Orchestra, hneď som si predstavila, ako si ich moje deti púšťajú a listujú samé. Na moje prekvapenie sa to aj naozaj dialo; dokonca si pri tom aj tancovali – Labutie jazero sa im zjavne páči.

Kvalita zvuku

V prvom rade je to zásluha skladateľa. Čajkovskij je Čajkovskij – aj v takejto biednej kvalite. Počúvať hudbu cez mikroreproduktory mi pripadá ako svätokrádež obzvlášť pri vážnej hudbe, ale do divadla sa tak či tak ešte asi dlho nedostaneme a nahrávku aspoň urobil kvalitný orchester.

Od Příběhu ukrytého v notách sa, samozrejme, nedá očakávať kvalita zvuku, ako keby ste sedeli v Newyorskej metropolitnej opere. Vhodnejším referenčným rámcom sú iné zvukové knižky a tie The Story Orchestra s prehľadom tromfne. Tvorcovia od tohto média dosiahli asi maximum, zvuk je dostatočne hlasný aj jasný; približne na úrovni mobilu. Knižku však pri počúvaní hudby nedržte v rukách, ale položte na posteľ alebo gauč.

Labutie jazero

Příběh ukrytý v notách. A v psychoanalýze

V druhom rade deti zaujal osud bielej a čiernej labute a princa Siegfrieda. Zase sa mi potvrdzuje, že príbehy, ktoré vytvárajú priestor pre hlbšiu, psychoanalytickú interpretáciu, sa deťom páčia. Aj keď ju nedokážu rozkódovať, minimálne cítia, že za príbehom môže byť niečo viac.

Labutie jazero je v prvom pláne rozprávka o princovi Siegfriedovi, ktorého matka núti do sobáša. Zorganizuje bál, aby si mohol vybrať manželku. Princ sa však zaľúbi do zakliatej Odette, ktorá sa cez deň mení na bielu labuť. Túto kliatbu dokáže prelomiť iba prísľub pravej lásky. Láske Odette a Siegfrieda nepraje čarodejník Rothbart, ktorý chce oženiť princa so svojou dcérou Odile. Očarený Siegfried v domnení, že sa rozpráva s Odette, požiada zlú Odile (oblečenú v čiernych šatách, ale inak je dvojníčkou Odette) o ruku. Nakoniec sa Siegried predsa len ožení s bielou labuťou Odette. Tá už navždy zostane vo svojej ľudskej podobe – kliatba je zlomená. Ostatné labute premôžu Rothbarta a ten musí spolu s Odile odísť.

S psychoanalytickými interpretáciami Labutieho jazera (vzťahy rodič-dieťa; alter ego; lietanie v snoch je podľa Freuda len maskovaná túžba po sexuálnom živote) sa pohral Darren Aronofsky vo filme Čierna labuť. Ale tá sa s deťmi nedá pozerať. 🙂

Labutie jazero

Dej aj hudbu slávneho baletu pre potreby tejto knižky autori upravili do child-friendly podoby (nikto na konci neumiera). Ale to vôbec nevadí, pretože Labutie jazero bolo už od svojho vzniku predmetom výrazných adaptácií. Už počas Čajkovského života sa bez jeho súhlasu mala dokonca meniť aj hudba; nehovoriac o nevýraznej pôvodnej choreografii Čecha Juliusa Václava Reisingera. Aj kvôli nej bolo prvé naštudovanie pomerne neúspešné. Libretto inak po skladateľovej smrti prepisoval jeho brat Modest Čajkovskij.

Vážna hudba v detskej knihe nie je novinka

Spojenie vážnej hudby a detskej knižky je určite dobrý nápad, pozrite si, za koľko dolárov sa predáva anglická mutácia knižky Peťo a vlk od Jiřího Trnku s vinylom Sergeja Prokofieva zo šesťdesiatych rokov. Pri živom predstavení v divadle nie je priestor na to, aby deti dokázali vnímať príbeh, a počúvať hudbu dve hodiny dokážu len máloktoré z nich. Na rozdiel od živého predstavenia si text aj hudobné ukážky z knihy môžu deti dávkovať vlastným tempom, a preto je oveľa väčšia šanca, že ich zaujmú.

Desaťsekundové ukážky hudby v knihách série The Story Orchestra, ktoré sa púšťajú priamo z knižky, sú však až príliš krátke. Rozumiem, že je to daň za to, že si ich malí čitatelia môžu púšťať sami, ale dalo sa to vyriešiť aj inak. Desať sekúnd je jednoducho príliš málo. Viac by sa mi páčilo, keby boli ukážky na internetovej stránke, tak ako pri knižke Magdaleny Rutovej Radiobuch, o ktorej som písala tu. Baobab k tomuto titulu urobil veľmi jednoduchú webku s mp3-kami a tú si dokáže bez problémov obsluhovať aj dieťa.

Ďalším sklamaním sú gýčové ilustrácie Jessicy Courtney-Tickle.

Návod na Čajkovského

Vydavateľstvo však urobilo aj kus dobrej roboty. Na poslednej stránke, kde si čitateľ môže znova pustiť všetky nahrávky (spolu ich je desať), nájdete ku každej z nich skvelý návod, ako ich počúvať. Na ktoré nástroje sa zamerať, akú atmosféru vytvárajú, čo vyjadruje tempo atď. Vľavo je tiež kratučký glosár použitých odborných pojmov, Čajkovského medailón a pár slov o choreografii Labutieho jazera: pre baletky je dvojrola Odette a Odile jedna z najťažších, pretože tieto dve postavy majú odlišné choreografické štýly. Nehovoriac o 32-otočkovej piruete, ktorú do úmoru cvičí aj Natalie Portman v spomínanej Čiernej labuti.

Tu je ukážka sprievodcu jednotlivými melódiami z knihy:

ACT III, Arrival of the Guests

This clip starts with one regal-sounding trumpet, which is then joined by another trumpet that repeats the phrase. They then play the same rhythm together. The music seems to announce the prince and royal guests‘ arrival. It is very grand and reflects the magnificent set design of the royal castle.

Podobný návod, ako počúvať Labutie jazero spolu s ukážkami nájdete na tejto stránke. Tento je však určený dospelým.

Komu je kniha The Story Orchestra. Swan Lake / Příběh ukrytý v notách. Labutí jezero určená

Deťom od 4 rokov.

Příběh ukrytý v notách: Labutí jezero vyjde (v auguste 2021) aj v češtine vo vydavateľstve Pikola. Doteraz z tejto edície vydali:

Příběh ukrytý v notách: Louskáček (2020)

Příběh ukrytý v notách: Šípková Růženka (2019)

Příběh ukrytý v notách: Čtvero ročních dob v jediném dni (2018)


Knihu The Story Orchestra. Swan Lake vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Frances Lincoln Children‘s Books. Má 21 strán a rozmer 265 × 304 mm. Vytlačili tlačiarne v Číne. Českú verziu si môžete objednať na slovenskom alebo českom Martinuse.

MALÝ SAMURAJ (Icinori) – recenzia

Malý samuraj je ďalšia monoklácka kniha, ktorú som zaradila do najužšieho výberu toho najlepšieho, čo na našom trhu tento rok vyšlo. V kategórii najkrajšia detská publikácia roka podľa mňa nemá veľa konkurentov. Obe moje deti ju pri čítaní sledovali mimoriadne pozorne. Aj malí čitatelia vedia citlivo vnímať kvalitné ilustrácie.

Pokračovať v čítaní: MALÝ SAMURAJ (Icinori) – recenzia

KOHO SEŽERE VLK? (Ester Stará, Milan Starý) – recenzia

Slniečkovo, BRaK, Monokel, Egreš, Labyrint/Raketa, Meander… je ich čoraz viac. Milujem tieto malé vydavateľstvá. Žiadny tlak na masovú výrobu, žiadne rýchlopečené nedorobky. Každá knižka je ich vlastným vypiplaným dieťaťom, na ktoré chcú byť hrdí. Takto starostlivo si detské knihy v edícii Políčko vyberá aj vydavateľstva 65. pole (recenziu ich odvážnej knižky Největší přání nájdete tu). Spisovateľka Ester Stará aj ilustrátor Milan Starý navyše získali množstvo nominácií a ocenení. Moje očakávania od knihy Koho sežere vlk? boli vysoké.

Nenásytný kuchár sa kozliatkam dobýja do chladničky

Na prvý pohľad je to síce naozaj krásne obrázkové čítanie, ale takých je veľa. S čím teda prišli v 65. poli, aby knihe dodali pridanú hodnotu, ktorú od nich už automaticky očakávam? Pohrali sa s obrázkami tak, že čitatelia si zakaždým vyberajú z dvoch variantov. Jeden je vždy ten správny, klasický, „vintage“ – a tak trochu nudný. Druhý je bláznivý, súčasný, zábavný. Geniálne je, že „nesprávne“ varianty spolu utvárajú paralelný príbeh. Napríklad dvaja skauti sa od otca vzdialia tak ďaleko, že nepočujú jeho gitaru. Zablúdia v meste a natrafia na pizzériu. Ledva-ledva ujdú z pazúrov zlej čašníčky a trafia naspäť domov. To je radosti, keď skočia otcovi do… bazéna. Spoznali ste Perníkovú chalúpku?

Najväčší úspech u nás mala pasáž, kde si vykŕmený Janíčko namiesto na lopatu sadá na nočník. Alebo keď vodník prežratému krokodílovi rozpáral brucho a naplnil ho arašidmi, takže smädný krokodíl, ktorý sa pôvodne prišiel do WC len napiť, doň nakoniec aj spadol. To je záver Červenej Karkulky. Kozliatka zase namiesto vlka ohrozuje nenásytný kuchár, ktorý sa im stále dobýja do chladničky. Namiesto ku kováčovi chodí ku kaderníkovi. Prerozprávať známe rozprávky tak, aby sa dali čítať oboma spôsobmi, chcelo poriadny kumšt, ale Ester Stará to zvládla výborne.

Čítajme si po smiešnovsky

My sme najprv skoro celú knihu prečítali „konzervatívne.“ Museli sme, lebo české rozprávky ako Budulínek a Otesánek detváky nepoznali. Na konci predposlednej rozprávky sa však vyskytuje pastier stáda vysávačov a bača s dinosaurami a to bolo pre moje deti neodolateľné. Samy sa prepli do bláznivého modu a odvtedy už knižku nečítame inak ako „po smiešnovsky.“ Očká im pritom žiaria minimálne tak, ako keď búrajú budovy z lega. Toto prirovnanie nie je náhodné. Myslím, že aj v tomto prípade cítia radosť z búrania čohosi – niečoho starého, skamenelého, nemenného, na čo nemajú dosah. A možno kdesi v podvedomí aj vycítili neznesiteľnú poučnosť klasických príbehov. Naopak, pri bláznivej verzii majú pocit, akoby ju vytvárali ony samy. Keď si moje deti vymýšľajú vlastné rozprávky, zásadne tam niekto spadne do WC. Ester Stará presne trafila detskú strunu, o ktorej som písala napr. tu.

Moderné variácie ľudových rozprávok sú asi prejavom širších tendencií mileniálskeho odporu voči autoritám. V poslednej dobe ich vyšlo naozaj veľa. O jednej veľmi vydarenej variácii na Karkulku v angličtine som písala tu; ďalšia, tiež veľmi milá, vyšla nedávno dvojjazyčne slovensko-francúzsky – To aby som ťa mohla lepšie zožrať; Albatros vydal Pravdivý príbeh o troch prasiatkach; Svojtka celú sériu Rozprávkové príbehy pohromy; veľmi populárne sú buvikovské Kozliatka, ktoré sa dajú čítať spredu (klasická verzia o tom, ako kozliatka otvorili dvere a požral ich vlk) i odzadu (poslušné kozliatka sa nedajú prekabátiť a vlk si musí nájsť iné živobytie – zamestná sa ako nosič na stanici).

Komu je určená kniha Koho sežere vlk?

Obrázky sa „čítajú“ veľmi dobre, sú naozaj jednoznačné. Deti od 5 rokov by už nemali mať väčšie problémy identifikovať, čo je na nich znázornené. Štvorročné dieťa ešte nemusí mať dostatočný prehľad, aby rozoznalo napríklad mikrofóny, chodúle, švihadlo, mixér, UFO alebo župan, a bude potrebovať trochu pomôcť. Vo vydavateľstve však zjavne cielili najmä na začínajúcich čitateľov – písmenká sú obrovské, bezpätkový font čistý, zjednodušený na maximum. Aby jednoduchému dizajnu dodali trochu „šťavy,“ doplnili každú rozprávku o nádherne farebnú ilustráciu. Tá je však na osobitnej dvojstrane, takže nevyrušuje tých, čo s čítaním ešte dosť bojujú. Škoda, že nevyšla aj slovenská mutácia. Slovenské vydavateľstvá, čo vy na to?

Prípad mojich detí to nie je, ale predpokladám, že Koho sežere vlk má potenciál zaujať aj deti, ktoré sa čítaniu vyhýbajú ako čert krížu. Krásne ilustrácie, vtipný dej a pocit, že čitateľ môže do deja zasahovať, to je neodolateľná kombinácia.


Kniha Koho sežere vlk? Vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve 65. pole. Má 64 strán a rozmer 255×233j mm. Kúpiť si ju môžete tu. Ak ste z Česka, zoženiete ju tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva. Ďakujem mu aj za recenzný výtlačok.