Čo už môže byť nežnejšie ako plyšový macík, symbol detstva. Práve preto láka autorov, ktorí chcú nabúrať zaužívané stereotypy, podobne ako bábiky lákajú tvorcov hororov. Myslela som si, že čudnejší medveď ako Medveď, ktorý tam nebol (recenzia tu) neexistuje, ale exemplár z obálky knihy Egaliterra ho s prehľadom tromfol. Je akýsi rozmazaný, nekompletný – je jeden alebo sú dvaja? A je to vlastne macko alebo len nejaký svetelný odraz (sledujte tie metafory: gender je len projekcia!!)? Aby bolo jasné, že nepôjde o zábavné čítanie, pozadie je bez ozdôb, monochromatické – fialové. Ani to nie je náhoda. Ružová + modrá = fialová! Rovnako bizarný ako macko je aj font v nadpise: písmená sú rovnako veľké, ale každé má inú hrúbku, od superuzučkých po prehnane tučné. Prvé E si uzurpovalo toľko miesta, že pôsobí až arogantne, posledné A až bezbranne. Tento nadpis sa vám nemá páčiť, má na vás zakričať: Nie všetci sú si rovní!
Ako si deti poradia s textom
Takáto nálož informácií je ukrytá v superjednoduchej obálke – a na ďalších stranách to pokračuje. Čo z toho majú deti? Ako si poradia so symbolmi, ktoré na prvý pohľad možno nerozkódujú ani dospelí? Neverím, že aspoň niečo z toho nevnímajú podvedome. Aj mnohí detskí čitatelia milujú knižky, ktoré im nepodávajú všetko po lopate. Sú nastavené na to, že majú objavovať, čo sa za stránkami skrýva. Na svojich deťoch vidím, že vedia vycítiť, že kniha im chce povedať niečo viac, ako hovoria slová.
Text je extrémne jednoduchý a je ho máličko – na jeden šup celú knihu zvládla prečítať aj naša (v tom čase) prváčka. Navyše veľkú časť z neho tvorí refrén: „Sme si rovné,“ opakujú macíky v Egalitánii (Egaliterra sa volá celá planéta). Ilustrácie však postupne ukazujú niečo iné, ako tvrdia mackovia. Spočiatku si malý čitateľ tento rozpor ani neuvedomí, ale čím viac macíky opakujú, aké sú si rovné, tým viac sa ukazuje, že k slovu sa dostali len modré macíky. A tie ružové sa prizerajú len z diaľky. Refrén sa postupne okliešťuje, až z neho zostane len banálna floskula – „rovné!“, ktorá je už kompletne významovo vyprázdnená. Aj takéto filozoficko-jazykovedné témy sa môžu dostať do knižky pre deti. 🙂
Ilustrácie vravia niečo iné ako text
Modré macíky opakujú svoju mantru, no ilustrácie ich usvedčujú z toho, že si všímajú iba seba. Ružové macíky nemajú rovnaké zastúpenie v politike, vo vedení firiem, vo vede, nemajú rovnaký prístup ku komfortu (autá), ale zato je im zverená starostlivosť o druhých a všetky podradné práce. Na konci knihy sa mihne aj jeden monokel na ružovej tvári a vedľa neho modrá tvár so začiernenými očami, ako sa v médiách zakrývajú oči podozrivým.
Zároveň s tým, ako ilustrácie gradujú, je čoraz jasnejšie, že knižka v skutočnosti nehovorí o macíkoch. Egaliterra má až 80 strán, takže malí čitatelia majú dostatok priestoru pochopiť, o čo v nej ide. V závere to už autori celkom prestanú skrývať a otvorene hovoria o ženách a mužoch. Posledné tri strany dokonca venovali tvrdým sociologickým dátam, ktoré ukazujú neviditeľnú diskrimináciu žien. Toto postupné objavovanie významu sa autorom podarilo úplne geniálne: napätím medzi textovou a obrazovou časťou deťom naznačili, že si majú hľadať vlastnú interpretáciu tejto knižky, že nemôžu veriť všetkým slovám. Ilustrácie sú zároveň dostatočne výrečné na to, aby pravý význam objavili aj malé deti (od šiestich-siedmich rokov). Ak by to predsa len nezvládli, ku koncu im výrazne pomôžu jasnými náznakmi.
Diskusia o revanšizme
Originalita Egaliterry je aj v tom, že vás zámerne vyprovokuje k diskusii – aj preto je v závere pripojený spomínaný súbor faktov o diskriminácii žien na Slovensku – aby ste sa mali v debate o čo oprieť. Iróniou je, že s týmito faktami vydavateľovi Adamovi Berkovi pomáhala Oľga Pietruchová, ktorá musela odísť z pozície riaditeľky odboru rodovej rovnosti na ministerstve práce.
U nás doma sa diskusia posunula trochu nečakaným smerom. Ďalšou prílohou v závere publikácie sú aj dve dvojstránky omaľovánok, ktoré majú deti vymaľovať ružovou a modrou tak, aby to bolo spravodlivé. Myslela som si, že poslancov v parlamente začne dcéra vyfarbovať takto: ružový, modrý, ružový, modrý, ružový… Ona však považovala za spravodlivé, aby sa teraz situácia obrátila a aby v parlamente ostalo miesto len pre troch modrých macíkov. Hmmmm. To mi pripomenulo knihu Sila od Noemi Aldermann, kde si autorka predstavila presne takýto svet. To však určite nie je čítanie pre deti. 🙂
Tvorcami Egaliterry sú Edgar Bąk a Joanna Olech. Poľskému vydavateľstvu Wytwórnia, kde titul pôvodne vyšiel, sa podarilo spojiť naozaj nečakanú autorskú dvojicu. Edgar Bąk je úspešný dizajnér, ktorý spolupracoval s mnohými domácimi aj zahraničnými inštitúciami. Pozrite sa, ako vyzerá obyčajná chodba v paneláku, keď ju navrhuje Edgar Bąk.Joannu Olech u nás poznáme ako autorku príbehov o malom dráčikovi Pompon v rodine Rybárikovcov. Je to vtipné čítanie, ale rozhodne nemá kvality Egaliterry, ktorá bola zapísaná do čestnej listiny IBBY najlepších poľských kníh roka 2018 (spolu s Ariadninou niťou, recenzia tu).
Komu je kniha Egaliterra
určená
Diskusia je pri tomto titule kľúčová; určite nie je vhodný na samostatné čítanie.
Dieťa je na túto knihu pripravené, keď je rodič pripravený zoznámiť ho s témou diskriminácie. Ako hovorí Martine F. Delfos v Pověz mi (recenzia tu), deti majú menej predsudkov ako dospelí:
„Pěkný příklad (de)formování paměti předpojatostí představuje Allportův a Postmanův (1947) výzkum. Ukázali dětem a dospělým dvě fotografie mužů, jednoho černocha a jednoho bělocha. Běloch držel v ruce nůž. Děti si obecně vzpomínaly správně, že nůž držel běloch; dospělí uváděli, že nůž držel černoch.“
(Martine F. Delfos, Pověz mi)
Egaliterra je vhodná už pre deti od šesť až osem rokov. Viem si však veľmi dobre predstaviť, že túto knihu využije šikovný učiteľ na hodinách etiky/občianskej náuky aj na druhom stupni. Dokázať sa pozrieť na seba z odstupu – to je veľmi dobrá stratégia na debatu o takej citlivej téme, akou je „džendžer ideológia“. Vďaka tomu, že deti nediskutujú o ženách a mužoch, ale ružových a modrých macíkoch, sa môže diskusia aspoň trochu odosobniť. 🙂
Knihu Egaliterra vydalo v roku 2019 vydavateľstvo 82 Bøok & Design Shõp. Má 80 strán a rozmer 230 × 280 mm. Vytlačili poľské tlačiarne Opolgraf. Kúpiť si ju môžete tu.
Tentokrát som sa naozaj rozpísala, takže tu je zhrnutie obsahu článku:
pár nepríjemných faktov o spánku
menej známe techniky na uľahčenie zaspávania/uspávania nad rámec klasickej spánkovej hygieny
prečo vydavateľky pokojne mohli dať lyrickej knihe O růži, která nechtěla spát marketingovú nálepku mindfulnessová
dôrazom na zmyslové vnímanie sa tento titul skutočne čiastočne podobá na jednu z uspávacích techník
téma výchovy: v tvrdohlavom správaní neskúsenej mladej ruže sa spozná každé dieťa
pár tipov na ďalšie knihy pre deti i rodičov o spánku
bonus: Thomas Edison a Salvador Dalí prišli na jednoduchý spôsob, ako hacknúť spánok tak, aby si zvýšili kreativitu. Štúdia publikovaná v Science potvrdzuje, že by to malo fungovať. Vyskúšajte!
Posledná marcová nedeľa, môj najneobľúbenejší deň v roku. Neurovedec a psychológ z University of California, Berkeley, Matthew Walker, má na tento subjektívny pocit aj tvrdé dáta. Deň po zmene zimného času na letný, keď spíme o hodinu menej, sa až o 24 % zvýši počet infarktov. Pri opačnej zmene, keď spíme o hodinu dlhšie, ich počet klesne o 21 %. Podobné štatistiky údajne platia pri samovraždách, dopravných nehodách a dokonca aj pri súdnych pojednávaniach. Deň po jarnej zmene času vraj udeľujú sudcovia v porovnaní s priemerom výrazne prísnejšie tresty. Po októbrovej zmene sú tresty zase benevolentnejšie. A takýto zásadný efekt má už jedna hodina spánku menej/naviac.
Ak človek počas jedinej noci namiesto ôsmich hodín spí len päť, má podľa Walkera až o 400 % vyššiu pravdepodobnosť, že prechladne. Hladina NK buniek (druh imunitných buniek) totiž klesne až o 70 %.
Matthew Walker, najznámejší svetový odborník na spánok, v tomto videu tiež hovorí, že dnešné deti spia o 2 hodiny denne menej ako ich vrstevníci pred sto rokmi. Inými slovami, každý deň majú až 2-hodinový spánkový deficit. Chronický nedostatok oddychu sa nedá nijakým spôsobom kompenzovať. Jediná možnosť je nahnať deti do postele skôr. Ale ako?
Savoring a iné metódy na uľahčenie zaspávania: počítanie ovečiek už vyšlo z módy
Čo odporúča rodičom v podobnej situácii Matthew Walker? Okrem klasickej spánkovej hygieny (zníženie teploty v miestnosti na 18°C, vyhýbanie sa modrému svetlu obrazoviek, prísne dodržiavanie denného režimu a večerného upokojujúceho rituálu (čítania kníh)) tiež radí, aby deti nemali hračky v izbe, v ktorej spia – tak si totiž ich mozog vytvorí asociáciu, že v danej miestnosti sa okrem spánku nerobí nič iné. Ak sú hračky uložené v detskej izbe, deti údajne spia horšie. Vo videu tiež vysvetľuje, prečo výborne zaberá aj horúci kúpeľ. Hoci je to kontraintuitívne, horúcim kúpeľom sa vraj ochladzuje telo (po tom, čo vystúpime z vane), a práve tento pokles teploty je potrebný na to, aby sme zaspali.
The Wall Street Journal odporúča techniku savoring, vychutnávanie. Človek si má oživiť nejakú pozitívnu spomienku. Treba si detailne vybavovať najmä to, ako sa pri tomto zážitku človek cítil; pripomenúť si rôznorodé senzorické vnemy. Pre mozog je to podobné, akoby tento pozitívny moment prežíval znova. Táto technika nie je v psychologickej literatúre novinkou. Podľa mnohých výskumov by mala mať v dlhodobom horizonte merateľný efekt na celkový optimizmus a šťastie; údajne tiež odbúrava stres. Nové je tvrdenie, že táto metóda pomáha aj pri zaspávaní.
Na tejto stránke zdrojov pre psychológov a iné pomáhajúce profesie nájdete množstvo štúdií, ktoré potvrdzujú efekt techník savoring, ako aj konkrétne cvičenia.
O růži, která nechtěla spát
Savoring, meditovanie, mindfulness atď. majú moderne znejúce názvy, ale vychádzajú z mechanizmov, ktoré podvedome v rôznej miere uplatňujeme všetci. Na podobných princípoch môže byť založené aj umenie. Som rada, že vydavateľky nedali knihe O růži, která nechtěla spát marketingovú nálepku mindfulnessová, ale pokojne by ju mohla mať. Je to kniha o ponorení sa do senzorických vnemov – bzukotu hmyzu, húkania sovy, džavotania detí v parku, chladného dažďa, páliaceho mrazu, príjemne hrejúcej zajačej kožušinky, farby ružových lupienkov. Jedným slovom, je to lyrický text.
Pipasík poznám ako vydavateľstvo skvelých originálnych pracovných zošitov (tu som písala o Poznávej ptáčky, tu o Můj dům, tu o Čmáropise). S titulom O růži, která nechtěla spát od Andrey Tachezy a Sabiny Bočanovej sa mladé vydavateľky prvýkrát odvážili na územie beletrie (ak nepočítam kratučké grécke mýty v Stelle, recenzia tu) v pevnej väzbe. A dobre urobili. Titul ocenila aj česká sekcia IBBY zaradením do katalógu Nejlepší knihy dětem.
No aj touto knihou autorky sledujú nejaký cieľ – pomôcť deťom zaspať.
Ako má kniha pomôcť slabým spáčom
Najznámejšou z „uspávacích“ kníh je medzinárodný bestseller Zajko, ktorý chce zaspať(od švédskeho psychológa Carla-Johana Forssén Ehrlina), ktorý vyšiel pred pár rokmi v Ikare. Autor v ňom rodičom káže naschvál zívať, čítať pomalým tempom a využívať rôzne iné techniky s cieľom uspať dieťa v čo najkratšom čase.
Zíva sa aj v O růži, která nechtěla spát, ale v tomto prípade to nie je psychologický trik, ktorý by mal dieťa okamžite zložiť do postele. Sabina Bočanová sa vybrala inou cestou ako Forssén Ehrlin. Růža má vyše 50 strán, a ak pred spaním nevenujete knižkám aspoň hodinu, tak ju na jedenkrát ani nestihnete prečítať celú. Žiadny uspávací zázrak na počkanie teda nečakajte.
Autorka chce deťom skôr ukázať, že spánok je potrebný, a to na príklade mladej ružičky, ktorá sa odmieta uložiť na zimný spánok. Bočanová to robí tak, aby sa dieťa v jej príbehu spoznalo. Keď starostlivý záhradník príde na jeseň Pompanelu ukryť do papierového vreca, neskúsená ruža nepočúva rady starších a bráni sa tŕňmi. Nešťastný záhradník to skúsi aj násilím, no nevie si s ňou rady, a tak ju nakoniec nechá tak.
Skutočný príbeh ruže z pražského parku
Pompanela je na rozdiel od iných ruží ešte plná života, stále kvitne, necíti sa unavená, bojí sa tmy pod papierovou prikrývkou. Hlavne je však príliš mladá, a preto nepozná nástrahy, ktoré na ňu v zime čakajú.
A tie, samozrejme, čoskoro prídu: studený dážď, krúpy, sneh, ľad, samota… dokonca sa na jej kôru ulakomí hladný zajac, s ktorým sa v lete kamarátila.
Podstatná je pointa: spánok je pre život nevyhnutný. Pompanela na svoju neskúsenosť takmer doplatí životom – ošľahaná mrazom nedokáže vyhnať púčiky –, ale nakoniec sa predsa len zachráni. Keď už nad ňou všetci zlomili palicu a záhradník sa ju chystá vykopať, ukáže sa, že tuhú zimu predsa len prežila.
Príbeh ružičky trpiacej insomniou je o to sugestívnejší, že – podľa anotácie – vychádza z reálnej udalosti v pražskom parku Stromovka. Keď budeme nabudúce v Prahe, určite sa tam pôjdeme pozrieť. 🙂
Výchovný rozmer
Ako som už spomínala, v správaní mladej, neskúsenej a naivnej ruže Pompanely sa asi spozná každé dieťa. Znepokojený záhradník jej nedokáže vysvetliť, že na zimný spánok sa musí uložiť pre vlastné dobro. Mladá ruža to odmieta, veď ona sa predsa necíti unavená, ale plná energie a používa aj triky, ktoré by ma v každej inej knižke rozosmiali, pretože ich dôverne poznám z mladších rokov mojich detí. Ruža zavrie na pár sekúnd oči a vyhlási: Vidíš, naozaj sa mi nedá zaspať. 🙂 Čiastočne sa totiž bojí tmy (ruže spia prikryté papierovým vrecom), sčasti sa bojí toho, o čo všetko príde, ak bude spať.
Obe strany trvajú na svojom a na záhradníkovu stranu sa pridajú aj staršie ruže, ktoré Pompanelu presviedčajú, že jej chce len dobre. Neskúsená ruža to vidí naopak. Presvedčená, že všetci sa spikli proti nej, trucuje a konflikt sa stupňuje. Nervozita rastie, lebo čas beží a už sa naozaj treba uložiť na spánok.
Sabina Bočanová tak nenápadne donútila malého čitateľa pozrieť sa na svoje spory s rodičmi ako v zrkadle.
Ilustrácie Andrey Tachezy
Ilustrácie Andrey Tachezy sú, ako vždy, krásne, zladené s lyrickým textom. Namiesto ilustrátorkiných obľúbených koláží (ako napríklad v tituloch Dům číslo 226, recenzia tu, alebo Ema a veľryba, recenzia tu) nežné farby a jemné pastelky. Na 56 stranách sa toho veľa nedeje: neskúsená ruža odmieta zazimovať, neskôr takmer zamrzne a oľutuje svoje rozhodnutie, ale nakoniec so šťastím prežije a poučí sa zo svojej skúsenosti. Podstatnú časť textu tvoria lyrické opisy toho, čo sa deje v parku – spev vtákov, džavot detí, sem-tam sa mihne veverička.
Ilustrovať takýto statický text takmer bez deja a postáv musela byť výzva. Andrea Tachezy sa rovnako ako spisovateľka zamerala na zachytenie atmosféry. Nebojí sa nechať prázdnu aj celú stránku. Kapitolu Snehoví motýlci uvádza obrázok padajúcich vločiek. Je tu zjavný zámer navodiť upokojujúcu predspánkovú atmosféru, vyhýbať sa v obrazovej rovine konkrétnostiam, ktoré by mohli rozptyľovať. Ilustrácie nechcú čitateľa rozrušiť, ale ukolísať.
Odtláčaním špongie dáva Andrea Tachezy veľkým farebným plochám krásnu štruktúru a mojim deťom inšpiráciu na novú maliarsku techniku. 🙂
Komu je kniha O růži, která nechtěla spát určená
Je to celkom smutný príbeh, preto odporúčam až od piatich rokov; pre veľmi citlivé povahy až od šiestich. Deti, ktoré srdcervúce príbehy až tak neprežívajú, tento titul zvládnu aj od štyroch.
No a keďže bez spánku sa nedá existovať, presne z tohto dôvodu sa končí aj tento článok. 🙂
Je to súbor abecedne zoradených kratučkých textov o všetkom, čo súvisí so spánkom. Napríklad pod písmenom J ako JUST ONE MORE je vtipný obrázok rodiny v posteli. Otcovi už klipkajú viečka, mama má oči už celkom červené, ale dieťa plné energie sa dožaduje just one more… 😀
Knižka nie je len vtipná (pri K ako KISS treba dať pusinku na dobrú noc každému členovi rodiny), ale aj premyslená a podobne ako známa knižka o zajacovi využíva rôzne relaxačné techniky. Text pod C ako CAT vyzýva dieťa, aby sa schúlilo a priadlo ako mačka. D ako DAY: „Say goodbye to your day, talking and laughing. Running and walking, playing and dancing: let everything go.“ I ako IMAGINE: „Now we‘re somewhere warm and sunny… Now your bed is a beautiful blue sea… Now little waves are rocking you gently. Let them rock you gently to sleep.” Na strach z tmy autorky odporúčajú dieťaťu predstaviť si, že je leopardom. Tie nepotrebujú žiadnu posteľ, pospia si aj na strome. Sú také silné, že sa nemusia ničoho báť. A spia 14 hodín denne! Čitateľ môže rozmýšľať, či je medzi týmito dvoma faktami nejaká súvislosť. 🙂
Bonus 2
Každý vie, že spánok a výkon mozgu sú úzko prepojené. Thomas Edison a Salvador Dalí prišli na jednoduchý spôsob, ako hacknúť spánok tak, aby si zvýšili kreativitu. Vedecká štúdia, o ktorej sa píše v tomto článku zo Science, potvrdzuje, že tento ľahko aplikovateľný postup naozaj funguje:
„When Thomas Edison hit a wall with his inventions, he would nap in an armchair while holding a steel ball. As he started to fall asleep and his muscles relaxed, the ball would strike the floor, waking him with insights into his problems. Or so the story goes.
Now, more than 100 years later, scientists have repeated the trick in a lab, revealing that the famous inventor was on to something. People following his recipe tripled their chances of solving a math problem. The trick was to wake up in the transition between sleep and wakefulness, just before deep sleep. […]
In this transitional period, we are not quite awake, but also not deeply asleep. It can be as short as a minute and occurs right when we start to doze off. Our muscles relax, and we have dreamlike visions or thoughts called hypnagogia, generally related to recent experiences. This phase slips by unnoticed most of the time unless it is interrupted by waking. Like Edison, surrealist painter Salvador Dalí believed interrupting sleep’s onset could boost creativity. (He used a heavy key instead of a metal ball.)“
Sofia Moutinho, Science
Knihu O růži, která nechtěla spát vydalo v roku 2021 vydavateľstvo Pipasík. Má 56 strán a rozmer 210 × 220 mm. Vytlačili tlačiarne H.R.G. v Litomyšli. Knihu kúpite v Martinuse.
Pán Guľôčka je kniha, kvôli ktorej zaznela u nás doma táto pamätná veta: „Dnes nechcem pozerať rozprávku, aby sme mohli radšej dlhšie čítať Pána Guľôčku.“ Nie je veľa vecí, pre ktoré by sa moje deti dobrovoľne vzdali večerného pozerania rozprávok, takže toto je naozaj veľký kompliment pre Widłaka. Úspech mal zjavne aj v mnohých iných rodinách v Poľsku i na Slovensku, lebo postupne vyšli až tri diely: Pán Guľôčka, Pán Guľôčka – Radosť a Pán Guľôčka – Krídla (poľský Pan Kuleczka má až osem častí).
Prečo sú detské knihy o emóciách väčšinou nanič a prečo je Pán Guľôčka iný
Už z názvu tretieho dielu je jasné, že jednou z hlavných tém série o tomto pánovi a jeho malých zvieratkách sú detské emócie, napríklad radosť. Takýchto detských kníh sú tucty, ale ich autori väčšinou opisujú emócie v ich krajných podobách, v jednoznačných situáciách, ako napríklad aj v novinke Mami, oci, poďme sa porozprávať. Nemyslím si, že to deťom veľmi pomôže zorientovať sa v tom, ako sa cítia, pretože v bežnom živote málokedy prežívame emócie tak intenzívne.
Originalita Widłakových textov spočíva v tom, že nechce zobraziť radosť tak naivne; nepomáha si žiadnymi presladenými skratkami. Naopak, ukazuje, že radosť sa dá nájsť aj vo veľmi nepoetických každodenných situáciách, ako je čakanie na autobus, hmla, cestovanie výťahom.
Kunderova múdrosť
Jednou z hlavných myšlienok knihy je teda banálna, ale pravdivá múdrosť, že život nie je len o narodeninách, oslavách, dovolenkách, detských centrách – silných zážitkoch a emóciách. Každodenné drobné potešenia sú menej viditeľné, ale treba ich vedieť nachádzať. Život nemôže byť o čakaní na niečo veľké. Presne ako tvrdí Milan Kundera: tí, čo túžia prežívať dobrodružstvá ako z románov, nevedia, čo činia.
Widłak toto posolstvo nijako nevnucuje, necháva na čitateľov, nech ho objavia sami. Rozprávač sa drží v úzadí, presne ako pán Guľôčka pri výchove svojich „zvieratiek“. Pán Guľôčka je rodič, ktorý nerieši situácie namiesto detí. Hoci ako dospelý vie problémy predvídať na sedem míľ dopredu, nechá ich rozvinúť do štádia, keď je už aj deťom jasné, že urobili chybu.
Pán Guľôčka – psychoterapeut
Pán Guľôčka je ako psychoterapeut – svojich zverencov väčšinou len pozoruje a nehodnotí ich, nesnaží sa im zasahovať do života, nevnucuje im svoje názory, ale nechá ich, nech sami zistia, ako sa v jednotlivých situáciách cítia, čo im je príjemné, čo ich rozčuľuje a prečo. Nechá ich aj vyhádať sa – vie, že nakoniec dospejú ku kompromisnému riešeniu. Je to rodič ako z psychologickej príručky o výchove, rodič, ktorý aplikuje obľúbenú poučku psychológov: deti netreba vychovávať, len sprevádzať. A keďže Widłak je fantastický pozorovateľ „detskej dušičky“ (jeho knižky mi pripomenuli rovnako skvelú knihu o detskom videní sveta od Ruda Slobodu; recenzia tu), séria o Guľôčkovi vlastne príručkou rodinného spolužitia aj je.
Wojciech Widłak však neservíruje čitateľom ústami pána Guľôčku životné múdrosti typu všetko zlé je na niečo dobré. Po prvé, deti ani zďaleka nemajú takú záľubu v induktívnom myslení ako dospelí, a po druhé, bolo by to neznesiteľne poučné. Ale Wojciech Widłak ich dokáže podať tak, že ich (niekedy s pomocou dospelého) pochopia a prijmú aj malé deti.
Jediná detská knižka, pri ktorej sa čitatelia zamýšľajú, prečo v nej vystupujú zvieratá
Zverencami pána Guľôčku sú tri zvieratká – pes, kačka, mucha. Na tom by nebolo nič nezvyčajné. Vo väčšine kníh pre malé deti vystupujú zvieratá, ktoré rozprávajú ľudskou rečou, obliekajú sa, jedia ľudské jedlo, chodia do školy, bývajú v ľudských domoch, a nikomu to nie je čudné. Zvieratá sú hlavnými postavami aj v pánovi Guľôčkovi, ale tu sa Wojciechovi Widłakovi podarilo takmer nemožné: čitateľ cíti rozpor medzi ich zvieracou podobou a ich komplexným vnútorným prežívaním. Guľôčkove zvieratká nie sú ani dobré, ani zlé, ani nijak inak sploštené, ako to v detskej literatúre býva. Dokonca nie sú ani racionálne.
A presne v tejto iracionalite, fantáziách (ach, keby sa tak dalo ísť aj hore kopcom tak, že sa človek spúšťa, pomyslí si kačka) a bláznivých nápadoch (psík si zasadí dvojeurovku do kvetináča, aby sa mu peniaze rozmnožili), sa detskí čitatelia bezpečne spoznajú, takisto ako v každodenných situáciách, ktoré hrdinovia v knižke prežívajú. Čitatelia naisto vedia, že hlavné postavy kratučkých poviedok sú vlastne tiež deťmi, preto je kontrast s ich zvieracou podobou taký (naschvál) rušivý.
Smiešne mená ≠ smiešna kniha
Takisto ako ich mená – kačka sa volá Katastrofa, psík Pľuzgierik. Znejú ako mená postáv zo skeču nejakého stand-up komika, ale tu sú to jednoducho len náhodné mená. Nik sa nezapodieva tým, ako tieto mená dostali, nikto sa z nich nevysmieva, nie sú na nich založené žiadne humorné situácie. Pre Widłaka je to len ďalší spôsob, ako narúšať očakávania čitateľa. Smiešne mená ≠ smiešna kniha.
Tretím zverencom pána Guľôčku je mucha Bzuk-Bzuk, ktorá vydáva jediný zvuk (bzuk-bzuk), preto nikto presne nevie, čo si myslí, hoci emócie dávať najavo vie. Kým prví dvaja súrodenci majú nie veľmi vábne mená, tretí člen má podobu otravného hmyzu. Inak je však prirovnanie maličkého dieťatka (ktoré ešte nevie hovoriť, ale už sa nekoordinovane pohybuje rýchlosťou svetla po celom byte) k muche celkom výstižné. 🙂
Kačka a psík nie sú žiadne plyšáky
Dvaja starší súrodenci, Katastrofa a Pľuzgierik, majú úplne rozdielne povahy. Kačka je zarytá pesimistka, ktorá dopredu vo všetkom vidí katastrofu; je netrpezlivá, hnevlivá, ale priebojná; Pľuzgierik je zase pokojnejší a umiernenejší, ľahšie pristúpi na kompromis. Nie je egocentrický a viac si všíma okolie, občas až obsedantne, a všetko potrebuje zatriediť. V porovnaní s kačkou je bojazlivejší, ale väčšinou máva dobrú náladu.
Skrátka, nie sú to žiadne rozprávkové postavy, ale deti z mäsa a kostí. Nadpozemsky ideálnou postavou je len pán Guľôčka. Kvôli motýliku a zopár autobiografickým narážkam z textu som si najprv myslela, že ním je vlastne sám Widłak (mínus pár kíl). Ako však hovorí autor v tomto videu, postavu pana Kuleczku vytvorila ilustrátorka ešte predtým, ako sa spoznala s Widłakom.
Realistické nie sú len postavy, ale aj situácie odpozorované zo života. Tento dojem ešte umocňuje, že v texte sa často objavujú veci, ktoré súvisia s niečím, čo sa stalo predtým. Rozprávač to nijako nekomentuje. O to väčšia je radosť čitateľov, keď tieto skryté súvislosti objavia. Občas tak odhalia aj skryté motivácie postáv.
Toto všetko dokopy vytvára dojem, že si čítate príbehy o vlastnej rodine. Preto neviem pochopiť, prečo zvieratá pánovi Guľôčkovi vykajú. Netuším, či je to chyba prekladateľa, alebo či to tak je v origináli. Podľa interakcií zvierat je úplne jasné, že ide o súrodencov a pán Guľôčka je ich otec, dedko alebo pestún, ktorý sa o nich stará, preto vykanie pôsobí naozaj čudne. Všimla si to dokonca aj osemročná dcéra.
Prečítané leto: ako sa balí kufor
Keďže sa práve začal ďalší ročník projektu Prečítané leto a prvý týždeň sa číta o batohoch a kufroch, tak ešte spomeniem, že jedna z kapitol 1. dielu sa nazýva Kufor. Ako sa práve v týchto dňoch presviedča veľa rodičov vrátane mňa, pozorovať akékoľvek dieťa pri balení na výlet je veľká zábava.
Guľôčkovi zverenci si zbalili: celú sadu nožov (lebo jeden sa môže zlomiť); náplasť s obväzom (pretože s nožom sa dá ľahko poraniť); obrus (lebo taký pekný tam určite nebude); stôl (čo keby tam náhodou žiadny nebol); čiapky a rukavičky (keby sa ochladilo); spoločenské hry (aby sa nenudili); štyri lopty (aby sa každý mohol zahrať so svojou); metličky na šľahanie (keby dostali chuť na snehové pusinky); výstroj na potápanie (nikto nemôže vedieť, či sa v blízkosti horárne nenachádza nejaké more); dúhové rolky krepového papiera (na výzdobu, keby náhodou usporiadali ples); polovicu knižnice a ďalšie veci. Presne takto nejako to vyzeralo aj u nás. Práve pri balení sa krásne ukazuje stret detskej logiky a fantázie s činnosťami vyžadujúcimi praktické riešenia.
Komu je séria Pán Guľôčka určená
Deťom asi od štyroch-piatich rokov. U nás doma knižka jednoznačne zabodovala najmä na najmladšom fronte, krátko pred šiestymi narodeninami. Zhruba takýto vek majú aj hlavné postavy, Katastrofa a Pľuzgierik. Widłak ich vek, samozrejme, nikde presne neuvádza, ale ak máte dieťa v tomto veku, zaručene sa v nich spozná. O tri roky staršej dcére už knižka pripadala ako „pre bábätká“. 🙂
Knihu Pán Guľôčka, druhý diel s podtitulom Krídla a tretí diel s podtitulom Radosť vydalo vydavateľstvo Slniečkovo v rokoch 2016, 2018 a 2020. Knižky majú 56 strán a rozmer 215 × 235 mm. Prvý diel je vypredaný, druhý kúpite tu, tretí tu.
Zaneprázdnená matka sa vo filmoch zásadne zobrazuje s desiatimi taškami v jednej ruke, psom v druhej a bábätkom v nosiči. A nesmie chýbať kytica kvetov a darček na detskú oslavu. Hoci sa dieťa v nosiči občas presunie na otcov chrbát, darčeky na detské/rodinné oslavy zháňajú vo filmoch i v živote vždy iba ženy. Toto filmárske klišé je mimoriadne výstižné, skoro až symbolické. Pretože kúpené a zabalené darčeky – to je len vrchol ľadovca. Najväčšia a zďaleka najzaťažujúcejšia časť tejto úlohy, plánovanie darčekov, je neviditeľnou, a preto nevďačnou prácou – prácou pre ženy.
To, že zodpovednosť za rodinný život a jeho plánovanie majú na starosti hlavne partnerky, nie je len dojem autorky Eve Rodsky. Výsledky viacerých štúdií na túto tému zhŕňa napríklad tento článok v časopise Univerzity v Berkeley:
For example, women in dual-income families are more likely to be in charge of creating and maintaining a family schedule and tend to manage the social lives of their families more than men. One study found that women tend to plan their family’s time together—like outings and vacations—and to work more during that leisure time (caring for the children, cooking, etc.) than their male partners.
Women are also more apt to take on the burden of reminding men to complete household chores than vice versa—perhaps because of cultural expectations that suggest women are in charge of the house. When men do issue reminders, it’s more likely to be for situations where completing a chore will benefit them personally rather than benefit their partner—for example, reminding her to stop by the store to pick up his favorite cereal.
As researcher Sharon Bartley found, not all chores are created equal, either. It’s important to distinguish between those that are mundane and don’t require a lot of effort or challenge—like doing dishes—and more challenging chores that allow for some autonomy—like putting together a new piece of furniture. People tend to be more depressed when they do the former, which (in many cases) are still considered “women’s work.”
Časopis Greater Good Science Center
Časopis Sociology: „Ženy, ktoré podľa vlastných slov vykonávajú viac domácich prác, bývajú častejšie nespokojné vo vzťahu a častejšie uvažujú o rozchode. Takéto partnerstvá aj s väčšou pravdepodobnosťou skončia rozchodom.“
Nespravodlivé rozdelenie domácich prác je jednou z hlavných príčin nespokojnosti žien vo vzťahu, ako sa píše v tomto článku, ktorý som citovala v podnadpise. Všetci vedieme svoje malé súkromné domáce vojny, pritom tento problém sa týka celej spoločnosti. Asi je načase hľadať nejaké univerzálne riešenia, ako to urobila Eve Rodsky.
Názov aj hrúbka knihy Miláčik, neumyješ riad? napovedajú, že autorka svoje teórie hojne ilustruje príbehmi z vlastnej domácnosti i zo života svojich známych. Otravné oslovovanie čitateľa americkým „zlato“ a typické americké reálie prezrádzajú, z ktorej krajiny pochádza autorka (charitatívne večierky, príprava obeda za 10 minút). V opísaných historkách sa však určite spozná drvivá väčšina Sloveniek.
Zdroj: albatrosmedia.sk
Kto je na vine? Muži aj ženy
Výhovorky, ktorými si muži racionalizujú očividne nerovnomerné rozdelenie domácich prác, sú až prekvapujúco univerzálne. Eve Rodsky ich jednu po druhej vyvracia a stavia do iného svetla. Ak by aj kniha neposlúžila na nič iné, určite je aspoň dobrou zásobárňou argumentov pre ženy, ktoré cítia vo vzťahu nespravodlivosť. Aj to sa počíta!
Rodsky nešetrí ani ženy. Veľakrát si za svoju situáciu môžu do veľkej miery samy – tým, že nechcú požiadať o pomoc alebo aspoň explicitne formulovať, že sú unavené; perfekcionizmom a naháňaním sa za príliš mnohými cieľmi; nedôverou v partnerov a ich sekírovaním, keď svoje úlohy nevykonávajú podľa predstáv ženy. Ženy si ubližujú aj tým, že si nevážia samy seba a príliš odovzdane prijímajú rolu obetavej matky, ktorá stráca vlastnú identitu.
Marie Kondo 2: návod Eve Rodsky na šťastný partnerský život
Autorka má vysoké ambície. Rozhodla sa vytvoriť spravodlivý systém rozdelenia domácich prác a nazvala ho Fair Play. Sľubuje odstrániť partnerské hádky o tom, kedy, ako a prečo sa majú vykonávať jednotlivé úlohy. Tento systém má navyše zefektívniť prácu a tým vygenerovať viac času na vlastné záľuby pre každého z partnerov.
Marketéri knižku prirovnávajú ku Kúzelnému upratovaniu Marie Kondo. Je pravda, že obe metódy sú si v niečom podobné: na zásadný životný zlom údajne stačí jedno väčšie upratovanie v povinnostiach, ujasnenie si priorít a hodnôt. Potom už stačí len údržba stanoveného systému a občasná úprava.
Zdroj: albatrosmedia.sk
Aký je teda zázračný návod Eve Rodsky na šťastný partnerský život bez sporov, s pocitom naplnenia a férovosti vo vzťahu? Autorka je právnička (teda bola, kým jej úspešnú kariéru neukončili deti), preto aj jej riešenie je typicky právnické: v podstate je to zmluva medzi manželmi, v ktorej sa každý zaviaže vykonávať konkrétny podiel úloh. Za každú jednotlivú prácu preberie zodpovednosť jeden z nich. Keďže každý človek si pod starostlivosťou o deti, poriadkom a zabezpečením večere predstavuje niečo iné, najprv sa treba dohodnúť na minimálnych štandardoch, ktoré treba zakaždým splniť, prípadne aj na konkrétnom čase ich vykonávania.
Ako prinútiť muža, aby sa viac zapájal do domácich prác
A keďže všetko zásadné sa dohodne vopred, partner nemá právo kritizovať toho druhého za to, že úlohu nesplnil podľa jeho predstáv. Odpadá teda buzerovanie – a to je aj silný argument, ktorý by mohol presvedčiť mužov, aby sa zapojili do tohto experimentu. 🙂
Ďalším pilierom metódy Fair Play je dôsledné plánovanie. To je neoddeliteľnou súčasťou každej úlohy a je zaň zodpovedný vždy len ten partner, ktorý drží danú kartu.
Hlavné myšlienky tohto postupu nie sú také originálne ani radikálne ako v prípade Marie Kondo. Podobné nápady asi skrsli v hlave mnohým nespokojným manželkám. Ich realizácia však väčšinou naráža na neprekonateľnú prekážku hneď na začiatku: spravodlivejšiemu rozdeleniu domácich prác musí predchádzať rozhovor s partnerom. Čo z knihy Miláčik, neumyješ riad? robí motivačnú literatúru, je podrobný postup v každom kroku prechádzania na nový systém, ktorý nazýva Fair Play. Eve Rodsky spísala množstvo rád, ako prekonať nechuť k tomuto zásadnému rozhovoru, čoho by sa mal týkať, a dokonca ponúka aj konkrétne formulácie, ktoré môže žena použiť.
Zdroj: albatrosmedia.sk
Nepôjde to tak ľahko…
Nie je ťažké vidieť na tejto metóde jej nedostatky. Veľavravný je aj taký detail ako veľký nepomer medzi vykreslením „pred“ a „po“. Kým veľkú časť úvodu zaberá podrobný opis nefunkčnej domácnosti, vzájomných výčitiek a nespolupracujúceho manžela v čase, keď frustrovaná Eve Rodsky ešte len vymýšľala svoj systém, popis toho, ako to u nich vyzerá teraz, keď sa už týmto systémom obaja riadia, odbavila pár nepresvedčivými vetami.
Kritiku si občas zaslúži aj slovenský preklad. Napríklad názov knihy – Miláčik, neumyješ riad? – ide vyslovene proti jej hlavnej myšlienke: žena nemá muža prosiť o pomoc v domácnosti, každý z partnerov má prebrať plnú zodpovednosť za časť úloh.
Metóda je taká právnická – skostnatená. A tým nemyslím len otravnú formalizáciu vzťahu (v priebehu procesu budete podpisovať aspoň tri zmluvy a dokonca vypisovať žiadosť o stretnutie s partnerom! To mohlo napadnúť skutočne len právničke). Je tu príliš málo priestoru na nečakané udalosti a improvizáciu. Už sa vidím, ako si v noci, keď sa dieťa zobudí s neutíšiteľným plačom a horúčkou, bežím ostentatívne zobrať kartu „Nepredvídateľné udalosti“.
Karty nemajú rovnakú váhu, nie sú rovnako náročné na čas ani na psychiku. Starostlivosť o deti sa predsa nedá porovnávať so zodpovednosťou za auto, daňové priznanie alebo darčeky pre rodinu. Preto Eve Rodsky zdôrazňuje, že každý partner by si mal vybrať viacero úloh, ktoré sa musia plniť každý deň ako varenie, nakupovanie, upratovanie, deti.
Kartičiek je navyše príliš veľa – rovných sto (stiahnuť si ich môžete zo stránky vydavateľa). Keďže autorka nabáda, aby si ich partneri aspoň občas prerozdeľovali, je vylúčené, aby nestratili prehľad o tom, kto má čo na starosti. Jediné (a autorkou odporúčané) riešenie je trochu ich preriediť. Ideálne by bolo preriediť ich natoľko, aby sa dali prehľadne vystaviť na jednom mieste… a sme späť pri starom dobrom systéme rozpisu úloh na chladničke, ktorý vidieť v každom druhom americkom filme.
…ale za pokus to stojí
Kniha Miláčik, neumyješ riad? naozaj nie je prevratná. Čo však páry môže predsa len zásadne posunúť dopredu, je trvanie na tom, že zodpovednosť za úlohy zahŕňa aj plánovanie. Eve Rodsky cituje nejakú štúdiu, podľa ktorej matky hodnotia úroveň svojho každodenného stresu na 8,5 bodov z 10. Zbaviť sa aspoň časti nekonečného plánovania je nevyhnutná podmienka, ako sa nezblázniť.
Ďalší gamechanger je zviditeľnenie všetkých prác, ktoré treba vykonať. Či to spravíte systémom kartičiek, ako odporúča Eve Rodsky, klasickým chladničkovým spôsobom alebo niektorou apkou (prehľad manažérskych aplikácií pre domáce práce nájdete tu alebo tu), je už celkom na vás.
Autorkine argumenty, často podporené vedeckými štúdiami, väčšinou sedia a väčšina žien, ale aj mužov sa s nimi asi dokáže stotožniť. Napriek mojej kritike stále platí, že zo všetkých článkov, ktoré som k tejto téme čítala, je Fair Play zďaleka najkomplexnejší návod na zmenu. S týmto systémom máte reálnu šancu dosiahnuť vyrovnanejšie prerozdelenie úloh. Ak by sa na školách vyučoval predmet manželstvo, titul Miláčik, neumyješ riad? by patril do povinnej literatúry.
Komu je kniha Miláčik, neumyješ riad? určená
Tento titul som si zo zvedavosti objednala preto, aby som vyskúšala nejaké nové triky, ako deti viac zapojiť do domácich prác. Kniha Miláčik, neumyješ riad? však bola napísaná s celkom iným zámerom – pomôcť ženám zmeniť nerovnomerné rozdelenie domácich prác medzi partnermi. Škoda, že autorka nemyslela viac aj na deti. Zapájať ich do varenia a upratovania je asi najlepší spôsob, ako z nich vychovať budúcich spolupracujúcich dospelých.
Na záver ešte jeden motivačný citát z tohto článku: 🙂
„Ak matky nie sú so svojimi deťmi, pretože sa venujú starostlivosti o seba, nemá to žiaden negatívny dosah na deti. Ale čím viac sa matky venujú domácim prácam, tým častejšie majú ich deti problém so správaním.“
Denník N
Knihu Miláčik, neumyješ riad? vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Lindeni (Albatros Media). Má 288 strán a rozmer 145 × 205 mm. Vytlačili tlačiarne D.R.J. Tiskárna Resl v Náchode. Kúpiť si ju môžete na stránke vydavateľa. Existuje aj ako e-kniha.
Na našom trhu sa objavilo viacero titulov, ktoré majú ambíciu pomôcť deťom vyrovnať sa s negatívnymi emóciami. Väčšinou pôsobia dosť naivne, akoby stačilo deťom ukázať spoločenské normy, a ony sa podľa nich začnú automaticky správať. Lenže keď človeka ovládnu emócie, takéto rady sú nanič. S hnevom treba pracovať inak.
Detektívne zadania, lupa, Galapágy – výchovné knihy nemusia byť nudné
Kristína Kačaljaková je psychologička (a dvojnásobná matka), takže ponúka techniky, ktoré naozaj fungujú, a vie, ako tieto overené postupy sprostredkovať deťom. Svojej príručke verila natoľko, že sa ju rozhodla vydať svojpomocne cez kampaň na StartLabe.
Na výsledku však vôbec nevidno, že vznikal na kolene. Práve naopak, autorka dokázala veľmi vtipne prepojiť odborné rady s dobrodružným príbehom. Ten má podobu interaktívneho komiksu, do ktorého autorsky vstupuje aj čitateľ. Okrem rôznych cvičení, v ktorých dieťa pracuje s vlastným hnevom, vypracúva aj zábavné „detektívne“ zadania a úlohy typu search&find, bludisko a podobné.
Niektoré sú naozaj originálne. Pri hľadaní pokazeného kolieska budete napríklad potrebovať lupu (alebo pohár naplnený vodou). Najviac sa mi páčilo zadanie zistiť, akým iným názvom sa označujú Korytnačie ostrovy. Bez akýchkoľvek ďalších inštrukcií! Takáto komplexná úloha bez uvedeného postupu bola pre našu druháčku niečím novým. Na otázku však veľmi rýchlo našla odpoveď, Galapágy! Tie mala potom nájsť na mape. Malý čitateľ má asi tri možnosti, ako sa dopracovať k výsledku: nájsť si informáciu na internete, v atlase alebo sa spýtať niekoho staršieho. Akákoľvek z týchto ciest je správna, podstatný je výsledok. A poznanie, že si dokáže poradiť aj s nezvyčajným problémom.
Psychologička kreslí rozzúreného papagája
Dcéra nechcela komiks ani dočítať, aby si ho neminula celý naraz. 🙂 Napriek tomu, že Kristína Kačaljaková je odborníčka v celkom inej oblasti, ako je tvorba detských kníh, jej príbeh aj ilustrácie dokážu zaujať. Špeciálne si dala záležať na vyobrazení toho, ako cholerický papagáj Chrono prežíva svoj hnev. Jeho gestá, pózy, povzdychy, nadávky a rečový prejav (v odporúčaní pre rodičov sa píše, aby ste pri čítaní jeho replík ráčkovali :)) sú také živé, že deti si ho okamžite obľúbili. Schválne, na koľko spôsobov by ste dokázali nakresliť rozzúreného papagája? 🙂
Núdzový špeciálny agent 22 076
Už po prvých stránkach sme boli s dcérou z knihy nadšené. V úvode nahnevaný papagáj Chrono čitateľovi oznámi, že čaká na špeciálneho agenta, ktorý by mu pomohol vyriešiť problém zastaveného času. Keďže však Chrono nemá čas ani nervy ďalej čakať na agenta z ústredia, ako núdzové riešenie požiada čitateľa, aby mu pomohol tento problém vyriešiť on. Najprv však treba vybaviť formality. Čitateľ musí podpísať (doslova!) zmluvu o tom, že sa zaväzuje pomáhať Chronovi. Je to seriózny kontrakt, so všetkými právnymi náležitosťami: formuláciou „Dolupodpísaný/á……“, riadne vyplneným celým menom, adresou, dátumom, podpisom… 🙂
Neverila by som, ako môže takáto hra na otravné dospelácke činnosti dieťa zaujať. Naša druháčka špeciálne ocenila príležitosť použiť vlastný podpis. 🙂 Na ďalšej stránke sa vypĺňa preukaz špeciálneho agenta, opäť so všetkým, čo k preukazu patrí: celým menom, adresou, fotografiou, odtlačkom prsta, krycím menom. Naša agentka má podľa vzoru Jamesa Bonda prezývku 22 076. 🙂
Správny agent pozná svoju hodnotu
Už v tejto nenápadnej hre sa však začína práca s psychikou. Čitateľ má do svojho preukazu špeciálneho agenta uviesť svoje výnimočné vlastnosti (deti odchované na supermanoch treba, samozrejme, trochu usmerniť, že rátajú sa skutočné ľudské vlastnosti). Ako často má dieťa príležitosť premýšľať nad vlastnými superschopnosťami? Takýchto cvičení by sme potrebovali za dva zošity!!
A hneď na ďalšej stránke si dieťa vypočuje chvály na seba ešte aj od druhých. Chrono totiž od svojho nového pomocníka vyžaduje odporúčania. Tie majú do knihy vpísať členovia rodiny, kamaráti, učitelia, susedia… ktokoľvek. U nás sa v rámci lockdownových možností zapojila celá rodina, od päť- po sedemdesiatročných. Všetci to zobrali veľmi vážne, dcéra tak dostala certifikát s výpočtom všetkého, čo jej ide veľmi dobre. Uvažujem, že jej ho zarámujem. 🙂
Hoci skoro všetci rodičia svoje deti pravidelne chvália, často je to za tie isté veci a často je to tými istými slovami. Stokrát opakovanú pochvalu si deti necenia. Stačí však takáto malá zmena perspektívy a ocenenie zo strany rodiča hneď získa na váhe.
Ako pracovať s detským hnevom
Na ďalších stránkach sa už dieťa učí pracovať so svojím hnevom. Tentokrát mu pokyny dáva chrobáčik hodinárik, ktorý ukazuje, ako si s hnevom poradil on sám. Prvým krokom je pozorovanie vlastného hnevu, jeho priebehu a reakcií naň (dupanie nohou, zatínanie pästí). Dieťa sa má naučiť rozpoznať, keď ho hnev začína ovládať. Potláčanie emócií je len odsúvaním problému, hnev je lepšie vyventilovať neškodným spôsobom. Okrem spomínaného dupania nohou a zatínania pästí hodinárik odporúča zapojiť aj hlasivky a nájsť si nejakú „ventilovaciu“ pesničku. Tá jeho je postavená na opakovaní hlásky r. Aj z toho vidieť, aká je knižka Kristíny Kačaljakovej do detailov prepracovaná. Ak je nejaká hláska stelesnením (doslova!) hnevu, potom je to určite r, herrrgot! 🙂 Neexistuje asi expresívnejšia hláska, ako je táto.
Môže dieťa s pomocou tejto knihy naozaj ovládnuť svoj hnev?
Nedá sa, samozrejme, odprisahať, že táto komiksová kúra premení každého malého zúrivca na zenbudhistu. Po prvé, je to len návod, ako pracovať s negatívnymi emóciami. Naznačené témy treba rozvinúť ďaleko nad rámec pokynov v knižke. Pri práci s dychom, meditačných a vizualizačných cvičeniach nám napríklad veľmi pomohlo, že sme už všetky tieto techniky poznali z knihy Dýchaj ako macko, o ktorej som písala tu.
Po druhé, ak deti odmietnu na cvičeniach spolupracovať, kniha bude nanič. Preto veľmi odporúčam pustiť sa do nej len vtedy, keď máte všetci dosť času, nie ste unavení ani podráždení.
Lenže potom sa objaví ďalší problém. Ako má čitateľ pozorovať svoj hnev, keď je pokojný? Keď sa moje deti hnevajú, je akákoľvek racionálna komunikácia s nimi nemožná. Tak sme si len v čase mieru skúšali spomínať, ako prežívame hnev, keď nás ovláda. To, samozrejme, nemalo taký efekt ako naživo. Ideálne by bolo, keby sme počas hádky mali poruke nejakého nestranného mediátora, ktorý by nám pomáhal aplikovať rady z knižky. Na to slúži malý poster s hlavnými technikami zvládania hnevu, ktorý je súčasťou knihy.
Čo si dieťa z knihy vezme?
Čitateľ sa okrem pozorovania vlastného hnevu učí, že každý z nás na zložité situácie reaguje inak, ale občas sa hnevajú aj tie najvyrovnanejšie povahy. Že nie je vždy múdre ani možné potláčať svoju zlosť. Je to emócia ako každá iná. Môže to byť dokonca užitočný impulz na riešenie problému.
Jedna vec mi v tomto komikse predsa len chýba – neukazuje deťom dôvod, prečo by sa mali snažiť svoj hnev usmerniť. Olívia Hurbanová to v tomto článku z Denníka N vyjadrila takto: „agresia do veľkej miery náš stres znižuje, neprispieva však, bohužiaľ, k dobrému rozpoloženiu ostatných. Mimochodom, takto to funguje aj medzi opicami – vždy si to odnesie slabší. Je preto dôležité naučiť sa ventilovať vlastnú frustráciu efektívnejšie a tak, aby sme neškodili iným.“ Aj preto je dobré, ak si dieťa vypĺňa komiks spolu s rodičom.
Čo si z knihy vzali moje deti? Ťažko povedať, momentálne majú selankové obdobie a veľmi sa nehádajú. Táto idylka však nebude dlho trvať. Uvidíme, ako budú poučky zaberať, keď sa opäť začne škola a stres.
Ak deťom naordinujete terapiu knihou Kde toľko trčíš?, neskrývajte pred nimi pravý účel komiksu. Po prvé, zistia to aj sami; po druhé, mohli by sa cítiť podvedení a sklamaní, že dobrodružný dej zdržiavajú nejaké cvičenia (hoci niektoré úlohy sú naozaj zábavné). Ak im otvorene poviete, o čo tu ide, je väčšia šanca, že budú ochotnejšie spolupracovať.
Zo všetkých spomínaných dôvodov som Kde toľko trčíš? zaradila medzi najlepšie knihy roka 2020. V kategórii najužitočnejšie tituly by bola asi knihou desaťročia. 🙂 Z tohto komiksu som úprimne nadšená – a moje deti takisto. Keďže ide o taký originálny a potrebný titul, bola by som ochotná nad prípadnými nedostatkami prižmúriť oko. Našla som len jeden. To, že komiks vznikal na kolene a autorka si ho napísala, ilustrovala aj vydala sama, sa prejavilo v jazykovej rovine. Text si dosť pýta korektúru gramatiky.
Komu je kniha Kde toľko trčíš? určená
Ak má z tejto knihy vzísť niečo užitočné, musia na tom spoločne popracovať dospelý aj dieťa. Ak je už násťročný potomok v štádiu, že na otázky rodičov odpovedá jednoslovne, je na Chronovu terapiu neskoro. Príbeh, ilustrácie, jazyk aj zložitosť úloh sú prispôsobené kategórii šesť až desať rokov.
Kniha Kde toľko trčíš vyšla v roku 2020 vo vlastnom náklade autorky. Má 49 strán a rozmer A4. Kúpiť si ju môžete napr. v Artfore.
Komiks mi na recenziu venovala autorka. Ukážky z knihy uverejňujem s jej súhlasom.
Naša druháčka máva občas výbuchy hnevu. Ale záhadne len v dňoch, keď chodí do školy. Keď sú prázdniny / karanténa / počas choroby… nič. Niežeby sa vtedy nehnevala, ale rozdiel je v intenzite. V triede sa už objavila šikana, ale šikanou to nie je. V škole sa jej darí, medzi kamarátkami sa cíti dobre, hladná často nebýva. Keď som sa snažila dopátrať príčiny, narazila som na webe vydavateľstva Portál na titul Pověz mi… Jak vést profesionální rozhovor s dětmi mezi 4 a 12 lety. Myslela som si, že s jeho pomocou z dcéry vypáčim niečo, čo mi doteraz nepovedala. Nakoniec som sa od nej nič nové nedozvedela, ale príručka moje očakávania aj tak naplnila – pomohla mi objaviť dôvod nezvládania emócií. Ale o tom viac nižšie v texte.
Bez omáčky
Posledná kniha o výchove, ktorú som čítala, bola Krotitelia displejov – zaujímavá, užitočná; autorka v nej cituje množstvo štúdií a prieskumov, ale na môj vkus tam bolo príliš veľa omáčky. Nevravím, že takéto tituly nemajú na trhu svoje miesto, ale ja mám radšej hutnejší štýl, akým píše autorka Pověz mi…
Hoci Martine F. Delfos mala v prvom rade ambíciu napísať praktický manuál pre všetkých, ktorí sa s deťmi rozprávajú (pomáhajúce profesie, učitelia, rodičia), Pověz mi… je zároveň odborná monografia – stručná, vecná, prehľadná, s množstvom citácií a 13-stranovým zoznamom použitej literatúry. Bez sugestívneho jazyka a snahy ohúriť čitateľa z tohto titulu asi bestseller nebude, ale mne sa čítal výborne. Psychologička a psychoterapeutka Delfos ho zjavne písala so zámerom, aby si ho mohli prečítať aj laici. Každý čo len trochu odborne znejúci termín je zrozumiteľne definovaný.
Prečo sa holandčina zdá Vietnamcom nelogická a prečo deti nedodržiavajú pravidlá konverzácie
Pravidlá konverzácie jazyka nie sú vždy jasné, logické, priamočiare (vietnamským migrantom sa napríklad zdali nelogické gramatické pravidlá holandčiny: „Martino, proč říkáte ‚jeden stůl, dva stoly‘? Je přece jasné, že je stolů víc než jeden. (…) A proč říkáte: ‚šel jsem‘, když řeknete ‚včera‘? Je to přece jasné, nemusí u toho být ještě minulý čas!“(s. 18)). Nedá sa preto očakávať, že ich dieťa odmalička bude do bodky správne aplikovať. Martine F. Delfos parafrázuje Jana van Haarena, podľa ktorého si komunikácia s deťmi vyžaduje hravosť a oslobodenie od zaužívaných schém. Dospelí sa majú zúčastniť „fantázií, snů, symbolů, nápadů a pocitů. Znamená to zbavit se strnulosti a snahy o výkon, snahy normovat, interpretovat, vyhrát a konkurovat“ (s. 19).
„Dospělí se často mylně domnívají, že když dítě dokáže slova nějakého jazyka vyslovovat, je také schopno formulovat otázky, jimiž se zabývá. Určitě do věku 10 let tomu tak rozhodně není. Děti mohou například z důvodu neschopnosti slovně vyjádřit to, na co se chtějí zeptat, opakovat stejnou otázku. Dospělí toto chování nezřídka interpretují jako nepozornost. (…) Děti ještě nedokážou rozhovor správně formulovat podle pravidel, která používají dospělí. Jedním z pravidel, jež řada dospělých imlicitně používá, je například stručná formulace, jíž děti velice často nejsou schopny.
Dospělí přerušují řadu iniciativ dětí k rozhovoru. Poskytnou často dítěti příliš málo času, aby samo vyjádřilo, co chce říct, a rozhovor převezmou (s. 18 – 19).“
Ďalším pravidlom, ktorému sa deti musia podriadiť, je, že komunikácia prebieha takmer výlučne verbálne (odhliadnuc od nevedomej reči tela a pod.). To je pre deti občas problém, preto sa rady vyjadrujú hrou a gestami. Keď dospelí takéto prejavy kreativity nepotláčajú (vetami typu Neukazuj, ale povedz, čo chceš!), ale podporujú, deti dosahujú úžasné výsledky, ako napríklad v experimentálnej škôlke Reggio Emilia (s. 22).
Prečo si deti často rozprávajú samy pre seba? Jazyk pre ne nie je len prostriedkom komunikácie, ale aj spôsobom, ako si všetko v hlave utriediť.
Dá sa deťom vôbec veriť?
Veľmi zaujímavá je kapitola o sugestibilite detí. Táto otázka sa skúmala najmä v kontexte spoľahlivosti výpovedí detských svedkov na polícii a pred súdom. Mnohé právne poriadky vychádzajú z toho, že dieťa je veľmi ľahko ovplyvniteľné, a preto jeho výpoveď nemá veľkú váhu. Ako uvádza Martine F. Delfos, problém je v tom, že tento názor často vychádza zo starých výskumov. Tie spočívali v tom, že výskumníci deťom kládli sugestívne otázky: Akej farby sú fúzy vášho pána učiteľa? 90 % detí uviedlo farbu; učiteľ pritom žiadne fúzy nemal (s. 26).
Základnou detskou axiómou je, že dospelý má vždy pravdu a nechce klamať. Preto aj zjavne nelogickú otázku môžu považovať za nejakú hru a uvedú odpoveď, o ktorej si myslia, že ju výskumník chce počuť. Z podobných výskumov sa preto nedá vyvodiť, že deti nemajú kritické myslenie. Naopak, keď im zavádzajúce otázky kladie ich rovesník, odpovedajú omnoho lepšie. Deti sú teda rovnako hodnoverní svedkovia ako dospelí.
Dôležitou podmienkou napríklad pri výsluchu však je, že sa deťom nesmú klásť sugestívne otázky. Tie musia byť zároveň stručné, ale presné:
„Protože malé děti věnují větší pozornost hlavním liniím událostí než podrobnostem (…) jsou více ovlivnitelné, jedná-li se o tyto detaily, například o charakteristiky věcí nebo osob na rozdíl od jednání (…).
Den po pranici ve škole se paní učitelka ptá Marie, jestli Jonas strčil i do ní. Marie, která je ráda, že se věnuje pozornost tomu, že do ní někdo před třemi dny strčil, rychle odpoví: „Ano.“ Přitom pomíjí skutečnost, že do ní strčil Dirk a že to bylo před třemi dny, nikoliv včera. Kdyby paní učitelka otázku položila otevřeněji a jednodušeji, neptala by se jen na jednání, ale i na to, kdo se ho případně dopustil („Strčil do tebe někdo včera?“ a „Kdo tedy?“), Marie by pravděpodobně odpověděla správněji.“ (s. 25)
Detské „klamanie“ môže mať úplne iné príčiny, ako predpokladajú dospelí. Hoci už malé deti veľmi dobre odlišujú realitu od fantázie, niekedy medzi nimi „prepínajú“ bez toho, aby to explicitne uviedli. Predpokladajú totiž, že vševediaci dospelý vie o všetkom, čo sa deje v ich hlave (s. 28). Preto treba jasne rozlišovať medzi zámerným klamaním a fantazírovaním alebo snahou prispôsobiť sa dospelému.
Martine F. Delfos uvádza aj znaky, ktoré sprevádzajú klamanie: častejšie mrkanie, rozšírenie zreničiek, zvýšený hlas, zvýšená hlasitosť, rýchlejšie rozprávanie a častejšie váhanie pri reči (s. 73). Menej spoľahlivé, ale častejšie signály klamstva sú: menej pohľadov na partnera, menej smiechu, časté zmeny postoja, pomalšia reč a dlhší čas medzi otázkou a odpoveďou (s. 74). Pre zaujímavosť sem dávam odkaz na video k tejto téme:
Prečo dialóg s deťmi niekedy viazne a čo s tým
Ako zabezpečiť, aby sa dieťa skutočne rozprozprávalo aj o zložitejších témach? Autorka v podstate nevraví nič prevratné: obe strany musia byť rovnako motivované, rozhovor musí byť pre obe strany príjemný, teda nemá byť jednostranný a vedený pod nátlakom. Dieťa má mať dostatok času na vyjadrenie a netreba ho nasilu tlačiť do odpovedí, treba mu dať možnosť neodpovedať. Ak by kniha obsahovala len takéto všeobecné rady, mala by hodnotu tuctového článku zo ženského časopisu. Autorka ich však rozoberá podrobnejšie a na konkrétnych situáciách ukazuje, ako sa dá tá istá myšlienka vyjadriť celou škálou spôsobov od silne sugestívnych až nátlakových viet po rešpektujúce vyjadrenia, ktoré dieťaťu ponechávajú priestor odmietnuť pohľad dospelého a vyjadriť svoj vlastný názor na vec.
Pověz mi… podrobne rozoberá, ktoré situácie môžu v dieťati vyvolávať napätie. Keď je napätia v komunikácii príliš veľa (alebo aj z celkom iných dôvodov: keď je dieťa emočne preťažené alebo sa len potrebuje hýbať), dieťa reaguje pre dospelých neprijateľne:
dítě dělá, že vás neslyší (známé „problémy se sluchem“);
dítě se nesoustředí na rozhovor, ale na jinou aktivitu;
dítě zaujme vyčkávavý postoj;
dítě sa aktivně neúčastní rozhovoru;
dítě odpovídá stručně a neurčitě;
dítě odvrací pohled;
dítě uteče (s. 79).
Takýto pasívny odpor, ktorý dospelí považujú za prejav neúcty voči nim, však môže mať celkom iné príčiny. Často je to signál, že niečo v komunikácii škrípe a dieťa si s tým nevie poradiť inak.
Veci, ktoré dospelých pri rozhovore s deťmi vyrušujú, sú často signálmi nejakej potreby alebo nepohody. Martine F. Delfos to vyjadrila takto: dieťa sa na stoličke nehojdá len tak po nič, za nič, rovnako ako sa dospelý len tak po nič za nič nehrá so svorkou.
„Vyvolává-li rozhovor napětí, budou mít děti sklon uvolnit toto napětí prostřednictvím pohybů. Pak se často neklidně a rušivě houpají na židli (…). Znamená to, že je pak lépe vést rozhovor za aktivních podmínek, při procházce nebo při hre než při klidném sezení proti sobě.“ (s. 31)
Rudo Sloboda rozumel aj deťom
V lete sme s deťmi čítali skvelú knižku Ruda Slobodu Ako som sa stal mudrcom (recenzia tu). V jednej kapitole cudzia žena od 5-ročného chlapčeka vyzvedá, ako sa volá. Keď jej neodpovie, urazená pani sa ho spýta, či nemá jazyk. Na to si Janko ostentatívne odlizne zo zmrzliny. 🙂 Na túto a podobné scény, ktorými Sloboda tak nádherne zachytil detskú dušičku, sa dá presne aplikovať odborný výklad Martine F. Delfos.
Dieťa je v rozhovore s dospelým (už len svojou výškou) vždy v postavení toho, kto ťahá za kratší koniec. Druhému môže preto (často neoprávnene) pripisovať zlé úmysly. Ak nepozná cieľ rozhovoru, môže to preň byť zdrojom napätia.
Ako napraviť rozhovor, keď sa zasekne? Metakomunikáciou
A Delfosovej vysvetlenia nesedia len na Slobodu. Môžem úprimne povedať, že vďaka knihe Pověz mi… lepšie rozumiem svojim deťom. Pobavil ma zoznam nežiaducich reakcií zo strany 79, ktorý citujem vyššie. Moje deti majú v repertoári všetky tieto triky. 🙂 Keby takto reagovali dospelí, považovali by sme ich za arogantných, nevychovaných, hlúpych či psychicky chorých. Prečo sa teda dospelí takto nesprávajú? Jednak si osvojili nepísané kultúrne normy, ktoré toto všetko zakazujú; jednak majú účinný nástroj, ktorým môžu pokazenú komunikáciu napraviť: metakomunikáciu.
Sú to vety, ktorými nekomentujeme obsah, ale priebeh rozhovoru (Vidím, že už sa ti nechce veľmi odpovedať. Asi si už unavený; preložme teda rozhovor na inokedy). Martine F. Delfos neustále zdôrazňuje, aká je metakonumikácia dôležitá a odporúča zakaždým, keď rozhovor z akéhokoľvek dôvodu viazne, otvorene o tom hovoriť, pomenovať prípadné príčiny a možné riešenia. Často pomáha, keď si účastníci rozhovoru vysvetlia, čo od rozhovoru očakávajú. V podstate sa dá povedať, že ten, kto ovláda metakomunikáciu, je pre ostatných príjemným partnerom na konverzáciu.
Metakomunikácia však určite nie je silná stránka detí. Preto ich niekedy, keď nešikovne rozvíjajú tému, nespravodlivo obviňujeme, že pletú piate cez deviate. Ony však len často nevedia témy explicitne premostiť. Preto aj tu platí, že trpezlivosť a vnímavosť sú najdôležitejšie vlastnosti pre všetkých, čo pracujú s deťmi.
Deti sú najväčší odborníci
Autorka tiež neustále zdôrazňuje, že na deti by sme sa mali pozerať ako na expertov. Dieťa je samo najlepším odborníkom na vlastné prežívanie, vlastné pocity, potreby a zážitky. Na prvé počutie to znie ako oxymoron. Každý rodič by vedel denne uviesť tisíc nových príkladov, ako sa deti mýlia, ako nevedia predvídať dôsledky svojho konania. Ale čím viac nad tým rozmýšľam, tým viac si uvedomujem, ako moje deti túto rolu expertov milujú. Zbožňujú, keď mi môžu rozprávať o veciach, ktoré zažili len ony. Deti nepotrebujú počúvať dospelých (tradičný model výchovy), deti potrebujú hlavne to, aby dospelí úprimne počúvali ich. Keď sa obzerám vo svojom okolí, všetci rodičia šťastných detí presne toto veľmi dôsledne robia.
Kalokagatia po slovensky
Ďalšia téma, ktorá sa v Pověz mi… Jak vést profesionální rozhovor s dětmi mezi 4 a 12 lety objavuje opakovane a veľmi naliehavo, je dôležitosť pohybu. Potláčanie tejto potreby (napríklad počas dlhého rozhovoru) môže viesť k nepokojnému až agresívnemu správaniu, ale tiež úzkostlivosti. Netýka sa to, samozrejme, len detí s ADHD. Pri čítaní tejto knihy som nadobudla pocit, že práve toto je hlavný dôvod, prečo máme u nás doma vždy po príchode zo školy cirkusové predstavenie.
Nerozumiem, prečo v čase, keď väčšina rodičov chápe, že najprv musia byť naplnené základné potreby dieťaťa a až potom môžeme čakať, že dieťa bude šťastné, spokojné, nekonfliktné, sústredené, bude chápať, že má povinnosti a plniť ich, na inštitucionálnej úrovni takéto rozmýšľanie chýba.
Telesná výchova má nedostatočné miesto už v školských kurikulách a v praxi je to ešte horšie. Hádajte, ktorý predmet sa v čase pandemického skresávania rozvrhu u nás vyhodil ako prvý. Keď sa nestíha na iných predmetoch, dobieha sa na hodinách TV. Chcela by som, aby moje deti chodili do školy, kde je to celé naopak.
V závere sa nachádza súbor „cvičení“ ku každej kapitole. Pointou je, aby sa čitateľ dokázal vcítiť do kože dieťaťa v rôznych situáciách. Škoda, že autorka tieto úlohy oddelila od textu, ku ktorému sa vzťahujú, a odsunula ich na okraj, na úroveň poznámky pod čiarou. Lebo čítať si knižky výchove a aplikovať teóriu v praxi sú dve rozdielne veci. Práve takéto mentálne cvičenia dokážu v tomto smere zázraky.
Komu je kniha Pověz mi… Jak vést profesionální rozhovor s dětmi mezi 4 a 12 lety určená
Z názvu vyplýva, že je určená v prvom rade ľuďom z pomáhajúcich profesií, ktorí vedú rozhovory s deťmi – psychológom, psychoterapeutom, sociálnym pracovníkom, policajtom atď. Obzvlášť by som odporúčala všetkým pedagógom.
Pověz mi… je však bestseller, preložený do mnohých jazykov, vyšlo už x-té vydanie – to naznačuje, že potenciálne publikum je omnoho širšie. S výnimkou jednej kapitoly, kde Martine F. Delfos radí, ako prelomiť ľady pri rozhovore s cudzím dieťaťom, je knižka rovnako užitočná aj pre rodičov, ktorí chcú svoje deti vychovávať citlivo.
Krátke zhrnutie celej knihy nájdete v článku Listening to Children, ktorý je voľne dostupný na stránke autorky.
Knihu Pověz mi… Jak vést profesionální rozhovor s dětmi mezi 4 a 12 lety vydalo vydavateľstvo Portál v roku 2018. Má 232 strán a rozmer 160 × 230 mm. Vytlačili tlačiarne Rentis, s.r.o. Kúpiť si ju môžete tu.
Knihu mi na recenziu poslalo vydavateľstvo, ale verím, že môj názor na ňu to neovplyvnilo.
Shaun Tan, „nobelovkár“ za detskú literatúru, je jeden z mojich obľúbených autorov detskej literatúry; jeho Pravidla léta sú podľa mňa asi najlepšia detská kniha. V jeho tvorbe sa to hemží všelijakými čudnými potvorami, patvormi, sci-fi strojmi. Ale najuletenejšia je, aspoň pre mňa, práve jeho Cikáda. Paradoxne, lebo na jeho pomery je táto kniha výnimočne realistická. Surrealistické kreatúry zmizli, zostala len surrealistická hra svetla a tieňa. Vystupujú tu len obyčajní ľudia a jedna cikáda. Ľudia aj prostredie, v ktorom pracujú, sú vyobrazení až mrazivo detailne a verne.
