PREČO BÝVAME ZA MESTOM (Peter Stamm, Jutta Bauer) – recenzia

Čo si z prvého domu v detstve pamätáte vy? Mne sa vždy ako prvá, neviem prečo, vybaví chodba. Nakresliť jej pôdorys by som už asi presne nevedela, ani určiť farbu stien, spomínam si skôr na pocit bytia v chodbe, pocit, ktorý v mozgu blúdi úplne inými synapsiami ako slová. A toto je podľa mňa aj najzaujímavejšia myšlienka tejto knižky: uvedomenie si, že naše životy do veľkej miery určujú banálne veci ako trebárs modré svetlo z prvej kapitolky knižky (alebo obrazovky 🙂 ).

  • Prečo bývame za mestom odetskychknihach.sk

Pokračovať v čítaní: PREČO BÝVAME ZA MESTOM (Peter Stamm, Jutta Bauer) – recenzia

FAREBNÉ STRAŠIDIELKO – THE COLOUR MONSTER (Anna Llenas) – recenzia

Pred pár dňami sme si mohli prečítať dokonalý novinársky text, ktorý si od A do Z, vrátane „faktov“ a citácií, vymyslela umelá inteligencia. Dokonca existuje aj literárna súťaž pre najlepšiu knihu napísanú strojom. Jednou z mála oblastí, v ktorej ľudia AI ešte v niečom predčia, je čítanie emócií v ľudských tvárach. Strojové učenie totiž nemá niečo, čo je pre túto úlohu nevyhnutné – ľudské telo. Bez možnosti embodimentu umelá inteligencia postupuje len ako vysoko funkční autisti – porovnáva nazbierané dáta, ale neprežíva ich cez svoje telo. Práve preto, že emócie zďaleka nie sú len vecou amygdaly v mozgu, ale celého tela, dokážu narobiť takú galibu.

Ako ich dostať pod kontrolu? Jednoducho tým, že si ich uvedomíme a pomenujeme. Rada z najbestselerovejšej knihy o výchove všetkých čias, Ako hovoriť, aby nás deti počúvali. Odskúšané na mojich deťoch a stopercentne potvrdené. Ak včas verbalizujem to, čo dieťa prežíva, a spomeniem pravdepodobné príčiny, je obrovská šanca, že hnev alebo plač neprejde do nekontrolovateľného afektu.

Ako odmerať ružovú lásku

Autorky ešte rodičom odporúčajú, aby potomkom stále hovorili o svojich pocitoch. A, samozrejme, treba s nimi rozoberať aj to, čo prežívajú oni. Lenže to nie je také jednoduché, veď popísať vlastné emócie často nevedia ani dospelí. Aby si ich malé hlavičky vedeli zatriediť, potrebujú pomoc. Takto pomáha aj dievčatko milému strašidielku, ktorému sa všetky pocity pomiešali, a nevie, čo s nimi. Spoločne ich teda roztriedia do fľaštičiek a idú na to cez farby. Červená znázorňuje hnev, modrá smútok (blues), zelená pokoj, žltá šťastie, čierna strach, ako inak. Tma je nebezpečná, žiarivé slnko príjemné, príroda upokojujúca, nahnevaný človek červený v tvári. Na týchto zažitých asociáciách je postavené Farebné strašidielko. Farby na nás priamo pôsobia. Takéto reakcie mozgu sú presne odmerateľné, pretože sa prejavujú aj fyzicky – zmenami krvného tlaku, tepu a podobne.

Symbolika farieb však nevychádza len z fyziologických procesov. V minulosti ju ovplyvňovali aj také faktory ako vzácnosť niektorých pigmentov, napríklad fialovej. Viac si prečítate v skvelej sérii článkov BBC o farbách, tu, tu, tu, tu, tu a tu. Hoci sa Anna Llenas snažila vyberať univerzálne symboly a vyhýbať sa kultúrne podmieneným atribútom, myslím, že napríklad modrá v súvislosti so smútkom v slovenskom kontexte veľmi nefunguje. U nás sa s ním spája skôr sivá. Je jasné, že kultúrne variácie sú veľké. Je preto príznačné, že Anna Llenas pomenovala len päť emócií (šiestu, ružovú lásku, si má čitateľ domyslieť sám). S akou farbou spojiť napríklad prekvapenie alebo znechutenie? Obmedzený repertoár však vôbec nevadí, lebo Farebné strašidielko je určené najmenším hlavičkám.

Je strach zbabelý zlodej?

V anotácii na Martinuse sa síce píše, že „žiadna z emócií nie je odsudzovaná alebo označená za nepatričnú,“ nie je to však celkom pravda. Vôbec sa mi nepáčili vety „Strach je zbabelec. Skrýva sa a uteká do tmy ako zlodej“ – tie radšej pri čítaní cenzurujem. Svoje deti učím, že za to, čo prežívajú, sa nemusia hanbiť. Veď všetci sa občas bojíme. Je to normálne. Zbabelé predsa môžu byť len vedomé rozhodnutia. A strach je vôľou len veľmi ťažko ovládateľný.

Omnoho poučnejšia je veta „Keď sa bojíš, cítiš sa maličké a bezvýznamné… a myslíš si, že nedokážeš urobiť, čo od teba chcú.“ Každej emócii sú venované štyri strany, kde sa v niekoľkých vetách vysvetľuje, ako ju strašidielko prežíva, prípadne čo ju spôsobilo. Pripomína to skvelú Knižku o pocitoch (recenzia tu), tá je však určená trošku starším deťom. Farebné strašidielko zvládnu aj najmenší čitatelia, pokojne od dvoch rokov.

Konečne omaľovanka, ktorá nenudí

Toto je jedna z knižiek, od ktorej čakáte nejakú pridanú hodnotu. Prečítať a odložiť na poličku sa akosi máli. Aby ste mohli s témou pocitov ďalej pracovať a pozhovárať sa o nich, pribalili v Perfekte ku knižke aj omaľovanku. Dieťa sa samo rozhoduje, akou farbou strašidlo vymaľuje, podľa toho, ako sa cíti. Samozrejme, červenou, ak vyzerá nahnevane, zelenou, ak je pokojné, modrou, ak je smutné. Alebo celkom inak? Omaľovanky sú pre mňa synonymom najväčšej nudy. Aspoň moje deti po nich väčšinou siahnu iba vtedy, keď už naozaj nie je poruke nič zaujímavejšie. Táto, našťastie, nie je len ďalšia bezduchá zabíjačka času. Okrem toho, že núti drobcov rozmýšľať o tom, čo strašidielko prežíva v rôznych situáciách, je aj celkom vtipná. Oplatí sa deťom prečítať aj sprievodný text, hoci preklad do angličtiny nie je úplne najlepší.

Omaľovanku môžete dať dieťaťu do ruky vtedy, keď ho potrebujete zabaviť. Alebo ju môžete použiť „terapeuticky“ keď ním lomcuje hnev, povedzte mu, nech nájde a vyfarbí stranu, kde sa strašidielko cíti tak, ako ono. Techniku vymaľovania sa zo zlosti som odkukala zo spomínanej knihy Ako hovoriť, aby nás deti počúvali.

3D ilustrácie

Za veľkým úspechom The Colour Monster sú aj ilustrácie: pár ťahmi načrtnuté dievčatko, strašidielko, fľaštičky a všelijaké farebné kolieska, ktoré predstavujú emócie, sú povystrihované z kartónu a zoradené do krásnych koláží. To zvládnem aj ja, povedia si deti. Určite sa mnohé inšpirovali k tvorbe vlastných kníh. Všetky nedokonalosti (ohnutý kartón, krivé strihanie, presvitajúci novinový papier) sú priznané. Akoby ste porovnávali Youtube videá s televíznymi programami – pôsobia autenticky, priamo. Akoby sa dieťaťu prihováral jeho rovesník. Tento dojem ešte umocňuje silný 3D efekt vytvorený pomocou tieňov. Vytvára ilúziu, že postavičky a všelijaké ozdôbky len pred chvíľou niekto vystrihol. Priam čakajú, že ich vezmete do ruky.

Takúto ilustrátorskú stratégiu si Anna Llenas zvolila aj preto, ako pripomína už spomínaná anotácia, aby inšpirovala čitateľov. Rodičia môžu pripraviť farebné kartónové žetóny alebo gombíky a zahrať sa so svojimi strašidielkami hry, ktoré im pomôžu zatriediť ich emócie. Trebárs do sklených pohárov, ako to robí dievčatko v knižke.

Ďalší bonus: strašidielko na ilustráciách je také očividne mierumilovné a neškodné, že je to dobrá terapia pre všetky deti, ktoré sa z animovaných rozprávok nakazili strachom z duchov a mátoh. Mimochodom, pripomína aj vám postavičky ďalšej Španielky Olgy de Dios?

Komu je kniha Farebné strašidielko / The Colour Monster + maľovanka určená

Je tu máličko textu, preletíte ho za pár minút. Dokonca aj vtedy, keď čítate obe verzie, anglickú i slovenskú. Odporúčam pre poleporelové štádium – od dvoch rokov. Pre staršie deti – ako naša šesťročná predškoláčka – je to už trochu nuda, ale štuplíček (3 roky) bol nadšený. Niektoré pasáže mám zakázané čítať – pozná ich naspamäť a recituje ako básničku 🙂 .

The Colour Monster je veľký celosvetový bestseller. Súdiac podľa obrovského ohlasu, ktorý vyvolala novinka zo Svojtky Moje emócie, i minuloročná Knižka o pocitoch z Enigmy, detské publikácie s touto témou sú v kurze i u nás. Ktorú si obľúbilo vaše dieťa? Podeľte sa o svoj názor.


Kniha Farebné strašidielko / The Colour Monster + maľovanka vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Perfekt. Má 44 strán a rozmer 250×250 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva. Jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

DITA (Jana Bodnárová a Daniela Olejníková) – recenzia

Často začínam recenziu tým, čím daná kniha nie je. Tak teda Dita nie je žiadne dobrodružné ani zábavné čítanie, Ditin život nie je prešpikovaný úžasnými fantastickými a neuveriteľnými udalosťami, ktoré sa dejú na počkanie. Najexotickejšia vec, čo sa jej prihodí, je stretnutie s hovoriacou líškou. Ale aj tu cítime, že to možno celé bolo inak. Ako s Ditinou dvojníčkou, ktorá sa jej len prisnila. Sú to malé milé komorné príbehy, žiadna Pipi dlhá pančucha, Harry Potter alebo Alica v krajine zázrakov. Jana Bodnárová nepoužíva šokujúce zvraty a aj rytmus rozprávania je podradený o tri rýchlostné stupne nižšie. Na detský level. Práve preto Ditine príbehy deti neohúria, ale o to sú im bližšie. Dita je dievča ako každé iné a malí čitatelia sa s ňou veľmi ľahko identifikujú. To je vlastne aj posolstvo knihy: kto chce vidieť zaujímavosti, nepotrebuje ohurujúce prostredie, zaujímavé podnety nájde aj v malom nudnom mestečku, tak ako sa píše v úvode prvej kapitoly. Nuda je stav mysle, nie vonkajšieho prostredia. 100% súhlas.

Malé mesto nie je nudné mesto

Je to jedna z mála knižiek, pri ktorej deti nebudú závistlivo snívať, aký úžasný by ich život mohol byť (keby mali nadprirodzené schopnosti, keby žili v zámku, keby mali iných rodičov, kamarátov, súrodencov… ), ale porozmýšľajú o drobnostiach, vďaka ktorým je aj ich vlastný život hodnotný a zaujímavý. Iba vďaka tejto knihe nám skrsol s dcérou nápad spísať do našej súkromnej knihy naše vlastné minidobrodružstvá. Hoci dobrodružné a vtipné detské knihy milujem, k takémuto niečomu by nás nikdy nedoviedli.

Ditine zážitky sú nenápadné, a predsa zaujímavé: zachránila cudzokrajného motýľa, ktorý uletel z botanickej záhrady; kývnutím prsta sa zmierila s chlapcom, s ktorým sa predtým prekárali; svätojánske mušky jej lietali okolo krku ako svetielkujúci náhrdelník; osvojila si strateného papagája; stará sa o hluchého psa.

V slovenských detských knihách niekedy býva pedagogický podtón úplne neznesiteľný. Aj tu ho cítiť veľmi silno, ale neruší, neohýba násilne dej ani nerobí postavy umelými. Naopak, Dita nás vlastným príkladom učí  vidieť zaujímavosti aj v drobnostiach, nenechať sa ovplyvniť mienkou ostatných, pristupovať k cudzím ľuďom i veciam s citom, odpúšťať, ale aj nenechať sa urážať a vedieť preukázať odvahu.

Olejníková nenechá text na pokoji

Najkrajšie na tejto tenkej knižke sú ilustrácie. Je veľká hanba, že meno Daniely Olejníkovej sa nedostalo na obálku. To si zaslúži každý ilustrátor, o to viac taký talent ako Olejníková. Práve obálka s upretým Ditiným pohľadom okamžite zaujme. Nezvyčajnou kaligrafiou a ešte nezvyčajnejšie rozvrhnutým textom na obálke – Dita sa na nás pozerá cez názov knihy, ktorým sú štyri písmená jej mena. To všetko naznačuje, že ilustrátorka nenechá text len tak na pokoji, podobne ako v svojej autorskej knihe Liek pre Vĺčika (recenzia tu). Jej ilustrácie, občas v jemných tónoch, občas v odvážnych tmavých farbách, sa rozliezli aj do textu, takže kniha hýri farbami. Typické Olejníkovej obrázky s veľkými jednofarebnými plochami bez tieňovania a čiernych kontúrovacích liniek pod textom nerušia, skôr dopĺňajú atmosféru. Myslím, že majú veľký podiel na tom, že knižka získala ocenenie Bibiany Najlepšia detská kniha jari 2014.

Ilustrátorka sa so svojimi knižkami zvykne pochváliť na svojej webovej stránke, takže tu nájdete viac ukážok.

Komu je kniha Dita určená

Kniha sa skladá z jedenástich troj- až štvorstranových minikapitoliek. Odporúčam deťom od 4-5 rokov a určite aj mladším školákom. Naša predškoláčka si knihu celkom užívala, a kým sme ju darovali kamarátke na narodeniny, stihli sme ju za štyri dni prečítať dvakrát.


Kniha Dita vyšla v roku 2014 vo vydavateľstve Perfekt. Má 52 strán a rozmer 196×196 mm. Môžete si ju kúpiť tu alebo sa tu môžete pozrieť, či ju nemajú vo vašej knižnici.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.