Shaun Tan, „nobelovkár“ za detskú literatúru, je jeden z mojich obľúbených autorov detskej literatúry; jeho Pravidla léta sú podľa mňa asi najlepšia detská kniha. V jeho tvorbe sa to hemží všelijakými čudnými potvorami, patvormi, sci-fi strojmi. Ale najuletenejšia je, aspoň pre mňa, práve jeho Cikáda. Paradoxne, lebo na jeho pomery je táto kniha výnimočne realistická. Surrealistické kreatúry zmizli, zostala len surrealistická hra svetla a tieňa. Vystupujú tu len obyčajní ľudia a jedna cikáda. Ľudia aj prostredie, v ktorom pracujú, sú vyobrazení až mrazivo detailne a verne.
Kafka v Metamorfóze použil ako symbol sociálneho vylúčenia, pocitu čudnosti, absurdnosti a znechutenia zo seba samého muža meniaceho sa na chrobáka. Shaun Tan zašiel ešte ďalej. Eric je tieň? plameň? list? vidlička? kvietok? mimozemšťan? Nevedno. Nijako nevieme uchopiť jeho identitu a ani vysloviť jeho meno – preto nám blahosklonne dovolil, aby sme ho volali Eric. Ale rovnako zvláštne sa cíti aj on v našom svete. Eric je totiž zahraničným študentom, ktorý prišiel na výmenný pobyt. Všetko, s čím sa stretáva, aj tie najbežnejšie veci, sú preňho nové. Aby autor zvýraznil pocit kultúrneho šoku, zmenšil ho na veľkosť orecha. Z tejto perspektívy bezbranný Eric objavuje náš svet, svet ľudí. V orechovej mierke vníma okolie inak ako my a pýta sa zvedavé otázky, na ktoré nevieme odpovedať. Pokračovať v čítaní: ERIK/ERIC (Shaun Tan) – recenzia
Čo si z prvého domu v detstve pamätáte vy? Mne sa vždy ako prvá, neviem prečo, vybaví chodba. Nakresliť jej pôdorys by som už asi presne nevedela, ani určiť farbu stien, spomínam si skôr na pocit bytia v chodbe, pocit, ktorý v mozgu blúdi úplne inými synapsiami ako slová. A toto je podľa mňa aj najzaujímavejšia myšlienka tejto knižky: uvedomenie si, že naše životy do veľkej miery určujú banálne veci ako trebárs modré svetlo z prvej kapitolky knižky (alebo obrazovky 🙂 ).
Autori detských kníh občas dostávajú poriadne krkolomné zadania. Ester Stará v knihe Největší přání napríklad musela do jednej knižky vtesnať tému chudoby, nerovnosti rozdelenia zdrojov, ekológie, nadvýroby, globalizácie, migrácie, sociálnej izolácie – a zvládla to perfektne, ako som písala tu. Tvorcovia knižky Kde je Ester N? mali možno ešte ťažšiu úlohu – opísať fungovanie galérie a podstatu umenia tak, aby zaujali detských čitateľov. Pôvodne sa o to pokúsili zamestnanci SNG – a vzdali to. Takéto zadanie si vyžadovalo hotového spisovateľa, preto galéria oslovila autorku jednej z najpredávanejších slovenských kníh pre deti – oceňovaných Hlbokomorských rozprávok (recenzia tu). Okrem toho, že Monika Kompaníková je naozaj výborná autorka, bol to aj dobrý marketingový ťah – za pár dní sa kniha v Martinuse i Artfore vyšvihla medzi najpredávanejšie tituly. Obrovskú zásluhu na tom má aj mladá ilustrátorka Barbora Idesová.
Máloktorá z inštitúcií, ktoré majú v názve „slovenská“ a „národná“, je taká moderná ako SNG
Knižka vyzerá presne tak, ako od reprezentatívnej publikácie umeleckej inštitúcie očakávate – je nádherná. V súčasnosti sa veľa hovorí o mladej talentovanej generácii slovenských ilustrátorov a touto knihou sa medzi nich zaradila aj v Prahe žijúca Idesová. Odvážny ťah zo strany galérie, zveriť takúto dôležitú knihu niekomu, kto prakticky nemá žiadne skúsenosti s väčšími projektmi, sa vyplatil. Na jej obrázky sa s deťmi nevieme vynadívať.
SNG pod vedením Alexandry Kusej svoje muchy určite má (aféra s nevydareným a predraženým webom), ale jednu vec podľa mňa robí riaditeľka fantasticky – myslí v prvom rade na návštevníkov, dokonca i detských. Galéria sa otvára laickému svetu ako máloktorá podobná inštitúcia na Slovensku, a teraz už aj doslova (prestavbou). Snaží sa zlomiť imidž galérií ako skostnatených historických reliktov, ktoré fungujú ako uzavretá spoločnosť. Do tejto koncepcie presne zapadá aj vydanie knižky o SNG pre deti. Aby som z riaditeľky nerobila vizionárku – podobných publikácií už vo svete vyšlo viacero, napríklad výborný český komiks Proč obrazy nepotřebují názvy. Jeho autor, Ondřej Horák dokonca pre SNG spoločne s Davidom Kalikom vytvoril aj skutočne interaktívnu video-loptovú inštaláciu pre deti. Ak ste ju ešte nevideli, určite sa choďte pozrieť!
Potkan v galérii alebo čo sa stane, keď sa stratíte v budove, ktorá má tridsaťtisíc metrov štvorcových
Detské knihy Moniky Kompaníkovej sú také skvelé preto, že ich píše pre svoje deti. Keďže tie už od čias Hlbokomorských rozprávok podrástli, Kde je Ester N? je určená starším deťom. Z textu cítite, že autorka túto vekovú kategóriu dôverne pozná a vie sa dokonale vcítiť do jej vnímania. Veľká časť opisu galérie je založená na kontrastoch (voľné priestranstvá v sálach, kde každé dielo má vlastný podstavec, aby mohlo vyniknúť, porovnáva s neupratanou Esterinou izbou) a pocitoch (pocit harmónie, uvoľnenia v galérii, prepchatá električka a zhon mesta). Čím viac času však Ester strávi v nočnej galérii, tým viac analógií s vlastným životom a domovom nachádza. Kým zo začiatku ju vytŕčajúca Dedečkova prístavba desí (ako mnohých Bratislavčanov :)), na konci sa v budove orientuje a cíti ako doma.
Aby malí čitatelia vydržali počúvať o všetkých možných oddeleniach a zamestnancoch galérie, spisovateľka do textu vložila aj detektívne a mysteriózne prvky. Hoci tajomná atmosféra sa smerom ku koncu vytráca, dcéra sa rozuzlenia nevedela dočkať. Dej je jednoduchý: školáčka Ester sa pred dažďom ukryje v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie. Unavená zaspí. Keď sa prebudí, v galérii je pusto, zhasnú svetlá a stratí sa jej domáce zvieratko – potkan Ernest. Našťastie natrafí na elektrikára Antoša, ktorý ju prevedie všetkými miestnosťami. Pátranie po potkanovi z diaľky sleduje čudesná bytosť – maska, ktorá všade necháva tajomné odkazy.
Ester superstar. Foto z prezentácie knihy.
Vzory v práčke
Knižka sa končí – ako inak – šťastne. Ester nájde svojho potkana, malý chlapec Erik sa s mamou kurátorkou vráti domov a elektrikár Antoš (nedozvieme sa, či je to krstné meno alebo priezvisko :)) sa môže spokojne venovať svojej obľúbenej činnosti – rozpletaniu káblov. „Krása sa dá totiž nájsť všade,“ to je posledná veta knihy. Je to aj motto knihy, ktoré autorka rozvíja na viacerých miestach. Opäť sa snaží nájsť paralely medzi galériou a bežným životom. Krása a kultúra nemusia byť len inštitucionalizované. Je to prirodzená potreba človeka, o ktorej generácia homo instagramiensis vie svoje. Ester vníma magickú atmosféru večernej Bratislavy, rada experimentuje s fotografickými filtrami a výrezmi, v mobile vytvára vlastné abstrakcie. V bubne otáčajúcej sa práčky s radosťou objavuje tvary, vzory. Monika Kompaníková ukazuje, že každý z nás vníma isté estetické kategórie. Vysoké umenie sa väčšinou veľmi dôrazne dištancuje od takéhoto súkromného instantného „umenia“. Autorka však medzi nimi stavia most a približuje tak elitárske a akademické prostredie dieťaťu 21. storočia tak, aby ho nevyľakala. Reportáž RTVS z prezentácie knihy nájdete tu.
„Čo vidíš?“ Antoš odkryje obraz na stojane.
„Ženu, ktorá má v rukách niečo krvavé, a nechce sa na to pozerať.“
„Tak vyzerá obraz po reštaurovaní. Je to svätá Praxedis a pred štyristo rokmi ju namaľoval taliansky maliar Simone Pignoni. Keď však prišiel obraz zo zbierky grófa Pálffyho do tejto dielne, ženu, ktorá vyzerala, akoby sa modlila nad akousi nádobou zakrytou vekom, volali Mária Magdaléna. Autorom mal byť Pignoniho učiteľ Francesco Furini. Reštaurátori ho skúmali a zistili, že v devätnástom storočí obraz niekto premaľoval. Vyčistilo ho a tú nepôvodnú premaľbu odstránili.“
„A nebol by krajší bez tej krvi?“
„Možno aj vtedajšiemu majiteľovi sa stekajúca krv nepáčila a dal ju preto premaľovať, no v umení nie je dôležité to, či je obraz pekný alebo škaredý, ale či ťa inšpiruje, či v tebe vyvoláva nejaké pocity, alebo či ti otvorí dvere do nejakého iného sveta. Možno ti dá odpoveď na otázku, s ktorou ti nikto iný nevie pomôcť, a možno si vďaka nemu ty sama nejakú otázku položíš. Starým sochám a obrazom sa reštaurátori snažia vrátiť tú najpravdivejšiu formu, aby sme ich mohli vidieť tak, ako ich videli ich autori vtedy, keď ich vytvorili.“
Táto kniha je úplný poklad. Všetci by sme chceli, aby naše deti rozumeli kultúre, ale ako na to? Aké ťažké je rozprávať sa s deťmi o týchto témach, viem svoje. Nedávno ma dcéra prekvapila, keď ma poprosila, aby som vypla béčkovú disneyovku v televízii. Hoci princezné u nás letia, táto bola neznesiteľne gýčová aj pre jej šesťročnú hlavičku. Bola som hrdá na jej vkus a aj som jej to povedala. Odvtedy sa ma pri každej animovanej rozprávke pýta, čo sa mi na nej páči/nepáči. Ako ťažko sa mi niekedy hľadajú slová!
Kde je Ester N? je presne o tom. Je to návod rodičom, ako deťom ukázať, čo je na umeleckých dielach cenné, čo je prekonané, prečo si nie každá maľba zaslúži miesto v depozitári galérie, a kto určuje, ktoré diela sa tam dostanú. Monika Kompaníková zvládla vysvetliť podstatu umenia postupným dávkovaním poučiek zasadených do napínavého deja. Pri prvom čítaní dcéra sledovala najmä ten, ale pri druhom už bol čas aj na dovysvetľovanie a zvedavé otázky. Už dávnejšie som si všimla, že ak je v knihe niečo nedopovedané, deti sa k nej omnoho radšej vracajú. To platí aj v tomto prípade. Potrvá ešte nejaký rok, kým dcéra pochopí všetko, o čom sa tu hovorí. Kým má v texte čo objavovať, Kde je Ester N? ju láka.
Foto: SNGFoto: SNG
„Obrazy a sochy sú ako knihy – treba v nich vedieť čítať. Každá farba, každý predmet, dokonca aj to, ako kto na obraze stojí, aký je vysoký, ako je obraz zarámovaný, nič z toho nie je náhodné. Umelec tým chcel niečo povedať. Vyššie postavy sú dôležitejšie, sú to králi alebo sám Kristus, modré rúcho znamená nevinnosť, drak symbolizuje diabla, meč zasa bolesť. Reštaurátori aj kurátori tento jazyk poznajú a vedia aj zničenú neznámu sochu prečítať a priradiť jej meno, vek, farbu, a vedia ju zreštaurovať tak, aby bola opäť taká, ako keď vznikla.“
„Ja však tejto soche nerozumiem, neviem v nej takto čítať, povie Ester a cíti sa trochu hlúpo, asi ako na hodinách anglickej konverzácie. Keď si prezrie sochu zblízka, vidí odlupujúce sa vrstvy farby, hlbokú dieru namiesto jednej ruky, knihu v druhej ruke a kráľovskú korunu na hlave.
„No, ak mám byť úprimný… ani ja. Niečo som sa za tých skoro dvadsať rokov, čo tu robím elektrikára, naučil, no len zlomok z toho, čo vedia naši kurátori. Ale to vôbec nevadí. Všimni si, ako má madona jemne vyrezanú tvár, ako krásne spod zlatých plátkov presvitá červený podklad, ako zručne jej reštaurátor domodeloval chýbajúci nos. Ty čítaš naozajstné knihy, rozumieš iným príbehom, ale ľudia pred stovkami rokov knihy nemali, nechodili do školy a príbehy čítali väčšinou len z obrazov a sôch v kostoloch. Je dobré vedieť, akí ľudia tu žili pred nami. Ale pozri, ak niečomu nerozumieš, ale páči sa ti to, je to úplne v poriadku.“
Plachty, masky a farebné kruhy
Hlavná téma je jasná – umenie a fungovanie galérie. Monika Kompaníková sem v náznakoch vložila aj ďalšiu vrstvu – svoje obľúbené medziľudské vzťahy. Tie sa prepletajú s motívom masiek a všelijakých plachiet, ktoré zakrývajú diela v depozitároch. Záhadná postava v maske, ktorá prenasleduje Ester po galérii, dodáva deju mysterióznosť. Ale aj keby tu bola len preto, aby deti mohli s farebnými lupami skúmať, čo sa skrýva pod maskou, stálo by to za to. Hoci táto technológia filtrov nie je žiadna novinka (duu Carnovsky v Česku vyšla Hravá anatomie a Hravá příroda), je to prvá takáto kniha, ktorú máme doma. Farebné krúžky sú úžasná zábava. Jasné, že deti si s nimi vymysleli milión nových hier.
Zadanie od SNG zjavne znelo: vytvoriť interaktívnu knihu. Určite pri čítaní majte tiež poruke mobil alebo tablet. Na konci knižky je síce krátky katalóg diel, o ktorých sa v texte píše, ale pravdepodobne si ich budete chcieť aj vygúgliť, napríklad na Webe umenia.
Foto: SNG
Komu je kniha Kde je Ester N? určená
Deťom od 8 rokov, ale určite ju zvládnu aj trpezlivejší šesťroční čitatelia.
Kniha Kde je Ester N? vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Slovenskej národnej galérie. Má 88 strán a rozmer 200×250 mm. Kúpiť si ju môžete tu.
Knihu mi na recenziu venovala SNG. Fotografie uverejňujem s ich súhlasom. Autorom označených fotografií je SNG.
Každý rok zabudnem, aká je jar nádherná, voňavá a chutná, a každý rok to všetko s úžasom objavujem odznova. Do tejto romantickej atmosféry som chcela vybrať nejakú nežnú knižku o stromčekoch, kvietkoch, veselých zvieratkách… Ale nie, v našej knižnici nič také nemáme. Aj dnes to teda bude poriadny intelektuálsky nášup 🙂 .
Každá knižka s menom Wolf Erlbruch na obálke automaticky pritiahne moju pozornosť. Pozrite si túto úžasnú animovanú poctu nemeckému ilustrátorovi. Video vzniklo pri príležitosti udelenia Ceny Astrid Lindgren. Okrem nej získal aj Cenu Hansa Christiana Andersena – obe považované za „nobelovku“ v detskej literatúre – ocenenie Bologna Ragazzi Award a mnohé iné.
Na žiadnu z nich sa Medveď, ktorý tam nebol vôbec nepodobá. K tomuto textu ani ilustrácie nemohli byť iné ako radikálne odvážne. Zjavne sa nemajú páčiť, skôr vyrušiť. Vyvolať akúkoľvek reakciu, hoci aj negatívnu. Táto kniha sa jednoducho nedá čítať pasívne. Pozadie je (schválne) rozmazané, ako fotky v treťotriednom periodiku lokálneho významu. Ako 3D obrázok bez 3D okuliarov. Ak vás toto nenahnevá, tak postava „medveďa“ určite. Ktorý hlavný hrdina je hrbatý? A k tomu ten nahlúply úsmev, až podozrivo široký. Kto chce, zbadá tu aj skrytú narážku na hnutie Hippies. Hmmmm.
Áno, možno niekde v pozadí Erlbruch zašifroval aj odkaz na drogy (ten medveď má podozrivo veľké oči 🙂 ), neviem. Ale to, že z knižky nikdy nebola masovka, s tým určite nesúvisí. Text je totiž ešte väčšia nálož ako ilustrácie. Je to najodvážnejšia detská kniha, akú som kedy držala v rukách. Načrtávajú sa tu spory z hardcore filozofie a logiky. Napríklad môžu si ľudia v komunikácii meniť jazyk, ako sa im zachce, ako to robí Humpty Dumpty z Alice? Je nič súčasťou všetkého?
„Nemôžem teraz hovoriť,“ povedal Tučniak, „Mám veľa práce.“
„A čo robíš?“
„Premýšľam.“
„Môžem premýšľať s tebou?“
„Ale len ak nebudeš myslieť na to, na čo myslím ja.“
„Dobre. A na čo teda myslíš?“
„Na všetko!“
Medveď sa poškrabal po hlave. „Mohol by si mi nechať aspoň čosi maličké, o čom by som mohol premýšľať ja?“
„V žiadnom prípade! Pre taký veľký mozog, ako mám ja, sotva Všetko stačí. Niekedy musím na Všetko myslieť dokonca aj dva razy.“
„Čo ešte zostalo, aby som mohol o tom premýšľať?“
„Nič!“ povedal Tučniak.
„Výborne, tak budem premýšľať o Ničom,“ potešil sa Medveď.
„Nemožné!“ zvolal Tučniak, „Aj na to myslím ja.“
„Veď predsa myslíš na Všetko,“ povedal Medveď.
„Nič je súčasťou Všetkého.“
Existenciálne otázky level 1
Hlavnou témou je však identita a existencia. Keď sa nedívame na svet, existuje vôbec? Existuje niečo mimo našich zmyslov? Je naša identita daná tým, čo si myslia druhí, alebo tým, čo si o sebe myslíme sami, keď sa na seba pozeráme pohľadom akoby zvonku (zrkadlo v závere)? Existuje niečo ako holá existencia bez subjektívnych nánosov?
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno Svrbenie.
„Mňa tuším švacne!“ pomyslelo si Svrbenie a neprestávalo sa škrabať. Zanedlho Svrbeniu narástol kožuch a a o chvíľu kožuchu narástli laby a nohy a nos. Neminulo ani veľa času a Svrbenie sa začalo nápadne podobať na… medveďa.
Vsunul do vrecka labu a našiel poskladaný kúsok papiera. Na ňom stálo:
SI TY JA?
Medveď sa poškrabal po hlave. „To je veru dobrá otázka.“
A čítal ďalej.
SI TY JA?
UŽITOČNÉ STOPY:
1. SOM VEĽMI MILÝ MEDVEĎ.
2. SOM ŠŤASTNÝ MEDVEĎ.
3. A SOM AJ FEŠÁK.
Spinoza, Lewis Carroll a substitučný tučniak
Ak si dospelí (aj to asi nemnohí) horko-ťažko vybavia, že im tieto témy pripomínajú trebárs Spinozu, čo si z takejto knižky zoberú deti? Čakala som, že aspoň na konci bude nasledovať nejaké vysvetlenie, ale nič. Tak túto knihu už asi neotvoríme, pomyslela som si, keď sme ju dočítali prvýkrát. Skúšala som z našej predškoláčky vypáčiť, o čom podľa nej Medveď, ktorý tam nebol je, ale na nič zmysluplné, samozrejme, neprišla. S deťmi si bežne čítame poriadne uletené knihy, ale túto som už odpísala aj ja. Predčasne. Preto som skoro odpadla, keď si ju vypýtali samy. Páči sa dokonca aj štuplíčkovi (3 r.). Citujem: „bola to hrozne smiešna knižka.“ Meno jednej postavy, Substitučný tučniak (inak výborný preklad Penultimate Penguin), sa u nás stalo ďalším zaklínadlom, ktoré si deti stále opakujú.
Jasné, že detské hlavičky nemajú šancu odkryť všetky prudko akademické otázky v pozadí, len sledujú prečudesno-čudesný príbeh ešte čudnejších postavičiek v nonsensovej rovine. A možno sa popri tom tak trochu zamyslia nad tým, ako môže existovať svrbenie bez medveďa. Alebo čo to znamená, že blúdenie je súčasťou cesty Dopredu. Je to málo? Určite nie. Keď Jostein Gaarder napísal pred rokmi geniálny Sofiin svet, ktorý zmenil život mnohým ľuďom, (pútavo!) napísaný úvod do filozofie pre tínedžerov bola prevratná myšlienka. Oren Lavie pritvrdil a zhodil túto vekovú hranicu na najnižšiu možnú úroveň.
Filozofia je však skrytá pod povrchom. Kto chce, môže ju odignorovať a vnímať len bláznivú lewiscarrolovskú rovinu. Tú tvorí príbeh o tom, ako sa zo svrbenia stal medveď (s amnéziou) a o tom, kým je, sa dozvedá len z nápovedy vo vrecku a od obyvateľov lesa. Tam stretáva Pohodlnú Kravu, Lenivú Žabu, Taxi Korytnačku, Substitučného Tučniaka. Vďaka nim sa dozvie, že je milý a šťastný. Nakoniec nájde svoj domov so zrkadlom, takže zistí, že je aj fešák – našiel sám seba.
Toto je pozitívna recenzia!
Čítam si po sebe tento text a stále rozmýšľam, či sa mi podarilo správne vyjadriť, čo si o tejto knihe myslím. Som nadšená! Z toho, že aj takáto kniha dokáže deti zaujať. Z toho, že sa opäť ukázalo, že deti netreba podceňovať. Presne ako hovorí Wolf Erlbruch v tomto rozhovore, kde vysvetľuje, ako sa stal búračom tabu. Okrem iného rozpráva aj o tom, prečo je detský gýč zlý: knižka sa musí páčiť nielen dieťaťu, ale aj rodičovi. Ak ešte stále váhate, anglickú verziu Medveďa, ktorý tam nebol si môžete prelistovať tu.
Komu je kniha Medveď, ktorý tam nebol určená
Netrúfam si určiť jasnú vekovú hranicu, ale povedala by som, že cieľovou skupinou sú hlavne deti, ktoré už vedia jasne odlíšiť rozprávkový svet od skutočného, jazyk ovládajú tak, že presne vedia, kedy je použitý „nezvyčajne“ a s nejakým zámerom. Teda zhruba od 5 rokov.
Nie je medveď ako medveď
Ešte jedna poznámka na záver. Ak sa vám zdá názov knihy Medveď, ktorý tam nebol povedomý, nemýlite sa. Pred pár rokmi vyšiel aj zošit s takmer identickým názvom – Medvěd, který nebyl. Možno si ho dokonca pamätáte zo starého slovenského prekladu. Recenziu som napísala tu.
Bonus
Hoci sa určite zaprisaháte, že meno Oren Lavie ste v živote nepočuli, je celkom pravdepodobné, že ste videli toto parádne video k jeho pesničke, ktoré si aj sám zrežíroval, a získal zaň Grammy:
Kniha medveď, ktorý tam nebol vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve OZ Slniečkovo. Má 48 strán a rozmer 260×335 mm. Kúpiť si ju môžete tu.
