Značka: vzťahy

MORE JE GUĽATÉ (Sylvie Neeman, Albertine) – recenzia

V roku 2021 som bola z noviniek na slovenskom trhu detskej literatúry najviac zvedavá na Tri príbehy od Umberta Eca a Eugenia Carmiho. V Pravde túto knihu dokonca nazvali úvodom do semiotiky. Tri príbehy sú skvelé, ale toto tvrdenie je podľa mňa prehnané – to by sa za učebnicu semiotiky dala označiť hociktorá kvalitnejšia publikácia. Napríklad More je guľaté od Sylvie Neeman a ilustrátorky Albertine, laureátky „nobelovky“ za literatúru pre deti, ceny Hansa Christiana Andersena (za rok 2020). Okrem toho má Albertine (spolu so svojím manželom Germanom Zullom) aj Zlaté jablko z bratislavského BIBu (1999), ocenenie New York Times Best Illustrated Book (2012) a Bologna Ragazzi Award for Fiction (2016).

BRaK

Farebné plochy ako hlavné postavy

Takmer všetky jej diela hýria farbami, ale jednoznačne najčastejšie používa žltú, väčšinou v spojení s modrou. A túto kombináciu si zvolila aj v titule More je guľaté. Keď sú farebné plochy na ilustráciách takéto veľké, akosi automaticky dostávajú symbolický význam. Niet pochýb, že Albertinina žltá vo svojom najsýtejšom, najteplejšom a najoptimistickejšom odtieni symbolizuje šťastie, ľudské teplo. Modrá farba mora a oblohy evokuje slobodu, nekonečné obzory a možnosti, ale aj samotu.

Na takmer všetkých ilustráciách sa tu priestor prakticky delí na jednofarebné žlté a modré plochy, všetko ostatné je akoby v úzadí, dokonca aj hlavné postavy príbehu. Tieto veľké farebné plochy sú také výrazné, že to ony sa stávajú hlavnými postavami alebo hýbateľmi deja. Dve ľudské bytosti, ktoré sú v centre príbehu o láske, sa len nechávajú unášať udalosťami. Aby Albertine ich pasívnosť až bezmocnosť a tiež samotu ešte viac zvýraznila, kreslí ich maličké; často im nevidíme do tváre; občas vidíme len torzo ich tiel.

Filozofia pre štvorročných

Dá sa pracovať so symbolmi a presahom aj v literatúre pre 4-ročné deti? Som presvedčená, že autorky (najmä ilustrátorka) dokážu narábať so skrytým významom tak, aby ho aspoň na nejakej úrovni dokázali rozkódovať aj celkom malé vnímavejšie deti. Čitateľ nemusí mať načítaného Derridu, aby mohol vnímať, aké je zvláštne, keď turisti z lode namiesto okolia obdivujú svoje fotky. S trochu väčšími deťmi si môžete zafilozofovať, ako sa z miliónkrát fotografovaných pamiatok v masovom turizme, v kolektívnej percepcii zo skutočného sveta stáva predžutá, sprostredkovaná realita, fotenie pre fotenie.

„Cestujúci fotografujú všetko, čo vidia a čo sa im páči.

Keď sa vrátia domov, pozrú si na fotografiách všetko krásne, čo videli, a bude to takmer rovnaké, aké to bolo naživo.“

Tento prudko filozoficko-psychologický úryvok by pokojne mohol mať svoje miesto v publikácii Všetci sa pýtajú prečo, o ktorej som minulý rok písala pre portál Prečítaného leta.

More je guľaté je však v prvom rade obrázková kniha pre malé deti s minimom textu, dej je veľmi jednoduchý: žena, ktorá pracuje na veľkej výletnej lodi ako upratovačka, sa v prístave zoznámi s mužom, ktorý pracuje na podobnej lodi ako kuchár. Píšu si listy a postupne sa do seba zaľúbia, ale ich zamestnanie im bráni stretnúť sa. Keďže je to knižka pre celkom malé deti, musí sa končiť šťastne. Kuchár teda nakoniec vezme svoj osud do vlastných rúk a z obrovského bieleho papiera postaví lodičku, na ktorej sa doplaví za svojou láskou. Ani more nie je nekonečné – je guľaté ako celá Zem. Ak teda dvaja ľudia vyrazia opačným smerom, raz sa stretnú. 🙂

Ktoré bytie je autentickejšie, život preplnený sprostredkovanými zážitkami a konzumom, alebo samotársky život introverta?

More je guľaté je knihou o láske a autentickosti bytia. Na jednej strane sú introverti upratovačka Tina a kuchár Antonio. Každý je na inej lodi, ktorá ich unáša svetom nevedno kam. Celé dni trávia v totálnej samote, v cyklickom rytme monotónnej práce. Bez možnosti stretnutia sa ich vzťah rozvíja len v listoch, ktoré si posielajú. Napriek tomu svoju lásku obaja veľmi intenzívne prežívajú. Antonio listy od Tiny najprv ovoniava a dotýka sa ich, Pokúša sa tak uhádnuť, odkiaľ ich poslala, „lebo každý prístav má svoju vôňu.“ Tina si zase listy od svojho milého číta najradšej v svetle hviezd, od večera až do rána a potom ešte raz večer.

Pravým opakom Tiny a Antonia sú turisti z veľkých výletných lodí, kde títo dvaja pracujú. Bezstarostní turisti každé ráno vystúpia z lode, nastúpia na autobus a vydajú sa na obhliadku miestnych pamiatok.

Čo všetko môže byť témou v jednoduchej knižke pre najmenšie deti

Autorky knižky More je guľaté Sylvie Neeman a Albertine nevynášajú žiadne hodnotiace súdy, aj tak je však jasné, ktorý z týchto dvoch rôznych prístupov k životu je im bližší. 🙂

Francúzsky originál knihy, La mer est ronde, vyšiel v roku 2015 – dávno pred Diamond Princess a skvelým filmom Triangle of sadness, reputačnou katastrofou pre výletný námorný biznis. Už vtedy však bolo jasné, že nikde inde sociálne nerovnosti nebijú do očí tak ako na týchto výletných lodiach. Autorky načrtli aj túto tému, hoci len veľmi okrajovo.

Komu je kniha More je guľaté určená

Je to obrázková kniha pre deti od 4 rokov. Na to, kým sa nad textom dokážu hlbšie zamyslieť, si počkáte ešte asi o dva roky dlhšie. Budú však potrebovať citlivú asistenciu rodiča/dospelého.

More je guľaté Neeman Albertine

Kniha More je guľaté vyšla v roku 2021 vo vydavateľstve BRaK v edícii Alma. Má 32 strán a rozmer 220 × 310 mm. Knihu si môžete kúpiť na Martinuse.

KDO ZABIL SNÍŽKA? (Petra Soukupová) – recenzia

Naše predstavy verzus predstavy iných; naše túžby verzus realita; totálna izolácia, zacyklenie vo vlastných strachoch a nepochopenie zo strany najbližších – svet románov Petry Soukupovej je taký beznádejný a depresívny, až sa človek pýta, o čom môže byť jej detská kniha. Čo zostane z tejto autorky, keď opustí všetky tieto temné témy? Alebo sa ich celkom nevzdá ani v literatúre pre malých čitateľov? Podobne ako Rudo Sloboda (presne pred rokom som písala o jeho výbornej knižke Ako som sa stal mudrcom), aj ona dokázala, že je natoľko skvelá psychologička, že rozumie aj deťom a dokáže presne vystihnúť detské videnie sveta.

Martina, hlavná postava Kdo zabil Snížka?, je v porovnaní so Slobodovým chlapcom Jankom staršia a jej detstvo nie je ani zďaleka taká idylka. Rada sa ešte pritúli k mame, ale na takéto chvíle už má nárok len výnimočne, väčšinou k nej mladšie sestry mamu ani nepustia. Rodičia nemajú na Martinu čas ani peniaze a často pre ňu nemajú ani pochopenie. A hoci je jej to ľúto, ponechaná sama na seba si poradí so všetkým aj bez ich pomoci.

Je to knižka pre deti a o deťoch, ktoré už nie sú malé zlatíčka, pretože už nie sú vo všetkom závislé od svojho okolia. Ešte nie sú v puberte, ale už intenzívne zažívajú pocity osamelosti a nepochopenia zo strany rodičov a iných ľudí. O detské privilégiá už dávno prišli, ale do dospelosti majú ešte tak ďaleko, že ich nikto neberie vážne. Keby som túto knižku čítala v tom veku, prehovorila by mi presne do duše. Aj pocit ukrivdenosti, sčasti oprávnený, sčasti vypestovaný, by mi bol veľmi povedomý.

Dedinská detektívka

Kvázidetektívny rébus, ktorý rieši hlavná postava (kto zabil jej psa Snížka), neznamená, že autorka napísala variáciu na Troch pátračov. Milovníci dobrodružných scén budú sklamaní. Veď čo akčné sa už môže diať na dedine, v ktorej nastálo bývajú len štyri deti (plus dve bábätká). Práve naopak, Petra Soukupová – ako vždy – stavia na psychologických portrétoch postáv, a keby súčasťou života dedinskej mládeže nebola aj poriadna dávka nudy, tento portrét by nebol úprimný.

Priebeh vyšetrovania nie je opísaný tak, aby bol za každú cenu strhujúci. „Vyšetrovatelia“ nemajú poriadny plán a systematické postupy, nedomyslia dôsledky. Občas ich nápady pripomínajú skôr pomstu (nepríjemnému susedovi pustia na slobodu všetky hospodárske zvieratá) a detské jašenie ako logické investigatívne postupy. Naivné nápady detí odpozerané z televízie, samozrejme, k žiadnym veľkým odhaleniam nevedú. V napredovaní ich neustále brzdia okolnosti, s ktorými nepočítali: mama sa zobudí skôr a nepustí Martinu von; deti pri špehovaní nechtiac zažnú svetlo na fotobunku; kvôli mokrému oblečeniu z ležania v tráve sa dvakrát musia vrátiť domov.

pes Snížek

Čudná príhoda so psom uprostred noci

Zápletka – dieťa na vlastnú päsť vyšetruje, kto zabil psa – okamžite pripomenie slávny dvojromán Marka Haddona Čudná príhoda so psom uprostred noci o 15-ročnom autistovi (v slovenčine vypredaný, ale dá sa ešte kúpiť v češtine).

Určite však nečakajte jej českú napodobeninu. Petra Soukupová sleduje príbeh očami celkom obyčajného dievčaťa a jej príhody a myšlienkové pochody ani nechcú byť vtipné alebo srdcervúce ako v Haddonovi. Soukupová vytvorila sofistikovaný odkaz na jeho celosvetový bestseller. Čaro Čudnej príhody je okrem iného v tom, že je to dopredu vyriešená detektívka. Čitateľ takmer od začiatku tuší, na rozdiel od rozprávača – autistického chlapca, že záhada smrti psíka nejako súvisí s dospeláckymi pletkami. V texte Kdo zabil Snížka? tomu nič nenasvedčuje. Ale odkaz na Haddona je taký zjavný (mihne sa tu aj chlapec s duševnou poruchou, ale ten je len okrajovou postavou), že sa ten, kto ho čítal, musí pýtať, či Soukupová dovedie analógiu s Haddonovým príbehom do konca. A naozaj, deti sa v závere dopátrajú k tomu, že paralelný dospelácky svet (klasický trojuholník) zasiahol do ich vesmíru tak nešťastne, že výsledkom bola smrť zvieraťa.

Deti a dospelí v paralelných vesmíroch

V tejto novele akoby si deti a dospelí žili v izolovaných svetoch – všímajú si celkom iné veci, dávajú im celkom iný význam, riešia iné problémy a vôbec nemajú jedni pre druhých pochopenie. Ale keď sa tieto svety prepoja a začnú interagovať, výsledkom nie je len smrť psa, ale aj obnovenie mnohých narušených vzťahov. Martinina mama si konečne uvedomí, že ju potrebuje aj jej najstaršia dcéra, a je ochotná sa jej viac venovať. Úprimné priznanie vlastnej viny zlomí ľady vo vzťahu s ufrflaným čudáckym starcom. Tomu chýbajú vnúčatá, deťom z dediny zase chýba spojenec medzi dospelými. Dedina, obzvlášť takáto malá, je mikrosvet, v ktorom všetky jednotky musia spolupracovať, dopĺňať sa. Keď sa podarí obnoviť takéto oscilovanie, odrazu sa mierne depresívna atmosféra príbehu zmení a Martina si uvedomí, že dedina je skvelé miesto na život a že sa vo vlastnej funkčnej rodine a so svojimi kamarátmi vlastne cíti dobre.

Fantastický nápad prepojiť detskú detektívku s knihou pre dospelých Nejlepší pro všechny je ďalšou ilustráciou myšlienky, že deti a dospelí žijú akoby v paralelných svetoch. V tejto druhej próze sa objavujú niektoré postavy, ktoré poznáme zo Snížka (Viktor, jeho babička a mama), ale riešia sa tu celkom iné, „dospelácke“ témy.

Kdo zabil Snížka? nie je len príbeh o medzigeneračných nedorozumeniach, ale o všetkých hlúpych deleniach na my a oni: vidiek verzus Pražáci, bohatí a chudobní, chlapci a dievčatá. Ak sa takto dobrovoľne vyčleňujeme do svojich bublín, komplementarita týchto mikrosvetov nemôže fungovať a každý má pocit, že mu niečo chýba.

Čitateľmi i kritikmi oceňovaná Petra Soukupová (tu som písala o komikse s témou holokaustu pre tínedžerov, na ktorom sa podieľala) bola za Kdo zabil Snížka? nominovaná na cenu Magnesia litera, a preto si vyslúžila takýto skvelý trailer.

Ilustrátorka Tereza Ščerbová dôstojne dopĺňa takúto prominentnú spisovateľku. Jej sivé akvarely presne vystihujú mierne chladnú, pochmúrnu a tajomnú atmosféru rozprávania. Niečo vykreslí do detailov, niečo načrtne len v strohých líniách – presne ako to v detektívke býva. Rovnako odvážny je aj knižný dizajn.

Ukážku aj s ilustráciami si môžete pozrieť tu:

a dlhšiu textovú ukážku tu.

Komu je určená kniha Kdo zabil Snížka?

Starším deťom asi od 8-9 rokov. Mladšie by mohli príliš citlivo reagovať na smrť psíka (hoci na konci sa ukáže, že ho nezabili úmyselne) alebo na trochu temnú atmosféru knihy. Rieši sa tu aj téma rozpadu rodiny.

Knihu Kdo zabil Snížka? vydalo vydavateľstvo Host v roku 2018. Má 216 strán a rozmer .172×237 mm. Kúpiť si ju môžete tu. Vyšlo aj ako audiokniha a ekniha.