Verbarium - Blog o najlepších a najkrajších detských knihách

HORTENZIA A TIEŇ (Natalia a Lauren O’Hara) – recenzia

Natalia a Lauren O’Hara sú dve sestry z Manchesteru, ktoré si vraj od detstva spolu čítajú, vymýšľajú príbehy, kreslia – a teraz spoločne aj publikujú v najväčších svetových vydavateľstvách (Walker Books, Macmillan, Puffin, Thames & Hudson). Ich debut z roku 2017, Hortenzia a tieň, ma zaujal hneď od venovania: To our babička, with love and plum cake (najprv som čítala anglickú mutáciu). Je to jasné, autorky majú korene vo V4. 🙂

Folklórne motívy

Asociáciu s babičkou nájdete aj v inšpirácii folklórom. V slovenskej mutácii knižky sa píše, že babička dvoch Angličaniek bola Češka, ale motívy nie sú české, ale ruské (dekorácie, pravoslávne kostoly, brezy, medveď, baranice zlodejov)… možno im čítala práve ruské knižky. V každom prípade oceňujem, ako dokázala Lauren O’Hara v modernej ilustrácii s citom zrecyklovať a pretvoriť folklórne prvky.

Kombinácia bielej a modrej mi pripomínajú starožitnú keramiku – ako keby si autorky spomínali na babičkin rodinný porcelán. 🙂 „Porcelánovými“ vzormi ilustrátorka vyzdobila steny domu, v ktorom Hortenzia žije. Vďaka tejto asociácii a studeným farbám ilustrácie pôsobia veľmi chladne. Nostalgickú atmosféru dotvárajú pochmúrne akvarely.

Prvá lekcia psychoanalýzy 🙂

Dej má klasickú rozprávkovú schému: hlavná postava urobí chybu, potom však zrazu celú situáciu uvidí v inom svetle a pochopí, že sa mýlila. Chybu napraví a tak dosiahne pravé šťastie.

Dejová línia sa teda nijako nevymyká klasickým pravidlám, ale aj malý čitateľ vycíti, že za príbehom je ešte nejaká iná, skrytá rovina. Malá Hortenzia neznáša svoj vlastný tieň, hanbí sa zaň a chce sa ho zbaviť. To je psychoanalytický archetyp tieňa ako vyšitý. 🙂 Tieň u Junga reprezentuje všetko, čo v sebe potláčame, čo na sebe nemáme radi a čo o sebe nechceme vedieť. Naša odvrátená tvár, ktorú nechceme ukazovať druhým a často ani sebe – agresivita, nenávisť, chamtivosť. Potláčanie myšlienok a emócií vedie k neurózam, preto je nutné, aby sa človek so svojím Mr. Hydeom zmieril, nepopieral jeho existenciu, bol autentický.

Hortenzii sa to podarí; pochopí, že jej tieň je vlastne užitočný, a naučí sa s ním spolunažívať. Možno s tým Hortenzia dokáže pomôcť aj vášmu dieťaťu. 🙂

Netreba, samozrejme, čakať, že by detská kniha ako Hortenzia a tieň mohla dosiahnuť kvality a hĺbku Bergmanovej Persony (kde režisér povýšil tieň na jednu z hlavných postáv). Psychoanalytickú interpretáciu, ktorú som popísala vyššie, v knihe nenájdete, ak ju tam vyslovene nehľadáte. Inými slovami, všetku nadprácu tu musí pri čítaní urobiť rodič sám. Ale stojí to za to.

Takéto knižky so skrytými psychologickými témami sú vždy dobrým odrazovým mostíkom k zaujímavým rozhovorom s deťmi, ale komu táto rovina nevyhovuje, môže ju odignorovať – príbeh sa dá čítať aj ako obyčajná rozprávka o dievčatku, tieni a zbojníkoch, kde dobro zvíťazí nad zlom.

Ako sa na správnu psychoanalytickú tému patrí, celý dej knihy sa odohráva akoby v polosne. Páčilo sa mi, ako sa ilustrátorka pohrala so zobrazením tieňa: ten sa naťahuje do šírky, predlžuje, skracuje, trasie, občas aj strojuje. Tým udrela na správnu strunu – všetci malí čitatelia presne vedia, aké môžu byť tiene strašidelné.

Keď sa Hortenzii podarí svojho tieňa zbaviť, stane sa tak v pološere budovy a počas zamračených zimných dní, keď ľudia a veci tiene naozaj nevrhajú. Aj to je stopa, že celý problém je len v Hortenziinej hlave. 🙂

Zbojníci

Tu by knižka podľa mňa mohla skončiť – stačilo by, keby témou bolo len vytváranie (krivenie) svojho sebaobrazu. Autorky sa však rozhodli vložiť do knihy ďalší motív – zbojníkov, teda strach z vonkajších hrozieb.

Maskovaní zbojníci Hortenziu prenasledujú od prvej strany (ja som si to všimla až pri druhom čítaní :)), ale vlámať k nej do domu sa odvážia až vtedy, keď nemá svoj tieň. Ten sa nakoniec predsa len zjaví. Berie na seba rôzne podoby a tým odplaší čudných zbojníkov, ktorí si na úteku cez les svietia baterkami. Hortenzia sa svojmu tieňu poďakuje za záchranu, zmieri sa s ním a odvtedy sú nerozlučnou dvojicou.

Preklad

Alebo „párikom snov“, ako úplne nevhodne preložili prekladatelia. Ďalší nezmysel: keď Hortenzia pochopí, že tieň ju chránil, hovorí mu: „You stretched for miles to show how far I can go“. Preklad: „natiahol si sa vždy tým smerom, kam viedla cesta“ – čo je logický nezmysel a ani v obraznej rovine mi to nesedí. Slovenský preklad ma zarazil aj na viacerých iných miestach a niekedy sa nečíta úplne plynule. To ide na vrub prebásneniu do slovenčiny. Staršia zo sestier, Natalia, ktorá študovala angličtinu na Oxforde a v Cambridge a v projektoch so svojou sestrou zodpovedá za textovú časť, totiž vyrozprávala príbeh vo veršoch.

Hľadanie zbojníkov

Sestry O’Harové chceli ozvláštniť knihu malou search-and-findovkou. Takmer na každej dvojstrane preto nájdete miniatúrneho smiešneho zbojníka. Skúste ich hľadať v tomto videu:

Komu je kniha Hortenzia a tieň určená

Deťom od päť rokov. Ak knihu nebudete využívať na „terapeutické“ účely, tak pokojne aj od štyroch, knižka nie je strašidelná. Neodporúčam na samostatné čítanie. Dieťa by sa tak ochudobnilo o diskusiu, z ktorej môže vzísť veľa zaujímavého a užitočného.

Vydavateľstvo Verbarium sa nebojí ťažkých tém, ak ich autori vedia deťom podať primerane veku a zaujímavým spôsobom. Pozrite si tiež moje recenzie knižiek Sofia a tekvička, Pán mesiac, Dievčatko Momo a stratený čas.

Titul Hortenzia a tieň vyšiel v roku 2021 vo vydavateľstve Verbarium, ktoré mi venovalo recenzný výtlačok. Má 34 strán a rozmer 212 × 285 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. V Maďarsku. Kúpite napríklad na webe vydavteľstva alebo v Martinuse.

Kniha vyšla v roku 2018 aj v češtine pod názvom Hortenzie a stín v mikrovydavateľstve Bilitera.

PÁN MESIAC (Tomi Ungerer)

Ako som písala v článku o knižke Kriktor, Tomi Ungerer sa systematicky snažil narúšať všetky možné konvencie. V titule Zloty napríklad za chorou starou mamou cez les nechodí Červená čiapočka, ale na motorke za ňou jazdí dievčatko Zloty v žltočervenej helme. Vtipné a nie náhodné sú aj mená ďalších postáv, malého obra a obrovského škriatka: Kopek a Samowar. 🙂

To, čo bolo v čase vzniku autorových prvých kníh revolučné, sa však medzičasom stalo mainstreamom. Má ešte význam vydávať jeho šesťdesiat rokov staré diela? Deti nie sú dospelí, nebudú čítať nejakého autora len preto, že dostal cenu Hansa Christiana Andersena (ktorá sa považuje za nobelovku za detskú literatúru). Má ešte Ungerer čo ponúknuť dnešným deťom? Tl,dr odpoveď: jednoznačne áno.

Aj Pán Mesiac sa v šesťdesiatych rokoch čítal inak ako dnes. Hoci dnešní čitatelia tohto titulu možno vnímajú o jednu dimenziu menej (vesmírne preteky), hlavná myšlienka diela je nadčasová. Tomi Ungerer sa vysmieva z dospelých, ktorí stále po niečom túžia, ale šťastie nespoznajú, ani keď ho majú na dosah. Na všetko reagujú naučeným spôsobom, agresívne a sebecky.

Dej

Pán Mesiac z diaľky pozoruje tancujúcich ľudí. Cíti sa osamelý a rád by sa zúčastnil na ich zábave. Keď okolo neho preletí kométa, chytí sa jej chvosta a pristane na Zemi. Veľký hrmot pristávajúcej kométy zalarmuje množstvo ľudí: hasiči sa chystajú hasiť, vojaci brániť svoje územie pred nepriateľom, fotograf fotí a zmrzlinár využije, že na Mesiac sa príde pozrieť množstvo divákov. Politici a armáda votrelca uväznia. Keď sa Mesiac dostane do poslednej štvrtiny, podarí sa mu prepchať cez mreže a ujde. Cestou sa kochá lesnými kvetmi a zatancuje si na karnevale. Nikto ho nespozná, všetci si myslia, že je za Mesiac len prezlečený.

Nakoniec sa dostane na hrad, na ktorom býva starý vedec. Ten sa celý život snaží zostrojiť stroj, ktorým by vyletel na Mesiac (vo filmovej verzii je aj celkom jasný odkaz na Armstronga na Mesiaci). Keď sa mu to konečne podarí, je na taký let príliš starý a obézny. Namiesto seba teda pošle na Mesiac pána Mesiaca, s ktorým sa skamarátil. Ten sa s radosťou vráti do svojej samoty – na Zemi by ho nečakalo nič dobré.

Pán Mesiac je určený deťom, ktoré neodmietnu príbeh len preto, že ho na prvýkrát celkom nepochopia. Je to jedna z najlepších obrázkových kníh, ktoré u nás v poslednej dobe vyšli. Aj bez toho, aby deti vedeli presne rozkódovať každý symbol, určite na nejakej úrovni – aj vďaka odvážne farebným ilustráciám – rozumejú hlavnému posolstvu.

Ambasádor detstva

Toto posolstvo – humanizmus, pacifizmus – je v podstate banálne, ale v Ungererovom prípade to nie sú len prázdne frázy. V detstve zažil druhú svetovú vojnu na vlastnej koži a z pohľadu Alsasa, ktorý bol pred vojnou Francúzom, počas vojny Nemcom (po nemecky sa musel naučiť za pár týždňov) a po vojne zase Francúzom, musela byť táto skúsenosť ešte absurdnejšia. Preto celý svoj život zostal pacifistom a politickým aktivistom. Rada Európy ho menovala za svojho ambasádora pre témy týkajúce sa detstva a vzdelávania.

Ungererov humanizmus a silný odpor k vojne cítiť aj v Pánovi Mesiacovi. Mesiac tu nie je len symbolom šťastia a nekomplikovaného detského prežívania. V čase, keď kniha vznikla, sa nevinný astronomický útvar stal epicentrom boja dvoch superveľmocí v studenej vojne. To všetko je v tejto kultovej detskej knihe.

V šesťdesiatych rokoch, keď bol Jurij Gagarin hrdinom dokonca aj na Západe, dve významné svetové osobnosti považovali za potrebné detským čitateľom jednoduchým jazykom ukázať, že vesmírne preteky sú len alternatívnym vojenským bojiskom a ich pravé dôvody nemusia byť také vznešené, ako prezentujú politici. Tou druhou osobnosťou bol Umberto Eco a jeho knižka o dobývaní vesmíru (okrem iného) má názov Tri príbehy. Je zaujímavou zhodou okolností, že oba tituly, Pán Mesiac i Tri príbehy, vyšli v slovenčine v rozmedzí niekoľkých mesiacov.

Komu je kniha Pán Mesiac určená

Deťom od 4-5 rokov.

V roku 2012 vytvoril Stephen Schesch 1,5-hodinovú animovanú adaptáciu kultovej knihy Pán mesiac. Stihol to ešte pred Ungererovou smrťou, takže autor predlohy v nej aj účinkuje.

Knihu Pán Mesiac vydalo vydavateľstvo Verbarium v roku 2020. Má 36 strán a rozmer 200 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. v Maďarsku. Titul si môžete kúpiť tu.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

KRIKTOR (Tomi Ungerer) – recenzia

Obrázkových kníh s minimom textu nikdy nie je dosť, keď sa vám doma rozčíta malý čitateľ. Preto ma veľmi potešilo, že rok po smrti Tomiho Ungerera vydalo Verbarium dva preklady tohto francúzskeho autora, ktorý popri iných oceneniach získal aj cenu Hansa Christiana Andersena – „nobelovku“ detskej literatúry.

Kresby jemnou linkou v Kriktorovi viac pripomínajú starú klasiku typu Sempé alebo Frank Tashlin (recenzia tu) ako Pána Mesiaca. Tieto dve knižky by už ani nemohli byť odlišnejšie: jedna prudko farebná, a pritom temná (Pán Mesiac); druhá bláznivo veselá, ale takmer bez farieb (Kriktor).

Ungererovi predátori, zlodeji a iní darebáci

Jednu vec však majú oba tituly spoločnú – humanistický odkaz. Kriktor vznikol preto, aby rehabilitoval obávané zviera, ako píše Tomi Ungerer na svojej stránke:

„Many of my first children’s books were aimed at rehabilitating disreputable animals such as a snake, bat, octopus, vulture, and rats, or stereotypically unsavoury characters like an ogre, robbers or a street urchin. I think it is crucial to show children that no matter what one’s flaws are, there is always a way to survive and win by being different and making the best out of what one has. I want to show children that everyone is an different but equally unique.„

Kriktor je jedna z prvých Ungererových detských kníh a v čase vzniku (1958) bolo takéto narušenie stereotypného delenia zvierat na dobré a zlé určite novátorská myšlienka. Dnes sa to už v detskej literatúre hemží dobrými vlkmi (Pravdivý príbeh o 3 prasiatkach od Jona Scieszku, Čiapočka od Alice Raticovej alebo The Wolf, The Duck & The Mouse od Maca Barnetta a Jona Klassena), levmi (Vtáčik a lev), potkanmi (Žabiak a cudzinec) alebo krokodílmi (Johannes Jensen). Má ešte Kriktor čo ponúknuť dnešným deťom?

Určite áno, hlavne v obrazovej rovine. Jeho ilustrátorský štýl sa výrazne líši od dnes prevládajúcej estetiky v detských knihách. Paradoxne, takýto starý titul na náš trh priniesol veľké osvieženie. Napriek tomu, že ilustrácie sú schválne prezdobené, majú ľahkosť aj vtip karikatúry. A Ungerer je v nej majstrom, venoval sa aj politickej, spoločenskej a erotickej karikatúre pre dospelých.

Stará dáma a ornamentálnosť prostredia, v ktorom žije, reprezentuje polobájny svet, kde ženy nosili rukavičky a lorňony a boli dámami; kde bolo zlo potrestané, zvíťazilo dobro a všetko bolo také jednoduché. 🙂 Mierumilovný a kamarátsky Kriktor má byť popretím celej temnej symboliky, ktorá sa spája s Jungovým archetypom hada.

Čo sa skrýva v krabici v tvare O

Dej je veľmi jednoduchý. Stará pani jedného dňa od syna z Afriky dostane krabicu v tvare O, v ktorej je had. Vyplašená pani si v ZOO overí, že tento druh nie je jedovatý. Ide o hada z rodu boa constrictor (veľhad kráľovský), preto ho nazve Kriktor. Vzorne sa oňho stará a vďačný had ju na oplátku ochráni pred zlým zlodejom. Obyvatelia mesta hrdinskému Kriktorovi z vďačnosti postavia sochu.

Komu je kniha Kriktor určená

Knižka je určite vhodná na prvé čítanie – prváčikovia budú nadšení, že zvládnu prečítať celú knihu na jeden šup. Staršie deti by však už mohla trochu nudiť – je určená hlavne škôlkarom. Je tu aj didaktická vložka, kde Kriktor na vlastnom tele ukazuje deťom, ako si zapamätal jednotlivé písmená a čísla. Knižku môžete čítať s deťmi od dvoch rokov. Z vlastnej skúsenosti viem, že deti sa už v tomto veku dokážu naučiť celú abecedu. Naozaj nerozumiem, prečo vydavateľstvo tento titul odporúča až od piatich rokov.

Jednoduchý príbeh a jednoduchý humor, ktorý vyplýva z toho, že had je trochu nezvyčajné domáce zviera, navyše vyslovene sadne celkom malým deťom: stará pani uštrikuje Kriktorovi dlhý sveter, aby si ho mohla na motúziku vodiť na prechádzku aj v zime. Zaobstará mu aj dlllllllhú posteľ a palmu, aby sa cítil ako doma. Mierumilovný had rád poslúži deťom na hranie: ako švihadlo, ako preliezka, ako trenažér viazania uzlov… je to skoro ako tréning fantázie, na čo všetko by sa dal taký had použiť. A deti toto cvičenie vo vymýšľaní nových funkcií pre hada veľmi rady dokončia. 🙂

Knihu Kriktor vydalo vydavateľstvo Verbarium v roku 2020. Má 36 strán a rozmer 200 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. v Maďarsku. Titul si môžete kúpiť tu.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

DIEVČATKO MOMO A STRATENÝ ČAS (Michael Ende) – recenzia

Ako som písala v článku o Anne od Josteina Gaardera, niektoré knihy si musia pár rokov počkať, aby boli naplno aktuálne. Nadmerný konzum a naháňanie sa za „užitočne“ stráveným časom (najmä vo vzťahu k deťom), ktoré sú hlavnými témami sci-fi príbehu Dievčatko Momo a stratený čas, ešte nikdy neboli také aktuálne. Táto kniha Michaela Endeho (autora Nekonečného príbehu) pritom vznikla už začiatkom 70-tych rokov.

Siví mužíci

Časť nasledujúcej pasáže o sivej armáde, ktorá využíva slabosti ľudí na to, aby od nich získavala čas, odcitovala aj autorka Krotiteľov displejov – až vás zamrazí, ako presne sa tento opis hodí na sociálne siete.

Títo záhadní siví mužíci vtrhli do mestečka dobrých chudobných ľudí a finančnou terminológiou ľudí po jednom presvedčili, že „hluché“ časti dňa sú stratou času, a ak by ich ušetrili, mali by sa lepšie. V meste tak neostal priestor na radosť, hru, zábavu, oddych ani medziľudské vzťahy. Deti, na ktoré rodičia odrazu nemali čas, boli zahrnuté hračkami, ale nevedeli sa s nimi hrať ani sa k sebe slušne správať.

„Nenápadne sa usadili v živote veľkého mesta a jeho obyvateľov. A krok za krokom, bez toho, že by to bol dakto zbadal, každý deň sa predierali ďalej a ujímali sa rozličných ľudí.
Každého, koho si vybrali pre svoje zámery, poznali už dávno predtým, ako postihnutý o tom čo i len tušil. Vyčkávali iba na pravú chvíľu, kedy sa ho zmocniť. A urobili všetko, aby táto chvíľa nadišla.“

Holiča Fusiho napríklad siví mužíci naverbovali, keď ho na chvíľu prepadli pochybnosti o zmysle jeho života:

„– Ktože som ja vlastne? Stal sa zo mňa bezvýznamný holič. Keby som bol žil správnym životom, bol by zo mňa celkom iný človek!
Ako si taký správny život zabezpečiť, to pánovi Fusimu, pravdaže, jasné nebolo. Predstavoval si pod tým niečo významné, niečo prepychové, čo možno vidieť napríklad v ilustrovaných časopisoch.
– Ale, – uvažoval namrzene, – na také dačo by som nemal pri svojej robote čas. Lebo na správny život treba mať čas. Človek musí byť slobodný. Na ja ostanem po celý život väzňom cvakania nožníc, prázdnych rečí a mydlovej peny.“
Presne v tej chvíli Fusiho navštívil agent XYQ/384/b, rozpočítal celý jeho dovtedajší život na sekundy, ekonomickým slovníkom ho presvedčil, že svoj život premrhal a ponúkol mu Faustovskú zmluvu so Sporiteľnou času, vďaka ktorej v budúcnosti vraj dokáže čas ušetriť:
„Spánok 441 504 000 sekúnd
Práca 441 504 000 sekúnd
Výživa 110 376 000 sekúnd
Matka 55 188 000 sekúnd
Papagáj 13 797 000 sekúnd
Nákup atď 55 188 000 sekúnd
Priatelia, spev atď 165 564 000 sekúnd
Tajomstvo 27 594 000 sekúnd
Oblok 13 797 000 sekúnd
Spolu 1 324 512 000 sekúnd
– Táto suma, – povedal sivý pán a ceruzou niekoľkokrát zakopal tak silno na zrkadlo, že to znelo ako výstrely z revolvera, – táto suma je teda čas, ktorý ste už doposiaľ stratili. Čo na to poviete, pán Fusi?“

Agent XYQ/384/b Fusimu radí, ako má usporiť čas

Ako sa dá usporiť čas? Agent XYQ/384/b Fusimu odporúča, aby robil len to, čo je nevyhnutné, aby zákazníkov namiesto polhodiny holil len pätnásť minút, aby vynechal všetky debaty, všetky sociálne kontakty, ktoré ho oberajú o čas, matku dal do starobinca, prestal so spevom, čítaním a zbavil sa neužitočného papagája.

„– No dobre, – uvažoval pán Fusi, – to všetko môžem robiť, ale čas, ktorý mi takto zvýši – čo s ním? Mám ho odovzdávať? Ale komu? Či ho mám doma ukladať? Ako sa to všetko robí?
– S tým, – sivý pán sa po druhý raz sucho usmial, – si nerobte nijaké starosti. To nechajte pokojne na nás. Môžete si byť istý, že sa nám z vášho usporeného času ani ten najmenší zlomok nestratí. A zbadáte, že vám nič nezvyšuje.“

Ende, ktorý napínavý dej občas pribrzdí presnými psychologickými pozorovaniami, dokonca z reálneho sveta odpozoroval, že tento súboj hodnôt prebieha aj v rovine jazyka. Siví mužíci sa vnúteným sloganom Čas sú peniaze snažia potlačiť pravdu, ktorú reprezentuje dievčatko Momo: „Čas je život. A život býva v srdci.“ A tak sa v čoraz smutnejšom meste začínajú objavovať heslá o tom, že časom treba šetriť.

Faust a Mefistofeles pre deti

Siví mužíci s každým dospelým podpíšu zmluvu o šetrení času. Sľubujú, že po pár rokoch im naraz vrátia násobok ušetreného času. Áno, je to motív nešťastného Fausta a Mefistofela (Ende je Nemec). Margarétou je tu Momo. Mám rada tento žáner detských variácií klasických diel.

Zaujímavou knižku robí aj výber postáv. Väčšina tvorcov detských kníh sa riadi heslom, že postavy v literatúre pre deti by im mali byť vzorom. Nuda. Ende si však vybral naozaj netradičných hrdinov: impulzívneho lenivca Gira, ktorý svoje nápady nikdy poriadne nedomyslí, nechce sa mu pracovať a aj ku pravdovravnosti má dosť svojský postoj; a jeho pravý opak, upratovača Beppa. Ten je nerozhodný až do tej miery, že ho ostatní považujú za psychicky chorého. 🙂 Momo tiež nie je práve žiarivý príklad pre deti: je to bezdomovkyňa (ušla z detského domova), ktorá squattuje na okraji mesta. Aký kontrast s marvelovskými superhrdinami! A predsa táto nekonvenčná trojica (v závere už len Momo) spasí svet.

Dolce vita

Keď čítate Dievčatko Momo a stratený čas, je dobré poznať pár detailov z autorovho životopisu. A nielen preto, že je to taká superstar (nominácia na cenu Hansa Christiana Andersena a desiatky miliónov predaných výtlačkov po celom svete). Na knihe sa jasne prejavilo, že autor ju napísal po presťahovaní z rodného Nemecka (silne ho ovplyvnili zážitky z vojny v detstve; ako starší sa zapojil do odboja proti SS) do Talianska, ktoré je známe svojím životným štýlom dolce vita. Preto majú niektoré postavy talianske mená.

Nebýva to na tomto blogu zvykom, ale celkom zámerne som neuviedla meno ilustrátorky vedľa mena spisovateľa. Ich podiel na knihe totiž nie je vôbec súmerný. Nikola Aronová bola v čase vydania knihy ešte stále študentkou a možno mohli vo Verbariu zveriť takúto vzácnu knihu predsa len niekomu skúsenejšiemu.

Komu je kniha Dievčatko Momo a stratený čas určená

Na obálke sa udáva vek 9+, ale toto si musí určiť každý sám. V podstate hlavným kritériom je, či dieťa zvládne prečítať celú knihu. Má 300 strán! Milióny predaných výtlačkov dosvedčujú, že Michael Ende vie písať tak pútavo, že by to pre pokročilejšieho čitateľa nemal byť problém.

Ende mal ambície aj v oblasti dospeláckej literatúry a vidieť to aj na výbere tém (nadmerný konzum), preto Momo určite osloví aj niektorých rodičov. Odporúčam čítať spolu/paralelne s dieťaťom, lebo pre malú hlavičku bude zážitok z knihy taký silný, že ho pravdepodobne bude chcieť ešte spracovať v rozhovore s autoritou. 🙂 Niekedy sa s potomkami ťažko komunikuje o hlbších témach, ako sú životné hodnoty – dospelí chcú poučovať a deti nechcú počúvať. Dievčatko Momo a stratený čas je výborná príležitosť začať takýto dialóg na neutrálnom bode!

Knihu Dievčatko Momo a stratený čas vydalo v roku 2018 (2. vydanie v 2019) vydavateľstvo Verbarium. Má 304 strán a rozmer 150 × 210 mm. Tlač: Central Dabasi Nyomda Zrt. Prvý slovenský preklad nemeckého originálu pod názvom Hodinový kvet vyšiel v roku 1979 vo vydavateľstve Mladé letá. Knihu si môžete kúpiť tu.

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Verbarium.