na zamyslenie - Blog o najlepších a najkrajších detských knihách

EGALITERRA (Edgar Bąk, Joanna Olech) – recenzia

Čo už môže byť nežnejšie ako plyšový macík, symbol detstva. Práve preto láka autorov, ktorí chcú nabúrať zaužívané stereotypy, podobne ako bábiky lákajú tvorcov hororov. Myslela som si, že čudnejší medveď ako Medveď, ktorý tam nebol (recenzia tu) neexistuje, ale exemplár z obálky knihy Egaliterra ho s prehľadom tromfol. Je akýsi rozmazaný, nekompletný – je jeden alebo sú dvaja? A je to vlastne macko alebo len nejaký svetelný odraz (sledujte tie metafory: gender je len projekcia!!)? Aby bolo jasné, že nepôjde o zábavné čítanie, pozadie je bez ozdôb, monochromatické – fialové. Ani to nie je náhoda. Ružová + modrá = fialová! Rovnako bizarný ako macko je aj font v nadpise: písmená sú rovnako veľké, ale každé má inú hrúbku, od superuzučkých po prehnane tučné. Prvé E si uzurpovalo toľko miesta, že pôsobí až arogantne, posledné A až bezbranne. Tento nadpis sa vám nemá páčiť, má na vás zakričať: Nie všetci sú si rovní!

Ako si deti poradia s textom

Takáto nálož informácií je ukrytá v superjednoduchej obálke – a na ďalších stranách to pokračuje. Čo z toho majú deti? Ako si poradia so symbolmi, ktoré na prvý pohľad možno nerozkódujú ani dospelí? Neverím, že aspoň niečo z toho nevnímajú podvedome. Aj mnohí detskí čitatelia milujú knižky, ktoré im nepodávajú všetko po lopate. Sú nastavené na to, že majú objavovať, čo sa za stránkami skrýva. Na svojich deťoch vidím, že vedia vycítiť, že kniha im chce povedať niečo viac, ako hovoria slová.

Text je extrémne jednoduchý a je ho máličko – na jeden šup celú knihu zvládla prečítať aj naša (v tom čase) prváčka. Navyše veľkú časť z neho tvorí refrén: „Sme si rovné,“ opakujú macíky v Egalitánii (Egaliterra sa volá celá planéta). Ilustrácie však postupne ukazujú niečo iné, ako tvrdia mackovia. Spočiatku si malý čitateľ tento rozpor ani neuvedomí, ale čím viac macíky opakujú, aké sú si rovné, tým viac sa ukazuje, že k slovu sa dostali len modré macíky. A tie ružové sa prizerajú len z diaľky. Refrén sa postupne okliešťuje, až z neho zostane len banálna floskula – „rovné!“, ktorá je už kompletne významovo vyprázdnená. Aj takéto filozoficko-jazykovedné témy sa môžu dostať do knižky pre deti. 🙂

Ilustrácie vravia niečo iné ako text

Modré macíky opakujú svoju mantru, no ilustrácie ich usvedčujú z toho, že si všímajú iba seba. Ružové macíky nemajú rovnaké zastúpenie v politike, vo vedení firiem, vo vede, nemajú rovnaký prístup ku komfortu (autá), ale zato je im zverená starostlivosť o druhých a všetky podradné práce. Na konci knihy sa mihne aj jeden monokel na ružovej tvári a vedľa neho modrá tvár so začiernenými očami, ako sa v médiách zakrývajú oči podozrivým.

Zároveň s tým, ako ilustrácie gradujú, je čoraz jasnejšie, že knižka v skutočnosti nehovorí o macíkoch. Egaliterra má až 80 strán, takže malí čitatelia majú dostatok priestoru pochopiť, o čo v nej ide. V závere to už autori celkom prestanú skrývať a otvorene hovoria o ženách a mužoch. Posledné tri strany dokonca venovali tvrdým sociologickým dátam, ktoré ukazujú neviditeľnú diskrimináciu žien. Toto postupné objavovanie významu sa autorom podarilo úplne geniálne: napätím medzi textovou a obrazovou časťou deťom naznačili, že si majú hľadať vlastnú interpretáciu tejto knižky, že nemôžu veriť všetkým slovám. Ilustrácie sú zároveň dostatočne výrečné na to, aby pravý význam objavili aj malé deti (od šiestich-siedmich rokov). Ak by to predsa len nezvládli, ku koncu im výrazne pomôžu jasnými náznakmi.

Diskusia o revanšizme

Originalita Egaliterry je aj v tom, že vás zámerne vyprovokuje k diskusii – aj preto je v závere pripojený spomínaný súbor faktov o diskriminácii žien na Slovensku – aby ste sa mali v debate o čo oprieť. Iróniou je, že s týmito faktami vydavateľovi Adamovi Berkovi pomáhala Oľga Pietruchová, ktorá musela odísť z pozície riaditeľky odboru rodovej rovnosti na ministerstve práce.

U nás doma sa diskusia posunula trochu nečakaným smerom. Ďalšou prílohou v závere publikácie sú aj dve dvojstránky omaľovánok, ktoré majú deti vymaľovať ružovou a modrou tak, aby to bolo spravodlivé. Myslela som si, že poslancov v parlamente začne dcéra vyfarbovať takto: ružový, modrý, ružový, modrý, ružový… Ona však považovala za spravodlivé, aby sa teraz situácia obrátila a aby v parlamente ostalo miesto len pre troch modrých macíkov. Hmmmm. To mi pripomenulo knihu Sila od Noemi Aldermann, kde si autorka predstavila presne takýto svet. To však určite nie je čítanie pre deti. 🙂

Tvorcami Egaliterry sú Edgar Bąk a Joanna Olech. Poľskému vydavateľstvu Wytwórnia, kde titul pôvodne vyšiel, sa podarilo spojiť naozaj nečakanú autorskú dvojicu. Edgar Bąk je úspešný dizajnér, ktorý spolupracoval s mnohými domácimi aj zahraničnými inštitúciami. Pozrite sa, ako vyzerá obyčajná chodba v paneláku, keď ju navrhuje Edgar Bąk.Joannu Olech u nás poznáme ako autorku príbehov o malom dráčikovi Pompon v rodine Rybárikovcov. Je to vtipné čítanie, ale rozhodne nemá kvality Egaliterry, ktorá bola zapísaná do čestnej listiny IBBY najlepších poľských kníh roka 2018 (spolu s Ariadninou niťou, recenzia tu).

Komu je kniha Egaliterra určená

Diskusia je pri tomto titule kľúčová; určite nie je vhodný na samostatné čítanie.

Dieťa je na túto knihu pripravené, keď je rodič pripravený zoznámiť ho s témou diskriminácie. Ako hovorí Martine F. Delfos v Pověz mi (recenzia tu), deti majú menej predsudkov ako dospelí:

„Pěkný příklad (de)formování paměti předpojatostí představuje Allportův a Postmanův (1947) výzkum. Ukázali dětem a dospělým dvě fotografie mužů, jednoho černocha a jednoho bělocha. Běloch držel v ruce nůž. Děti si obecně vzpomínaly správně, že nůž držel běloch; dospělí uváděli, že nůž držel černoch.“
(Martine F. Delfos, Pověz mi)

Egaliterra je vhodná už pre deti od šesť až osem rokov. Viem si však veľmi dobre predstaviť, že túto knihu využije šikovný učiteľ na hodinách etiky/občianskej náuky aj na druhom stupni. Dokázať sa pozrieť na seba z odstupu – to je veľmi dobrá stratégia na debatu o takej citlivej téme, akou je „džendžer ideológia“. Vďaka tomu, že deti nediskutujú o ženách a mužoch, ale ružových a modrých macíkoch, sa môže diskusia aspoň trochu odosobniť. 🙂

Knihu Egaliterra vydalo v roku 2019 vydavateľstvo 82 Bøok & Design Shõp. Má 80 strán a rozmer 230 × 280 mm. Vytlačili poľské tlačiarne Opolgraf. Kúpiť si ju môžete tu.

MORE JE GUĽATÉ (Sylvie Neeman, Albertine) – recenzia

V roku 2021 som bola z noviniek na slovenskom trhu detskej literatúry najviac zvedavá na Tri príbehy od Umberta Eca a Eugenia Carmiho. V Pravde túto knihu dokonca nazvali úvodom do semiotiky. Tri príbehy sú skvelé, ale toto tvrdenie je podľa mňa prehnané – to by sa za učebnicu semiotiky dala označiť hociktorá kvalitnejšia publikácia. Napríklad More je guľaté od Sylvie Neeman a ilustrátorky Albertine, laureátky „nobelovky“ za literatúru pre deti, ceny Hansa Christiana Andersena (za rok 2020). Okrem toho má Albertine (spolu so svojím manželom Germanom Zullom) aj Zlaté jablko z bratislavského BIBu (1999), ocenenie New York Times Best Illustrated Book (2012) a Bologna Ragazzi Award for Fiction (2016).

Farebné plochy ako hlavné postavy

Takmer všetky jej diela hýria farbami, ale jednoznačne najčastejšie používa žltú, väčšinou v spojení s modrou. A túto kombináciu si zvolila aj v titule More je guľaté. Keď sú farebné plochy na ilustráciách takéto veľké, akosi automaticky dostávajú symbolický význam. Niet pochýb, že Albertinina žltá vo svojom najsýtejšom, najteplejšom a najoptimistickejšom odtieni symbolizuje šťastie, ľudské teplo. Modrá farba mora a oblohy evokuje slobodu, nekonečné obzory a možnosti, ale aj samotu.

Na takmer všetkých ilustráciách sa tu priestor prakticky delí na jednofarebné žlté a modré plochy, všetko ostatné je akoby v úzadí, dokonca aj hlavné postavy príbehu. Tieto veľké farebné plochy sú také výrazné, že to ony sa stávajú hlavnými postavami alebo hýbateľmi deja. Dve ľudské bytosti, ktoré sú v centre príbehu o láske, sa len nechávajú unášať udalosťami. Aby Albertine ich pasívnosť až bezmocnosť a tiež samotu ešte viac zvýraznila, kreslí ich maličké; často im nevidíme do tváre; občas vidíme len torzo ich tiel.

Filozofia pre štvorročných

Dá sa pracovať so symbolmi a presahom aj v literatúre pre 4-ročné deti? Som presvedčená, že autorky (najmä ilustrátorka) dokážu narábať so skrytým významom tak, aby ho aspoň na nejakej úrovni dokázali rozkódovať aj celkom malé vnímavejšie deti. Čitateľ nemusí mať načítaného Derridu, aby mohol vnímať, aké je zvláštne, keď turisti z lode namiesto okolia obdivujú svoje fotky. S trochu väčšími deťmi si môžete zafilozofovať, ako sa z miliónkrát fotografovaných pamiatok v masovom turizme, v kolektívnej percepcii zo skutočného sveta stáva predžutá, sprostredkovaná realita, fotenie pre fotenie.

„Cestujúci fotografujú všetko, čo vidia a čo sa im páči.
Keď sa vrátia domov, pozrú si na fotografiách všetko krásne, čo videli, a bude to takmer rovnaké, aké to bolo naživo.“

Tento prudko filozoficko-psychologický úryvok by pokojne mohol mať svoje miesto v publikácii Všetci sa pýtajú prečo, o ktorej som minulý rok písala pre portál Prečítaného leta.

More je guľaté je však v prvom rade obrázková kniha pre malé deti s minimom textu, dej je veľmi jednoduchý: žena, ktorá pracuje na veľkej výletnej lodi ako upratovačka, sa v prístave zoznámi s mužom, ktorý pracuje na podobnej lodi ako kuchár. Píšu si listy a postupne sa do seba zaľúbia, ale ich zamestnanie im bráni stretnúť sa. Keďže je to knižka pre celkom malé deti, musí sa končiť šťastne. Kuchár teda nakoniec vezme svoj osud do vlastných rúk a z obrovského bieleho papiera postaví lodičku, na ktorej sa doplaví za svojou láskou. Ani more nie je nekonečné – je guľaté ako celá Zem. Ak teda dvaja ľudia vyrazia opačným smerom, raz sa stretnú. 🙂

Ktoré bytie je autentickejšie, život preplnený sprostredkovanými zážitkami a konzumom, alebo samotársky život introverta?

More je guľaté je knihou o láske a autentickosti bytia. Na jednej strane sú introverti upratovačka Tina a kuchár Antonio. Každý je na inej lodi, ktorá ich unáša svetom nevedno kam. Celé dni trávia v totálnej samote, v cyklickom rytme monotónnej práce. Bez možnosti stretnutia sa ich vzťah rozvíja len v listoch, ktoré si posielajú. Napriek tomu svoju lásku obaja veľmi intenzívne prežívajú. Antonio listy od Tiny najprv ovoniava a dotýka sa ich, Pokúša sa tak uhádnuť, odkiaľ ich poslala, „lebo každý prístav má svoju vôňu.“ Tina si zase listy od svojho milého číta najradšej v svetle hviezd, od večera až do rána a potom ešte raz večer.

Pravým opakom Tiny a Antonia sú turisti z veľkých výletných lodí, kde títo dvaja pracujú. Bezstarostní turisti každé ráno vystúpia z lode, nastúpia na autobus a vydajú sa na obhliadku miestnych pamiatok.

Čo všetko môže byť témou v jednoduchej knižke pre najmenšie deti

Autorky knižky More je guľaté Sylvie Neeman a Albertine nevynášajú žiadne hodnotiace súdy, aj tak je však jasné, ktorý z týchto dvoch rôznych prístupov k životu je im bližší. 🙂

Francúzsky originál knihy, La mer est ronde, vyšiel v roku 2015 – dávno pred Diamond Princess a skvelým filmom Triangle of sadness, reputačnou katastrofou pre výletný námorný biznis. Už vtedy však bolo jasné, že nikde inde sociálne nerovnosti nebijú do očí tak ako na týchto výletných lodiach. Autorky načrtli aj túto tému, hoci len veľmi okrajovo.

Komu je kniha More je guľaté určená

Je to obrázková kniha pre deti od 4 rokov. Na to, kým sa nad textom dokážu hlbšie zamyslieť, si počkáte ešte asi o dva roky dlhšie. Budú však potrebovať citlivú asistenciu rodiča/dospelého.

Kniha More je guľaté vyšla v roku 2021 vo vydavateľstve BRaK v edícii Alma. Má 32 strán a rozmer 220 × 310 mm. Knihu si môžete kúpiť na Martinuse.

GRÉCKE MÝTY. BOHOVIA, HRDINOVIA A PRÍŠERY STAROVEKÉHO GRÉCKA (Jean Menzies, Katie Ponder) – recenzia

Od jednorožcov k Albertovi Camusovi

Čo nám dnes zostalo z takmer vyše dvetisíc rokov starých bájí? Nie sú to len slovné spojenia ako Pandorina skrinka, Achilova päta, trójsky kôň, Damoklov meč. S ich dedičstvom sa v našej civilizácii stretávame na každom kroku:

od modernej popkultúry: všetky okrídlené poníky a jednorožce; športové kluby Sparta/Spartak; Frankenstein; Hermiona (v gréckych mýtoch dcéra Heleny z Tróje a kráľa Sparty) z Harryho Pottera; až po serióznejšie diela: James Joyce, Penelopiad od Margaret Atwood; Camusov manifest existencializmu Mýtus o Sizyfovi. Po Zeusovej manželke Hére je dokonca pomenovaná taká triviálna vec ako margarín. Bez poznania gréckych mýtov nie je skrátka možné porozumieť európskej kultúre.

Je jasné, kam tým smerujem: grécke báje musí poznať každý vzdelaný Európan. Ale to nie je jediný dôvod, prečo sa ich oplatí čítať. Grécke mýty sú samy osebe také fascinujúce, že vydavateľstvá ich s úspechom vydávajú v pravidelných časových intervaloch.

Tu som písala o vydarenej knihe bludísk Ariadnina niť, ktorá nenúteným spôsobom oboznamuje lúštiteľov so základmi gréckych bájí. Ariadninu niť spolu s Hviezdnou oblohou (recenzia tu) odporúčam na prvé oboznámenie s témou. Titul Grécke mýty. Bohovia, hrdinovia a príšery starovekého Grécka je na škále náročnosti niekde v strede. Len nedávno v Ikare s novým dizajnom vyšli kultové Staré grécke báje a povesti od Eduarda Petišku s ilustráciami akademického maliara Fialu, ktoré v detstve čítal asi každý. A pre najväčších fanúšikov antiky vydal Perfekt pred pár rokmi krásne ilustrovanú encyklopédiu starovekých pojmov Starovek pod lupou od Marty Hlušíkovej.

Minuloročný titul od Slovartu sa od konkurencie odlišuje najmä výraznými a vydarenými ilustráciami, ktoré zaberajú naozaj veľa miesta. Veľa priestoru dostali aj infografiky na uľahčenie orientácie, pretože v rodokmeni bohov sa čitateľ už po prvých stránkach ľahko stratí. Kniha cieli na mladších čitateľov (od 7 rokov), preto je písmo naozaj veľké a text o poznanie skrátený oproti štandardnej verzii, napríklad tej od Petišku.

Z báje o krásnej smrteľníčke Psyché (duši), ktorá žila v šťastnom manželstve s bohom lásky Erosom, napríklad vypadlo, že ich šťastné spolužitie narušila závisť jej sestier. Keď uvideli, v akom luxuse si Psyché s manželom nažíva, zasiali do nej pochybnosť, kým vlastne jej manžel je. Vypadlo aj to, ako škaredo na svoju závisť sestry doplatili. 🙂 Nespomína sa tu ani to, že Psyché do „právoplatného“ manželstva s Erosom vstúpila až po tom, čo vypila ambróziu, nápoj nesmrteľnosti, a že otehotnela v čase, keď ešte spolu žili tajne.

To, že si autorka báje takto upravuje a prispôsobuje detským čitateľom, je v poriadku. Ani v staroveku neexistovala jednotná oficiálna verzia mýtov. Každý rozprávač si ich mierne prispôsoboval. V tomto duchu pokračuje napríklad aj Margaret Atwood, ktorá vo svojej knihe Penelopiad prerozprávala príbeh Odysea z pohľadu jeho manželky Penelopy.

Komu je kniha Grécke mýty. Bohovia, hrdinovia a príšery starovekého Grécka určená

V porovnaní s dlhšími a kanonizovanými verziami ubudlo teda krutosti a tém, ktoré deťom ešte nič nehovoria. Aj preto knihu môžete pokojne čítať s prvákmi. Na samostatné čítanie odporúčam ešte trochu počkať.

Na príbehu Psyché a Erosa je zaujímavé aj to, že niektoré motívy sa objavujú aj v ľudových rozprávkach. Psyché musela napríklad plniť nesplniteľné želania bohyne krásy Afrodity, vytriediť zmiešané semienka. Rovnako ako Popoluške, aj jej prišli na pomoc zvieratá. Viacero motívov spája Psyché aj s rozprávkou o šípkovej Ruženke. V gréckych mýtoch nájdeme aj sudičky s kolovrátkom určujúce osud smrteľníkov.

Rovné nosy a smiešne prsty

Ilustrácie vychádzajú zo starogréckeho umenia (rovné nosy a čelá v jednej línii; tvár vždy z profilu; dramatické pózy a gestá; smiešne prsty na rukách), ale nekopírujú ho. Ilustrátorka si vytvorila vlastný štýl. Aj vďaka tomu Grécke mýty. Bohovia, hrdinovia a príšery starovekého Grécka nie sú knihou na jedno prečítanie. Aspoň my sme sa k nej za posledný rok vrátili už aspoň trikrát.

Bonus

Videá, ktoré som pridala do tohto článku, sú zo skvelej série TED Ed o (nielen gréckych) mýtoch s výbornými animáciami a často aj s vysvetlením o použitej symbolike, filozofickom presahu, variáciách na danú tému.

Napríklad vo videu o Minotaurovi sa autori zamýšľajú nad pôvodom zjavne nadprirodzených postáv a javov a nachádzajú paralely s vedeckými faktami. Minotaur (býk s ľudskou hlavou väznený na Kréte, ktorý dokázal zrevať tak, až sa triasla zem), tak mohol byť personifikáciou zemetrasenia. Kréta totiž leží v extrémne turbulentnej subdukčnej zóne, kde jedna tektonická platňa naráža na druhú. Zemetrasenia sú tu mimoriadne časté aj intenzívne; vrchná tektonická platňa sa takto viackrát nárazovo posunula nahor o vyše 30 stôp.

Interpretácia príbehu o Minotaurovi sa zdá byť priamočiara a jednoznačná. Ale mohla by z reality vychádzať aj časť Odysey, kde čarodejnica Kirké premení Odyseovu družinu na zvieratá? Niektorí farmakológovia, ako uvádza autor tohto videa, za tým vidia halucinogénnu rastlinu durman. Protilátkou, ktorú Odyseovi podal Hermes, aby naňho kúzla Kirké neúčinkovali, by mohla byť snežienka, ktorá takéto účinky naozaj má.

Herkulov príbeh zase zaujme grafikou počítačových hier z 80-tych rokov.

Knihu Grécke mýty. Bohovia, hrdinovia a príšery starovekého Grécka vydalo v roku 2021 vydavateľstvo Slovart. Má 160 strán a rozmer 229×280 mm. Vytlačili tlačiarne TBB v Banskej Bystrici.

Knihu mi poskytlo vydavateľstvo.

ŠTEFÁNIK. KOMIKSOVÝ ROMÁN (Václav Šlajch, Gabriela Kyselová, Michal Baláž) – recenzia

České vydavateľstvo Labyrint/Raketa, ktoré tento projekt zastrešovalo, bolo garanciou, že komiksový román o Štefánikovi nebude len bezduchou oslavnou ódou, ale bude mať aj výtvarné ambície a aj nejaký presah. Kvalitu výsledku nedávno potvrdila aj Komise pro dětskou knihu SČKN a česká sekcia IBBY zaradením tohto titulu do katalógu Nejlepší knihy dětem.

Autor poctivej biografie si musí priznať, že vnútorný svet iného človeka je vždy čierna skrinka, ktorú nikdy nemôže zrekonštruovať priamo, len sprostredkovane a oklieštene. Štefánik. Komiksový román je jeden zo životopisov, kde autorov viac ako historické fakty zaujíma práve táto sprostredkovanosť, oklieštenosť. Prostredníkom, cez ktorého spoznávame MRŠ, je sochár Bohumil Kafka, poverený vytvoriť obrovskú Štefánikovu sochu. Pri zadávaní zákazky určite zavážilo aj to, že sa s mladým Milanom osobne stretol počas pobytu v Paríži; postupne však Kafka zisťuje, že ani ich niekdajšie priateľstvo nie je zárukou, že jeden druhého skutočne poznali. Štefánik zo sochárových spomienok je len maličkým výrezom tejto rozporuplnej osobnosti. Lenže čím dôkladnejšie umelec rekonštruuje jeho život, tým nejasnejšie kontúry má jeho osobnosť.

Sochár v márnej snahe vytvoriť objektívny a celistvý obraz „najväčšieho Slováka“ oslovuje množstvo ľudí, ktorí zohrali v jeho živote dôležitú úlohu. Takto sa dozvedáme o konflikte MRŠ s otcom, očarení tahitskými ženami a jeho monarchistických názoroch. V edičnej poznámke sa píše, že autorom nešlo o historickú vernosť do posledného detailu – tie si pre komiks potrebovali trochu upraviť:

„Štefánik, ktorého tu predstavujeme, je fiktívnou postavou, komiksovou interpretáciou skutočnej osobnosti. Výrazom nášho presvedčenia o (ne)možnosti ozajstného poznania ľubovoľného človeka v jeho celistvosti. Konfrontáciou živej spomienky s kultom pamäti a osobnosti.“

Štyri komiksy o národnej ikone a prečo je tento bezkonkurenčne najlepší…

Zdalo by sa, že ďalší (ak dobre rátam, je to v relatívne krátkej dobe už štvrtý!!) komiks o tejto národnej ikone už naozaj netreba. Knižiek o MRŠ už vyšli desiatky – hlavne po tom, čo sa stal v ankete RTVS najväčším Slovákom v dejinách. Mnohé z nich sú také neznesiteľne oslavné, až sú nečitateľné. Napríklad v anotácii Ekvádorského zápisníka Štefánika nazývajú „naším nebohým národným bohatierom“, „učencom svetového mena, človekom vznešených zásad a ideálov“. Takýmto prístupom a slovníkom však robia Štefánikovi medvediu službu – robia z neho mŕtvu modlu.

… lebo plešatého Štefánika inde neuvidíte

Václav Šlajch, Gabriela Kyselová, Michal Baláž na to idú inak, oslavný tón je im cudzí. Naopak, neboja sa pichnúť si do kultu. Neboja sa ukázať jeho plešatú hlavu, finančné problémy, choroby a bolesti, ani jeho cholerickú povahu, naivitu (so zdecimovaným vojskom sa chcel prebiť cez územie ovládané boľševikmi) či malichernosť (čižmami s vysokými podpätkami zakrýval svoj nízky vzrast). Dávajú slovo vojakovi, ktorý kvôli Štefánikovmu rozhodnutiu prišiel o nohu, alebo Louise Weissovej, ktorá rozpráva, ako ju i mnoho iných žien Štefánik chladnokrvne využil na svoje ciele.

Práve takáto kontroverzná osobnosť má šancu zaujať aj dnešné generácie a dokonca aj české publikum.

Špeciálne preň je určená extra pikantná epizódka, kde Štefánik nediplomatickým vtipom urazí Edvarda Beneša. Hneď na prvom stretnutí mu MRŠ povie, že vyzerá ako svoj vlastný asistent, ako dedinský učiteľ, a nie najvyšší predstaviteľ svojho národa. Vzápätí mu ponúkne, že sa s ním podelí o svoj „skromný“ šatník, a s hrdosťou ukáže na niekoľkometrovú skriňu plnú elegantného oblečenia. Aj tento Štefánikov malicherný dôraz na výzor však určite prispel k obrovským diplomatickým úspechom, ktoré dosiahol v parížskych salónoch.

Bohumil Kafka na známej soche, ktorej kópia dnes stojí pred Euroveou, pracoval celých desať rokov. Svojmu bratovi v knihe vysvetľuje, že len odlievanie takého veľkého diela trvá rok. Počas tejto dekády sa sochár snažil zrekonšruovať celý život MRŠ od detstva po posledný let. Navštívil jeho spolupracovníkov, rodinu, priateľov aj nepriateľov. Mozaika zozbieraných informácií je však taká nesúrodá, že dokončiť sochu je preňho utrpením.

… lebo kniha má umelecké ambície

MRŠ sa stal sochárovou nočnou morou, a tak majú v knihe veľký priestor strašidelné snové pasáže. Okrem týchto výjavov zostáva ilustrátorský štýl realistický. Autori sú verní klasickým pravidlám komiksu (rýchle striedanie detailov so širšou perspektívou; expresívne gestá a pózy, často s naznačeným pohybom a citoslovcami, expresívne využívanie farby na zobrazovanie emócií). Celý komiks je veľmi dynamický; Štefánikov život sa čitateľovi mihá pred očami v rýchlom slede. Nie je tu priestor na dlhé vysvetľovačky a vedecké traktáty – a práve preto sa tento žáner výborne hodí k Štefánikovej povahe. Aj on chrlil neuveriteľné množstvo nápadov z najrôznejších oblastí (kolonizovať polynézsky ostrov slovenskými farmármi 🙂 ).

Často ich však nestihol či nedokázal zrealizovať, ako potvrdzuje aj historik Michal Kšiňan v tomto rozhovore Dušana Mikušoviča.

Ilustrátor využíva aj vlastný semiotický kód nad rámec klasických komiksových konvencií. Keď mladého Štefánika pri predvádzaní kúzelníckych trikov v parížskom salóne nakreslí s disproporčne dlhými rukami, naznačí tým jeho svetácku a nespútanú povahu. Keď sa Louise Weiss zamiluje do Štefánika, všetko ostatné je skryté v tieni, akoby to prestalo existovať. Ilustrácie sa snažia dopovedať a vypointovať text a zároveň komiksu dávajú aj inú rovinu: Bohumil Kafka počas desiatich rokov práce na soche zozbieral toľko rozporuplných svedectiev o človeku, ktorý bol voľakedy jeho priateľom, že si je čoraz menej istý, kým vlastne MRŠ bol. Zo všetkých Štefánikových tvárí a masiek nezostala žiadna. V sochárovom sne sa Milan Rastislav stáva beztvarou masou (ktorú Kafka rozmláti na kašu 🙂 ). Štefánik ho prenasleduje ako prízrak a nakoniec je ním Kafka natoľko posadnutý, že so svojím objektom splynie – ku koncu už v zrkadle namiesto seba vidí Štefánika.

… lebo má presah

Ďalšou nočnou morou bola pre sochára reakcia slovenskej verejnosti. V nacionalistických periodikách mu pravidelne nakladali len preto, lebo podľa nich mal sochu kultovej osobnosti Slovenska robiť Slovák. Smutné je, že takéto prízemné uvažovanie sa do umenia u nás občas pletie ešte aj dnes.

Desaťročné trápenie Kafku vyšlo navnivoč, socha nemala dlhé trvanie. O jej kurióznom osude i o výbere novej lokality pre jej kópiu, ktorá dnes stojí pred Euroveou, sa dočítate v tomto článku.

Štefánikove masky a čo bolo pod nimi

Popri téme vzniku umeleckého diela v štvoruholníku autor-dielo-predloha-verejnosť tvorcovia rozvíjajú aj tému masiek. Ako Bohumil Kafka vysvetľuje svojmu bratovi, výroba sochy si vyžaduje vytvorenie niekoľkých vrstiev. Tieto masky z dokončovanej sochy sochár v sne nakoniec strhne a pod nimi objaví živého Štefánika – socha sa teda podarila. „Z tej podoby až mrazí,“ povie Louise Weiss (žena, ktorá otvárala mladému astronómovi dvere do najvyšších kruhov parížskej politiky).

Joachim Dvořák vo svojom vydavateľstve vydáva české mutácie toho najlepšieho, čo na Slovensku vzniklo, napr. Noha k nohe Dezidera Tótha a Viliama Klimáčka (recenzia tu), Útek Mareka Vadasa a Daniely Olejníkovej (recenzia tu). V tomto prípade to bolo naopak. Štefánik. Komiksový román je pôvodným titulom českého Labyrintu a v Slovarte slovenský preklad vyšiel až následne. V každom prípade to knižke dáva vtipnú pointu: slovenskú národnú ikonu opäť zobrazuje český autorský tím (aby som bola presná, jeden z autorov, Michal Baláž, je Slovák). A výsledok opäť ukazuje, že kvalita je to jediné, na čom záleží. Dúfam, že takýchto medzihraničných spoluprác na zaujímavých, ale finančne náročných projektoch bude viac.

Komu je kniha Štefánik. Komiksový román určená

Hoci podstatná časť deja sa odohráva počas vojny, autori sa v zobrazovaní násilia určite nevyžívajú. Ako som už napísala, jedna-dve krvavé scény sa však v knihe objavia. Preto – a aj kvôli tomu, že kniha vyžaduje znalosť aspoň základných historických reálií – titul odporúčam až od druhého stupňa ZŠ. To neznamená, že by bol určený len deťom. Štefánik. Komiksový román má ambíciu zaujať aj dospelých.

Bonus

RTVS v roku 2019 na sté výročie Štefánikovej smrti premiérovala 3-dielnu minisériu pre deti o jeho živote s názvom Mohyla (režíroval Andrej Kolenčík – spoluautor Šaša Vtipťapa). Tento dobrodružný seriál v štýle escape rooms s vtipnými animáciami, výbornou hudbou a zvučkou je celkom pozerateľný; pamätám sa, ako sa moja vtedy 6-ročná dcéra tešila na každý nový diel. Viac v tomto článku napísal Miloš Krekovič na Nku.

Mohylu si môžete pozrieť z archívu RTVS.

Bonus 2

Štefánikovi sa ani nesnívalo, že o sto rokov neskôr si budú malé deti na jeho počesť stavať papierové modely jeho lietadla Caproni (zo skvelej Bubliny č. 6 o dejinách).

No a aktuálne vzniká (vznikla?) aj takáto parádna zážitkovo-vzdelávacia hra pre virtuálnu realitu Štefánik Time after Time.

Kniha Štefánik. Komiksový román vyšla v roku 2021 vo vydavateľstách Labyrint/Raketa a Slovart. Má 200 strán a rozmer 199 × 257 mm. Slovenskú mutáciu si môžete kúpiť tu, českú tu.

Komiks mi venovalo vydavateľstvo Slovart.

HORTENZIA A TIEŇ (Natalia a Lauren O’Hara) – recenzia

Natalia a Lauren O’Hara sú dve sestry z Manchesteru, ktoré si vraj od detstva spolu čítajú, vymýšľajú príbehy, kreslia – a teraz spoločne aj publikujú v najväčších svetových vydavateľstvách (Walker Books, Macmillan, Puffin, Thames & Hudson). Ich debut z roku 2017, Hortenzia a tieň, ma zaujal hneď od venovania: To our babička, with love and plum cake (najprv som čítala anglickú mutáciu). Je to jasné, autorky majú korene vo V4. 🙂

Folklórne motívy

Asociáciu s babičkou nájdete aj v inšpirácii folklórom. V slovenskej mutácii knižky sa píše, že babička dvoch Angličaniek bola Češka, ale motívy nie sú české, ale ruské (dekorácie, pravoslávne kostoly, brezy, medveď, baranice zlodejov)… možno im čítala práve ruské knižky. V každom prípade oceňujem, ako dokázala Lauren O’Hara v modernej ilustrácii s citom zrecyklovať a pretvoriť folklórne prvky.

Kombinácia bielej a modrej mi pripomínajú starožitnú keramiku – ako keby si autorky spomínali na babičkin rodinný porcelán. 🙂 „Porcelánovými“ vzormi ilustrátorka vyzdobila steny domu, v ktorom Hortenzia žije. Vďaka tejto asociácii a studeným farbám ilustrácie pôsobia veľmi chladne. Nostalgickú atmosféru dotvárajú pochmúrne akvarely.

Prvá lekcia psychoanalýzy 🙂

Dej má klasickú rozprávkovú schému: hlavná postava urobí chybu, potom však zrazu celú situáciu uvidí v inom svetle a pochopí, že sa mýlila. Chybu napraví a tak dosiahne pravé šťastie.

Dejová línia sa teda nijako nevymyká klasickým pravidlám, ale aj malý čitateľ vycíti, že za príbehom je ešte nejaká iná, skrytá rovina. Malá Hortenzia neznáša svoj vlastný tieň, hanbí sa zaň a chce sa ho zbaviť. To je psychoanalytický archetyp tieňa ako vyšitý. 🙂 Tieň u Junga reprezentuje všetko, čo v sebe potláčame, čo na sebe nemáme radi a čo o sebe nechceme vedieť. Naša odvrátená tvár, ktorú nechceme ukazovať druhým a často ani sebe – agresivita, nenávisť, chamtivosť. Potláčanie myšlienok a emócií vedie k neurózam, preto je nutné, aby sa človek so svojím Mr. Hydeom zmieril, nepopieral jeho existenciu, bol autentický.

Hortenzii sa to podarí; pochopí, že jej tieň je vlastne užitočný, a naučí sa s ním spolunažívať. Možno s tým Hortenzia dokáže pomôcť aj vášmu dieťaťu. 🙂

Netreba, samozrejme, čakať, že by detská kniha ako Hortenzia a tieň mohla dosiahnuť kvality a hĺbku Bergmanovej Persony (kde režisér povýšil tieň na jednu z hlavných postáv). Psychoanalytickú interpretáciu, ktorú som popísala vyššie, v knihe nenájdete, ak ju tam vyslovene nehľadáte. Inými slovami, všetku nadprácu tu musí pri čítaní urobiť rodič sám. Ale stojí to za to.

Takéto knižky so skrytými psychologickými témami sú vždy dobrým odrazovým mostíkom k zaujímavým rozhovorom s deťmi, ale komu táto rovina nevyhovuje, môže ju odignorovať – príbeh sa dá čítať aj ako obyčajná rozprávka o dievčatku, tieni a zbojníkoch, kde dobro zvíťazí nad zlom.

Ako sa na správnu psychoanalytickú tému patrí, celý dej knihy sa odohráva akoby v polosne. Páčilo sa mi, ako sa ilustrátorka pohrala so zobrazením tieňa: ten sa naťahuje do šírky, predlžuje, skracuje, trasie, občas aj strojuje. Tým udrela na správnu strunu – všetci malí čitatelia presne vedia, aké môžu byť tiene strašidelné.

Keď sa Hortenzii podarí svojho tieňa zbaviť, stane sa tak v pološere budovy a počas zamračených zimných dní, keď ľudia a veci tiene naozaj nevrhajú. Aj to je stopa, že celý problém je len v Hortenziinej hlave. 🙂

Zbojníci

Tu by knižka podľa mňa mohla skončiť – stačilo by, keby témou bolo len vytváranie (krivenie) svojho sebaobrazu. Autorky sa však rozhodli vložiť do knihy ďalší motív – zbojníkov, teda strach z vonkajších hrozieb.

Maskovaní zbojníci Hortenziu prenasledujú od prvej strany (ja som si to všimla až pri druhom čítaní :)), ale vlámať k nej do domu sa odvážia až vtedy, keď nemá svoj tieň. Ten sa nakoniec predsa len zjaví. Berie na seba rôzne podoby a tým odplaší čudných zbojníkov, ktorí si na úteku cez les svietia baterkami. Hortenzia sa svojmu tieňu poďakuje za záchranu, zmieri sa s ním a odvtedy sú nerozlučnou dvojicou.

Preklad

Alebo „párikom snov“, ako úplne nevhodne preložili prekladatelia. Ďalší nezmysel: keď Hortenzia pochopí, že tieň ju chránil, hovorí mu: „You stretched for miles to show how far I can go“. Preklad: „natiahol si sa vždy tým smerom, kam viedla cesta“ – čo je logický nezmysel a ani v obraznej rovine mi to nesedí. Slovenský preklad ma zarazil aj na viacerých iných miestach a niekedy sa nečíta úplne plynule. To ide na vrub prebásneniu do slovenčiny. Staršia zo sestier, Natalia, ktorá študovala angličtinu na Oxforde a v Cambridge a v projektoch so svojou sestrou zodpovedá za textovú časť, totiž vyrozprávala príbeh vo veršoch.

Hľadanie zbojníkov

Sestry O’Harové chceli ozvláštniť knihu malou search-and-findovkou. Takmer na každej dvojstrane preto nájdete miniatúrneho smiešneho zbojníka. Skúste ich hľadať v tomto videu:

Komu je kniha Hortenzia a tieň určená

Deťom od päť rokov. Ak knihu nebudete využívať na „terapeutické“ účely, tak pokojne aj od štyroch, knižka nie je strašidelná. Neodporúčam na samostatné čítanie. Dieťa by sa tak ochudobnilo o diskusiu, z ktorej môže vzísť veľa zaujímavého a užitočného.

Vydavateľstvo Verbarium sa nebojí ťažkých tém, ak ich autori vedia deťom podať primerane veku a zaujímavým spôsobom. Pozrite si tiež moje recenzie knižiek Sofia a tekvička, Pán mesiac, Dievčatko Momo a stratený čas.

Titul Hortenzia a tieň vyšiel v roku 2021 vo vydavateľstve Verbarium, ktoré mi venovalo recenzný výtlačok. Má 34 strán a rozmer 212 × 285 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. V Maďarsku. Kúpite napríklad na webe vydavteľstva alebo v Martinuse.

Kniha vyšla v roku 2018 aj v češtine pod názvom Hortenzie a stín v mikrovydavateľstve Bilitera.

PÁN MESIAC (Tomi Ungerer)

Ako som písala v článku o knižke Kriktor, Tomi Ungerer sa systematicky snažil narúšať všetky možné konvencie. V titule Zloty napríklad za chorou starou mamou cez les nechodí Červená čiapočka, ale na motorke za ňou jazdí dievčatko Zloty v žltočervenej helme. Vtipné a nie náhodné sú aj mená ďalších postáv, malého obra a obrovského škriatka: Kopek a Samowar. 🙂

To, čo bolo v čase vzniku autorových prvých kníh revolučné, sa však medzičasom stalo mainstreamom. Má ešte význam vydávať jeho šesťdesiat rokov staré diela? Deti nie sú dospelí, nebudú čítať nejakého autora len preto, že dostal cenu Hansa Christiana Andersena (ktorá sa považuje za nobelovku za detskú literatúru). Má ešte Ungerer čo ponúknuť dnešným deťom? Tl,dr odpoveď: jednoznačne áno.

Aj Pán Mesiac sa v šesťdesiatych rokoch čítal inak ako dnes. Hoci dnešní čitatelia tohto titulu možno vnímajú o jednu dimenziu menej (vesmírne preteky), hlavná myšlienka diela je nadčasová. Tomi Ungerer sa vysmieva z dospelých, ktorí stále po niečom túžia, ale šťastie nespoznajú, ani keď ho majú na dosah. Na všetko reagujú naučeným spôsobom, agresívne a sebecky.

Dej

Pán Mesiac z diaľky pozoruje tancujúcich ľudí. Cíti sa osamelý a rád by sa zúčastnil na ich zábave. Keď okolo neho preletí kométa, chytí sa jej chvosta a pristane na Zemi. Veľký hrmot pristávajúcej kométy zalarmuje množstvo ľudí: hasiči sa chystajú hasiť, vojaci brániť svoje územie pred nepriateľom, fotograf fotí a zmrzlinár využije, že na Mesiac sa príde pozrieť množstvo divákov. Politici a armáda votrelca uväznia. Keď sa Mesiac dostane do poslednej štvrtiny, podarí sa mu prepchať cez mreže a ujde. Cestou sa kochá lesnými kvetmi a zatancuje si na karnevale. Nikto ho nespozná, všetci si myslia, že je za Mesiac len prezlečený.

Nakoniec sa dostane na hrad, na ktorom býva starý vedec. Ten sa celý život snaží zostrojiť stroj, ktorým by vyletel na Mesiac (vo filmovej verzii je aj celkom jasný odkaz na Armstronga na Mesiaci). Keď sa mu to konečne podarí, je na taký let príliš starý a obézny. Namiesto seba teda pošle na Mesiac pána Mesiaca, s ktorým sa skamarátil. Ten sa s radosťou vráti do svojej samoty – na Zemi by ho nečakalo nič dobré.

Pán Mesiac je určený deťom, ktoré neodmietnu príbeh len preto, že ho na prvýkrát celkom nepochopia. Je to jedna z najlepších obrázkových kníh, ktoré u nás v poslednej dobe vyšli. Aj bez toho, aby deti vedeli presne rozkódovať každý symbol, určite na nejakej úrovni – aj vďaka odvážne farebným ilustráciám – rozumejú hlavnému posolstvu.

Ambasádor detstva

Toto posolstvo – humanizmus, pacifizmus – je v podstate banálne, ale v Ungererovom prípade to nie sú len prázdne frázy. V detstve zažil druhú svetovú vojnu na vlastnej koži a z pohľadu Alsasa, ktorý bol pred vojnou Francúzom, počas vojny Nemcom (po nemecky sa musel naučiť za pár týždňov) a po vojne zase Francúzom, musela byť táto skúsenosť ešte absurdnejšia. Preto celý svoj život zostal pacifistom a politickým aktivistom. Rada Európy ho menovala za svojho ambasádora pre témy týkajúce sa detstva a vzdelávania.

Ungererov humanizmus a silný odpor k vojne cítiť aj v Pánovi Mesiacovi. Mesiac tu nie je len symbolom šťastia a nekomplikovaného detského prežívania. V čase, keď kniha vznikla, sa nevinný astronomický útvar stal epicentrom boja dvoch superveľmocí v studenej vojne. To všetko je v tejto kultovej detskej knihe.

V šesťdesiatych rokoch, keď bol Jurij Gagarin hrdinom dokonca aj na Západe, dve významné svetové osobnosti považovali za potrebné detským čitateľom jednoduchým jazykom ukázať, že vesmírne preteky sú len alternatívnym vojenským bojiskom a ich pravé dôvody nemusia byť také vznešené, ako prezentujú politici. Tou druhou osobnosťou bol Umberto Eco a jeho knižka o dobývaní vesmíru (okrem iného) má názov Tri príbehy. Je zaujímavou zhodou okolností, že oba tituly, Pán Mesiac i Tri príbehy, vyšli v slovenčine v rozmedzí niekoľkých mesiacov.

Komu je kniha Pán Mesiac určená

Deťom od 4-5 rokov.

V roku 2012 vytvoril Stephen Schesch 1,5-hodinovú animovanú adaptáciu kultovej knihy Pán mesiac. Stihol to ešte pred Ungererovou smrťou, takže autor predlohy v nej aj účinkuje.

Knihu Pán Mesiac vydalo vydavateľstvo Verbarium v roku 2020. Má 36 strán a rozmer 200 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. v Maďarsku. Titul si môžete kúpiť tu.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

AKO UMELCI VIDIA SVET (Katarína Kosánová, Andrea Gregušová, Nataša Štefunková) – recenzia

Deti v bežnom živote skoro každý deň zažívajú pocit, že niečomu nerozumejú. Preto sú istým spôsobom lepšie pripravené vnímať umenie ako mnohí dospelí. Nevyrušuje ich neistota v interpretácii toho, čo chcel autor dielom vyjadriť. Netrápia sa tým, že by mali vedieť odhaliť každý jeden symbol.

Od Vlhovej k Jankovičovi: ako deti rozumejú umeniu

Keď som sa svojich detí opýtala, aké pocity v nich vyvoláva fotka Jankovičovho Veľkého pádu, bez zaváhania povedali, že zlé. Trčiace ruky a nohy im pripomínali topiaceho sa človeka alebo človeka, ktorý vo vzduchu máva končatinami ako chrobáčik, čo sa nevie prevrátiť z chrbta na brucho.

Trafili úplne presne, toto súsošie je o bezmocnosti.

Ešte som im trochu objasnila politický a spoločenský kontext (dielo vzniklo v roku 1968), spýtala som sa ich, čo im pripomínajú použité farby – biela, modrá, červená. Jasné, že vedeli, že sú to farby vlajky, veď pozerávajú Vlhovú v telke. 🙂 Staršia dcéra si dokonca všimla aj to, že červenej je tam akosi priveľa, a spomínala aj niečo s krvou. Krátke pátranie na internete potvrdilo kurátorský výklad osemročného dieťaťa: u Jankoviča červená naozaj symbolizovala násilie, krv, komunizmus.

Toľko k názoru, že deti nemôžu rozumieť umeniu. 🙂

Vôbec však nechcem tvrdiť, že mám geniálne deti, ktoré dokážu dekódovať akékoľvek moderné umenie. Bez pomoci sú pre ne zložitejšie diela, samozrejme, neprístupné. Ale väčšinou ich stačí jemne naviesť, aby význam diela aspoň čiastočne uchopili aj samy. A o to ide v skvelej slovartovke Ako umelci vidia svet, ktorá je pokračovaním úspešného prvého dielu Ako maliari vidia svet (článok o ňom som napísala pre portál Prečítané leto).

Podobne úspešný je aj druhý diel; denník Pravda ho vyhlásil za detskú knihu roka. A hoci si o podobných čitateľských anketách myslím svoje, víťazstvo som knižke priala a do svojho výberu najlepšej detskej literatúry roku 2020 som Ako umelci vidia svet zaradila aj ja.

Autorské trio zostalo nezmenené: ilustrácie vytvorila Nataša Štefunková, básničky napísala známa detská spisovateľka Andrea Gregušová (Gréta (recenzia tu), Svetozár (recenzia tu), Dedko na rebríku, Marína a povaľači, Červík Ervín, Nina, Operácia Orech a iné dedkoviny). Katarína Kosánová mala na starosti výber a „výklad“ vybraných diel, teda skôr hry, ktoré majú deti doviesť k pochopeniu, o čo v umení ide, i k vlastnej tvorivosti. Katarína Kosánová vyštudovala pedagogiku výtvarnej výchovy, spolupracuje s Bibianou ako dramaturgička a scenáristka projektov, bola galerijnou pedagogičkou v SNG a Múzeu dizajnu a vedie tvorivé dielne, a preto presne vie, ako na to.

Čo je zaujímavé na impresionistickom obraze, na ktorom sa nič nedeje?

Ako ukázať deťom melanchóliu na Medňanského obraze Zimné slnko v krajine s potokom? Prepojením sa na vlastné pocity: „Poznáš ten pocit, keď ideš zimnou krajinou a sneh ti vŕzga pod nohami? Zimné slniečko sa prediera pomedzi stromy a snaží sa prehriať okolitý svet. Všade ticho a biela perina.“

Veľmi sa mi páčila hra na impresionistu, kde mali deti nakresliť štyri slnká, každé v inom ročnom období, a tiež preniesť Medňanského zimnú krajinku do jesene. Lužiansku madonu od Janka Alexyho v zemitých farbách zase nechá deti prekresliť pestrými farbami. Stačilo zameniť farby a obraz už vyjadruje celkom inú myšlienku! Deti tak pochopia, že vybrať správnu farbu tak, aby dokázala vytvoriť želanú atmosféru, je poriadne náročné.

Ak je na obraze zaujímavé gesto, Katarína Kosánová čitateľov vyzve, aby samy urobili nejaké gesto a ostatní majú hádať, čo vyjadruje. Žene a okolostojacim postavám na Skuteckého obraze prilepí k ústam komiksové bubliny, aby deti mohli rozohrať príbeh, ktorý vychádza z tohto gesta a aby sa nebáli pri interpretácii použiť vlastnú fantáziu.

Bez falošnej úcty

Toto je na autorkinom prístupe najlepšie: bez falošnej úcty k národným ikonám do predstavovaných diel nemilosrdne zasahuje: rozstrihá ich, prekreslí, zbaví farieb a ponechá len obrysy či doplní spomínanými bublinami – takže by ich ani vlastní autori nespoznali. 🙂 Takto deťom ukazuje, že spolutvorcom umenia je aj divák a že pred umením netreba mať zbytočný rešpekt.

V knižke Ako umelci vidia svet sa autorka sa na rozdiel od prvého dielu nevenuje len obrazom, ale aj iným druhom umenia (sochy, inštalácie, petrogramy Petra Rollera, úžitkové umenie na starých bankovkách Albína Brunovského, dokonca aj šperky a divadelné kostýmy z ateliéru Nataše Štefunkovej).

Mená nie sú podstatné

V porovnaní s prvým dielom je tu ešte jeden rozdiel: knižka síce predstavuje diela slovenských autorov, ale porovnáva ich so svetovými predstaviteľmi daných umeleckých smerov. Kompánka prirovnáva k Paulovi Kleemu, Milana Dobeša k Victorovi Vasarelymu, Medňanského k Monetovi, Šimerovú-Martinčekovú a Fillu k Picassovi. Reprodukciu Vasarelyho zrejme tvorcovia knihy nemohli zverejniť kvôli autorským právam, preto vyzvali deti, aby si ju našli na internete. Výborný nápad!

Kritériom pri výbere umelcov teda nebol ani tak umelecký prínos, ale skôr snaha pokryť čo najviac oblastí umenia a umeleckých smerov, a do výberu sa dostali aj mená, ktoré deti poznajú z detských knižiek: Martina Matlovičová, Fero Lipták a spomínaná Nataša Štefunková.

Učebnice výtvarnej výchovy

Keď som chodila do školy ja, výtvarná výchova sa brala ako vedľajší predmet, ktorého úlohou nie je ďalej zahlcovať hlavu, skôr by z nej niečo malo ísť von (prostredníctvom sebavyjadrenia). Žiadne dejiny umenia, žiadne mená alebo smery, nebodaj roky, iba oddych po zložitejších predmetoch. Preto zrejme ani dodnes neexistuje (naozaj neviem, nemám prehľad) klasická učebnica výtvarnej výchovy. Ale ak by niekto chcel vniesť do tohto predmetu trocha teórie, miniséria Slovartu Ako maliari vidia svet, Ako umelci vidia svet a Nakresli si ovečku by na to boli ideálne.

Komu je kniha Ako umelci vidia svet určená

Popri „výklade“ sa sem-tam mihne aj odbornejší výraz (kompozícia, krajinomaľba, impresionisti, realistická maľba, rukopis), vždy s jednoduchým výkladom. Na konci knihy je aj krátky slovníček použitých pojmov. S knižkou preto môžu pracovať už malí prváčikovia.

Knihu Ako umelci vidia svet vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Slovart. Má 80 strán a rozmer 210 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Čechách. Knihu si môžete kúpiť tu.

Knižku mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

PÁN GUĽÔČKA (Wojciech Widłak, Elżbietą Wasiuczyńską) – recenzia

Pán Guľôčka je kniha, kvôli ktorej zaznela u nás doma táto pamätná veta: „Dnes nechcem pozerať rozprávku, aby sme mohli radšej dlhšie čítať Pána Guľôčku.“ Nie je veľa vecí, pre ktoré by sa moje deti dobrovoľne vzdali večerného pozerania rozprávok, takže toto je naozaj veľký kompliment pre Widłaka. Úspech mal zjavne aj v mnohých iných rodinách v Poľsku i na Slovensku, lebo postupne vyšli až tri diely: Pán Guľôčka, Pán Guľôčka – Radosť a Pán Guľôčka – Krídla (poľský Pan Kuleczka má až osem častí).

Prečo sú detské knihy o emóciách väčšinou nanič a prečo je Pán Guľôčka iný

Už z názvu tretieho dielu je jasné, že jednou z hlavných tém série o tomto pánovi a jeho malých zvieratkách sú detské emócie, napríklad radosť. Takýchto detských kníh sú tucty, ale ich autori väčšinou opisujú emócie v ich krajných podobách, v jednoznačných situáciách, ako napríklad aj v novinke Mami, oci, poďme sa porozprávať. Nemyslím si, že to deťom veľmi pomôže zorientovať sa v tom, ako sa cítia, pretože v bežnom živote málokedy prežívame emócie tak intenzívne.

Originalita Widłakových textov spočíva v tom, že nechce zobraziť radosť tak naivne; nepomáha si žiadnymi presladenými skratkami. Naopak, ukazuje, že radosť sa dá nájsť aj vo veľmi nepoetických každodenných situáciách, ako je čakanie na autobus, hmla, cestovanie výťahom.

Kunderova múdrosť

Jednou z hlavných myšlienok knihy je teda banálna, ale pravdivá múdrosť, že život nie je len o narodeninách, oslavách, dovolenkách, detských centrách – silných zážitkoch a emóciách. Každodenné drobné potešenia sú menej viditeľné, ale treba ich vedieť nachádzať. Život nemôže byť o čakaní na niečo veľké. Presne ako tvrdí Milan Kundera: tí, čo túžia prežívať dobrodružstvá ako z románov, nevedia, čo činia.

Widłak toto posolstvo nijako nevnucuje, necháva na čitateľov, nech ho objavia sami. Rozprávač sa drží v úzadí, presne ako pán Guľôčka pri výchove svojich „zvieratiek“. Pán Guľôčka je rodič, ktorý nerieši situácie namiesto detí. Hoci ako dospelý vie problémy predvídať na sedem míľ dopredu, nechá ich rozvinúť do štádia, keď je už aj deťom jasné, že urobili chybu.

Pán Guľôčka – psychoterapeut

Pán Guľôčka je ako psychoterapeut – svojich zverencov väčšinou len pozoruje a nehodnotí ich, nesnaží sa im zasahovať do života, nevnucuje im svoje názory, ale nechá ich, nech sami zistia, ako sa v jednotlivých situáciách cítia, čo im je príjemné, čo ich rozčuľuje a prečo. Nechá ich aj vyhádať sa – vie, že nakoniec dospejú ku kompromisnému riešeniu. Je to rodič ako z psychologickej príručky o výchove, rodič, ktorý aplikuje obľúbenú poučku psychológov: deti netreba vychovávať, len sprevádzať. A keďže Widłak je fantastický pozorovateľ „detskej dušičky“ (jeho knižky mi pripomenuli rovnako skvelú knihu o detskom videní sveta od Ruda Slobodu; recenzia tu), séria o Guľôčkovi vlastne príručkou rodinného spolužitia aj je.

Wojciech Widłak však neservíruje čitateľom ústami pána Guľôčku životné múdrosti typu všetko zlé je na niečo dobré. Po prvé, deti ani zďaleka nemajú takú záľubu v induktívnom myslení ako dospelí, a po druhé, bolo by to neznesiteľne poučné. Ale Wojciech Widłak ich dokáže podať tak, že ich (niekedy s pomocou dospelého) pochopia a prijmú aj malé deti.

Jediná detská knižka, pri ktorej sa čitatelia zamýšľajú, prečo v nej vystupujú zvieratá

Zverencami pána Guľôčku sú tri zvieratká – pes, kačka, mucha. Na tom by nebolo nič nezvyčajné. Vo väčšine kníh pre malé deti vystupujú zvieratá, ktoré rozprávajú ľudskou rečou, obliekajú sa, jedia ľudské jedlo, chodia do školy, bývajú v ľudských domoch, a nikomu to nie je čudné. Zvieratá sú hlavnými postavami aj v pánovi Guľôčkovi, ale tu sa Wojciechovi Widłakovi podarilo takmer nemožné: čitateľ cíti rozpor medzi ich zvieracou podobou a ich komplexným vnútorným prežívaním. Guľôčkove zvieratká nie sú ani dobré, ani zlé, ani nijak inak sploštené, ako to v detskej literatúre býva. Dokonca nie sú ani racionálne.

A presne v tejto iracionalite, fantáziách (ach, keby sa tak dalo ísť aj hore kopcom tak, že sa človek spúšťa, pomyslí si kačka) a bláznivých nápadoch (psík si zasadí dvojeurovku do kvetináča, aby sa mu peniaze rozmnožili), sa detskí čitatelia bezpečne spoznajú, takisto ako v každodenných situáciách, ktoré hrdinovia v knižke prežívajú. Čitatelia naisto vedia, že hlavné postavy kratučkých poviedok sú vlastne tiež deťmi, preto je kontrast s ich zvieracou podobou taký (naschvál) rušivý.

Smiešne mená ≠ smiešna kniha

Takisto ako ich mená – kačka sa volá Katastrofa, psík Pľuzgierik. Znejú ako mená postáv zo skeču nejakého stand-up komika, ale tu sú to jednoducho len náhodné mená. Nik sa nezapodieva tým, ako tieto mená dostali, nikto sa z nich nevysmieva, nie sú na nich založené žiadne humorné situácie. Pre Widłaka je to len ďalší spôsob, ako narúšať očakávania čitateľa. Smiešne mená ≠ smiešna kniha.

Tretím zverencom pána Guľôčku je mucha Bzuk-Bzuk, ktorá vydáva jediný zvuk (bzuk-bzuk), preto nikto presne nevie, čo si myslí, hoci emócie dávať najavo vie. Kým prví dvaja súrodenci majú nie veľmi vábne mená, tretí člen má podobu otravného hmyzu. Inak je však prirovnanie maličkého dieťatka (ktoré ešte nevie hovoriť, ale už sa nekoordinovane pohybuje rýchlosťou svetla po celom byte) k muche celkom výstižné. 🙂

Kačka a psík nie sú žiadne plyšáky

Dvaja starší súrodenci, Katastrofa a Pľuzgierik, majú úplne rozdielne povahy. Kačka je zarytá pesimistka, ktorá dopredu vo všetkom vidí katastrofu; je netrpezlivá, hnevlivá, ale priebojná; Pľuzgierik je zase pokojnejší a umiernenejší, ľahšie pristúpi na kompromis. Nie je egocentrický a viac si všíma okolie, občas až obsedantne, a všetko potrebuje zatriediť. V porovnaní s kačkou je bojazlivejší, ale väčšinou máva dobrú náladu.

Skrátka, nie sú to žiadne rozprávkové postavy, ale deti z mäsa a kostí. Nadpozemsky ideálnou postavou je len pán Guľôčka. Kvôli motýliku a zopár autobiografickým narážkam z textu som si najprv myslela, že ním je vlastne sám Widłak (mínus pár kíl). Ako však hovorí autor v tomto videu, postavu pana Kuleczku vytvorila ilustrátorka ešte predtým, ako sa spoznala s Widłakom.

Realistické nie sú len postavy, ale aj situácie odpozorované zo života. Tento dojem ešte umocňuje, že v texte sa často objavujú veci, ktoré súvisia s niečím, čo sa stalo predtým. Rozprávač to nijako nekomentuje. O to väčšia je radosť čitateľov, keď tieto skryté súvislosti objavia. Občas tak odhalia aj skryté motivácie postáv.

Toto všetko dokopy vytvára dojem, že si čítate príbehy o vlastnej rodine. Preto neviem pochopiť, prečo zvieratá pánovi Guľôčkovi vykajú. Netuším, či je to chyba prekladateľa, alebo či to tak je v origináli. Podľa interakcií zvierat je úplne jasné, že ide o súrodencov a pán Guľôčka je ich otec, dedko alebo pestún, ktorý sa o nich stará, preto vykanie pôsobí naozaj čudne. Všimla si to dokonca aj osemročná dcéra.

Prečítané leto: ako sa balí kufor

Keďže sa práve začal ďalší ročník projektu Prečítané leto a prvý týždeň sa číta o batohoch a kufroch, tak ešte spomeniem, že jedna z kapitol 1. dielu sa nazýva Kufor. Ako sa práve v týchto dňoch presviedča veľa rodičov vrátane mňa, pozorovať akékoľvek dieťa pri balení na výlet je veľká zábava.

Guľôčkovi zverenci si zbalili: celú sadu nožov (lebo jeden sa môže zlomiť); náplasť s obväzom (pretože s nožom sa dá ľahko poraniť); obrus (lebo taký pekný tam určite nebude); stôl (čo keby tam náhodou žiadny nebol); čiapky a rukavičky (keby sa ochladilo); spoločenské hry (aby sa nenudili); štyri lopty (aby sa každý mohol zahrať so svojou); metličky na šľahanie (keby dostali chuť na snehové pusinky); výstroj na potápanie (nikto nemôže vedieť, či sa v blízkosti horárne nenachádza nejaké more); dúhové rolky krepového papiera (na výzdobu, keby náhodou usporiadali ples); polovicu knižnice a ďalšie veci. Presne takto nejako to vyzeralo aj u nás. Práve pri balení sa krásne ukazuje stret detskej logiky a fantázie s činnosťami vyžadujúcimi praktické riešenia.

Komu je séria Pán Guľôčka určená

Deťom asi od štyroch-piatich rokov. U nás doma knižka jednoznačne zabodovala najmä na najmladšom fronte, krátko pred šiestymi narodeninami. Zhruba takýto vek majú aj hlavné postavy, Katastrofa a Pľuzgierik. Widłak ich vek, samozrejme, nikde presne neuvádza, ale ak máte dieťa v tomto veku, zaručene sa v nich spozná. O tri roky staršej dcére už knižka pripadala ako „pre bábätká“. 🙂

Knihu Pán Guľôčka, druhý diel s podtitulom Krídla a tretí diel s podtitulom Radosť vydalo vydavateľstvo Slniečkovo v rokoch 2016, 2018 a 2020. Knižky majú 56 strán a rozmer 215 × 235 mm. Prvý diel je vypredaný, druhý kúpite tu, tretí tu.

DENNÍK ANNY FRANKOVEJ. KOMIKS (Ari Folman, David Polonsky) – recenzia

Anna Franková v lockdowne

Anna Franková bola rovesníčkou mojich starých rodičov. Preto si ju viem živo predstaviť ako 92-ročnú babičku, ktorou by dnes možno bola. Anna však navždy zostala tínedžerkou. So všetkým, čo k tomu patrí. Je to živé dievča, ktoré sa hnevá, uráža, nudí, protestuje, trpí sebaľútosťou, nerozumie si s matkou, dospieva – dievča, ktorému bude rozumieť aj dnešná generácia YA. A zvlášť v čase protipandemických lockdownov. Takéto načasovanie určite nebolo plánované, ale vyšlo dokonale. Vzťahová ponorka medzi obyvateľmi malého bytu, žiadni kamaráti, obmedzené možnosti fyzického pohybu, vzdelávania a trávenia voľného času, jednotvárna a nechutná strava, nemožnosť úniku z tejto hrôzy bez konca – to všetko prispieva k depresívnym stavom Anny Frankovej a bude povedomé aj dnešným mladým.

Na rozdiel od mnohých iných kníh o vojne, táto nechce čitateľa citovo vydierať kompiláciou krutostí – veď Anna bola v úkryte od najhorších podôb vojny v podstate uchránená. Keďže Anninu situáciu teraz čiastočne prežívame všetci, na podobné problémy sme si už trochu zvykli. Dokonca aj na pocit akútneho ohrozenia vlastného života a života svojich blízkych sa dá do istej miery zvyknúť. Preto si myslím, že tí, čo zažili lockdown, budú knihu čítať inak ako generácie pred nimi. Možno s menšou ľútosťou, ale o to viac sa s ňou dokážu identifikovať.

Anna Franková navyše nie je fackovací panák, poľutovaniahodný chudáčik, ktorý by pasívne prijímal údery osudu. Naopak, žije si svoj život tvrdohlavo aj napriek nemu. Je to denník, preto veľkú časť obsahu tvoria jej osobné problémy vo vzťahu k matke, dokonalej sestre, Petrovým rodičom, novému spolubývajúcemu i Petrovi, do ktorého sa nakrátko zaľúbi.

A práve preto, že Anna rieši rovnaké problémy ako všetci tínedžeri, je táto kniha taká pôsobivá. Najsilnejší moment prichádza, samozrejme, s riadkami, kde sa čitateľ dozvie, že Anna nestihla svoj denník dopísať. Žiadny epilóg ešte nepôsobil tak odtrhnuto od zvyšku textu ako tento, kde neznámy rozprávač oznamuje suchým a vecným tónom, že Frankovcov zrejme niekto udal a celá rodina s výnimkou otca zomrela v koncentračných táboroch. Celý predchádzajúci text akoby implodoval do týchto pár hrozne ťaživých slov, tak ako hviezdy vo vesmíre.

Hoci mnohí ilustrátori rafinovane využívajú biele stránky ako absenciu farby či dokonca akýchkoľvek ilustrácií (napríklad Marianne Dubuc, recenzia tu), biela nikdy nebola belšou a prázdnejšou ako na stránke, ktorá nasleduje po vete: Tu končí denník Anny Frankovej.

Ilustrácie

Knižku som si zo Slovartu objednala v momente, keď som zistila, že autorom je Ari Folman (Valčík s Bašírom). Pochváliť však treba aj ilustrátora Davida Polonskeho (S Folmanom spolupracoval aj na Valčíku). Vytvoriť komiksovú adaptáciu najznámejšieho denníka bola naozaj ťažká úloha.

Keď s touto žiadosťou oslovili Ariho Folmana, považoval to za takmer nemožné. Sila Anninho denníka spočíva v tom, že nie je len štylizovaným literárnym dielom, ale je v prvom rade skutočným denníkom. Adaptácia (odhliadnuc od toho, že Anna ho už prepisovala s literárnymi ambíciami), nech by bola akokoľvek vydarená, nikdy nebude taká pôsobivá ako originál, pretože čitateľ čiastočne stratí pocit, že ide o reálnu postavu. Komiksovú (filmovú, divadelnú, rozhlasovú…) Annu viac vnímame ako jednu z mnohých literárnych postáv než ako dievča, ktoré by dnes mohlo byť niekomu prababkou.

Literárna forma komiksu – žánru šmolkov a batmanov – denníku z autentickosti nevyhnutne uberá ešte viac. Výborne sa s týmto rozporom pohral Art Spiegelman v najslávnejšom vojnovom komikse Maus, kde sú postavy rozdelené podľa národností na myši, mačky a iné zvieratá. Ako si s týmto problémom poradil ilustrátor Polonsky?

Na jednej strane vykresľuje Annu aj ostatných obyvateľov bytu na ulici Prinsengracht č. 263 v Amsterdame veľmi realisticky. Annine večne strapaté vlasy, ktoré sú – na rozdiel od účesu vždy dokonale upravenej sestry Margot – rovnako neposlušné ako Anna; malé gesto, ktorým si pridržiava vlasy, keď sfukuje sviečky na narodeninovej torte – všetky tieto drobné detaily robia z Anny veľmi živú postavu. A mnohokrát sú aj veľmi výrečné. Jej zhrbený chrbát, znudené pózy, energické gestá a expresívna mimika hovoria za všetko. Anniným protipólom je pani van Daanová, s ktorou si Anna zo všetkých nútených spoločníkov rozumie asi najmenej. V jej neprirodzene vystretom chrbáte jasne čítate jej afektovanosť, nabubralosť („Celý život som bola dámou a dámou aj zostanem, nech sa deje, čo sa deje!“).

O čo je teda ukrátený psychologický portrét obyvateľov úkrytu v textovej časti knihy, o to ho dopĺňa obrazová časť. Čím viac si tieto detaily pozeráte, tým viac túto knihu milujete.

Baziliškovia z Muchovho plagátu

Najlepšie sú však pasáže, kde si Anna púšťa fantáziu na špacír – tu si mohol dovoliť uletieť aj ilustrátor. Hádajúci sa dospelí sa menia (ako sa na správny komiks patrí) na odporných baziliškov chrliacich oheň, a to všetko v secesnom štýle ako z Muchovho plagátu (v knihe nájdete viacero narážok na ďalšie slávne obrazy). Tisíc drobných obmedzení Anne každý deň pripomína, že je vojna. Pritom toto 13-ročné dievča, ktoré sa nemôže na ulicu pozrieť ani spoza okna, netuší, čo to vlastne vojna je. V nočných morách si ju predstavuje ako abstraktnú tmavosivú všepohlcujúcu hmotu. Vojna však vždy má množstvo očí, ktoré hľadia práve na ňu.

Čo sa deje v koncentračných táboroch, to ešte presne nevedia v tom čase ani dospelí. Anne pracovné tábory kvôli prísnej disciplíne pripomínajú výjavy zo starovekých egyptských obrazov. Nádherne absurdný je aj obrázok, ktorý ilustruje chýr, ktorý sa medzi susedmi šíril po zmiznutí Frankovcov. Ich rodinu vraj nemecký dôstojník prepašoval do Švajčiarska. Na obrázku vidieť Frankovcov, ako na lyžiach (s Alpami v pozadí) stúpajú do kopca a priamo na vrchole výstupu ich pred bankou víta uniformovaný člen Švajčiarskej gardy so slovami: „Dobrý deň, banku čoskoro otvoria. Zrejme v nej chcete uložiť nejaké židovské peniaze, však?“

A paradoxne práve tieto absurdno-ironické predstavy mladého dievčaťa, ktoré si nevie vysvetliť, čo sa to okolo neho deje, ešte prehlbujú psychologický portrét Anny a zároveň dávajú knihe šťavu.

Dúfam, že rovnako ako Anna dokázala využiť nútenú izoláciu na prepísanie svojho denníka do knižnej podoby, tak aj pandémia bude mať svoje literárne Anny Frankové. S menej strašidelnými epilógmi.

Komu je Denník Anny Frankovej určený

Nedá sa zovšeobecniť, pre aký vek je táto kniha vhodná. Deti, ktoré sa nezvyknú príliš vcítiť do knižných postáv, ju zvládnu už od 9 rokov. Citlivejším povahám odporúčam ešte trochu počkať. A to aj napriek tomu, že, ako som napísala, nie je to žiadny krvák.

Niektorým rodičom by mohla prekážať aj scéna, kde Anna podrobne oboznamuje Petra so ženskými pohlavnými orgánmi.

U nás je ešte Anna ukrytá v tajnej skrýši, ale už sa teším na to, ako moje deti trochu vyrastú, aby som im ju mohla dať čítať. Nielen preto, aby chápali, že vojna nie je cool, ale aj preto, že je to hodnotná kniha, ktorá ich bude určite baviť.

Bonus

Na tejto stránke si môžete prezrieť úkryt rodiny Frankovcov.

Denník Anny Frankovej bol preložený do 70 jazykov a jeho literárnych, filmových a divadelných adaptácií je tiež aspoň toľko, naposledy Annu zaradilo do svojho repertoáru SND. Na Youtube som našla tento animák, ktorý podľa mňa zabil všetku autentickosť pôvodného diela, hoci vraj získal nejaké festivalové ocenenie. Uvádzam na porovnanie, o koľko lepšie tému spracovali Ari Folman s Davidom Polonskym. Neviem sa dočkať ich filmovej verzie. Tá by mala byť hotová v roku 2022.

Na Youtube nájdete aj tento film

Denník Anny Frankovej nie je jediná komiksová adaptácia originálneho diela. Anne Franková – komiksový životopis vyšiel v českom vydavateľstve Paseka.

Denník Anny Frankovej vyšiel v roku 2020 vo vydavateľstve Slovart. Má 160 strán a rozmer 168 × 240 mm. Vytlačili tlačiarne . Knihu si môžete kúpiť tu.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

ÚTEK (Marek Vadas, Daniela Olejníková) – recenzia

Túto knižku som deťom (a sebe 🙂 ) kúpila kvôli ilustráciám Daniely Olejníkovej, ktoré, ako zvyčajne, nesklamali (len za túto knihu získala celú zbierku ocenení: Bienále ilustrácií Bratislava 2017: Zlaté jablko BIB; Najkrajšie knihy Slovenska 2016, Cena Ministerstva kultúry SR za ilustrácie). Hoci je Marek Vadas známy spisovateľ (Anasoft litera, nominácia na cenu René, ocenenie Bibiany), nečakala som, že by ma mohla textová časť obzvlášť zaujať. Niežeby motív emigrácie nebol zaujímavý, ale pri tejto a podobných aktivistických témach súčasnosti sa niekedy stáva, že vydavateľstvá produkujú buď katastrofálne triviálne a nudné alebo neznesiteľne poučné detské publikácie. Moje deti na takýto umelý aktivizmus asi majú vyvinutý šiesty zmysel, lebo mi takto odmietli dočítať už niekoľko kníh, hoci aj mali špičkové ilustrácie.

Angažovaná literatúra nemusí byť nudná

Príkladom, ako sa to robiť má, je podľa mňa Největší přání (opäť ilustrovala Daniela Olejníková, recenzia tu) alebo skvelá Egaliterra. A fantastický Útek, pretože Vadas spisovateľ zvíťazil nad Vadasom aktivistom. Toto nie je príručka občianskej výchovy napísaná na objednávku alebo z vnútorného pocitu, že niekto to napísať musí. Útek je ozajstná literatúra a podľa mňa jedna z najlepších pôvodných slovenských detských kníh posledných rokov. Neviem, či jej v počte prekladov do cudzích jazykov môže konkurovať iný slovenský titul pre deti. Útek napríklad vyšiel aj v českom vydavateľstve Labyrint.

Nakoniec ma teda textová časť zaujala viac ako ilustrácie – a tým nechcem vôbec kritizovať prácu Daniely Olejníkovej. Útek je príbeh chlapca, ktorý sa po útoku potulného psa naučí behať rýchlejšie než ostatní a čoskoro túto výhodu využije, keď sa v jeho meste začnú rozťahovať chamtivé obludy. Tie sa napchávajú až do prasknutia (doslova!) a každá prekŕmená obluda sa rozletí na mnoho kúskov, z ktorých vyrastú ďalšie nenásytné obludy.

Malý princ po vadasovsky

Podobné šialené metafory a magické prvky sú v celom texte, keď chlapec s otcom putujú rôznymi mestami a dedinami. Ľudia v každej obci majú inú povahu: v jednej majú namiesto hlavy pečiatky, takže tam chlapca takmer zavrú do väzenia za to, že nemá doklady. V inom meste majú ľudia viacero končatín – je to brloh zlodejov. Nie všetci sú vyslovene zlí – častokrát sú len nevšímaví a zahľadení do seba. Najlepšie sa chlapec s otcom cítia v meste tanca s dobrosrdečnými a pohostinnými ľuďmi. Tí sa však vo svojej bezstarostnosti nevedia brániť vonkajším nástrahám. Táto prehliadka rôznych povahových typov určite mnohým pripomenie Malého princa.

Za divokými metaforami cítiť reálne charakterové črty. Realite zodpovedá aj celkový obraz kontinentu: je rozdrobený na malé klany, z ktorých každý má vlastnú mentalitu, zvyky a zákony. Veľkú časť z nich však spája nestabilita a hrozba externého útoku; vojna a strach sa prelievajú z jednej krajiny do druhej.

Celý život Mareka Vadasa sa točí okolo čierneho kontinentu a aj v tejto detskej knihe cítiť jeho veľkú lásku k Afrike aj úprimnú obavu, či toľké nástrahy zvládne. Na stránke Anasoft litera som sa o ňom dokonca dočítala, že v malom kamerunskom kráľovstve Nyenjei pôsobí ako poradca kráľa. Tiež sa tam píše, že „jeho rukopis je ovplyvnený africkým štýlom rozprávania, v ktorom sa mieša skutočnosť a fantázia, mágia a čierny humor, absurdita a temné existenciálne tóny.“ Všetko toto presne sedí (až na ten čierny humor) aj na Útek.

Kafka po vadasovsky

Shaun Tan jasne ukázal, že aj kafkovské témy dokážu deti zaujať a Marekovi Vadasovi sa tiež podarilo vytvoriť niekoľko takýchto vydarených kafkovsky absurdných situácií. Chlapec musí z mesta pečiatkových ľudí ujsť, lebo nemá nárok na štempeľ – nemajú s otcom papier, na ktorý by im ho dali. Dospelý, samozrejme, rozumie, že sa tu hovorí o povolení na pobyt a dokladoch, ale keď na tieto situácie hľadíme detským pohľadom, ich absurdnosť bije do očí.

Rovnako ako obrázok afrického chlapčeka bez domova v tričku brazílskeho futbalového tímu – Daniela Olejníková jeho bezprizornosť nemohla vyjadriť lepšie.

Šťastný koniec pre deti, tragický pre dospelých: ako jedna kniha môže mať dve rozuzlenia

Záver príbehu ma úplne dostal. Keďže sme si knihu dopredu prelistovali, vedela som, že chlapec sa na konci stretne so svojím otcom, od ktorého sa oddelil v polovici putovania. Happy ending, je to predsa detská knižka. Keď sme sa však k záveru dočítali, spadla mi sánka. Šťastný koniec kniha naozaj má, ale len pre malých čitateľov. Tí starší pochopia narážky, že stretnutie otca so synom sa odohráva v nebi. V diaľke dokonca vidieť aj chlapcovu mamu, ktorá zomrela pri jeho pôrode. Milujem detské knižky, kde autor vloží aj druhú vrstvu pre dospelé oči. Ale ešte som nevidela, aby sa niekomu podarilo paralelne zakódovať do príbehu dve úplne protichodné interpretácie (buď sa chlapec z horúčky vylieči alebo jej podľahne). Geniálne!!

Komu je kniha Útek určená

Knižku som kúpila hneď, ako vyšla. V tom čase však bolo naše staršie dieťa ešte veľmi malé a Útek sme museli odložiť hneď po prvých stránkach. Potom sme naň trochu pozabudli a do konca sme ho dočítali, až keď mala dcéra sedem rokov. Oplatilo sa počkať. Text ju zaujal rovnako ako mňa, najmä magické prvky v kombinácii s realistickými situáciami.

Knihu Útek vydalo v roku 2016 vydavateľstvo BRaK. Má 48 strán a rozmer 235 × 210 mm. Kúpiť si ju môžete tu.