rodina - Blog o najlepších a najkrajších detských knihách

VEĽKÁ MEDVEDIA KUCHÁRKA (Kateřina Dvořák, Milada Těšitelová, Filip Pošivač, Kateřina Karhánková, Adam Dvořák) – recenzia

Začnime disclaimerom pre rodičov: odfoťte si svoju kuchyňu, aby ste mali pamiatku, ako vyzerala PREDTÝM

Ak Jackson Pollock nie je práve váš obľúbený maliar, je dobré pamätať na to, že jeden malý kuchár má v kuchyni väčší deštrukčný potenciál ako TNT. A nielen to. Nechať ho realizovať sa v tejto miestnosti môže byť doslova životunebezpečné. Moje dieťa mi napríklad nechtiac pripravilo cinnamon challenge, keď mi do smoothie (v ktorom sme omylom rozmixovali plastové napichovadlo) na prilepšenie nasypalo asi za dve lyžice nerozmiešaného kakaového prášku. 🙂 Niekedy by sa dospelým hodilo, keby jednou z ingrediencií v receptoch bol aj Lexaurin. 🙂 Ale stálo to za to! Veľká medvedia kuchárka je u nás jednoznačne knihou roka 2022.

Moje deti začali s ostrým nožom (detským z Ikey) narábať asi od 3 rokov. Ale potom ich nadšenie akosi prešlo. Až teraz sa o varenie zase pomaly začínajú zaujímať, určite aj vďaka programu Pečie celé Slovensko. Chcela som ich prihlásiť na krúžok zdravého varenia, ale tadiaľ cesta neviedla. Na moje zdesenie sa tam žiaci učili len natierať chlieb nutelou!!

Moje deti varenie baví iba vtedy, keď sa pri ňom môžu realizovať. Ale aj prílišná kreativita môže byť v kuchyni na škodu. Keď si idú za sporákom freestyle, väčšinou to nedopadne veľmi slávne (bonbóny z bonboniéry poliate medom, keksíky s čokoládou poliate javorovým sirupom). Chcelo to nejakú motiváciu, ale aj nenápadný manažment. Veľká medvedia kuchárka bola presne tým, čo sme potrebovali. Moje deti (7 a 10) sa vďaka nej naučili variť normálne jedlá.

Ryšavá polievka slečny líšky, polnočný hummus slečny lanky, jazierkový vývar s cuketovými rezancami

Mám rada knihy, kde všetko so všetkým ladí, premyslené do najmenších detailov. Presne taká je aj Veľká medvedia kuchárka, a preto výsledok stojí za to. Autorov tohto receptára je celý húf a to je jasný dôkaz, aká je jej koncepcia prepracovaná. Je tu evidentná snaha aj najmenším detailom povzbudiť deti k vareniu a vyhýbať sa každému náznaku komplikovanosti, ktorý by malých kuchárov mohol odradiť.

Tomu je podriadené všetko, aj recepty. Nečakajte žiadnu originálnosť, dôraz je na jednoduchosť. Toto nie sú recepty, ktoré by si do svojej kuchárky dali Yotam Ottolenghi, Jamie Oliver alebo Nigella Lawson. Do veľkej miery je to stará dobrá domácka kuchyňa: tekvicová či paradajková polievka, rizoto (v tomto prípade kuskusoto), vajíčková nátierka, medovníčky. 80 % receptov z Veľkej medvedej kuchárky som poznala a robievala už aj predtým. Ale o to nejde.

Na túto klasiku chcú autori deti nalákať zaujímavými názvami ako ryšavá polievka slečny líšky, polnočný hummus slečny lanky. Naozaj nevábne vyzerajúca zeleno-hnedá polievka si vyslúžila skvelý názov: jazierkový vývar s cuketovými rezancami. Funguje to? Funguje! Obzvlášť keď vydarené fotky (to už je v súčasnosti v kuchárkach samozrejmosť) dopĺňajú milé ilustrácie zvieratiek.

Oceňujem tiež prehľadnú grafiku, evidentne sa tu myslelo na začínajúcich čitateľov, ktorí sa v záplave textu ľahko stratia. Tu ich k receptu nasmerujú vodiace čiary. Aj veľkosť písmen je primeraná.

Jediná vec, ktorá je trochu nedomyslená, je podľa mňa dizajn obálky. Hoci zrezané hrany dosiek pôsobia efektne, práve receptár by na týchto miestach potreboval väčšiu ochranu, keďže sa používa v kuchyni pri práci s vodou.

Výborné video o tom, ako sa vyrába animovaný film

Pre najmenšie deti (2 až 5 rokov) je dodatočnou motiváciou, keď postavičky poznajú z kresleného večerníčka o večne hladných medveďoch Nedveďovi a Miškovi (práve v týchto dňoch ich vysiela RTVS, ale nájdete ich aj na platformách DAFilms alebo HBO) ako Mlsné medvědí příběhy, po slovensky Maškrtné medvedie príbehy oceňovaných režisérok Kateřiny Karhánkovej a Alexandry Májovej. Tie sa voľne inšpirovali knižkami Zbyňka Černíka Malá medvědí knížka a Taková medvědí rodinka.

Večerníčkové animáky zase naspäť do knižnej podoby spracovali Kateřina Dvořák, Milada Těšitelová, Filip Pošivač, Kateřina Karhánková a Adam Dvořák. Aj tie vyšli v BRaKu pod názvom Maškrtné medvedie príbehy. Tie sú určené trochu mladším deťom, ako sú tie moje, preto sa im v tomto článku nebudem venovať.

A aby toho nebolo málo, okolo tohto megamultimediálneho projektu vznikla aj apka Medvědí kuchařka. Je to hra, v ktorej deti za pomoci medveďov z večerníčka varia vlastné jedlá. Dá sa hrať aj na webe ČT. A zahrať si môžete aj Mlsné medvědí pexeso.

Tento projekt má aj svoj vlastný web, kde nájdete okrem množstva videoreceptov aj vystrihovačky, masky Nedvěda a Miška, omaľovánky a dokonca aj spevník k pesničkám z večerníčka.

Ktoré recepty chutili celej rodine

Na webe medvedi.tv nájdete veľa skvelých videoreceptov, ale nie sú to tie isté ako v knihe, preto sa ešte na chvíľu pristavím pri tých knižných. Z tridsiatky receptov okamžite zaujali tie najjednoduchšie: melónová pizza (drobným ovocím a jogurtom ozdobené plátky melóna) alebo ježkove kolieska (plátky jablka potreté arašidovým maslom a ozdobené sušeným ovocím, orieškami a semienkami). Od týchto ultrajednoduchých jednohubiek sme rýchlo prešli k hlavným jedlám: tortilovým roládam, tortilám plneným avokádom a kuracím mäsom a nugetkám z morčacieho mäsa obaľovaným v kukuričných lupienkoch.

My sme mali v podstate šťastie, že sme sa ku knihe dostali práve v čase, keď sme boli doma zavretí v covidovej karanténe. Za týždeň sme tak stihli vyskúšať až sedem receptov, okrem iného aj tieto špenátové palacinky.

Z psychológie vieme, že pokrok u detí prichádza v skokoch. Ale aj tak ma šokovalo, ako rýchlo sa moje dieťa (to druhé sa zapájalo trochu menej) podľa tejto knižky naučilo variť. Nie „variť“, ale reálne pripraviť jedlá pre celú rodinu. A chutilo nám naozaj všetkým, takže tieto recepty odteraz budeme používať už stále. Asi najväčší úspech mali tieto nugetky (odporúčam do jogurtu pridať horčicu; návod na rozdrvenie kukuričných lupienkov je v úvode knihy):

Baribalove nugetky do vrecka

ČO BUDEŠ POTREBOVAŤ:
– poriadny kus morčacích pŕs
– 1 hrnček bieleho jogurtu
– pol lyžičky údenej papriky
– pol lyžičky kurkumy
– soľ
– 2 hrnčeky kukuričných lupienkov

1. Jogurt zmiešaj s údenou paprikou a kurkumou a zľahka osoľ. Morčacie prsia nakrájaj na malé kúsky.
2. Lupienky rozdrv a nasyp do misky.
3. Každý kúsok mäsa namoč do jogurtu, poobaľuj v lupienkoch a daj na plech vystlaný papierom na pečenie.
4. Nugetky peč asi 20 minút pri teplote 190 stupňov.

Naše spoločné výtvory som chcela aj nafotiť, ale vždy sa minuli rýchlejšie, ako som to stihla urobiť. Navyše ani nevyzerali tak vábne ako na fotkách v knižke. Ale to vôbec nevadí, na vizuálnej stránke ešte popracujeme!

Komu je Veľká medvedia kuchárka určená

Všetkým deťom od 2-3 rokov, alebo odkedy uznáte za vhodné, aby vám v kuchyni začali pomáhať. Horná hranica je približne 11 rokov, teda vo veku, keď sa začína odmietať všetko detské. S menšími deťmi treba pri skoro všetkých receptoch, samozrejme, rátať s asistenciou dospelého (pri krájaní, pečení, mixovaní atď.).

Ešte jedno upozornenie: keďže recepty berú do úvahy aj tých najmenších stravníkov, sú korenené len veľmi mierne. Ak už máte odrastenejšie deti, pridajte si korenia viac. Takto sme si upravili viaceré recepty, ale snažila som sa do predpísaného postupu zasahovať čo najmenej, aby sa deti najprv naučili držať sa ho.

Kniha Veľká medvedia kuchárka vyšla v roku 2022 vo vydavateľstve BRaK v edícii Alma. Má 88 strán a rozmer 160 × 225 mm. Kúpite napríklad tu.

Knihu mi venovalo vydavateľstvo.

KDO ZABIL SNÍŽKA? (Petra Soukupová) – recenzia

Naše predstavy verzus predstavy iných; naše túžby verzus realita; totálna izolácia, zacyklenie vo vlastných strachoch a nepochopenie zo strany najbližších – svet románov Petry Soukupovej je taký beznádejný a depresívny, až sa človek pýta, o čom môže byť jej detská kniha. Čo zostane z tejto autorky, keď opustí všetky tieto temné témy? Alebo sa ich celkom nevzdá ani v literatúre pre malých čitateľov? Podobne ako Rudo Sloboda (presne pred rokom som písala o jeho výbornej knižke Ako som sa stal mudrcom), aj ona dokázala, že je natoľko skvelá psychologička, že rozumie aj deťom a dokáže presne vystihnúť detské videnie sveta.

Martina, hlavná postava Kdo zabil Snížka?, je v porovnaní so Slobodovým chlapcom Jankom staršia a jej detstvo nie je ani zďaleka taká idylka. Rada sa ešte pritúli k mame, ale na takéto chvíle už má nárok len výnimočne, väčšinou k nej mladšie sestry mamu ani nepustia. Rodičia nemajú na Martinu čas ani peniaze a často pre ňu nemajú ani pochopenie. A hoci je jej to ľúto, ponechaná sama na seba si poradí so všetkým aj bez ich pomoci.

Je to knižka pre deti a o deťoch, ktoré už nie sú malé zlatíčka, pretože už nie sú vo všetkom závislé od svojho okolia. Ešte nie sú v puberte, ale už intenzívne zažívajú pocity osamelosti a nepochopenia zo strany rodičov a iných ľudí. O detské privilégiá už dávno prišli, ale do dospelosti majú ešte tak ďaleko, že ich nikto neberie vážne. Keby som túto knižku čítala v tom veku, prehovorila by mi presne do duše. Aj pocit ukrivdenosti, sčasti oprávnený, sčasti vypestovaný, by mi bol veľmi povedomý.

Dedinská detektívka

Kvázidetektívny rébus, ktorý rieši hlavná postava (kto zabil jej psa Snížka), neznamená, že autorka napísala variáciu na Troch pátračov. Milovníci dobrodružných scén budú sklamaní. Veď čo akčné sa už môže diať na dedine, v ktorej nastálo bývajú len štyri deti (plus dve bábätká). Práve naopak, Petra Soukupová – ako vždy – stavia na psychologických portrétoch postáv, a keby súčasťou života dedinskej mládeže nebola aj poriadna dávka nudy, tento portrét by nebol úprimný.

Priebeh vyšetrovania nie je opísaný tak, aby bol za každú cenu strhujúci. „Vyšetrovatelia“ nemajú poriadny plán a systematické postupy, nedomyslia dôsledky. Občas ich nápady pripomínajú skôr pomstu (nepríjemnému susedovi pustia na slobodu všetky hospodárske zvieratá) a detské jašenie ako logické investigatívne postupy. Naivné nápady detí odpozerané z televízie, samozrejme, k žiadnym veľkým odhaleniam nevedú. V napredovaní ich neustále brzdia okolnosti, s ktorými nepočítali: mama sa zobudí skôr a nepustí Martinu von; deti pri špehovaní nechtiac zažnú svetlo na fotobunku; kvôli mokrému oblečeniu z ležania v tráve sa dvakrát musia vrátiť domov.

Čudná príhoda so psom uprostred noci

Zápletka – dieťa na vlastnú päsť vyšetruje, kto zabil psa – okamžite pripomenie slávny dvojromán Marka Haddona Čudná príhoda so psom uprostred noci o 15-ročnom autistovi (v slovenčine vypredaný, ale dá sa ešte kúpiť v češtine).

Určite však nečakajte jej českú napodobeninu. Petra Soukupová sleduje príbeh očami celkom obyčajného dievčaťa a jej príhody a myšlienkové pochody ani nechcú byť vtipné alebo srdcervúce ako v Haddonovi. Soukupová vytvorila sofistikovaný odkaz na jeho celosvetový bestseller. Čaro Čudnej príhody je okrem iného v tom, že je to dopredu vyriešená detektívka. Čitateľ takmer od začiatku tuší, na rozdiel od rozprávača – autistického chlapca, že záhada smrti psíka nejako súvisí s dospeláckymi pletkami. V texte Kdo zabil Snížka? tomu nič nenasvedčuje. Ale odkaz na Haddona je taký zjavný (mihne sa tu aj chlapec s duševnou poruchou, ale ten je len okrajovou postavou), že sa ten, kto ho čítal, musí pýtať, či Soukupová dovedie analógiu s Haddonovým príbehom do konca. A naozaj, deti sa v závere dopátrajú k tomu, že paralelný dospelácky svet (klasický trojuholník) zasiahol do ich vesmíru tak nešťastne, že výsledkom bola smrť zvieraťa.

Deti a dospelí v paralelných vesmíroch

V tejto novele akoby si deti a dospelí žili v izolovaných svetoch – všímajú si celkom iné veci, dávajú im celkom iný význam, riešia iné problémy a vôbec nemajú jedni pre druhých pochopenie. Ale keď sa tieto svety prepoja a začnú interagovať, výsledkom nie je len smrť psa, ale aj obnovenie mnohých narušených vzťahov. Martinina mama si konečne uvedomí, že ju potrebuje aj jej najstaršia dcéra, a je ochotná sa jej viac venovať. Úprimné priznanie vlastnej viny zlomí ľady vo vzťahu s ufrflaným čudáckym starcom. Tomu chýbajú vnúčatá, deťom z dediny zase chýba spojenec medzi dospelými. Dedina, obzvlášť takáto malá, je mikrosvet, v ktorom všetky jednotky musia spolupracovať, dopĺňať sa. Keď sa podarí obnoviť takéto oscilovanie, odrazu sa mierne depresívna atmosféra príbehu zmení a Martina si uvedomí, že dedina je skvelé miesto na život a že sa vo vlastnej funkčnej rodine a so svojimi kamarátmi vlastne cíti dobre.

Fantastický nápad prepojiť detskú detektívku s knihou pre dospelých Nejlepší pro všechny je ďalšou ilustráciou myšlienky, že deti a dospelí žijú akoby v paralelných svetoch. V tejto druhej próze sa objavujú niektoré postavy, ktoré poznáme zo Snížka (Viktor, jeho babička a mama), ale riešia sa tu celkom iné, „dospelácke“ témy.

Kdo zabil Snížka? nie je len príbeh o medzigeneračných nedorozumeniach, ale o všetkých hlúpych deleniach na my a oni: vidiek verzus Pražáci, bohatí a chudobní, chlapci a dievčatá. Ak sa takto dobrovoľne vyčleňujeme do svojich bublín, komplementarita týchto mikrosvetov nemôže fungovať a každý má pocit, že mu niečo chýba.

Čitateľmi i kritikmi oceňovaná Petra Soukupová (tu som písala o komikse s témou holokaustu pre tínedžerov, na ktorom sa podieľala) bola za Kdo zabil Snížka? nominovaná na cenu Magnesia litera, a preto si vyslúžila takýto skvelý trailer.

Ilustrátorka Tereza Ščerbová dôstojne dopĺňa takúto prominentnú spisovateľku. Jej sivé akvarely presne vystihujú mierne chladnú, pochmúrnu a tajomnú atmosféru rozprávania. Niečo vykreslí do detailov, niečo načrtne len v strohých líniách – presne ako to v detektívke býva. Rovnako odvážny je aj knižný dizajn.

Ukážku aj s ilustráciami si môžete pozrieť tu:

a dlhšiu textovú ukážku tu.

Komu je určená kniha Kdo zabil Snížka?

Starším deťom asi od 8-9 rokov. Mladšie by mohli príliš citlivo reagovať na smrť psíka (hoci na konci sa ukáže, že ho nezabili úmyselne) alebo na trochu temnú atmosféru knihy. Rieši sa tu aj téma rozpadu rodiny.

Knihu Kdo zabil Snížka? vydalo vydavateľstvo Host v roku 2018. Má 216 strán a rozmer .172×237 mm. Kúpiť si ju môžete tu. Vyšlo aj ako audiokniha a ekniha.

PÁN GUĽÔČKA (Wojciech Widłak, Elżbietą Wasiuczyńską) – recenzia

Pán Guľôčka je kniha, kvôli ktorej zaznela u nás doma táto pamätná veta: „Dnes nechcem pozerať rozprávku, aby sme mohli radšej dlhšie čítať Pána Guľôčku.“ Nie je veľa vecí, pre ktoré by sa moje deti dobrovoľne vzdali večerného pozerania rozprávok, takže toto je naozaj veľký kompliment pre Widłaka. Úspech mal zjavne aj v mnohých iných rodinách v Poľsku i na Slovensku, lebo postupne vyšli až tri diely: Pán Guľôčka, Pán Guľôčka – Radosť a Pán Guľôčka – Krídla (poľský Pan Kuleczka má až osem častí).

Prečo sú detské knihy o emóciách väčšinou nanič a prečo je Pán Guľôčka iný

Už z názvu tretieho dielu je jasné, že jednou z hlavných tém série o tomto pánovi a jeho malých zvieratkách sú detské emócie, napríklad radosť. Takýchto detských kníh sú tucty, ale ich autori väčšinou opisujú emócie v ich krajných podobách, v jednoznačných situáciách, ako napríklad aj v novinke Mami, oci, poďme sa porozprávať. Nemyslím si, že to deťom veľmi pomôže zorientovať sa v tom, ako sa cítia, pretože v bežnom živote málokedy prežívame emócie tak intenzívne.

Originalita Widłakových textov spočíva v tom, že nechce zobraziť radosť tak naivne; nepomáha si žiadnymi presladenými skratkami. Naopak, ukazuje, že radosť sa dá nájsť aj vo veľmi nepoetických každodenných situáciách, ako je čakanie na autobus, hmla, cestovanie výťahom.

Kunderova múdrosť

Jednou z hlavných myšlienok knihy je teda banálna, ale pravdivá múdrosť, že život nie je len o narodeninách, oslavách, dovolenkách, detských centrách – silných zážitkoch a emóciách. Každodenné drobné potešenia sú menej viditeľné, ale treba ich vedieť nachádzať. Život nemôže byť o čakaní na niečo veľké. Presne ako tvrdí Milan Kundera: tí, čo túžia prežívať dobrodružstvá ako z románov, nevedia, čo činia.

Widłak toto posolstvo nijako nevnucuje, necháva na čitateľov, nech ho objavia sami. Rozprávač sa drží v úzadí, presne ako pán Guľôčka pri výchove svojich „zvieratiek“. Pán Guľôčka je rodič, ktorý nerieši situácie namiesto detí. Hoci ako dospelý vie problémy predvídať na sedem míľ dopredu, nechá ich rozvinúť do štádia, keď je už aj deťom jasné, že urobili chybu.

Pán Guľôčka – psychoterapeut

Pán Guľôčka je ako psychoterapeut – svojich zverencov väčšinou len pozoruje a nehodnotí ich, nesnaží sa im zasahovať do života, nevnucuje im svoje názory, ale nechá ich, nech sami zistia, ako sa v jednotlivých situáciách cítia, čo im je príjemné, čo ich rozčuľuje a prečo. Nechá ich aj vyhádať sa – vie, že nakoniec dospejú ku kompromisnému riešeniu. Je to rodič ako z psychologickej príručky o výchove, rodič, ktorý aplikuje obľúbenú poučku psychológov: deti netreba vychovávať, len sprevádzať. A keďže Widłak je fantastický pozorovateľ „detskej dušičky“ (jeho knižky mi pripomenuli rovnako skvelú knihu o detskom videní sveta od Ruda Slobodu; recenzia tu), séria o Guľôčkovi vlastne príručkou rodinného spolužitia aj je.

Wojciech Widłak však neservíruje čitateľom ústami pána Guľôčku životné múdrosti typu všetko zlé je na niečo dobré. Po prvé, deti ani zďaleka nemajú takú záľubu v induktívnom myslení ako dospelí, a po druhé, bolo by to neznesiteľne poučné. Ale Wojciech Widłak ich dokáže podať tak, že ich (niekedy s pomocou dospelého) pochopia a prijmú aj malé deti.

Jediná detská knižka, pri ktorej sa čitatelia zamýšľajú, prečo v nej vystupujú zvieratá

Zverencami pána Guľôčku sú tri zvieratká – pes, kačka, mucha. Na tom by nebolo nič nezvyčajné. Vo väčšine kníh pre malé deti vystupujú zvieratá, ktoré rozprávajú ľudskou rečou, obliekajú sa, jedia ľudské jedlo, chodia do školy, bývajú v ľudských domoch, a nikomu to nie je čudné. Zvieratá sú hlavnými postavami aj v pánovi Guľôčkovi, ale tu sa Wojciechovi Widłakovi podarilo takmer nemožné: čitateľ cíti rozpor medzi ich zvieracou podobou a ich komplexným vnútorným prežívaním. Guľôčkove zvieratká nie sú ani dobré, ani zlé, ani nijak inak sploštené, ako to v detskej literatúre býva. Dokonca nie sú ani racionálne.

A presne v tejto iracionalite, fantáziách (ach, keby sa tak dalo ísť aj hore kopcom tak, že sa človek spúšťa, pomyslí si kačka) a bláznivých nápadoch (psík si zasadí dvojeurovku do kvetináča, aby sa mu peniaze rozmnožili), sa detskí čitatelia bezpečne spoznajú, takisto ako v každodenných situáciách, ktoré hrdinovia v knižke prežívajú. Čitatelia naisto vedia, že hlavné postavy kratučkých poviedok sú vlastne tiež deťmi, preto je kontrast s ich zvieracou podobou taký (naschvál) rušivý.

Smiešne mená ≠ smiešna kniha

Takisto ako ich mená – kačka sa volá Katastrofa, psík Pľuzgierik. Znejú ako mená postáv zo skeču nejakého stand-up komika, ale tu sú to jednoducho len náhodné mená. Nik sa nezapodieva tým, ako tieto mená dostali, nikto sa z nich nevysmieva, nie sú na nich založené žiadne humorné situácie. Pre Widłaka je to len ďalší spôsob, ako narúšať očakávania čitateľa. Smiešne mená ≠ smiešna kniha.

Tretím zverencom pána Guľôčku je mucha Bzuk-Bzuk, ktorá vydáva jediný zvuk (bzuk-bzuk), preto nikto presne nevie, čo si myslí, hoci emócie dávať najavo vie. Kým prví dvaja súrodenci majú nie veľmi vábne mená, tretí člen má podobu otravného hmyzu. Inak je však prirovnanie maličkého dieťatka (ktoré ešte nevie hovoriť, ale už sa nekoordinovane pohybuje rýchlosťou svetla po celom byte) k muche celkom výstižné. 🙂

Kačka a psík nie sú žiadne plyšáky

Dvaja starší súrodenci, Katastrofa a Pľuzgierik, majú úplne rozdielne povahy. Kačka je zarytá pesimistka, ktorá dopredu vo všetkom vidí katastrofu; je netrpezlivá, hnevlivá, ale priebojná; Pľuzgierik je zase pokojnejší a umiernenejší, ľahšie pristúpi na kompromis. Nie je egocentrický a viac si všíma okolie, občas až obsedantne, a všetko potrebuje zatriediť. V porovnaní s kačkou je bojazlivejší, ale väčšinou máva dobrú náladu.

Skrátka, nie sú to žiadne rozprávkové postavy, ale deti z mäsa a kostí. Nadpozemsky ideálnou postavou je len pán Guľôčka. Kvôli motýliku a zopár autobiografickým narážkam z textu som si najprv myslela, že ním je vlastne sám Widłak (mínus pár kíl). Ako však hovorí autor v tomto videu, postavu pana Kuleczku vytvorila ilustrátorka ešte predtým, ako sa spoznala s Widłakom.

Realistické nie sú len postavy, ale aj situácie odpozorované zo života. Tento dojem ešte umocňuje, že v texte sa často objavujú veci, ktoré súvisia s niečím, čo sa stalo predtým. Rozprávač to nijako nekomentuje. O to väčšia je radosť čitateľov, keď tieto skryté súvislosti objavia. Občas tak odhalia aj skryté motivácie postáv.

Toto všetko dokopy vytvára dojem, že si čítate príbehy o vlastnej rodine. Preto neviem pochopiť, prečo zvieratá pánovi Guľôčkovi vykajú. Netuším, či je to chyba prekladateľa, alebo či to tak je v origináli. Podľa interakcií zvierat je úplne jasné, že ide o súrodencov a pán Guľôčka je ich otec, dedko alebo pestún, ktorý sa o nich stará, preto vykanie pôsobí naozaj čudne. Všimla si to dokonca aj osemročná dcéra.

Prečítané leto: ako sa balí kufor

Keďže sa práve začal ďalší ročník projektu Prečítané leto a prvý týždeň sa číta o batohoch a kufroch, tak ešte spomeniem, že jedna z kapitol 1. dielu sa nazýva Kufor. Ako sa práve v týchto dňoch presviedča veľa rodičov vrátane mňa, pozorovať akékoľvek dieťa pri balení na výlet je veľká zábava.

Guľôčkovi zverenci si zbalili: celú sadu nožov (lebo jeden sa môže zlomiť); náplasť s obväzom (pretože s nožom sa dá ľahko poraniť); obrus (lebo taký pekný tam určite nebude); stôl (čo keby tam náhodou žiadny nebol); čiapky a rukavičky (keby sa ochladilo); spoločenské hry (aby sa nenudili); štyri lopty (aby sa každý mohol zahrať so svojou); metličky na šľahanie (keby dostali chuť na snehové pusinky); výstroj na potápanie (nikto nemôže vedieť, či sa v blízkosti horárne nenachádza nejaké more); dúhové rolky krepového papiera (na výzdobu, keby náhodou usporiadali ples); polovicu knižnice a ďalšie veci. Presne takto nejako to vyzeralo aj u nás. Práve pri balení sa krásne ukazuje stret detskej logiky a fantázie s činnosťami vyžadujúcimi praktické riešenia.

Komu je séria Pán Guľôčka určená

Deťom asi od štyroch-piatich rokov. U nás doma knižka jednoznačne zabodovala najmä na najmladšom fronte, krátko pred šiestymi narodeninami. Zhruba takýto vek majú aj hlavné postavy, Katastrofa a Pľuzgierik. Widłak ich vek, samozrejme, nikde presne neuvádza, ale ak máte dieťa v tomto veku, zaručene sa v nich spozná. O tri roky staršej dcére už knižka pripadala ako „pre bábätká“. 🙂

Knihu Pán Guľôčka, druhý diel s podtitulom Krídla a tretí diel s podtitulom Radosť vydalo vydavateľstvo Slniečkovo v rokoch 2016, 2018 a 2020. Knižky majú 56 strán a rozmer 215 × 235 mm. Prvý diel je vypredaný, druhý kúpite tu, tretí tu.

DENNÍK ANNY FRANKOVEJ. KOMIKS (Ari Folman, David Polonsky) – recenzia

Anna Franková v lockdowne

Anna Franková bola rovesníčkou mojich starých rodičov. Preto si ju viem živo predstaviť ako 92-ročnú babičku, ktorou by dnes možno bola. Anna však navždy zostala tínedžerkou. So všetkým, čo k tomu patrí. Je to živé dievča, ktoré sa hnevá, uráža, nudí, protestuje, trpí sebaľútosťou, nerozumie si s matkou, dospieva – dievča, ktorému bude rozumieť aj dnešná generácia YA. A zvlášť v čase protipandemických lockdownov. Takéto načasovanie určite nebolo plánované, ale vyšlo dokonale. Vzťahová ponorka medzi obyvateľmi malého bytu, žiadni kamaráti, obmedzené možnosti fyzického pohybu, vzdelávania a trávenia voľného času, jednotvárna a nechutná strava, nemožnosť úniku z tejto hrôzy bez konca – to všetko prispieva k depresívnym stavom Anny Frankovej a bude povedomé aj dnešným mladým.

Na rozdiel od mnohých iných kníh o vojne, táto nechce čitateľa citovo vydierať kompiláciou krutostí – veď Anna bola v úkryte od najhorších podôb vojny v podstate uchránená. Keďže Anninu situáciu teraz čiastočne prežívame všetci, na podobné problémy sme si už trochu zvykli. Dokonca aj na pocit akútneho ohrozenia vlastného života a života svojich blízkych sa dá do istej miery zvyknúť. Preto si myslím, že tí, čo zažili lockdown, budú knihu čítať inak ako generácie pred nimi. Možno s menšou ľútosťou, ale o to viac sa s ňou dokážu identifikovať.

Anna Franková navyše nie je fackovací panák, poľutovaniahodný chudáčik, ktorý by pasívne prijímal údery osudu. Naopak, žije si svoj život tvrdohlavo aj napriek nemu. Je to denník, preto veľkú časť obsahu tvoria jej osobné problémy vo vzťahu k matke, dokonalej sestre, Petrovým rodičom, novému spolubývajúcemu i Petrovi, do ktorého sa nakrátko zaľúbi.

A práve preto, že Anna rieši rovnaké problémy ako všetci tínedžeri, je táto kniha taká pôsobivá. Najsilnejší moment prichádza, samozrejme, s riadkami, kde sa čitateľ dozvie, že Anna nestihla svoj denník dopísať. Žiadny epilóg ešte nepôsobil tak odtrhnuto od zvyšku textu ako tento, kde neznámy rozprávač oznamuje suchým a vecným tónom, že Frankovcov zrejme niekto udal a celá rodina s výnimkou otca zomrela v koncentračných táboroch. Celý predchádzajúci text akoby implodoval do týchto pár hrozne ťaživých slov, tak ako hviezdy vo vesmíre.

Hoci mnohí ilustrátori rafinovane využívajú biele stránky ako absenciu farby či dokonca akýchkoľvek ilustrácií (napríklad Marianne Dubuc, recenzia tu), biela nikdy nebola belšou a prázdnejšou ako na stránke, ktorá nasleduje po vete: Tu končí denník Anny Frankovej.

Ilustrácie

Knižku som si zo Slovartu objednala v momente, keď som zistila, že autorom je Ari Folman (Valčík s Bašírom). Pochváliť však treba aj ilustrátora Davida Polonskeho (S Folmanom spolupracoval aj na Valčíku). Vytvoriť komiksovú adaptáciu najznámejšieho denníka bola naozaj ťažká úloha.

Keď s touto žiadosťou oslovili Ariho Folmana, považoval to za takmer nemožné. Sila Anninho denníka spočíva v tom, že nie je len štylizovaným literárnym dielom, ale je v prvom rade skutočným denníkom. Adaptácia (odhliadnuc od toho, že Anna ho už prepisovala s literárnymi ambíciami), nech by bola akokoľvek vydarená, nikdy nebude taká pôsobivá ako originál, pretože čitateľ čiastočne stratí pocit, že ide o reálnu postavu. Komiksovú (filmovú, divadelnú, rozhlasovú…) Annu viac vnímame ako jednu z mnohých literárnych postáv než ako dievča, ktoré by dnes mohlo byť niekomu prababkou.

Literárna forma komiksu – žánru šmolkov a batmanov – denníku z autentickosti nevyhnutne uberá ešte viac. Výborne sa s týmto rozporom pohral Art Spiegelman v najslávnejšom vojnovom komikse Maus, kde sú postavy rozdelené podľa národností na myši, mačky a iné zvieratá. Ako si s týmto problémom poradil ilustrátor Polonsky?

Na jednej strane vykresľuje Annu aj ostatných obyvateľov bytu na ulici Prinsengracht č. 263 v Amsterdame veľmi realisticky. Annine večne strapaté vlasy, ktoré sú – na rozdiel od účesu vždy dokonale upravenej sestry Margot – rovnako neposlušné ako Anna; malé gesto, ktorým si pridržiava vlasy, keď sfukuje sviečky na narodeninovej torte – všetky tieto drobné detaily robia z Anny veľmi živú postavu. A mnohokrát sú aj veľmi výrečné. Jej zhrbený chrbát, znudené pózy, energické gestá a expresívna mimika hovoria za všetko. Anniným protipólom je pani van Daanová, s ktorou si Anna zo všetkých nútených spoločníkov rozumie asi najmenej. V jej neprirodzene vystretom chrbáte jasne čítate jej afektovanosť, nabubralosť („Celý život som bola dámou a dámou aj zostanem, nech sa deje, čo sa deje!“).

O čo je teda ukrátený psychologický portrét obyvateľov úkrytu v textovej časti knihy, o to ho dopĺňa obrazová časť. Čím viac si tieto detaily pozeráte, tým viac túto knihu milujete.

Baziliškovia z Muchovho plagátu

Najlepšie sú však pasáže, kde si Anna púšťa fantáziu na špacír – tu si mohol dovoliť uletieť aj ilustrátor. Hádajúci sa dospelí sa menia (ako sa na správny komiks patrí) na odporných baziliškov chrliacich oheň, a to všetko v secesnom štýle ako z Muchovho plagátu (v knihe nájdete viacero narážok na ďalšie slávne obrazy). Tisíc drobných obmedzení Anne každý deň pripomína, že je vojna. Pritom toto 13-ročné dievča, ktoré sa nemôže na ulicu pozrieť ani spoza okna, netuší, čo to vlastne vojna je. V nočných morách si ju predstavuje ako abstraktnú tmavosivú všepohlcujúcu hmotu. Vojna však vždy má množstvo očí, ktoré hľadia práve na ňu.

Čo sa deje v koncentračných táboroch, to ešte presne nevedia v tom čase ani dospelí. Anne pracovné tábory kvôli prísnej disciplíne pripomínajú výjavy zo starovekých egyptských obrazov. Nádherne absurdný je aj obrázok, ktorý ilustruje chýr, ktorý sa medzi susedmi šíril po zmiznutí Frankovcov. Ich rodinu vraj nemecký dôstojník prepašoval do Švajčiarska. Na obrázku vidieť Frankovcov, ako na lyžiach (s Alpami v pozadí) stúpajú do kopca a priamo na vrchole výstupu ich pred bankou víta uniformovaný člen Švajčiarskej gardy so slovami: „Dobrý deň, banku čoskoro otvoria. Zrejme v nej chcete uložiť nejaké židovské peniaze, však?“

A paradoxne práve tieto absurdno-ironické predstavy mladého dievčaťa, ktoré si nevie vysvetliť, čo sa to okolo neho deje, ešte prehlbujú psychologický portrét Anny a zároveň dávajú knihe šťavu.

Dúfam, že rovnako ako Anna dokázala využiť nútenú izoláciu na prepísanie svojho denníka do knižnej podoby, tak aj pandémia bude mať svoje literárne Anny Frankové. S menej strašidelnými epilógmi.

Komu je Denník Anny Frankovej určený

Nedá sa zovšeobecniť, pre aký vek je táto kniha vhodná. Deti, ktoré sa nezvyknú príliš vcítiť do knižných postáv, ju zvládnu už od 9 rokov. Citlivejším povahám odporúčam ešte trochu počkať. A to aj napriek tomu, že, ako som napísala, nie je to žiadny krvák.

Niektorým rodičom by mohla prekážať aj scéna, kde Anna podrobne oboznamuje Petra so ženskými pohlavnými orgánmi.

U nás je ešte Anna ukrytá v tajnej skrýši, ale už sa teším na to, ako moje deti trochu vyrastú, aby som im ju mohla dať čítať. Nielen preto, aby chápali, že vojna nie je cool, ale aj preto, že je to hodnotná kniha, ktorá ich bude určite baviť.

Bonus

Na tejto stránke si môžete prezrieť úkryt rodiny Frankovcov.

Denník Anny Frankovej bol preložený do 70 jazykov a jeho literárnych, filmových a divadelných adaptácií je tiež aspoň toľko, naposledy Annu zaradilo do svojho repertoáru SND. Na Youtube som našla tento animák, ktorý podľa mňa zabil všetku autentickosť pôvodného diela, hoci vraj získal nejaké festivalové ocenenie. Uvádzam na porovnanie, o koľko lepšie tému spracovali Ari Folman s Davidom Polonskym. Neviem sa dočkať ich filmovej verzie. Tá by mala byť hotová v roku 2022.

Na Youtube nájdete aj tento film

Denník Anny Frankovej nie je jediná komiksová adaptácia originálneho diela. Anne Franková – komiksový životopis vyšiel v českom vydavateľstve Paseka.

Denník Anny Frankovej vyšiel v roku 2020 vo vydavateľstve Slovart. Má 160 strán a rozmer 168 × 240 mm. Vytlačili tlačiarne . Knihu si môžete kúpiť tu.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

ÚTEK (Marek Vadas, Daniela Olejníková) – recenzia

Túto knižku som deťom (a sebe 🙂 ) kúpila kvôli ilustráciám Daniely Olejníkovej, ktoré, ako zvyčajne, nesklamali (len za túto knihu získala celú zbierku ocenení: Bienále ilustrácií Bratislava 2017: Zlaté jablko BIB; Najkrajšie knihy Slovenska 2016, Cena Ministerstva kultúry SR za ilustrácie). Hoci je Marek Vadas známy spisovateľ (Anasoft litera, nominácia na cenu René, ocenenie Bibiany), nečakala som, že by ma mohla textová časť obzvlášť zaujať. Niežeby motív emigrácie nebol zaujímavý, ale pri tejto a podobných aktivistických témach súčasnosti sa niekedy stáva, že vydavateľstvá produkujú buď katastrofálne triviálne a nudné alebo neznesiteľne poučné detské publikácie. Moje deti na takýto umelý aktivizmus asi majú vyvinutý šiesty zmysel, lebo mi takto odmietli dočítať už niekoľko kníh, hoci aj mali špičkové ilustrácie.

Angažovaná literatúra nemusí byť nudná

Príkladom, ako sa to robiť má, je podľa mňa Největší přání (opäť ilustrovala Daniela Olejníková, recenzia tu) alebo skvelá Egaliterra. A fantastický Útek, pretože Vadas spisovateľ zvíťazil nad Vadasom aktivistom. Toto nie je príručka občianskej výchovy napísaná na objednávku alebo z vnútorného pocitu, že niekto to napísať musí. Útek je ozajstná literatúra a podľa mňa jedna z najlepších pôvodných slovenských detských kníh posledných rokov. Neviem, či jej v počte prekladov do cudzích jazykov môže konkurovať iný slovenský titul pre deti. Útek napríklad vyšiel aj v českom vydavateľstve Labyrint.

Nakoniec ma teda textová časť zaujala viac ako ilustrácie – a tým nechcem vôbec kritizovať prácu Daniely Olejníkovej. Útek je príbeh chlapca, ktorý sa po útoku potulného psa naučí behať rýchlejšie než ostatní a čoskoro túto výhodu využije, keď sa v jeho meste začnú rozťahovať chamtivé obludy. Tie sa napchávajú až do prasknutia (doslova!) a každá prekŕmená obluda sa rozletí na mnoho kúskov, z ktorých vyrastú ďalšie nenásytné obludy.

Malý princ po vadasovsky

Podobné šialené metafory a magické prvky sú v celom texte, keď chlapec s otcom putujú rôznymi mestami a dedinami. Ľudia v každej obci majú inú povahu: v jednej majú namiesto hlavy pečiatky, takže tam chlapca takmer zavrú do väzenia za to, že nemá doklady. V inom meste majú ľudia viacero končatín – je to brloh zlodejov. Nie všetci sú vyslovene zlí – častokrát sú len nevšímaví a zahľadení do seba. Najlepšie sa chlapec s otcom cítia v meste tanca s dobrosrdečnými a pohostinnými ľuďmi. Tí sa však vo svojej bezstarostnosti nevedia brániť vonkajším nástrahám. Táto prehliadka rôznych povahových typov určite mnohým pripomenie Malého princa.

Za divokými metaforami cítiť reálne charakterové črty. Realite zodpovedá aj celkový obraz kontinentu: je rozdrobený na malé klany, z ktorých každý má vlastnú mentalitu, zvyky a zákony. Veľkú časť z nich však spája nestabilita a hrozba externého útoku; vojna a strach sa prelievajú z jednej krajiny do druhej.

Celý život Mareka Vadasa sa točí okolo čierneho kontinentu a aj v tejto detskej knihe cítiť jeho veľkú lásku k Afrike aj úprimnú obavu, či toľké nástrahy zvládne. Na stránke Anasoft litera som sa o ňom dokonca dočítala, že v malom kamerunskom kráľovstve Nyenjei pôsobí ako poradca kráľa. Tiež sa tam píše, že „jeho rukopis je ovplyvnený africkým štýlom rozprávania, v ktorom sa mieša skutočnosť a fantázia, mágia a čierny humor, absurdita a temné existenciálne tóny.“ Všetko toto presne sedí (až na ten čierny humor) aj na Útek.

Kafka po vadasovsky

Shaun Tan jasne ukázal, že aj kafkovské témy dokážu deti zaujať a Marekovi Vadasovi sa tiež podarilo vytvoriť niekoľko takýchto vydarených kafkovsky absurdných situácií. Chlapec musí z mesta pečiatkových ľudí ujsť, lebo nemá nárok na štempeľ – nemajú s otcom papier, na ktorý by im ho dali. Dospelý, samozrejme, rozumie, že sa tu hovorí o povolení na pobyt a dokladoch, ale keď na tieto situácie hľadíme detským pohľadom, ich absurdnosť bije do očí.

Rovnako ako obrázok afrického chlapčeka bez domova v tričku brazílskeho futbalového tímu – Daniela Olejníková jeho bezprizornosť nemohla vyjadriť lepšie.

Šťastný koniec pre deti, tragický pre dospelých: ako jedna kniha môže mať dve rozuzlenia

Záver príbehu ma úplne dostal. Keďže sme si knihu dopredu prelistovali, vedela som, že chlapec sa na konci stretne so svojím otcom, od ktorého sa oddelil v polovici putovania. Happy ending, je to predsa detská knižka. Keď sme sa však k záveru dočítali, spadla mi sánka. Šťastný koniec kniha naozaj má, ale len pre malých čitateľov. Tí starší pochopia narážky, že stretnutie otca so synom sa odohráva v nebi. V diaľke dokonca vidieť aj chlapcovu mamu, ktorá zomrela pri jeho pôrode. Milujem detské knižky, kde autor vloží aj druhú vrstvu pre dospelé oči. Ale ešte som nevidela, aby sa niekomu podarilo paralelne zakódovať do príbehu dve úplne protichodné interpretácie (buď sa chlapec z horúčky vylieči alebo jej podľahne). Geniálne!!

Komu je kniha Útek určená

Knižku som kúpila hneď, ako vyšla. V tom čase však bolo naše staršie dieťa ešte veľmi malé a Útek sme museli odložiť hneď po prvých stránkach. Potom sme naň trochu pozabudli a do konca sme ho dočítali, až keď mala dcéra sedem rokov. Oplatilo sa počkať. Text ju zaujal rovnako ako mňa, najmä magické prvky v kombinácii s realistickými situáciami.

Knihu Útek vydalo v roku 2016 vydavateľstvo BRaK. Má 48 strán a rozmer 235 × 210 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

MILÁČIK, NEUMYJEŠ RIAD? FAIR PLAY PRI ROZDEĽOVANÍ DOMÁCICH PRÁC A NASTOLENÍ RODINNEJ ROVNOVÁHY (Eve Rodsky) – recenzia

Zaneprázdnená matka sa vo filmoch zásadne zobrazuje s desiatimi taškami v jednej ruke, psom v druhej a bábätkom v nosiči. A nesmie chýbať kytica kvetov a darček na detskú oslavu. Hoci sa dieťa v nosiči občas presunie na otcov chrbát, darčeky na detské/rodinné oslavy zháňajú vo filmoch i v živote vždy iba ženy. Toto filmárske klišé je mimoriadne výstižné, skoro až symbolické. Pretože kúpené a zabalené darčeky – to je len vrchol ľadovca. Najväčšia a zďaleka najzaťažujúcejšia časť tejto úlohy, plánovanie darčekov, je neviditeľnou, a preto nevďačnou prácou – prácou pre ženy.

To, že zodpovednosť za rodinný život a jeho plánovanie majú na starosti hlavne partnerky, nie je len dojem autorky Eve Rodsky. Výsledky viacerých štúdií na túto tému zhŕňa napríklad tento článok v časopise Univerzity v Berkeley:

For example, women in dual-income families are more likely to be in charge of creating and maintaining a family schedule and tend to manage the social lives of their families more than men. One study found that women tend to plan their family’s time together—like outings and vacations—and to work more during that leisure time (caring for the children, cooking, etc.) than their male partners.
Women are also more apt to take on the burden of reminding men to complete household chores than vice versa—perhaps because of cultural expectations that suggest women are in charge of the house. When men do issue reminders, it’s more likely to be for situations where completing a chore will benefit them personally rather than benefit their partner—for example, reminding her to stop by the store to pick up his favorite cereal.
As researcher Sharon Bartley found, not all chores are created equal, either. It’s important to distinguish between those that are mundane and don’t require a lot of effort or challenge—like doing dishes—and more challenging chores that allow for some autonomy—like putting together a new piece of furniture. People tend to be more depressed when they do the former, which (in many cases) are still considered “women’s work.”
Časopis Greater Good Science Center

Časopis Sociology: „Ženy, ktoré podľa vlastných slov vykonávajú viac domácich prác, bývajú častejšie nespokojné vo vzťahu a častejšie uvažujú o rozchode. Takéto partnerstvá aj s väčšou pravdepodobnosťou skončia rozchodom.“

Nespravodlivé rozdelenie domácich prác je jednou z hlavných príčin nespokojnosti žien vo vzťahu, ako sa píše v tomto článku, ktorý som citovala v podnadpise. Všetci vedieme svoje malé súkromné domáce vojny, pritom tento problém sa týka celej spoločnosti. Asi je načase hľadať nejaké univerzálne riešenia, ako to urobila Eve Rodsky.

Názov aj hrúbka knihy Miláčik, neumyješ riad? napovedajú, že autorka svoje teórie hojne ilustruje príbehmi z vlastnej domácnosti i zo života svojich známych. Otravné oslovovanie čitateľa americkým „zlato“ a typické americké reálie prezrádzajú, z ktorej krajiny pochádza autorka (charitatívne večierky, príprava obeda za 10 minút). V opísaných historkách sa však určite spozná drvivá väčšina Sloveniek.

Kto je na vine? Muži aj ženy

Výhovorky, ktorými si muži racionalizujú očividne nerovnomerné rozdelenie domácich prác, sú až prekvapujúco univerzálne. Eve Rodsky ich jednu po druhej vyvracia a stavia do iného svetla. Ak by aj kniha neposlúžila na nič iné, určite je aspoň dobrou zásobárňou argumentov pre ženy, ktoré cítia vo vzťahu nespravodlivosť. Aj to sa počíta!

Rodsky nešetrí ani ženy. Veľakrát si za svoju situáciu môžu do veľkej miery samy – tým, že nechcú požiadať o pomoc alebo aspoň explicitne formulovať, že sú unavené; perfekcionizmom a naháňaním sa za príliš mnohými cieľmi; nedôverou v partnerov a ich sekírovaním, keď svoje úlohy nevykonávajú podľa predstáv ženy. Ženy si ubližujú aj tým, že si nevážia samy seba a príliš odovzdane prijímajú rolu obetavej matky, ktorá stráca vlastnú identitu.

Marie Kondo 2: návod Eve Rodsky na šťastný partnerský život

Autorka má vysoké ambície. Rozhodla sa vytvoriť spravodlivý systém rozdelenia domácich prác a nazvala ho Fair Play. Sľubuje odstrániť partnerské hádky o tom, kedy, ako a prečo sa majú vykonávať jednotlivé úlohy. Tento systém má navyše zefektívniť prácu a tým vygenerovať viac času na vlastné záľuby pre každého z partnerov.

Marketéri knižku prirovnávajú ku Kúzelnému upratovaniu Marie Kondo. Je pravda, že obe metódy sú si v niečom podobné: na zásadný životný zlom údajne stačí jedno väčšie upratovanie v povinnostiach, ujasnenie si priorít a hodnôt. Potom už stačí len údržba stanoveného systému a občasná úprava.

Aký je teda zázračný návod Eve Rodsky na šťastný partnerský život bez sporov, s pocitom naplnenia a férovosti vo vzťahu? Autorka je právnička (teda bola, kým jej úspešnú kariéru neukončili deti), preto aj jej riešenie je typicky právnické: v podstate je to zmluva medzi manželmi, v ktorej sa každý zaviaže vykonávať konkrétny podiel úloh. Za každú jednotlivú prácu preberie zodpovednosť jeden z nich. Keďže každý človek si pod starostlivosťou o deti, poriadkom a zabezpečením večere predstavuje niečo iné, najprv sa treba dohodnúť na minimálnych štandardoch, ktoré treba zakaždým splniť, prípadne aj na konkrétnom čase ich vykonávania.

Ako prinútiť muža, aby sa viac zapájal do domácich prác

A keďže všetko zásadné sa dohodne vopred, partner nemá právo kritizovať toho druhého za to, že úlohu nesplnil podľa jeho predstáv. Odpadá teda buzerovanie – a to je aj silný argument, ktorý by mohol presvedčiť mužov, aby sa zapojili do tohto experimentu. 🙂

Ďalším pilierom metódy Fair Play je dôsledné plánovanie. To je neoddeliteľnou súčasťou každej úlohy a je zaň zodpovedný vždy len ten partner, ktorý drží danú kartu.

Hlavné myšlienky tohto postupu nie sú také originálne ani radikálne ako v prípade Marie Kondo. Podobné nápady asi skrsli v hlave mnohým nespokojným manželkám. Ich realizácia však väčšinou naráža na neprekonateľnú prekážku hneď na začiatku: spravodlivejšiemu rozdeleniu domácich prác musí predchádzať rozhovor s partnerom. Čo z knihy Miláčik, neumyješ riad? robí motivačnú literatúru, je podrobný postup v každom kroku prechádzania na nový systém, ktorý nazýva Fair Play. Eve Rodsky spísala množstvo rád, ako prekonať nechuť k tomuto zásadnému rozhovoru, čoho by sa mal týkať, a dokonca ponúka aj konkrétne formulácie, ktoré môže žena použiť.

Nepôjde to tak ľahko…

Nie je ťažké vidieť na tejto metóde jej nedostatky. Veľavravný je aj taký detail ako veľký nepomer medzi vykreslením „pred“ a „po“. Kým veľkú časť úvodu zaberá podrobný opis nefunkčnej domácnosti, vzájomných výčitiek a nespolupracujúceho manžela v čase, keď frustrovaná Eve Rodsky ešte len vymýšľala svoj systém, popis toho, ako to u nich vyzerá teraz, keď sa už týmto systémom obaja riadia, odbavila pár nepresvedčivými vetami.

Kritiku si občas zaslúži aj slovenský preklad. Napríklad názov knihy – Miláčik, neumyješ riad? – ide vyslovene proti jej hlavnej myšlienke: žena nemá muža prosiť o pomoc v domácnosti, každý z partnerov má prebrať plnú zodpovednosť za časť úloh.

Metóda je taká právnická – skostnatená. A tým nemyslím len otravnú formalizáciu vzťahu (v priebehu procesu budete podpisovať aspoň tri zmluvy a dokonca vypisovať žiadosť o stretnutie s partnerom! To mohlo napadnúť skutočne len právničke). Je tu príliš málo priestoru na nečakané udalosti a improvizáciu. Už sa vidím, ako si v noci, keď sa dieťa zobudí s neutíšiteľným plačom a horúčkou, bežím ostentatívne zobrať kartu „Nepredvídateľné udalosti“.

Karty nemajú rovnakú váhu, nie sú rovnako náročné na čas ani na psychiku. Starostlivosť o deti sa predsa nedá porovnávať so zodpovednosťou za auto, daňové priznanie alebo darčeky pre rodinu. Preto Eve Rodsky zdôrazňuje, že každý partner by si mal vybrať viacero úloh, ktoré sa musia plniť každý deň ako varenie, nakupovanie, upratovanie, deti.

Kartičiek je navyše príliš veľa – rovných sto (stiahnuť si ich môžete zo stránky vydavateľa). Keďže autorka nabáda, aby si ich partneri aspoň občas prerozdeľovali, je vylúčené, aby nestratili prehľad o tom, kto má čo na starosti. Jediné (a autorkou odporúčané) riešenie je trochu ich preriediť. Ideálne by bolo preriediť ich natoľko, aby sa dali prehľadne vystaviť na jednom mieste… a sme späť pri starom dobrom systéme rozpisu úloh na chladničke, ktorý vidieť v každom druhom americkom filme.

…ale za pokus to stojí

Kniha Miláčik, neumyješ riad? naozaj nie je prevratná. Čo však páry môže predsa len zásadne posunúť dopredu, je trvanie na tom, že zodpovednosť za úlohy zahŕňa aj plánovanie. Eve Rodsky cituje nejakú štúdiu, podľa ktorej matky hodnotia úroveň svojho každodenného stresu na 8,5 bodov z 10. Zbaviť sa aspoň časti nekonečného plánovania je nevyhnutná podmienka, ako sa nezblázniť.

Ďalší gamechanger je zviditeľnenie všetkých prác, ktoré treba vykonať. Či to spravíte systémom kartičiek, ako odporúča Eve Rodsky, klasickým chladničkovým spôsobom alebo niektorou apkou (prehľad manažérskych aplikácií pre domáce práce nájdete tu alebo tu), je už celkom na vás.

Autorkine argumenty, často podporené vedeckými štúdiami, väčšinou sedia a väčšina žien, ale aj mužov sa s nimi asi dokáže stotožniť. Napriek mojej kritike stále platí, že zo všetkých článkov, ktoré som k tejto téme čítala, je Fair Play zďaleka najkomplexnejší návod na zmenu. S týmto systémom máte reálnu šancu dosiahnuť vyrovnanejšie prerozdelenie úloh. Ak by sa na školách vyučoval predmet manželstvo, titul Miláčik, neumyješ riad? by patril do povinnej literatúry.

Komu je kniha Miláčik, neumyješ riad? určená

Tento titul som si zo zvedavosti objednala preto, aby som vyskúšala nejaké nové triky, ako deti viac zapojiť do domácich prác. Kniha Miláčik, neumyješ riad? však bola napísaná s celkom iným zámerom – pomôcť ženám zmeniť nerovnomerné rozdelenie domácich prác medzi partnermi. Škoda, že autorka nemyslela viac aj na deti. Zapájať ich do varenia a upratovania je asi najlepší spôsob, ako z nich vychovať budúcich spolupracujúcich dospelých.

Na záver ešte jeden motivačný citát z tohto článku: 🙂

„Ak matky nie sú so svojimi deťmi, pretože sa venujú starostlivosti o seba, nemá to žiaden negatívny dosah na deti. Ale čím viac sa matky venujú domácim prácam, tým častejšie majú ich deti problém so správaním.“
Denník N

Knihu Miláčik, neumyješ riad? vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Lindeni (Albatros Media). Má 288 strán a rozmer 145 × 205 mm. Vytlačili tlačiarne D.R.J. Tiskárna Resl v Náchode. Kúpiť si ju môžete na stránke vydavateľa. Existuje aj ako e-kniha.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

VŠETCI SPOLU RÁTAME (Kristin Roskifte) – recenzia

Objektívny rebríček najobľúbenejších kníh mojich detí sa zostaviť nedá, pretože, samozrejme, v každom období ich fascinuje niečo iné. Ale medzi top favoritov by určite patrili české Klapy klap (recenzia tu), Příběhostroj (recenzia tu) a francúzska A quoi penses-tu? (recenzia tu). Veľká škoda, že ani jedna z nich nevyšla v slovenčine. Spája ich to, že sú nielen výtvarne vydarené, ale pokúšajú sa knihu ako médium dostať na novú úroveň. Sú to také knižkohry, hoci v trochu inom zmysle ako slávne Tulletove výtvory. Hoci na Slovensku už vychádza naozaj veľa krásnych publikácií, takýto rafinovaný koncept knihy je stále veľkou raritou. Teraz sa však na slovenskom trhu objavila novinka Všetci spolu rátame, ktorá je veľmi vydarenou syntézou všetkých troch spomínaných titulov.

Dá sa čítať toľkými spôsobmi (aj smermi 🙂 ) – ako search-and-findovka; pomôcka pre deti, ktoré sa učia počítať; logopedická príručka; detektívka; príbeh, ktorý si musíte dotvoriť sami; encyklopédia emócií; osveta vyzývajúca k tolerancii!! Tento hybrid posúva hranice interaktívnosti a medzižánrovosti v detskej literatúre. Doteraz bola preložená do vyše 30 jazykov. Nemyslím si, že v roku 2020 vyšla na Slovensku lepšia detská kniha (možno s výnimkou Ako umelci vidia svet).

Všetci spolu rátame nie je iba o počítaní

Preto je podľa mňa jej názov je mimoriadne nevýstižný a splošťujúci – táto kniha rozhodne nie je iba o rátaní. Nie je to len ďalšia z množstva obrázkových kníh, na ktorých sa dieťa môže učiť počítať. Martinus ju úplne nezmyselne zaradil do kategórie encyklopédie a učebnice pre 1. stupeň ZŠ a dosť mimo je aj anotácia: „Nevonia ti matika? Nevadí! Počty sa predsa dajú naučiť aj inak.“ Matematiku pre školákov však od tejto knihy určite nečakajte. Nie je to ani niečo v štýle 365 tučňáků (recenzia tu), kde autori všelijaké matematické výpočty zabalili do vtipného príbehu.

… je aj o postrehu

S matematikou Všetci spolu rátame súvisí len tým, že na každej stránke je zobrazené nejaké číslo a zodpovedajúci počet postáv. Začína sa nulou a končí necelými ôsmimi miliardami. Čísla tak dávajú knihe rytmus a malým deťom, samozrejme, aj príležitosť precvičiť si počítanie. Moje deti poctivo overovali, či ich ilustrátorka nepodviedla a či je na každej strane správny počet osôb. 🙂 Za ilustráciami sa však skrýva oveľa viac.

Na tejto knižke ma úplne dostalo, že sa číta zakaždým celkom inak. Pri prvom čítaní sa zamýšľate nad tým, že o cudzích ľuďoch vlastne nič neviete. Autorka vám dáva neurčité otázky, na ktoré nemáte bez kontextu ako nájsť presnú odpoveď (zatiaľ!!). Hľadáte určité indície, ktoré vám napovedia, na čo práve títo anonymní ľudia myslia, na čo sa chystajú, ako sa cítia… ale neskôr zistíte, že ste sa často mýlili.

… predsudkoch a príbehoch

Pri tomto prvom čítaní-hádaní sa Všetci spolu rátame trochu podobá na fantastický Příběhostroj (recenzia tu), ktorý vrelo odporúčam do všetkých logopedických ambulancií, na jazykové hodiny v škole aj do každej domácej knižnice – všade tam, kde treba deťom trochu rozviazať jazýček. Aj tu si dieťa samo vymýšľa rôzne príbehy. Moje deti táto hra bavila – aj vďaka tomu, že Kristin Roskifte im výdatne pomáha nenápadnými detailmi. Stačí ich v obrázkoch nájsť. Kto v knižnici plnej ľudí objaví aj niečo iné ako knihy? Bude to obézna pani, ktorá s otvorenými ústami pozerá na titul „Váha“? Alebo sa pozerá na inú knihu? Alebo pán, ktorý si na poličke zabudol okuliare? Takýchto potenciálnych mikropríbehov (ktoré sa neskôr rozvinú do väčších dejových línií, ale to ešte v tejto chvíli neviete :)) je tu veľa, takže Všetci spolu rátame sa žánrovo dá zaradiť aj medzi search-and-findovky s príbehom.

V tejto fáze sa dá s knihou veľmi dobre pracovať aj v psychologickej rovine. Neviem, či to takto autorka plánovala, ale pri rozhovore o motiváciách a emóciách postavičiek na obrázkoch sa veľmi ľahko dostanete aj k vlastným príhodám, pocitom a predsudkom.

… o overovaní hypotéz

Asi až v polovici knihy som si všimla, že postavičky, ktoré sa mi na začiatku zdali všetky rovnaké, sa občas opakujú. Skôr či neskôr to čitateľovi docvakne: títo ľudia žijú v jednom mestečku, sú navzájom pospájaní všelijakými vzťahmi. Druhé čítanie je potom objavovaním detailov, ktoré sa prvýkrát nedajú postrehnúť. Potom už čitateľ vie odpovedať aj na zdanlivo nezmyselné otázky, ako kto zo zúčastnených na pohrebe nesmúti. No predsa osamelá stará pani, ktorá má vo zvyku chodievať na pohreby a svadby cudzích ľudí! Pri opakovanom čítaní sa dá zistiť aj to, kto zomrel a prečo je jedna osoba na pohrebe celá v ružovom, kto sa skrýva v karnevalových kostýmoch a milión ďalších drobností, ktoré postupne vytvárajú niekoľko paralelných príbehov. Všetky odpovede sa nachádzajú v obrázkoch.

Ťažko však povedať, kedy sa končí prvé čítanie a začína druhé, tretie,… Keď totiž zistíte, že jednotlivé osoby a epizódy sú poprepájané, začnete skákať zo strany na stranu, overovať si svoje hypotézy. Pochopiť všetky súvislosti je naozaj detektívna práca a pamäťová skúška! A detektívna kancelária sa tu aj opakovane spomína. Musíte sa pozerať veľmi pozorne, niekedy sú nápovedy celkom otvorené, väčšinou sú však dobre ukryté v detailoch. Pred budovou obchodného centra si napríklad všimnete o stĺpik uviazaného psíka, ktorý sa už predtým objavil v rodine, okolo ktorej sa táto kniha točí. Vďaka tomu viete, že ocko z tejto rodiny je v centre len na návšteve, nepracuje tam!

Návšteva knižnice na obrázku vľavo úplne zmení životy viacerých ľudí. Zdroj: Monokel

… farebnom eko odkaze

A to nie je všetko! Keď si nórska autorka dala toľko námahy s takýmto prepracovaným konceptom, rozhodne nemohla odfláknuť výtvarné detaily, ktoré knižku dotvárajú do dokonalosti. Stránky hýria farbami – ako lepšie znázorniť, že každý človek je iný? Kto chce, uvidí v knihe aj ekologické, politické a dokonca aj filozofické posolstvá.

Kým na prvej (monochromatickej) stránke nie sú žiadni ľudia a pasúcej sa srnke, zdá sa, nijak nechýbajú, s pribúdajúcim počtom ľudí ubúda voľného priestoru. Ku koncu knihy už máte silný pocit, že ľudia sa na stránkach (planéte) veľmi tiesnia. Je ich jednoducho príliš veľa. Túto gradáciu autorka dosiahla nenápadným trikom. Sýtymi farbami v šialených kombináciách vyfarbila iba postavy. Prostredie ponechala biele s jemnou modrou linkou. A tak s rastúcimi číslami v ilustráciách pribúda nielen postáv, ale aj farieb. Tie sú na konci knihy už úplne ohlušujúce. Biele pozadie celkom vymizlo. Jednotlivec sa stráca v dave. 🙂

Komu je kniha Všetci spolu rátame určená

Túto knižku určite odporúčam všetkým vekovkám od 5 rokov vyššie. Je pritom úplne jedno, či vie vaše dieťa rátať do desať či do tisíc – to je vedľajšie. Je ideálna na celorodinné čítanie, lebo táto obrázková detektívka baví dospelých rovnako ako mladšie aj staršie deti.

V žiadnom prípade ju však nedávajte dieťaťu na samostatné čítanie – tým by ste ju zabili. Táto interaktívna „detektívka“ si vyslovene pýta minimálne dvojčlenné publikum.

Kniha Všetci spolu rátame vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Monokel. Má 64 strán a rozmer 244 × 337 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knižku mi venoval vydavateľ.

<script type="text/javascript" src="//partner.mrtns.eu/banners/banner.js?type=banner&brand_id=1&uItem=777435&size=full&show_price=1&color=white&z=358027"></script>

BEŽNÁ (Tereza Oľhová, Mária Kralovič) – recenzia

Viacerým ľuďom jarná koronavírusová karanténa (import z komunistickej Číny!) pripomínala dokonalú simuláciu komunizmu. Hranice zatvorené, pred vyrabovanými obchodmi rady, na obálkach časopisov Karel Gott. Ľudia si hromadne vymieňali strihy a šili doma to, čo sa v obchodoch nedalo zohnať. Aj móda je plus-mínus rovnaká ako pred 30 rokmi. V Česku si všimli, že v TV opäť blábolí nejaký Slovák lámanou češtinou. 😀 Bolo by škoda nevyužiť to a neporozprávať sa s deťmi o tom, čo mala komunistická karanténa spoločné s tou aktuálnou. Napríklad pri čítaní Bežnej – druhého dielu komiksovej série o revolúcii z roku 1989.

Zo všetkých štyroch dielov série Nežný komiks vyzerá tento najobyčajnejšie a toto zdanie ešte umocňuje jeho názov a téma – príbehy z každodenného života jednej obyčajnej martinskej rodiny na konci roka 1989, ďaleko od hlavných politických udalostí.

Dátum narodenia 18.11.1989

Komiks sa začína v pôrodnici – najmladší člen rodiny Lukáško sa narodí deň po začiatku novembrovej revolúcie. Dej sa však nekrúti okolo neho, ale jeho najstaršej sestry Lucie. Tá prinesie zo školy zlé známky (ale nakoniec si ich opraví), frfle, že ju rodičia vyšťavení bábätkom považujú za slúžku (ale občas im pomôže aj sama od seba), straší a trápi svoju mladšiu sestričku Aničku (ale nakoniec ju vezme na sánky a obe si to užívajú). Dokonca sa zmieri aj so susedom, ktorému sa predtým vyhýbala.

Bežná je o rovnováhe v živote. Každý občas robí chyby, hlavne v ťažkých situáciách, aké práve prežíva táto rodina. Dôležité je naprávať ich. Toto nie je banálne posolstvo pre deti, ktoré sa občas zacyklia v myšlienke, že sú zlé. Pri čítaní Bežnej si uvedomíte, v koľkých detských knihách sú hlavní hrdinovia dokonalí. Preto sa v Lucii spozná asi každé dieťa. Našej najstaršej dcére boli povedomé hlavne scény, kde sa škaredo správa k mladšej sestričke. 🙂

komiks o revolúcii — Zdroj: EJ Publishing

Ani Luciini rodičia nie sú ideálni. Ktorá mama by pri bábätku a dvoch ďalších deťoch nebola nervózna? Zákazy, príkazy a napätie zo strany rodičov Lucii čiastočne vynahradia nové topánky, po ktorých veľmi túžila, a najmä pocit, že ju majú napriek všetkému radi. Odkaz pre deti: aj keď sa rodičia mladším deťom venujú viac, neznamená to, že množstvo času stráveného s deťmi je priamo úmerné rodičovskej láske k nim.

Anarchia, písomky a návrh zrušiť školu

Zvrhnutie komunizmu sa v knihe mihne iba okrajovo – do života rodiny v menšom meste zasiahne oveľa menej ako narodenie tretieho dieťaťa. Lucia, ktorá sa v škole učila o Veľkej francúzskej revolúcii, si pri slove revolúcia predstaví horiaci bratislavský hrad. V škole zavládne anarchia len na chvíľu, písomky pokračujú v pekelnom tempe aj naďalej. Učitelia vysvetľujú deťom, že v demokracii má každý právo na svoj názor a deti si môžu hovoriť, čo chcú. Návrh jedného študenta, aby sa zrušila škola, ich úprimne rozosmeje. Aj na takejto miniscénke vidieť, aké uvoľnenie priniesla zmena režimu.

Deti v knihe politické zmeny prežívajú sprostredkovane, cez dospelých. Na nich vidia, že sa deje niečo veľké. Kamarátka Lenka to okomentovala takto: „Stal sa zázrak! Otec mi podpísal štvorku a pritom si spieval! Vraj celú zmenu v buse trúbil na ľudí, tutúú!“ Otec iného dieťaťa zase v deň generálneho štrajku išiel do práce v papučiach. Čo platilo, už neplatí a deti s rodičmi zdieľajú eufóriu. Len Lucia sa bojí, že martinské divadlo, v ktorom pracuje jej otec, zavrú a jej rodina sa bude musieť presťahovať.

Lakovky z Prioru

Ilustrácie Márie Kralovič sú zaujímavé najmä v detailoch. Vtipná je začervenaná tvárička od ucha po ucho vysmiatej Lucie, keď sa jej konečne podarí stretnúť svoj idol, herca Tomáša. Hoci Kralovič bola v tej dobe ešte len bábätkom, postavy poctivo obliekla do pletených svetríkov s divokými vzormi a búnd z osemdesiatych rokov. Pobavil aj chodbový obrázok šípky s vedrom, ktorá ukazuje, ktorý sused je daný týždeň zodpovedný za umývanie schodov, alebo otravné vypínanie svetla chodbovej lampy v pravidelných intervaloch, ktoré ruší dievčatá v rozhovore. Lakovky, ktoré sa kupovali za odmenu v Priore, volániky, čiapky budajky… je tam všetko.

Preto komiks poteší aj štyridsiatnikov, ktorí si tieto veci zažili na vlastnej koži. V tomto sa Bežná podobá na Dům číslo 226 (recenzia tu) a Sísov Múr (recenzia tu). Všetky tieto knihy sú súkromným príbehom jednej skutočnej rodiny, ale sú napísané tak, aby v rozprávaní pokračoval rodič a príbeh spisovateľa prerástol do príbehu čitateľa. Fungovať to môže iba v prípade, ak si ich dieťa číta spolu s rodičom, prípadne iným „pamätníkom“.

Dizajn zverila vydavateľka Janka H. Hoffstädter svojmu manželovi Borisovi Melušovi a tak obálka skrýva ďalšie prepracované detaily ako výborný font v nadpise, príjemný papierový povrch bez laminácie s reliéfnymi odtlačkami ostnatého drôtu. Názov série Nežný komiks si na chrbátiku prečítate až vtedy, keď budete mať všetky štyri diely. Milé a vtipné!

Komu je určený komiks Bežná

Príbeh platonickej lásky Lucie k hercovi Tomášovi jasne ukazuje, že autorky knižku tvorili pre mladších tínedžerov. Nie je v nej však nič, čo by nedokázali prežuť aj najmladší školáci. Iba veľmi výnimočne som musela našej prváčke vysvetľovať pojmy ako „opravná z matiky“. Dostala ju pred necelým rokom na samostatné čítanie. Bolo to v čase, keď si už kratšie texty čítala sama. Komiks bol za pár dní prečítaný celý (mami, túto knihu si môžeme čítať aj trikrát denne). Kratučké texty a odmena za každú zdolanú vetu v podobe nového obrázka, vďaka ktorému si dieťa v čítaní robí aj mikroprestávky – komiksy na začínajúcich čitateľov zaberajú. Často ich však tvorcovia pokazia pre prvákov nečitateľným fontom/letteringom. Aj Bežná má rukou písané písmo, ale číta sa veľmi dobre. Navyše sa tu používajú len kapitálky, ktoré už asi väčšina detí pozná v škôlkárskom veku, a o to rýchlejšie dieťa v čítaní napreduje.

Štvordielna séria Nežný komiks z vydavateľstva EJ Publishing nie je jediný komiks o komunizme pre deti a tínedžerov. Ostatné – okrem skvelého Sísovho Múru (recenzia tu) – však vyšli len v češtine: Sametová revoluce, Kronika bolševizmu, Marzi 1984 – 1987 (o detstve v komunistickom Poľsku).

Komiks Bežná vydalo v roku 2019 vydavateľstvo EJ Publishing. Má 40 strán a rozmer 215 × 300 mm. Vytlačili tlačiarne Protisk v Českých Budějoviciach. Kúpite si ju napríklad v Martinuse.

DŮM ČÍSLO 226 (Jana Šrámková, Andrea Tachezy) – recenzia

Andreu Tachezy poznáme z Emy a ružovej veľryby (recenziu som písala pre web Prečítaného leta). Hlavné hrdinky z oboch titulov sa na seba dokonca aj dosť podobajú. Ilustrácie sú rovnako milé, ale v Dome číslo 226 sa Tachezy posunula ďalej (a získala zaň okrem iného aj významné české ocenenie Zlatá stuha). Je to jedna z mála kníh, kde výtvarná technika zmysluplne odráža hlavnú myšlienku knižky.

Andrea Tachezy do svojich typických nežných obrázkov ceruzkou vložila „vintage“ fotky rodinného domu a členov vlastnej rodiny. Tieto koláže presne odrážajú, ako funguje naša pamäť: aj to málo, čo si pamätáme z detstva, je už pomerne vyblednuté, čierno-biele, útržkovité (ako tie fotky), a zvyšok je už len fabulácia nášho mozgu (tú v knižke reprezentujú dokreslené ilustrácie). Nie sú to len „intelektuálne hrátky“, vnímajú ich aj deti. Toto balansovanie na pokraji faktografického žánru (portrét vlastnej rodiny a domu) a klasickej rozprávky naša sedemročná prváčka vedela rozkódovať celkom presne, pre päťročnú hlavičku to bolo trochu mätúce.

Babička bola fiškus

Kým mňa zaujalo hlavne prekračovanie žánrov a prepojenie literárnej a obrazovej časti, deťom sa najviac páčila postava sochy mimina – veľkého obézneho dieťaťa v plienke z priečelia domu, ktoré ožíva vždy, keď je Dorotka sama doma (jasné, Dorotka je jedináčik, preto si vymyslela takéhoto imaginárneho priateľa). Keď nie je nablízku žiadny dospelý, mimino jej trochu povýšenecky a uštipačne rozpráva, ako to v dome chodilo v minulosti: ako toto honosné rodinné sídlo postavil Dorotkin prapradedko Karel vedľa domu prvého predsedu československej vlády; aké hračky mali deti, ktoré v dome bývali pred Dorotkou; ako rodina mala svoju slúžku (je tu aj kópia časti jej pracovnej zmluvy). Deti najviac pobavila Dorotkina babička, ktorá ako dieťa nesmela vyjsť von bez pančušiek, ak bolo menej ako 18 stupňov. Preto si ich vždy skryla do starej králikárne, aby oklamala rodičov. Pozerať sa na starých rodičov ako na nezbedné deti, to je celkom nový uhol pohľadu. 🙂

Keď si ilustrátorka svoj rodinný album nakreslí

V jednom dokumente som videla, že Juraj Jakubisko má svoj maľovaný denník. Andrea Tachezy zase ilustrovala album rodinných fotiek. Tento súkromný projekt bol pre autorku určite jedinečnou zákazkou, aké sa robia len raz za život (prečítajte si rozhovor s ilustrátorkou o tejto knižke aj o tom, že jej dcéra Dorotka už nie je také malé dievčatko). Spolu s autorkou textu Janou Šrámkovou sa im ho podarilo predstaviť tak, aby bol zaujímavý aj pre širšie publikum. Dům číslo 226 rozhodne nie je len pre pár Pražákov, ktorí trpia nostalgiou za medzivojnovou Prahou.

Rodinná história z mikroúrovne prerastá do makroúrovne. Cez rozprávanie o Dorotkiných predkoch sa dozvedáme, ako sa žilo v minulosti: ako ľudia trávili voľný čas športom a hrami, aké oblečenie sa nosilo, ako a kam sa cestovalo.

Každá rodina má svojho pamätníka

Ďalší vydarený presah autorky umiestnili na koniec knihy; tentokrát je to presah do života čitateľa. V závere sa Dorotka s miminom lúči, lebo po dovolenke sa k nim nasťahuje nevládna babička. Prítomnosť dospelého v dome znamená len jedno – mimino z fasády už nebude môcť ožiť, vždy sa totiž môže zjaviť len deťom. Také sú pravidlá. Keď sa Dorotka trápi, kto jej teraz bude rozprávať o starých časoch, mama ju uteší, že všetky „babičky rady rozprávajú, len sa ich niekto musí spýtať.“ To je jasný odkaz všetkým čitateľom, že každá rodina má svojho pamätníka, svoje „mimino“. Len sa ho musí niekto spýtať. 🙂 Odporúčam si spolu s touto knihou zaobstarať aj zápisníky s predtlačenými otázkami Babička, rozprávaj a Dedko, rozprávaj. U nás sa už stránky zapĺňajú textom aj fotkami a je to naozaj zaujímavé čítanie!

Komu je kniha Dům číslo 226 určená

Na začiatku knihy má Dorotka sedem rokov, v závere už v škole preberajú delenie so zvyškom. Taký je asi aj vekový rozsah cieľovej skupiny čitateľov.

Kniha vyšla vo vydavateľstve Běžíliška v roku 2017. Má 76 strán a rozmer 240 × 330 mm. Momentálne je už skoro všade vypredaná, ale pripájam odkaz pre prípad, že by vyšla dotlač.