ŠTEFÁNIK. KOMIKSOVÝ ROMÁN (Václav Šlajch, Gabriela Kyselová, Michal Baláž) – recenzia

České vydavateľstvo Labyrint/Raketa, ktoré tento projekt zastrešovalo, bolo garanciou, že komiksový román o Štefánikovi nebude len bezduchou oslavnou ódou, ale bude mať aj výtvarné ambície a aj nejaký presah. Kvalitu výsledku nedávno potvrdila aj Komise pro dětskou knihu SČKN a česká sekcia IBBY zaradením tohto titulu do katalógu Nejlepší knihy dětem.

Autor poctivej biografie si musí priznať, že vnútorný svet iného človeka je vždy čierna skrinka, ktorú nikdy nemôže zrekonštruovať priamo, len sprostredkovane a oklieštene. Štefánik. Komiksový román je jeden zo životopisov, kde autorov viac ako historické fakty zaujíma práve táto sprostredkovanosť, oklieštenosť. Prostredníkom, cez ktorého spoznávame MRŠ, je sochár Bohumil Kafka, poverený vytvoriť obrovskú Štefánikovu sochu. Pri zadávaní zákazky určite zavážilo aj to, že sa s mladým Milanom osobne stretol počas pobytu v Paríži; postupne však Kafka zisťuje, že ani ich niekdajšie priateľstvo nie je zárukou, že jeden druhého skutočne poznali. Štefánik zo sochárových spomienok je len maličkým výrezom tejto rozporuplnej osobnosti. Lenže čím dôkladnejšie umelec rekonštruuje jeho život, tým nejasnejšie kontúry má jeho osobnosť.

Sochár v márnej snahe vytvoriť objektívny a celistvý obraz „najväčšieho Slováka“ oslovuje množstvo ľudí, ktorí zohrali v jeho živote dôležitú úlohu. Takto sa dozvedáme o konflikte MRŠ s otcom, očarení tahitskými ženami a jeho monarchistických názoroch. V edičnej poznámke sa píše, že autorom nešlo o historickú vernosť do posledného detailu – tie si pre komiks potrebovali trochu upraviť:

„Štefánik, ktorého tu predstavujeme, je fiktívnou postavou, komiksovou interpretáciou skutočnej osobnosti. Výrazom nášho presvedčenia o (ne)možnosti ozajstného poznania ľubovoľného človeka v jeho celistvosti. Konfrontáciou živej spomienky s kultom pamäti a osobnosti.“

Štyri komiksy o národnej ikone a prečo je tento bezkonkurenčne najlepší…

Zdalo by sa, že ďalší (ak dobre rátam, je to v relatívne krátkej dobe už štvrtý!!) komiks o tejto národnej ikone už naozaj netreba. Knižiek o MRŠ už vyšli desiatky – hlavne po tom, čo sa stal v ankete RTVS najväčším Slovákom v dejinách. Mnohé z nich sú také neznesiteľne oslavné, až sú nečitateľné. Napríklad v anotácii Ekvádorského zápisníka Štefánika nazývajú „naším nebohým národným bohatierom“, „učencom svetového mena, človekom vznešených zásad a ideálov“. Takýmto prístupom a slovníkom však robia Štefánikovi medvediu službu – robia z neho mŕtvu modlu.

lebo plešatého Štefánika inde neuvidíte

Václav Šlajch, Gabriela Kyselová, Michal Baláž na to idú inak, oslavný tón je im cudzí. Naopak, neboja sa pichnúť si do kultu. Neboja sa ukázať jeho plešatú hlavu, finančné problémy, choroby a bolesti, ani jeho cholerickú povahu, naivitu (so zdecimovaným vojskom sa chcel prebiť cez územie ovládané boľševikmi) či malichernosť (čižmami s vysokými podpätkami zakrýval svoj nízky vzrast). Dávajú slovo vojakovi, ktorý kvôli Štefánikovmu rozhodnutiu prišiel o nohu, alebo Louise Weissovej, ktorá rozpráva, ako ju i mnoho iných žien Štefánik chladnokrvne využil na svoje ciele.

Práve takáto kontroverzná osobnosť má šancu zaujať aj dnešné generácie a dokonca aj české publikum.

Špeciálne preň je určená extra pikantná epizódka, kde Štefánik nediplomatickým vtipom urazí Edvarda Beneša. Hneď na prvom stretnutí mu MRŠ povie, že vyzerá ako svoj vlastný asistent, ako dedinský učiteľ, a nie najvyšší predstaviteľ svojho národa. Vzápätí mu ponúkne, že sa s ním podelí o svoj „skromný“ šatník, a s hrdosťou ukáže na niekoľkometrovú skriňu plnú elegantného oblečenia. Aj tento Štefánikov malicherný dôraz na výzor však určite prispel k obrovským diplomatickým úspechom, ktoré dosiahol v parížskych salónoch.

Bohumil Kafka na známej soche, ktorej kópia dnes stojí pred Euroveou, pracoval celých desať rokov. Svojmu bratovi v knihe vysvetľuje, že len odlievanie takého veľkého diela trvá rok. Počas tejto dekády sa sochár snažil zrekonšruovať celý život MRŠ od detstva po posledný let. Navštívil jeho spolupracovníkov, rodinu, priateľov aj nepriateľov. Mozaika zozbieraných informácií je však taká nesúrodá, že dokončiť sochu je preňho utrpením.

lebo kniha má umelecké ambície

MRŠ sa stal sochárovou nočnou morou, a tak majú v knihe veľký priestor strašidelné snové pasáže. Okrem týchto výjavov zostáva ilustrátorský štýl realistický. Autori sú verní klasickým pravidlám komiksu (rýchle striedanie detailov so širšou perspektívou; expresívne gestá a pózy, často s naznačeným pohybom a citoslovcami, expresívne využívanie farby na zobrazovanie emócií). Celý komiks je veľmi dynamický; Štefánikov život sa čitateľovi mihá pred očami v rýchlom slede. Nie je tu priestor na dlhé vysvetľovačky a vedecké traktáty – a práve preto sa tento žáner výborne hodí k Štefánikovej povahe. Aj on chrlil neuveriteľné množstvo nápadov z najrôznejších oblastí (kolonizovať polynézsky ostrov slovenskými farmármi 🙂 ).

Často ich však nestihol či nedokázal zrealizovať, ako potvrdzuje aj historik Michal Kšiňan v tomto rozhovore Dušana Mikušoviča.

Ilustrátor využíva aj vlastný semiotický kód nad rámec klasických komiksových konvencií. Keď mladého Štefánika pri predvádzaní kúzelníckych trikov v parížskom salóne nakreslí s disproporčne dlhými rukami, naznačí tým jeho svetácku a nespútanú povahu. Keď sa Louise Weiss zamiluje do Štefánika, všetko ostatné je skryté v tieni, akoby to prestalo existovať. Ilustrácie sa snažia dopovedať a vypointovať text a zároveň komiksu dávajú aj inú rovinu: Bohumil Kafka počas desiatich rokov práce na soche zozbieral toľko rozporuplných svedectiev o človeku, ktorý bol voľakedy jeho priateľom, že si je čoraz menej istý, kým vlastne MRŠ bol. Zo všetkých Štefánikových tvárí a masiek nezostala žiadna. V sochárovom sne sa Milan Rastislav stáva beztvarou masou (ktorú Kafka rozmláti na kašu 🙂 ). Štefánik ho prenasleduje ako prízrak a nakoniec je ním Kafka natoľko posadnutý, že so svojím objektom splynie – ku koncu už v zrkadle namiesto seba vidí Štefánika.

lebo má presah

Ďalšou nočnou morou bola pre sochára reakcia slovenskej verejnosti. V nacionalistických periodikách mu pravidelne nakladali len preto, lebo podľa nich mal sochu kultovej osobnosti Slovenska robiť Slovák. Smutné je, že takéto prízemné uvažovanie sa do umenia u nás občas pletie ešte aj dnes.

Desaťročné trápenie Kafku vyšlo navnivoč, socha nemala dlhé trvanie. O jej kurióznom osude i o výbere novej lokality pre jej kópiu, ktorá dnes stojí pred Euroveou, sa dočítate v tomto článku.

Štefánikove masky a čo bolo pod nimi

Popri téme vzniku umeleckého diela v štvoruholníku autor-dielo-predloha-verejnosť tvorcovia rozvíjajú aj tému masiek. Ako Bohumil Kafka vysvetľuje svojmu bratovi, výroba sochy si vyžaduje vytvorenie niekoľkých vrstiev. Tieto masky z dokončovanej sochy sochár v sne nakoniec strhne a pod nimi objaví živého Štefánika – socha sa teda podarila. „Z tej podoby až mrazí,“ povie Louise Weiss (žena, ktorá otvárala mladému astronómovi dvere do najvyšších kruhov parížskej politiky).

Joachim Dvořák vo svojom vydavateľstve vydáva české mutácie toho najlepšieho, čo na Slovensku vzniklo, napr. Noha k nohe Dezidera Tótha a Viliama Klimáčka (recenzia tu), Útek Mareka Vadasa a Daniely Olejníkovej (recenzia tu). V tomto prípade to bolo naopak. Štefánik. Komiksový román je pôvodným titulom českého Labyrintu a v Slovarte slovenský preklad vyšiel až následne. V každom prípade to knižke dáva vtipnú pointu: slovenskú národnú ikonu opäť zobrazuje český autorský tím (aby som bola presná, jeden z autorov, Michal Baláž, je Slovák). A výsledok opäť ukazuje, že kvalita je to jediné, na čom záleží. Dúfam, že takýchto medzihraničných spoluprác na zaujímavých, ale finančne náročných projektoch bude viac.

Komu je kniha Štefánik. Komiksový román určená

Hoci podstatná časť deja sa odohráva počas vojny, autori sa v zobrazovaní násilia určite nevyžívajú. Ako som už napísala, jedna-dve krvavé scény sa však v knihe objavia. Preto – a aj kvôli tomu, že kniha vyžaduje znalosť aspoň základných historických reálií – titul odporúčam až od druhého stupňa ZŠ. To neznamená, že by bol určený len deťom. Štefánik. Komiksový román má ambíciu zaujať aj dospelých.

Bonus

RTVS v roku 2019 na sté výročie Štefánikovej smrti premiérovala 3-dielnu minisériu pre deti o jeho živote s názvom Mohyla (režíroval Andrej Kolenčík – spoluautor Šaša Vtipťapa). Tento dobrodružný seriál v štýle escape rooms s vtipnými animáciami, výbornou hudbou a zvučkou je celkom pozerateľný; pamätám sa, ako sa moja vtedy 6-ročná dcéra tešila na každý nový diel. Viac v tomto článku napísal Miloš Krekovič na Nku.

Mohylu si môžete pozrieť z archívu RTVS.

Bonus 2

Štefánikovi sa ani nesnívalo, že o sto rokov neskôr si budú malé deti na jeho počesť stavať papierové modely jeho lietadla Caproni (zo skvelej Bubliny č. 6 o dejinách).

No a aktuálne vzniká (vznikla?) aj takáto parádna zážitkovo-vzdelávacia hra pre virtuálnu realitu Štefánik Time after Time.


Kniha Štefánik. Komiksový román vyšla v roku 2021 vo vydavateľstách Labyrint/Raketa a Slovart. Má 200 strán a rozmer 199 × 257 mm. Slovenskú mutáciu si môžete kúpiť tu, českú tu.

Komiks mi venovalo vydavateľstvo Slovart.

MAĽOVANÉ DEJINY BRATISLAVY (Pavel Dvořák) – recenzia

Už prvý pohľad na knižku – odhalené a zaoblené hrany dosiek, netradiční ilustrátori – napovie, že vydavateľstvo si na nej dalo záležať. Netradičnými ilustrátormi sú deti, presnejšie žiaci umeleckých škôl. Keďže súčasná estetika detskej kresbe praje, nepôsobí to nijak nepatrične. Práve naopak, čudovala som sa, aké krásne diela dokázali malí výtvarníci vytvoriť (pod pedagogickým vedením). Niektoré z použitých výtvarných techník sme doteraz nepoužívali (perforácia špendlíkom), takže nás hneď zasvrbeli prsty, že ich musíme vyskúšať. 🙂 Pri naozaj veľkorysom priestore, ktorý ilustrácie dostali, sú Maľované dejiny Bratislavy tak trochu aj sprievodcom výtvarnými technikami.

V Bratislave sa všetci potkýnajú o žraločie zuby

Pri takomto VIP autorovi je však hlavným lákadlom, samozrejme, text. Bratislavčan Pavel Dvořák o dejinách hlavného mesta občas rozpráva v prvej osobe a spomína vlastné zážitky (bombardovanie mesta) i zážitky svojich známych, takže čitateľ nadobudne pocit, že v Bratislave sa všetci potkýnajú o žraločie zuby či iné vykopávky. Ako Dvořákovi známi, ktorí našli na Devínskej Kobyle stavec veľryby. Ako pán z Rusoviec, ktorý pri oraní v záhrade našiel bohato zdobenú dôstojnícku rímsku prilbu. Ako bagrista, ktorý nevedomky odkryl celé starorímske mesto – Gerulatu.

Čo sme sa o Bratislave dozvedeli? Že Dunaj vznikol z ustupujúceho mora Thetys, ktoré sa tu kedysi rozlievalo. Že na Červenom kríži sa našli kosti mamuta a v Mlynskej doline mamutie kly. Lombardia, región na severe Talianska, dostal meno podľa severského etnika Longobardov (v preklade Dlhobradáčov), ktorí sa pri veľkom sťahovaní národov na čas usadili v Rusovciach.

Devín sa pôvodne volal Dovina – dievčina. Pomenovanie Tatári, Tartari (boli to vlastne Mongoli) zase pochádza zo slova peklo, pretože to boli krutí kočovníci. Slávny tatársky biftek vznikol tak, že Tatári, ktorí na koňoch aj spali a jedli, si dávali surové mäso pod sedlo. A po chvíli z neho mali fašírku. 🙂 Vtipný bol aj opis bojov s napoleonskou armádou. Bratislavský most napríklad dobylo vojsko v počte troch mužov. 🙂

Hitler a Eurovea

Bez najmenšieho preháňania môžem povedať, že náš vzťah k Bratislave sa po prečítaní Maľovaných dejín Bratislavy zmenil. Historické časti mesta zrazu ožívajú. Jakubovo námestie sa nám spája s prvým prešporským richtárom Jakubom. Pod Hlavným námestím sa zase skrýva cintorín, v minulosti tu bolo aj popravisko. Kat býval neďaleko, na Baštovej 7. 🙂 Pri pohľade na leva pred Euroveou si vždy spomeniem, ako ho okomentoval Hitler.

Maľované dejiny Bratislavy sú napísané rovnakým štýlom, aký poznáme z Dvořákových televíznych relácií. Chýba len jeho typická kožená bunda. 🙂 Niektorých historikov možno občas vyhodí zo stoličky, lebo Pavel Dvořák bol známy svojou záľubou v nie celkom overených domnienkach (nikdy však nezabudne dodať, že ide len o špekulácie), ale popularizátor vedy to bol prvotriedny. Bodaj by Slovensko malo viac takýchto autorov.

Slávne časy bratislavského hradu

Keďže tento týždeň sa v projekte Prečítané leto čítajú knižky o hradoch, z Maľovaných dejín vyberám pasáž o bratislavskom hrade:

„Jedného dňa pozvala Mária Terézia na domáci koncert Albrechta Tešínskeho, milého mladého muža, človeka vznešeného pôvodu, ale s prázdnym vreckom. Na koncerte sa zoznámil s Máriou Kristínou, najmilšou dcérou Márie Terézie, a mladí ľudia sa do seba zaľúbili. To sa stáva… Lenže kráľovské dcéry mali v tých časoch iné úlohy, ich sobáše boli predmetom vysokej politiky – Mária Kristína sa mala stať manželkou francúzskeho kráľa. S jej láskou to dobre nevyzeralo. A vtedy sa stala smutná vec. František Lotrinský, milovaný manžel Márie Terézie, nečakane zomrel a otrasená vdoda sa rozhodla, že svojej dcére dožičí manželstvo z lásky so sympatickým Albrechtom.

Keď sa mladý pár zosobášil, Mária Terézia vymenovala Albrechta za uhorského miestodržiteľa so sídlom v Bratislave, čo bola veľmi vysoká funkcia. Miestodržiteľ zastupoval v Uhorsku kráľovnú Máriu Teréziu, bol teda sám kráľom a ako kráľ musel žiť aj bývať. Mária Terézia dala preto prebudovať Bratislavský hrad. K hrubým múrom pristavala pohodlný palác, miestodržiteľskú rezidenciu Terezianum.

Z Bratislavy sa na pätnásť rokov stalo sídelné mesto kráľa. V hradnej zrkadlovej sieni sa konali audiencie, v šľachtických domoch i na Hrade koncerty, operné i divadelné predstavenia, plesy, karnevaly. Do Bratislavy prichádzali noví ľudia a stavali si paláce. Sem pravidelne chodila za dcérou aj Mária Terézia.

Až do dnešných dní sa zachovali doklady o zlatej bratislavskej ére.

Miestodržiteľský pár spájala láska k umeniu. Mária Kristína pekne kreslila a maľovala a spolu s manželom začala budovať obrovskú zbierku grafiky. Zhromaždili desiatky tisíc najrozličnejších medirytín. Zbierka jestvuje dodnes – je to viedenské Albertinum – a patrí medzi najslávnejšie umelecké zbierky na svete.

V rokoch 1775 až 1776 založili dnešný Sad Janka Kráľa v Petržalke, prvý, najstarší verejný park v Európe.“

Komu je kniha Maľované dejiny Bratislavy určená

Pavel Dvořák je Pavel Dvořák – rozpráva veľmi pútavo, ale jeho precízne vyjadrovanie nemusí byť pre celkom malé deti vždy stráviteľné. Preto odporúčam čitateľom zhruba od 8 rokov, tí by už s jeho slovníkom nemali mať väčšie problémy. My sme knihu objavili dávnejšie, keď mala dcéra necelých šesť, a s mojou pomocou text pochopila. Už vtedy ju veľmi zaujal. Akurát ma málokedy nechala dokončiť moje vsuvky, tak veľmi chcela, aby som čítala ďalej. 🙂

Na samostatné čítanie je kniha určená ešte starším deťom, ktoré majú aspoň základy z dejepisu. 39 kratučkých kapitol je skôr súborom anekdotických príbehov ako súvislým rozprávaním. Súvislosti (kedy, ako, prečo a na akom území vznikali a zanikali jednotlivé štáty) si musí čitateľ doplniť sám. Aj bez tohto backgroundu je to však stále veľmi zaujímavé čítanie.

Knižka je taká pútavá, že podľa mňa by nenudila ani deti, ktoré v Bratislave nebývajú. Čítanie odporúčam skoordinovať s výletmi na miesta, o ktorých sa tu píše. Veď kto by sa nechcel ísť pozrieť na pravekú skamenelinu obrích jeleních parohov na pilieri svätyne v Dóme sv. Martina. V Prírodovednom múzeu v Bratislave je sprístupnená dinosauria stupaj, ktorá sa našla vo Vysokých Tatrách.

RTVS o Maľovaných dejinách Bratislavy spravila reportáž.


Maľované dejiny Bratislavy vydalo Múzeum mesta Bratislavy v spolupráci s vydavateľstvom Rak v roku 2015 (dotlač v roku 2020). Má 215 strán a rozmer 160 × 225 mm. Vytlačili tlačiarne TBB, a.s., Banská Bystrica. Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

JAŠO NA JARMOKU (Soňa Uriková, Dominika Šikulincová) – recenzia

Po tom, čo mladý grafický dizajnér Tomáš Kompaník vydal vo svojom vydavateľstve aha.slovakia svoje krásne knihy výšiviek (za Aha získal Red Dot Award!), bola latka nastavená veľmi vysoko. Minulý rok sa vo svojom minivydavateľstve rozhodol vydať niečo pre deti. Očakávania ešte znásobilo, že textovú časť knihy zveril spisovateľke Soni Urikovej. Jašo na jarmoku sa dokonca dostal do martinusáckeho výberu najlepších kníh roka.

Tento titul vznikol preto, aby malým čitateľom niekoľkými vetami predstavil staré remeslá. Soňa Uriková vymyslela zápletku, vďaka ktorej hlavné postavy, dievčatko Barborka a jej psík Jašo, navštívia stánky remeselníkov na jarmoku: Barborke sa tam Jašo stratí a kým svojho Jacka Russela nájde, prejde celú uličku remesiel. Medzitým Jašo stánkárom všeličo vyvedie, ale nakoniec dostane veľký perník. Barborke sa na jarmoku tak zapáčilo, že sa tam s rodičmi vyberie ešte raz.

Kniha roka 2020??

Hoci text sa číta veľmi dobre, márne som v ňom hľadala niečo, čím by si vyslúžil zaradenie do výberu kníh roka 2020. Príbehu chýba iskra, čokoľvek, čo by čitateľa prinútilo premýšľať o ňom a vrátiť sa k nemu. Moje deti si knihu prečítali kvôli psíkovi Jašovi, ale viac si ju nevypýtali. Myslím si, že spomínané ocenenie urobilo tomuto titulu medvediu službu. Kto od neho očakáva nejakú pridanú hodnotu, bude sklamaný, tak ako som bola ja.

psík Jašo

Veľmi nás nezaujali ani ilustrácie Dominiky Šikulincovej (predtým ilustrovala knihu Etela letela). Viac o nich napísala Mária Kralovič tu.

Jaša na jarmoku nezachráni ani záverečná mikroencyklopédia remesiel (každému z nich je venovaný jeden odsek). Dieťa sa tak z knihy nedozvie viac ako z bežnej návštevy jarmočnej uličky remesiel. Pri každom remesle sa spomínajú jeden-dva kusy náradia/materiálu, ktoré sa v ňom používajú, no to je všetko. Oveľa poučnejšia je podľa mňa prekladová kniha Nezvyčajné povolania z Ikaru aj slovartovka Džbány, košíky, medovníky. Spoznaj naše remeslá. Pre staršie deti Slovart vydal knihu Zabudnuté remeslá a život na vidieku.

Ako by som si to predstavovala ja

Neviem, do akej miery sa na tvorbe knihy Jašo na jarmoku podieľal vydavateľ Tomáš Kompaník. Predlohou Jaša je jeho vlastný psík z Československého kastračného programu (z každého zakúpeného výtlačku ide jedno euro tomuto programu), preto predpokladám, že nápad priblížiť deťom tradičné remeslá vznikol uňho. Jeho láska k nim sa však cez knihu na čitateľa neprenáša.

Škoda, že si netrúfol ísť podobnou cestou ako pri svojich vzorkovníkoch výšiviek. Nevidím dôvod, prečo by abstraktné vzory výšiviek a iných remeselných výrobkov nemohli fungovať aj u detí. Namiesto tuctového umelého príbehu strateného psíka by boli určite zaujímavejšie autentické príbehy zo života starých ľudí, ktoré si vypočul pri svojich etnografických cestách po Slovensku – niečo podobné, ako v knihe Aha100.

Rovnako dobre si viem predstaviť spoluprácu Tomáša Kompaníka ako ilustrátora a dizajnéra s československým vydavateľstvom Pipasík (o ich pracovných zošitoch som písala tu, tu a tu). Predstavujem si ju ako interaktívnu knihu s priloženou ihlou, niťou, drôtikom a postupmi na výrobu jednoduchých ozdôb, výšiviek, košíkov, medovníkov, bábiky zo šúpolia či píšťalky… to by potom naozaj mohla byť kniha roka. 🙂

Komu je kniha Jašo na jarmoku určená

Malým deťom, zhruba od 4 rokov. Staršie už jednoduchý príbeh nezaujme.


Knihu Jašo na jarmoku vydalo v roku 2020 vydavateľstvo aha.slovakia. Má 60 strán a rozmer 230 × 250 mm. Vytlačili tlačiarne Polygrafické centrum.

SLOVENSKO. ČO TI V ŠKOLE NEPOVEDIA (Samo Marec, Lucia Čermáková) – recenzia

Kým pred pár rokmi bol u nás problém zohnať kvalitnú detskú knižku, v poslednej dobe pribúda také neuveriteľné množstvo zaujímavých titulov, že už strácam prehľad. Napriek tomu jedna veľká diera na tomto trhu stále nie je zaplátaná: chýba moderná encyklopédia o Slovensku (najlepšie aj v anglickej mutácii, aby sme mali čo nabaliť našim zahraničným návštevám), ktorá by dnešné deti dokázala zaujať. A, bohužiaľ, platí to aj po tom, čo vydavateľstvo Príroda (Ikar) minulý rok vydalo publikáciu Slovensko. Čo ti v škole nepovedia.

Samo Marec - Slovensko

Knižka je pekná, ale…

Na tejto knižke sa mi najviac páčia ilustrácie Lucie Čermákovej (súčasné, hravé) a hlavne dizajn. Text je na každej dvojstrane rozdelený do samostatných blokov, ktoré sú vyčlenené aj graficky. Toto postupné dávkovanie faktov je veľmi dôležité pre malých začínajúcich čitateľov, ktorých by hutný text odradil. Takto si sami určujú poradie, v akom si tieto bloky prečítajú (alebo preskočia) a takáto sloboda sa deťom veľmi páči.

Aby bol obsah ešte prístupnejší, pracuje sa tu s písmom (jeho farbou, fontom, kapitálkami, sklonom, zvýraznením, tučným písmom) v takej miere, na akú v slovenských detských publikáciách nie sme zvyknutí. Dynamický text akoby sa uhýbal obrázkom, ktoré stránkam dominujú. Vďaka tejto vydarenej interakcii textu s ilustráciami knižka pôsobí veľmi hravo, je radosť si ju prelistovať. Zadanie od vydavateľa zjavne znelo čo najviac sa odlíšiť od klasických učebníc. 🙂

Premiešavanie jazykového a obrazového obsahu v infografikách nie je v detskej literatúre žiadna novinka, v poslednej dobe je tento štýl veľmi populárny. Cenou za vizuálnu príťažlivosť je však rozkúskovanosť obsahu. Krátke odseky sú nahádzané vedľa seba, väčšinou nijako neprepojené a nerozvinuté. Informačná hodnota takýchto izolovaných faktov je potom dosť otázna. Tejto pasci sa nevyhol ani Samo Marec (áno, je to ten knižný bloger a prekladateľ). Od tohto mena som čakala živé a vtipné komentáre, ale na nič také nemal priestor. Žiadne osobné postrehy tu nenájdete, len holé fakty (ako hovorím, tie ilustrácie sa dosť rozťahujú :)).

Vadí mi tiež podtitul Čo ti v škole nepovedia. Neviem, prečo v Ikare pristúpili na takýto konšpirátorský slovník. Väčšinu informácií v texte sa navyše deti skôr či neskôr v škole učia.

Geografický, demografický, politologický, etnologický, historický a turistický mišung

Výstižnejší podtitul by znel: Geografické, demografické, politologické, etnologické, historické a turistické fakty o SR. To by bol poriadny mišung aj na serióznu 800-stranovú encyklopédiu, nieto na túto tenučkú publikáciu. Pripomína mi to, ako Čapkov psíček s mačičkou piekli tortu. Prečo sa napríklad do knihy dostali mestá Bratislava, Košice, Prešov, Trnava, Žilina, Nitra, Banská Bystrica, Trenčín, Banská Štiavnica, ale taký Bardejov či Levoča už nie? Prečo má Poľana ako jediné pohorie samostatnú kapitolu? Ešte aj usporiadanie kapitol je chaotické. Toto je poradie záverečných kapitol: Pohoria, Národné parky, Hrady a zámky, Folklór, Jaskyne, Vzácne pramene, Plesá, Poľana, Moravianska Venuša, Pravek, Gánovce, Kelti, Osobnosti. Obsahová stránka je pre mňa sklamaním.

Škoda, že si vo vydavateľstve zvolili práve takýto koncept knihy Slovensko, Čo ti v škole nepovedia. Stačilo by málo a mohlo z toho vyjsť niečo naozaj hodnotné. Ja by som napríklad kapitoly rozšírila a rozdelila do dvoch či troch samostatných publikácií. Tam by už potom bol aj priestor na humor Sama Marca. 🙂

Túto knihu vo vydavateľstve Príroda upiekli podľa psíčkovomačičkovského receptu asi preto, že má ambíciu byť doplnkovou literatúrou k učebnici Vlastivedy pre prvý stupeň. Ak sa teda číta tak, že deti si v nej raz za týždeň v škole vyhľadávajú rôzne zaujímavosti v nadväznosti na prebraté učivo, potom väčšina mojich výhrad neplatí. Ale čítať si ju doma, od prvej strany po poslednú, ma veľmi nebavilo, a už vôbec nie moje deti.

Jednooký medzi slepými

Stále je to však najlepšia kniha o Slovensku, na ktorú som doteraz natrafila. Doma ešte máme publikáciu Divy Slovenska nielen pre deti od Ondreja Sliackeho; tá je však taká vizuálne nepríťažlivá, že sme ju ešte ani poriadne neotvorili. Matica slovenská (v jej vydavateľstve Divy Slovenska nielen pre deti vyšli) zase raz ukázala, že jej predstavitelia nežijú v 21. storočí. „Hovoriaca“ kniha Slovensko z vydavateľstva Albi je ešte väčšia katastrofa, naozaj neodporúčam. Spomeniem ešte search-and-findovku Poďme objavovať Slovensko od Márie Nerádovej a Adele a Rufus na cestách po Slovensku, ale tieto dve úlohové knižky v žiadnom prípade nemajú ambície byť poriadnou encyklopédiou. Slovenské deti tak na obsažnejšie dielo o svojej krajine stále čakajú.

Napriek mojej kritike: podobný rýchlokurz o Slovensku, akým je kniha Sama Marca, má svoju cieľovú skupinu – deti cudzincov. Moje deti doteraz v každom ročníku škôlky a školy chodili do triedy s aspoň jedným spolužiakom, ktorý mal oboch rodičov zo zahraničia. Bezradné učiteľky sa im absolútne nevenujú a ak títo nešťastníci nevedia dobre po slovensky, ostatné deti v triede ich ignorujú tiež. Viacerí malí cudzinci, ktorých poznáme, boli stratení aj po dvoch-troch rokoch v škôlkarskom kolektíve. Starter pack pre tieto deti by mal určite zahŕňať kurz slovenčiny a možno aj knižku Slovensko. Čo ti v škole nepovedia. 🙂

Bonus

Celkom nedávno vznikol projekt Mummadehomeschool o cestovaní po Slovensku. Aktivity sú platené, ale určite budú stáť za to.

Komu je kniha Slovensko. Čo ti v škole nepovedia určená

Na obálke sa uvádza vek od 8 rokov a myslím, že to sedí; určite sa však dá čítať aj s mladšími deťmi, keď im rodičia vysvetlia pár pojmov.

Ku knihe vyšiel aj pracovný zošit; ten som ešte nedržala v rukách, preto ho nehodnotím.


Kniha Slovensko. Čo ti v škole nepovedia vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Príroda. Má 80 strán a rozmer 170 × 240 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Českom Těšíne.

BEŽNÁ (Tereza Oľhová, Mária Kralovič) – recenzia

Viacerým ľuďom jarná koronavírusová karanténa (import z komunistickej Číny!) pripomínala dokonalú simuláciu komunizmu. Hranice zatvorené, pred vyrabovanými obchodmi rady, na obálkach časopisov Karel Gott. Ľudia si hromadne vymieňali strihy a šili doma to, čo sa v obchodoch nedalo zohnať. Aj móda je plus-mínus rovnaká ako pred 30 rokmi. V Česku si všimli, že v TV opäť blábolí nejaký Slovák lámanou češtinou. 😀 Bolo by škoda nevyužiť to a neporozprávať sa s deťmi o tom, čo mala komunistická karanténa spoločné s tou aktuálnou. Napríklad pri čítaní Bežnej – druhého dielu komiksovej série o revolúcii z roku 1989.

  • Nežný komiks

Zo všetkých štyroch dielov série Nežný komiks vyzerá tento najobyčajnejšie a toto zdanie ešte umocňuje jeho názov a téma – príbehy z každodenného života jednej obyčajnej martinskej rodiny na konci roka 1989, ďaleko od hlavných politických udalostí.

Dátum narodenia 18.11.1989

Komiks sa začína v pôrodnici – najmladší člen rodiny Lukáško sa narodí deň po začiatku novembrovej revolúcie. Dej sa však nekrúti okolo neho, ale jeho najstaršej sestry Lucie. Tá prinesie zo školy zlé známky (ale nakoniec si ich opraví), frfle, že ju rodičia vyšťavení bábätkom považujú za slúžku (ale občas im pomôže aj sama od seba), straší a trápi svoju mladšiu sestričku Aničku (ale nakoniec ju vezme na sánky a obe si to užívajú). Dokonca sa zmieri aj so susedom, ktorému sa predtým vyhýbala.

Bežná je o rovnováhe v živote. Každý občas robí chyby, hlavne v ťažkých situáciách, aké práve prežíva táto rodina. Dôležité je naprávať ich. Toto nie je banálne posolstvo pre deti, ktoré sa občas zacyklia v myšlienke, že sú zlé. Pri čítaní Bežnej si uvedomíte, v koľkých detských knihách sú hlavní hrdinovia dokonalí. Preto sa v Lucii spozná asi každé dieťa. Našej najstaršej dcére boli povedomé hlavne scény, kde sa škaredo správa k mladšej sestričke. 🙂

Ani Luciini rodičia nie sú ideálni. Ktorá mama by pri bábätku a dvoch ďalších deťoch nebola nervózna? Zákazy, príkazy a napätie zo strany rodičov Lucii čiastočne vynahradia nové topánky, po ktorých veľmi túžila, a najmä pocit, že ju majú napriek všetkému radi. Odkaz pre deti: aj keď sa rodičia mladším deťom venujú viac, neznamená to, že množstvo času stráveného s deťmi je priamo úmerné rodičovskej láske k nim.

Anarchia, písomky a návrh zrušiť školu

Zvrhnutie komunizmu sa v knihe mihne iba okrajovo – do života rodiny v menšom meste zasiahne oveľa menej ako narodenie tretieho dieťaťa. Lucia, ktorá sa v škole učila o Veľkej francúzskej revolúcii, si pri slove revolúcia predstaví horiaci bratislavský hrad. V škole zavládne anarchia len na chvíľu, písomky pokračujú v pekelnom tempe aj naďalej. Učitelia vysvetľujú deťom, že v demokracii má každý právo na svoj názor a deti si môžu hovoriť, čo chcú. Návrh jedného študenta, aby sa zrušila škola, ich úprimne rozosmeje. Aj na takejto miniscénke vidieť, aké uvoľnenie priniesla zmena režimu.

Deti v knihe politické zmeny prežívajú sprostredkovane, cez dospelých. Na nich vidia, že sa deje niečo veľké. Kamarátka Lenka to okomentovala takto: „Stal sa zázrak! Otec mi podpísal štvorku a pritom si spieval! Vraj celú zmenu v buse trúbil na ľudí, tutúú!“ Otec iného dieťaťa zase v deň generálneho štrajku išiel do práce v papučiach. Čo platilo, už neplatí a deti s rodičmi zdieľajú eufóriu. Len Lucia sa bojí, že martinské divadlo, v ktorom pracuje jej otec, zavrú a jej rodina sa bude musieť presťahovať.

Lakovky z Prioru

Ilustrácie Márie Kralovič sú zaujímavé najmä v detailoch. Vtipná je začervenaná tvárička od ucha po ucho vysmiatej Lucie, keď sa jej konečne podarí stretnúť svoj idol, herca Tomáša. Hoci Kralovič bola v tej dobe ešte len bábätkom, postavy poctivo obliekla do pletených svetríkov s divokými vzormi a búnd z osemdesiatych rokov. Pobavil aj chodbový obrázok šípky s vedrom, ktorá ukazuje, ktorý sused je daný týždeň zodpovedný za umývanie schodov, alebo otravné vypínanie svetla chodbovej lampy v pravidelných intervaloch, ktoré ruší dievčatá v rozhovore. Lakovky, ktoré sa kupovali za odmenu v Priore, volániky, čiapky budajky… je tam všetko.

Preto komiks poteší aj štyridsiatnikov, ktorí si tieto veci zažili na vlastnej koži. V tomto sa Bežná podobá na Dům číslo 226 (recenzia tu) a Sísov Múr (recenzia tu). Všetky tieto knihy sú súkromným príbehom jednej skutočnej rodiny, ale sú napísané tak, aby v rozprávaní pokračoval rodič a príbeh spisovateľa prerástol do príbehu čitateľa. Fungovať to môže iba v prípade, ak si ich dieťa číta spolu s rodičom, prípadne iným „pamätníkom“.

Dizajn zverila vydavateľka Janka H. Hoffstädter svojmu manželovi Borisovi Melušovi a tak obálka skrýva ďalšie prepracované detaily ako výborný font v nadpise, príjemný papierový povrch bez laminácie s reliéfnymi odtlačkami ostnatého drôtu. Názov série Nežný komiks si na chrbátiku prečítate až vtedy, keď budete mať všetky štyri diely. Milé a vtipné!

Komu je určený komiks Bežná

Príbeh platonickej lásky Lucie k hercovi Tomášovi jasne ukazuje, že autorky knižku tvorili pre mladších tínedžerov. Nie je v nej však nič, čo by nedokázali prežuť aj najmladší školáci. Iba veľmi výnimočne som musela našej prváčke vysvetľovať pojmy ako „opravná z matiky“. Dostala ju pred necelým rokom na samostatné čítanie. Bolo to v čase, keď si už kratšie texty čítala sama. Komiks bol za pár dní prečítaný celý (mami, túto knihu si môžeme čítať aj trikrát denne). Kratučké texty a odmena za každú zdolanú vetu v podobe nového obrázka, vďaka ktorému si dieťa v čítaní robí aj mikroprestávky – komiksy na začínajúcich čitateľov zaberajú. Často ich však tvorcovia pokazia pre prvákov nečitateľným fontom/letteringom. Aj Bežná má rukou písané písmo, ale číta sa veľmi dobre. Navyše sa tu používajú len kapitálky, ktoré už asi väčšina detí pozná v škôlkárskom veku, a o to rýchlejšie dieťa v čítaní napreduje.

Štvordielna séria Nežný komiks z vydavateľstva EJ Publishing nie je jediný komiks o komunizme pre deti a tínedžerov. Ostatné – okrem skvelého Sísovho Múru (recenzia tu) – však vyšli len v češtine: Sametová revoluce, Kronika bolševizmu, Marzi 1984 – 1987 (o detstve v komunistickom Poľsku).


Komiks Bežná vydalo v roku 2019 vydavateľstvo EJ Publishing. Má 40 strán a rozmer 215 × 300 mm. Vytlačili tlačiarne Protisk v Českých Budějoviciach. Kúpite si ju napríklad v Martinuse.

STRUČNÉ DEJINY SLOVENSKA PRE MLADÝCH ČITATEĽOV (Denisa Gaálová) – recenzia

Je zarážajúce, že hoci sa tu kadekto oháňa nacionalizmom a diela pseudohistorikov vychádzajú v pochybných vydavateľstvách, publikácií o dejinách Slovenska pre deti je minimum. Výnimkou je dejepisná séria Naše hrôzyplné dejiny z vydavateľstva Slovart s vtipnými názvami: Ako uloviť mamuta; Barbarskí Slovania; Od porážky k porážke. Slovensko v stredoveku; Turci, Habsburgovci a iné pohromy; Za všetko (ne)môže Štúr; Zbohom monarchia, vitaj republika. Len nedávno v Perfekte vyšla novinka Slovensko v dobách stredovekých pre deti a mládež.

Chýbajú však hlavne kompaktnejšie publikácie, ktoré by v jednom zväzku pokryli celé dejiny. Pred Gaálovou vyšli v dvoch vydaniach Špiezsove dejiny a komiksové Dejiny Slovenska v obrazoch, oboje dávno vypredané. Dostupné sú ešte Naše dejiny v obrazoch. Od najstarších čias po Trianon z roku 2013 od Mariána Tkáča. Aké príznačné, že tento pánko s diadémom, ktorý má veľké pochopenie pre názory ĽSNS, sa ukončením knižky krátko po prvej svetovej „nenápadne“ vyhol komentáru k Tisovi. Seriózne vydavateľstvo by niečo také určite nevydalo, ale Matica opäť raz potvrdila svoju povesť.

Škoda, že si doteraz nik netrúfol na ešte mladšiu kategóriu – Renáta Fučíková svojou fantastickou Históriou Európy a Pavel Dvořák rovnako skvelými Maľovanými dejinami Bratislavy (práve vychádza dotlač!) ukázali, že sa to dá.

Klasický prístup k opisu histórie

Denisa Gaálová si na rozdiel od Pavla Dvořáka nevyberá len rôzne nespojité zaujímavosti, Stručné dejiny Slovenska sú kontinuálnym výkladom dejín, podobne ako školské učebnice. Autorka si zvolila tradičný prístup k opisovaniu histórie. Venuje sa hlavne dejinotvorným udalostiam – vojnám, výmenám a intrigám na tróne, vzniku a zániku rôznych ríš – a v menšej miere tomu, ako sa žilo obyčajným ľuďom. Po porážke Turkov na konci 17. storočia tu napríklad zostali žiť mnohí tureckí remeselníci a obchodníci, ktorí putovali s armádou. Na Slovensko tak doniesli kukuricu, pohánku, jedlé gaštany, marhule i papriku. Miestni obyvatelia sa od nich naučili nosiť plášte, kabáty zdobené šnurovaním, papuče a čižmy. Na výšivkách a keramike pribudli tulipány a granátové jablká.

Dejiny by sa nemali čítať pasívne

To, že táto kniha na našom trhu v podstate nemá konkurenciu, nie je jediný dôvod, prečo ju odporúčam do každej knižnice. Páči sa mi, že autorka nezabúda na to, kto sú jej čitatelia (druhý stupeň ZŠ, prípadne aj SŠ) a zapája ich do textu. Oslovuje ich, tyká im, vyzýva ich, aby sa nad prečítaným textom zamysleli, porovnali rôzne historické kontexty. Pretože história sa opakuje, akurát ľudstvo na to zakaždým zabudne. Mnohé z tém, ktoré sa objavujú v tejto knihe, rieši aj dnešná spoločnosť.

Z časového odstupu sa (nielen) naše dejiny javia ako neustála migrácia národov. V čase, keď sa silnejúci nacionalizmus a izolacionizmus nostalgicky odvolávajú na históriu, je dobré si to pripomínať. Štefan I., na ktorého sa rád odvoláva Viktor Orbán, svojmu synovi radil, aby do krajiny prijímal cudzincov, lebo „prinášajú so sebou tiež rozličné jazyky a zvyky, rozličné vedomosti a zbrane, a to všetko ozdobuje a povyšuje kráľovský trón… Veď kráľovstvo jedného jazyka a jediných mravov a zvykov je slabé a krehké.“ Štefana I. inak po smrti vyhlásili za svätého za šírenie kresťanstva. Bodaj by sa nešírilo, keď za nedodržiavanie kresťanských zvykov, napríklad za prácu v nedeľu, hrozili tresty. Dokonca aj za šepkanie v kostole hrozilo verejné bičovanie a ostrihanie vlasov.

Dejiny Slovenska

Matúš Čák Trenčiansky kradol a národovci boli ohrdnutí

Autorka ostáva vecná, ale občas si dovolí takúto zaujímavosť. Vtipná je aj pasáž o Matúšovi Čákovi Trenčianskom. Dosiahol hodnosť palatína – najvyššieho úradníka po panovníkovi – a mal na starosti kráľovskú pokladnicu. Z tej si pre seba – po vzore svojich predkov – kde-tu niečo vyčlenil pre seba.

Páči sa mi takýto realistický prístup. Ani k takým ikonám ako Kollár a Štúr sa nepristupuje s falošnou zhovievavosťou. O Kollárovej vyvolenej Frederike Wilhelmine Schmidt sa píše, že sa do vydaja zamlada veľmi nehrnula, nehovoriac o jej mame, ktorá nechcela pustiť dcéru do takej ďalekej a zaostalej krajiny. Ohrdnutý ostal aj Štúr, jeho jediná (doložená) láska, Mária Pospíšilová, si vzala niekoho iného. Podobných príhod je však v knihe minimum, autorka neskĺzava do bulváru, nesnaží sa získať si čitateľov lacnými pikantnými príhodami.

Dejiny Slovenska

Veliká sprostosť naších sedlákov a litterné umenie

Na to ani nebol priestor: zhrnúť celé dejiny od praveku až po protesty Za slušné Slovensko na necelých 300 stranách malého formátu chcelo poriadne zhutniť text. Iba výnimočne, len tak na osvieženie, sa odcituje z dnešného pohľadu zábavný historický text, ako napríklad táto ukážka bernolákovčiny od Juraja Fándlyho:

„Kedikoľvek rozmíšlám stav naších Slovákov, mizerní stav naších osadskích školskích rechtorov, téš velikú sprostosť naších sedlákov, ňemóžem sa zdržať, abich aspon takto bolestňe ňevzdíchol: Ach! Ubozí Slováci! (obzvláštňe pracovitá mláďež), kterí ste do včiľka v temto predsevzeťí ňemali stálého zastávača, ochraňca a pomocníka! Žádal bich si, abi tato mojá kňižka naších Veľkím Slovákom, kterí móžu svojím sedlákom k ľitternému umeňú dopomáhať, tak bola vzácná…“

alebo prísaha členov štúrovských Spolkov miernosti:

„Ja (meno) sa sväto zaväzujem, že do svojej smrti nápoj páleno do úst pod akýmkoľvek menom nevezmem, že druhým nápoj ten piť nedám, že proti korheľskej tejto záľube ako u seba tak aj u druhých pracovať a vo verejnom živote Spolok miernosti všemožným spôsobom usilovať založiť sa budem.“

Dejiny Slovenska

Hlohovskí richtári a občania, psi s dlhými krkmi súci na ražeň!

Vtipné listy dostávali richtári slovenských dedín a miest od tureckých úradníkov:

„Vy, hlohovskí richtári a občania, psi s dlhými krkmi súci na ražeň! Prečo ste takí neposlušní? Čo to pomôže, keď mi pošlete poslov? Ak vy, psi, súci na ražeň, nechcejúci sa podrobiť, o štyri dni neprídete s peniazmi, prisahám, že z vás všetkých urobím otrokov.“

Digitálne ilustrácie Františka Hříbala sa na smiešnom priestore, ktorý dostali, snažia v náznakoch vystihnúť ducha doby a niekedy sa im to naozaj podarí. V niekoľkých centimetroch štvorcových koncentrujú ikonické momenty alebo predmety svojich čias. Posledný je obrázok Námestia SNP – je to novembrová revolúcia a zároveň protest Za slušné Slovensko.

Nežná revolúcia, protesty Za slušné Slovensko

Komu je kniha Stručné dejiny Slovenska určená

Odporúčam tínedžerom, ktoré baví dejepis a ich rodičom – komu by nepadlo dobre trošku si zopakovať vedomosti zo školy. Celá knižka v miniformáte nezaberie viac ako pár hodín čítania, zvládnu ju aj druhostupniari. Keď som si ju listovala, na moje veľké prekvapenie sa dcéra (vtedy šesťročná) o ňu začala zaujímať, a tak som jej ju musela skoro celú prečítať. Hoci Stručné dejiny Slovenska nie sú písané pre také malé deti (musela som vysvetľovať naozaj veľa), vydržala ich počúvať, lebo ju fascinoval svet, ktorý dovtedy vôbec nepoznala.


Knihu Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov vydalo v roku 2018 vydavateľstvo Slovart. Má 288 strán a rozmer 130 × 210 mm. Vytlačili tlačiarne FINIDR v Českom Těšíne. Kúpiť si ju môžete tu.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.