umenie - Blog o najlepších a najkrajších detských knihách

PŘÍBĚH UKRYTÝ V NOTÁCH. LABUTÍ JEZERO / THE STORY ORCHESTRA. SWAN LAKE – recenzia

Ak sa moje deti cez pandémiu v niečom vycvičili do dokonalosti, tak je to schopnosť zabaviť sa aj bez vonkajších podnetov. Ale všetko má svoje medze. Keď som každý deň musela na skoro celé dopoludnie nechávať 5-ročné dieťa samé, kým to staršie malo vyučovanie cez Zoom a my rodičia sme homeofficovali, trhalo mi to srdce. Akútne som potrebovala čokoľvek, s čím by sa deti samostatne zabavili. Preto – a aj preto, že sa blížil sviatok – som bez veľkého rozmýšľania objednala knihu The Story Orchestra. Swan Lake (v češtine vychádza pod názvom Příběh ukrytý v notách. Labutí jezero) s krátkymi zvukovými nahrávkami Čajkovského baletu.

Keď som vo FB skupine Prečítaného leta natrafila na knižky The Story Orchestra, hneď som si predstavila, ako si ich moje deti púšťajú a listujú samé. Na moje prekvapenie sa to aj naozaj dialo; dokonca si pri tom aj tancovali – Labutie jazero sa im zjavne páči.

Kvalita zvuku

V prvom rade je to zásluha skladateľa. Čajkovskij je Čajkovskij – aj v takejto biednej kvalite. Počúvať hudbu cez mikroreproduktory mi pripadá ako svätokrádež obzvlášť pri vážnej hudbe, ale do divadla sa tak či tak ešte asi dlho nedostaneme a nahrávku aspoň urobil kvalitný orchester.

Od Příběhu ukrytého v notách sa, samozrejme, nedá očakávať kvalita zvuku, ako keby ste sedeli v Newyorskej metropolitnej opere. Vhodnejším referenčným rámcom sú iné zvukové knižky a tie The Story Orchestra s prehľadom tromfne. Tvorcovia od tohto média dosiahli asi maximum, zvuk je dostatočne hlasný aj jasný; približne na úrovni mobilu. Knižku však pri počúvaní hudby nedržte v rukách, ale položte na posteľ alebo gauč.

Příběh ukrytý v notách. A v psychoanalýze

V druhom rade deti zaujal osud bielej a čiernej labute a princa Siegfrieda. Zase sa mi potvrdzuje, že príbehy, ktoré vytvárajú priestor pre hlbšiu, psychoanalytickú interpretáciu, sa deťom páčia. Aj keď ju nedokážu rozkódovať, minimálne cítia, že za príbehom môže byť niečo viac.

Labutie jazero je v prvom pláne rozprávka o princovi Siegfriedovi, ktorého matka núti do sobáša. Zorganizuje bál, aby si mohol vybrať manželku. Princ sa však zaľúbi do zakliatej Odette, ktorá sa cez deň mení na bielu labuť. Túto kliatbu dokáže prelomiť iba prísľub pravej lásky. Láske Odette a Siegfrieda nepraje čarodejník Rothbart, ktorý chce oženiť princa so svojou dcérou Odile. Očarený Siegfried v domnení, že sa rozpráva s Odette, požiada zlú Odile (oblečenú v čiernych šatách, ale inak je dvojníčkou Odette) o ruku. Nakoniec sa Siegried predsa len ožení s bielou labuťou Odette. Tá už navždy zostane vo svojej ľudskej podobe – kliatba je zlomená. Ostatné labute premôžu Rothbarta a ten musí spolu s Odile odísť.

S psychoanalytickými interpretáciami Labutieho jazera (vzťahy rodič-dieťa; alter ego; lietanie v snoch je podľa Freuda len maskovaná túžba po sexuálnom živote) sa pohral Darren Aronofsky vo filme Čierna labuť. Ale tá sa s deťmi nedá pozerať. 🙂

Dej aj hudbu slávneho baletu pre potreby tejto knižky autori upravili do child-friendly podoby (nikto na konci neumiera). Ale to vôbec nevadí, pretože Labutie jazero bolo už od svojho vzniku predmetom výrazných adaptácií. Už počas Čajkovského života sa bez jeho súhlasu mala dokonca meniť aj hudba; nehovoriac o nevýraznej pôvodnej choreografii Čecha Juliusa Václava Reisingera. Aj kvôli nej bolo prvé naštudovanie pomerne neúspešné. Libretto inak po skladateľovej smrti prepisoval jeho brat Modest Čajkovskij.

Vážna hudba v detskej knihe nie je novinka

Spojenie vážnej hudby a detskej knižky je určite dobrý nápad, pozrite si, za koľko dolárov sa predáva anglická mutácia knižky Peťo a vlk od Jiřího Trnku s vinylom Sergeja Prokofieva zo šesťdesiatych rokov. Pri živom predstavení v divadle nie je priestor na to, aby deti dokázali vnímať príbeh, a počúvať hudbu dve hodiny dokážu len máloktoré z nich. Na rozdiel od živého predstavenia si text aj hudobné ukážky z knihy môžu deti dávkovať vlastným tempom, a preto je oveľa väčšia šanca, že ich zaujmú.

Desaťsekundové ukážky hudby v knihách série The Story Orchestra, ktoré sa púšťajú priamo z knižky, sú však až príliš krátke. Rozumiem, že je to daň za to, že si ich malí čitatelia môžu púšťať sami, ale dalo sa to vyriešiť aj inak. Desať sekúnd je jednoducho príliš málo. Viac by sa mi páčilo, keby boli ukážky na internetovej stránke, tak ako pri knižke Magdaleny Rutovej Radiobuch, o ktorej som písala tu. Baobab k tomuto titulu urobil veľmi jednoduchú webku s mp3-kami a tú si dokáže bez problémov obsluhovať aj dieťa.

Ďalším sklamaním sú gýčové ilustrácie Jessicy Courtney-Tickle.

Návod na Čajkovského

Vydavateľstvo však urobilo aj kus dobrej roboty. Na poslednej stránke, kde si čitateľ môže znova pustiť všetky nahrávky (spolu ich je desať), nájdete ku každej z nich skvelý návod, ako ich počúvať. Na ktoré nástroje sa zamerať, akú atmosféru vytvárajú, čo vyjadruje tempo atď. Vľavo je tiež kratučký glosár použitých odborných pojmov, Čajkovského medailón a pár slov o choreografii Labutieho jazera: pre baletky je dvojrola Odette a Odile jedna z najťažších, pretože tieto dve postavy majú odlišné choreografické štýly. Nehovoriac o 32-otočkovej piruete, ktorú do úmoru cvičí aj Natalie Portman v spomínanej Čiernej labuti.

Tu je ukážka sprievodcu jednotlivými melódiami z knihy:

ACT III, Arrival of the Guests
This clip starts with one regal-sounding trumpet, which is then joined by another trumpet that repeats the phrase. They then play the same rhythm together. The music seems to announce the prince and royal guests‘ arrival. It is very grand and reflects the magnificent set design of the royal castle.

Podobný návod, ako počúvať Labutie jazero spolu s ukážkami nájdete na tejto stránke. Tento je však určený dospelým.

Komu je kniha The Story Orchestra. Swan Lake / Příběh ukrytý v notách. Labutí jezero určená

Deťom od 4 rokov.

Příběh ukrytý v notách: Labutí jezero vyjde (v auguste 2021) aj v češtine vo vydavateľstve Pikola. Doteraz z tejto edície vydali:

Příběh ukrytý v notách: Louskáček (2020)

Příběh ukrytý v notách: Šípková Růženka (2019)

Příběh ukrytý v notách: Čtvero ročních dob v jediném dni (2018)

Knihu The Story Orchestra. Swan Lake vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Frances Lincoln Children‘s Books. Má 21 strán a rozmer 265 × 304 mm. Vytlačili tlačiarne v Číne. Českú verziu si môžete objednať na slovenskom alebo českom Martinuse.

AKO UMELCI VIDIA SVET (Katarína Kosánová, Andrea Gregušová, Nataša Štefunková) – recenzia

Deti v bežnom živote skoro každý deň zažívajú pocit, že niečomu nerozumejú. Preto sú istým spôsobom lepšie pripravené vnímať umenie ako mnohí dospelí. Nevyrušuje ich neistota v interpretácii toho, čo chcel autor dielom vyjadriť. Netrápia sa tým, že by mali vedieť odhaliť každý jeden symbol.

Od Vlhovej k Jankovičovi: ako deti rozumejú umeniu

Keď som sa svojich detí opýtala, aké pocity v nich vyvoláva fotka Jankovičovho Veľkého pádu, bez zaváhania povedali, že zlé. Trčiace ruky a nohy im pripomínali topiaceho sa človeka alebo človeka, ktorý vo vzduchu máva končatinami ako chrobáčik, čo sa nevie prevrátiť z chrbta na brucho.

Trafili úplne presne, toto súsošie je o bezmocnosti.

Ešte som im trochu objasnila politický a spoločenský kontext (dielo vzniklo v roku 1968), spýtala som sa ich, čo im pripomínajú použité farby – biela, modrá, červená. Jasné, že vedeli, že sú to farby vlajky, veď pozerávajú Vlhovú v telke. 🙂 Staršia dcéra si dokonca všimla aj to, že červenej je tam akosi priveľa, a spomínala aj niečo s krvou. Krátke pátranie na internete potvrdilo kurátorský výklad osemročného dieťaťa: u Jankoviča červená naozaj symbolizovala násilie, krv, komunizmus.

Toľko k názoru, že deti nemôžu rozumieť umeniu. 🙂

Vôbec však nechcem tvrdiť, že mám geniálne deti, ktoré dokážu dekódovať akékoľvek moderné umenie. Bez pomoci sú pre ne zložitejšie diela, samozrejme, neprístupné. Ale väčšinou ich stačí jemne naviesť, aby význam diela aspoň čiastočne uchopili aj samy. A o to ide v skvelej slovartovke Ako umelci vidia svet, ktorá je pokračovaním úspešného prvého dielu Ako maliari vidia svet (článok o ňom som napísala pre portál Prečítané leto).

Podobne úspešný je aj druhý diel; denník Pravda ho vyhlásil za detskú knihu roka. A hoci si o podobných čitateľských anketách myslím svoje, víťazstvo som knižke priala a do svojho výberu najlepšej detskej literatúry roku 2020 som Ako umelci vidia svet zaradila aj ja.

Autorské trio zostalo nezmenené: ilustrácie vytvorila Nataša Štefunková, básničky napísala známa detská spisovateľka Andrea Gregušová (Gréta (recenzia tu), Svetozár (recenzia tu), Dedko na rebríku, Marína a povaľači, Červík Ervín, Nina, Operácia Orech a iné dedkoviny). Katarína Kosánová mala na starosti výber a „výklad“ vybraných diel, teda skôr hry, ktoré majú deti doviesť k pochopeniu, o čo v umení ide, i k vlastnej tvorivosti. Katarína Kosánová vyštudovala pedagogiku výtvarnej výchovy, spolupracuje s Bibianou ako dramaturgička a scenáristka projektov, bola galerijnou pedagogičkou v SNG a Múzeu dizajnu a vedie tvorivé dielne, a preto presne vie, ako na to.

Čo je zaujímavé na impresionistickom obraze, na ktorom sa nič nedeje?

Ako ukázať deťom melanchóliu na Medňanského obraze Zimné slnko v krajine s potokom? Prepojením sa na vlastné pocity: „Poznáš ten pocit, keď ideš zimnou krajinou a sneh ti vŕzga pod nohami? Zimné slniečko sa prediera pomedzi stromy a snaží sa prehriať okolitý svet. Všade ticho a biela perina.“

Veľmi sa mi páčila hra na impresionistu, kde mali deti nakresliť štyri slnká, každé v inom ročnom období, a tiež preniesť Medňanského zimnú krajinku do jesene. Lužiansku madonu od Janka Alexyho v zemitých farbách zase nechá deti prekresliť pestrými farbami. Stačilo zameniť farby a obraz už vyjadruje celkom inú myšlienku! Deti tak pochopia, že vybrať správnu farbu tak, aby dokázala vytvoriť želanú atmosféru, je poriadne náročné.

Ak je na obraze zaujímavé gesto, Katarína Kosánová čitateľov vyzve, aby samy urobili nejaké gesto a ostatní majú hádať, čo vyjadruje. Žene a okolostojacim postavám na Skuteckého obraze prilepí k ústam komiksové bubliny, aby deti mohli rozohrať príbeh, ktorý vychádza z tohto gesta a aby sa nebáli pri interpretácii použiť vlastnú fantáziu.

Bez falošnej úcty

Toto je na autorkinom prístupe najlepšie: bez falošnej úcty k národným ikonám do predstavovaných diel nemilosrdne zasahuje: rozstrihá ich, prekreslí, zbaví farieb a ponechá len obrysy či doplní spomínanými bublinami – takže by ich ani vlastní autori nespoznali. 🙂 Takto deťom ukazuje, že spolutvorcom umenia je aj divák a že pred umením netreba mať zbytočný rešpekt.

V knižke Ako umelci vidia svet sa autorka sa na rozdiel od prvého dielu nevenuje len obrazom, ale aj iným druhom umenia (sochy, inštalácie, petrogramy Petra Rollera, úžitkové umenie na starých bankovkách Albína Brunovského, dokonca aj šperky a divadelné kostýmy z ateliéru Nataše Štefunkovej).

Mená nie sú podstatné

V porovnaní s prvým dielom je tu ešte jeden rozdiel: knižka síce predstavuje diela slovenských autorov, ale porovnáva ich so svetovými predstaviteľmi daných umeleckých smerov. Kompánka prirovnáva k Paulovi Kleemu, Milana Dobeša k Victorovi Vasarelymu, Medňanského k Monetovi, Šimerovú-Martinčekovú a Fillu k Picassovi. Reprodukciu Vasarelyho zrejme tvorcovia knihy nemohli zverejniť kvôli autorským právam, preto vyzvali deti, aby si ju našli na internete. Výborný nápad!

Kritériom pri výbere umelcov teda nebol ani tak umelecký prínos, ale skôr snaha pokryť čo najviac oblastí umenia a umeleckých smerov, a do výberu sa dostali aj mená, ktoré deti poznajú z detských knižiek: Martina Matlovičová, Fero Lipták a spomínaná Nataša Štefunková.

Učebnice výtvarnej výchovy

Keď som chodila do školy ja, výtvarná výchova sa brala ako vedľajší predmet, ktorého úlohou nie je ďalej zahlcovať hlavu, skôr by z nej niečo malo ísť von (prostredníctvom sebavyjadrenia). Žiadne dejiny umenia, žiadne mená alebo smery, nebodaj roky, iba oddych po zložitejších predmetoch. Preto zrejme ani dodnes neexistuje (naozaj neviem, nemám prehľad) klasická učebnica výtvarnej výchovy. Ale ak by niekto chcel vniesť do tohto predmetu trocha teórie, miniséria Slovartu Ako maliari vidia svet, Ako umelci vidia svet a Nakresli si ovečku by na to boli ideálne.

Komu je kniha Ako umelci vidia svet určená

Popri „výklade“ sa sem-tam mihne aj odbornejší výraz (kompozícia, krajinomaľba, impresionisti, realistická maľba, rukopis), vždy s jednoduchým výkladom. Na konci knihy je aj krátky slovníček použitých pojmov. S knižkou preto môžu pracovať už malí prváčikovia.

Knihu Ako umelci vidia svet vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Slovart. Má 80 strán a rozmer 210 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Čechách. Knihu si môžete kúpiť tu.

Knižku mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

JAŠO NA JARMOKU (Soňa Uriková, Dominika Šikulincová) – recenzia

Po tom, čo mladý grafický dizajnér Tomáš Kompaník vydal vo svojom vydavateľstve aha.slovakia svoje krásne knihy výšiviek (za Aha získal Red Dot Award!), bola latka nastavená veľmi vysoko. Minulý rok sa vo svojom minivydavateľstve rozhodol vydať niečo pre deti. Očakávania ešte znásobilo, že textovú časť knihy zveril spisovateľke Soni Urikovej. Jašo na jarmoku sa dokonca dostal do martinusáckeho výberu najlepších kníh roka.

Tento titul vznikol preto, aby malým čitateľom niekoľkými vetami predstavil staré remeslá. Soňa Uriková vymyslela zápletku, vďaka ktorej hlavné postavy, dievčatko Barborka a jej psík Jašo, navštívia stánky remeselníkov na jarmoku: Barborke sa tam Jašo stratí a kým svojho Jacka Russela nájde, prejde celú uličku remesiel. Medzitým Jašo stánkárom všeličo vyvedie, ale nakoniec dostane veľký perník. Barborke sa na jarmoku tak zapáčilo, že sa tam s rodičmi vyberie ešte raz.

Kniha roka 2020??

Hoci text sa číta veľmi dobre, márne som v ňom hľadala niečo, čím by si vyslúžil zaradenie do výberu kníh roka 2020. Príbehu chýba iskra, čokoľvek, čo by čitateľa prinútilo premýšľať o ňom a vrátiť sa k nemu. Moje deti si knihu prečítali kvôli psíkovi Jašovi, ale viac si ju nevypýtali. Myslím si, že spomínané ocenenie urobilo tomuto titulu medvediu službu. Kto od neho očakáva nejakú pridanú hodnotu, bude sklamaný, tak ako som bola ja.

Veľmi nás nezaujali ani ilustrácie Dominiky Šikulincovej (predtým ilustrovala knihu Etela letela). Viac o nich napísala Mária Kralovič tu.

Jaša na jarmoku nezachráni ani záverečná mikroencyklopédia remesiel (každému z nich je venovaný jeden odsek). Dieťa sa tak z knihy nedozvie viac ako z bežnej návštevy jarmočnej uličky remesiel. Pri každom remesle sa spomínajú jeden-dva kusy náradia/materiálu, ktoré sa v ňom používajú, no to je všetko. Oveľa poučnejšia je podľa mňa prekladová kniha Nezvyčajné povolania z Ikaru aj slovartovka Džbány, košíky, medovníky. Spoznaj naše remeslá. Pre staršie deti Slovart vydal knihu Zabudnuté remeslá a život na vidieku.

Ako by som si to predstavovala ja

Neviem, do akej miery sa na tvorbe knihy Jašo na jarmoku podieľal vydavateľ Tomáš Kompaník. Predlohou Jaša je jeho vlastný psík z Československého kastračného programu (z každého zakúpeného výtlačku ide jedno euro tomuto programu), preto predpokladám, že nápad priblížiť deťom tradičné remeslá vznikol uňho. Jeho láska k nim sa však cez knihu na čitateľa neprenáša.

Škoda, že si netrúfol ísť podobnou cestou ako pri svojich vzorkovníkoch výšiviek. Nevidím dôvod, prečo by abstraktné vzory výšiviek a iných remeselných výrobkov nemohli fungovať aj u detí. Namiesto tuctového umelého príbehu strateného psíka by boli určite zaujímavejšie autentické príbehy zo života starých ľudí, ktoré si vypočul pri svojich etnografických cestách po Slovensku – niečo podobné, ako v knihe Aha100.

Rovnako dobre si viem predstaviť spoluprácu Tomáša Kompaníka ako ilustrátora a dizajnéra s československým vydavateľstvom Pipasík (o ich pracovných zošitoch som písala tu, tu a tu). Predstavujem si ju ako interaktívnu knihu s priloženou ihlou, niťou, drôtikom a postupmi na výrobu jednoduchých ozdôb, výšiviek, košíkov, medovníkov, bábiky zo šúpolia či píšťalky… to by potom naozaj mohla byť kniha roka. 🙂

Komu je kniha Jašo na jarmoku určená

Malým deťom, zhruba od 4 rokov. Staršie už jednoduchý príbeh nezaujme.

Knihu Jašo na jarmoku vydalo v roku 2020 vydavateľstvo aha.slovakia. Má 60 strán a rozmer 230 × 250 mm. Vytlačili tlačiarne Polygrafické centrum.

KDE JE ESTER N? (Monika Kompaníková, Barbora Idesová) – recenzia

Autori detských kníh občas dostávajú poriadne krkolomné zadania. Ester Stará v knihe Největší přání napríklad musela do jednej knižky vtesnať tému chudoby, nerovnosti rozdelenia zdrojov, ekológie, nadvýroby, globalizácie, migrácie, sociálnej izolácie – a zvládla to perfektne, ako som písala tu. Tvorcovia knižky Kde je Ester N? mali možno ešte ťažšiu úlohu – opísať fungovanie galérie a podstatu umenia tak, aby zaujali detských čitateľov. Pôvodne sa o to pokúsili zamestnanci SNG – a vzdali to. Takéto zadanie si vyžadovalo hotového spisovateľa, preto galéria oslovila autorku jednej z najpredávanejších slovenských kníh pre deti – oceňovaných Hlbokomorských rozprávok (recenzia tu). Okrem toho, že Monika Kompaníková je naozaj výborná autorka, bol to aj dobrý marketingový ťah – za pár dní sa kniha v Martinuse i Artfore vyšvihla medzi najpredávanejšie tituly. Obrovskú zásluhu na tom má aj mladá ilustrátorka Barbora Idesová.

Máloktorá z inštitúcií, ktoré majú v názve „slovenská“ a „národná“, je taká moderná ako SNG

Knižka vyzerá presne tak, ako od reprezentatívnej publikácie umeleckej inštitúcie očakávate – je nádherná. V súčasnosti sa veľa hovorí o mladej talentovanej generácii slovenských ilustrátorov a touto knihou sa medzi nich zaradila aj v Prahe žijúca Idesová. Odvážny ťah zo strany galérie, zveriť takúto dôležitú knihu niekomu, kto prakticky nemá žiadne skúsenosti s väčšími projektmi, sa vyplatil. Na jej obrázky sa s deťmi nevieme vynadívať.

SNG pod vedením Alexandry Kusej svoje muchy určite má (aféra s nevydareným a predraženým webom), ale jednu vec podľa mňa robí riaditeľka fantasticky – myslí v prvom rade na návštevníkov, dokonca i detských. Galéria sa otvára laickému svetu ako máloktorá podobná inštitúcia na Slovensku, a teraz už aj doslova (prestavbou). Snaží sa zlomiť imidž galérií ako skostnatených historických reliktov, ktoré fungujú ako uzavretá spoločnosť. Do tejto koncepcie presne zapadá aj vydanie knižky o SNG pre deti. Aby som z riaditeľky nerobila vizionárku – podobných publikácií už vo svete vyšlo viacero, napríklad výborný český komiks Proč obrazy nepotřebují názvy. Jeho autor, Ondřej Horák dokonca pre SNG spoločne s Davidom Kalikom vytvoril aj skutočne interaktívnu video-loptovú inštaláciu pre deti. Ak ste ju ešte nevideli, určite sa choďte pozrieť!

Potkan v galérii alebo čo sa stane, keď sa stratíte v budove, ktorá má tridsaťtisíc metrov štvorcových

Detské knihy Moniky Kompaníkovej sú také skvelé preto, že ich píše pre svoje deti. Keďže tie už od čias Hlbokomorských rozprávok podrástli, Kde je Ester N? je určená starším deťom. Z textu cítite, že autorka túto vekovú kategóriu dôverne pozná a vie sa dokonale vcítiť do jej vnímania. Veľká časť opisu galérie je založená na kontrastoch (voľné priestranstvá v sálach, kde každé dielo má vlastný podstavec, aby mohlo vyniknúť, porovnáva s neupratanou Esterinou izbou) a pocitoch (pocit harmónie, uvoľnenia v galérii, prepchatá električka a zhon mesta). Čím viac času však Ester strávi v nočnej galérii, tým viac analógií s vlastným životom a domovom nachádza. Kým zo začiatku ju vytŕčajúca Dedečkova prístavba desí (ako mnohých Bratislavčanov :)), na konci sa v budove orientuje a cíti ako doma.

Aby malí čitatelia vydržali počúvať o všetkých možných oddeleniach a zamestnancoch galérie, spisovateľka do textu vložila aj detektívne a mysteriózne prvky. Hoci tajomná atmosféra sa smerom ku koncu vytráca, dcéra sa rozuzlenia nevedela dočkať. Dej je jednoduchý: školáčka Ester sa pred dažďom ukryje v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie. Unavená zaspí. Keď sa prebudí, v galérii je pusto, zhasnú svetlá a stratí sa jej domáce zvieratko – potkan Ernest. Našťastie natrafí na elektrikára Antoša, ktorý ju prevedie všetkými miestnosťami. Pátranie po potkanovi z diaľky sleduje čudesná bytosť – maska, ktorá všade necháva tajomné odkazy.

Ester superstar. Foto z prezentácie knihy.

Vzory v práčke

Knižka sa končí – ako inak – šťastne. Ester nájde svojho potkana, malý chlapec Erik sa s mamou kurátorkou vráti domov a elektrikár Antoš (nedozvieme sa, či je to krstné meno alebo priezvisko :)) sa môže spokojne venovať svojej obľúbenej činnosti – rozpletaniu káblov. „Krása sa dá totiž nájsť všade,“ to je posledná veta knihy. Je to aj motto knihy, ktoré autorka rozvíja na viacerých miestach. Opäť sa snaží nájsť paralely medzi galériou a bežným životom. Krása a kultúra nemusia byť len inštitucionalizované. Je to prirodzená potreba človeka, o ktorej generácia homo instagramiensis vie svoje. Ester vníma magickú atmosféru večernej Bratislavy, rada experimentuje s fotografickými filtrami a výrezmi, v mobile vytvára vlastné abstrakcie. V bubne otáčajúcej sa práčky s radosťou objavuje tvary, vzory. Monika Kompaníková ukazuje, že každý z nás vníma isté estetické kategórie. Vysoké umenie sa väčšinou veľmi dôrazne dištancuje od takéhoto súkromného instantného „umenia“. Autorka však medzi nimi stavia most a približuje tak elitárske a akademické prostredie dieťaťu 21. storočia tak, aby ho nevyľakala. Reportáž RTVS z prezentácie knihy nájdete tu.

„Čo vidíš?“ Antoš odkryje obraz na stojane.

„Ženu, ktorá má v rukách niečo krvavé, a nechce sa na to pozerať.“

„Tak vyzerá obraz po reštaurovaní. Je to svätá Praxedis a pred štyristo rokmi ju namaľoval taliansky maliar Simone Pignoni. Keď však prišiel obraz zo zbierky grófa Pálffyho do tejto dielne, ženu, ktorá vyzerala, akoby sa modlila nad akousi nádobou zakrytou vekom, volali Mária Magdaléna. Autorom mal byť Pignoniho učiteľ Francesco Furini. Reštaurátori ho skúmali a zistili, že v devätnástom storočí obraz niekto premaľoval. Vyčistilo ho a tú nepôvodnú premaľbu odstránili.“

„A nebol by krajší bez tej krvi?“

„Možno aj vtedajšiemu majiteľovi sa stekajúca krv nepáčila a dal ju preto premaľovať, no v umení nie je dôležité to, či je obraz pekný alebo škaredý, ale či ťa inšpiruje, či v tebe vyvoláva nejaké pocity, alebo či ti otvorí dvere do nejakého iného sveta. Možno ti dá odpoveď na otázku, s ktorou ti nikto iný nevie pomôcť, a možno si vďaka nemu ty sama nejakú otázku položíš. Starým sochám a obrazom sa reštaurátori snažia vrátiť tú najpravdivejšiu formu, aby sme ich mohli vidieť tak, ako ich videli ich autori vtedy, keď ich vytvorili.“

Táto kniha je úplný poklad. Všetci by sme chceli, aby naše deti rozumeli kultúre, ale ako na to? Aké ťažké je rozprávať sa s deťmi o týchto témach, viem svoje. Nedávno ma dcéra prekvapila, keď ma poprosila, aby som vypla béčkovú disneyovku v televízii. Hoci princezné u nás letia, táto bola neznesiteľne gýčová aj pre jej šesťročnú hlavičku. Bola som hrdá na jej vkus a aj som jej to povedala. Odvtedy sa ma pri každej animovanej rozprávke pýta, čo sa mi na nej páči/nepáči. Ako ťažko sa mi niekedy hľadajú slová!

Kde je Ester N? je presne o tom. Je to návod rodičom, ako deťom ukázať, čo je na umeleckých dielach cenné, čo je prekonané, prečo si nie každá maľba zaslúži miesto v depozitári galérie, a kto určuje, ktoré diela sa tam dostanú. Monika Kompaníková zvládla vysvetliť podstatu umenia postupným dávkovaním poučiek zasadených do napínavého deja. Pri prvom čítaní dcéra sledovala najmä ten, ale pri druhom už bol čas aj na dovysvetľovanie a zvedavé otázky. Už dávnejšie som si všimla, že ak je v knihe niečo nedopovedané, deti sa k nej omnoho radšej vracajú. To platí aj v tomto prípade. Potrvá ešte nejaký rok, kým dcéra pochopí všetko, o čom sa tu hovorí. Kým má v texte čo objavovať, Kde je Ester N? ju láka.

„Obrazy a sochy sú ako knihy – treba v nich vedieť čítať. Každá farba, každý predmet, dokonca aj to, ako kto na obraze stojí, aký je vysoký, ako je obraz zarámovaný, nič z toho nie je náhodné. Umelec tým chcel niečo povedať. Vyššie postavy sú dôležitejšie, sú to králi alebo sám Kristus, modré rúcho znamená nevinnosť, drak symbolizuje diabla, meč zasa bolesť. Reštaurátori aj kurátori tento jazyk poznajú a vedia aj zničenú neznámu sochu prečítať a priradiť jej meno, vek, farbu, a vedia ju zreštaurovať tak, aby bola opäť taká, ako keď vznikla.“

„Ja však tejto soche nerozumiem, neviem v nej takto čítať, povie Ester a cíti sa trochu hlúpo, asi ako na hodinách anglickej konverzácie. Keď si prezrie sochu zblízka, vidí odlupujúce sa vrstvy farby, hlbokú dieru namiesto jednej ruky, knihu v druhej ruke a kráľovskú korunu na hlave.

„No, ak mám byť úprimný… ani ja. Niečo som sa za tých skoro dvadsať rokov, čo tu robím elektrikára, naučil, no len zlomok z toho, čo vedia naši kurátori. Ale to vôbec nevadí. Všimni si, ako má madona jemne vyrezanú tvár, ako krásne spod zlatých plátkov presvitá červený podklad, ako zručne jej reštaurátor domodeloval chýbajúci nos. Ty čítaš naozajstné knihy, rozumieš iným príbehom, ale ľudia pred stovkami rokov knihy nemali, nechodili do školy a príbehy čítali väčšinou len z obrazov a sôch v kostoloch. Je dobré vedieť, akí ľudia tu žili pred nami. Ale pozri, ak niečomu nerozumieš, ale páči sa ti to, je to úplne v poriadku.“

Plachty, masky a farebné kruhy

Hlavná téma je jasná – umenie a fungovanie galérie. Monika Kompaníková sem v náznakoch vložila aj ďalšiu vrstvu – svoje obľúbené medziľudské vzťahy. Tie sa prepletajú s motívom masiek a všelijakých plachiet, ktoré zakrývajú diela v depozitároch. Záhadná postava v maske, ktorá prenasleduje Ester po galérii, dodáva deju mysterióznosť. Ale aj keby tu bola len preto, aby deti mohli s farebnými lupami skúmať, čo sa skrýva pod maskou, stálo by to za to. Hoci táto technológia filtrov nie je žiadna novinka (duu Carnovsky v Česku vyšla Hravá anatomie a Hravá příroda), je to prvá takáto kniha, ktorú máme doma. Farebné krúžky sú úžasná zábava. Jasné, že deti si s nimi vymysleli milión nových hier.

Zadanie od SNG zjavne znelo: vytvoriť interaktívnu knihu. Určite pri čítaní majte tiež poruke mobil alebo tablet. Na konci knižky je síce krátky katalóg diel, o ktorých sa v texte píše, ale pravdepodobne si ich budete chcieť aj vygúgliť, napríklad na Webe umenia.

Komu je kniha Kde je Ester N? určená

Deťom od 8 rokov, ale určite ju zvládnu aj trpezlivejší šesťroční čitatelia.

Kniha Kde je Ester N? vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Slovenskej národnej galérie. Má 88 strán a rozmer 200×250 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knihu mi na recenziu venovala SNG. Fotografie uverejňujem s ich súhlasom. Autorom označených fotografií je SNG.

PRÍBEHY STAVIEB/PŘÍBĚHY STAVEB (Štěpánka Sekaninová, Jakub Cenkl) – recenzia

Dcéra si nedávno chcela pozrieť video horiacej katedrály Notre Dame, tak som vygúglila niečo zo CNN. Nejaký Parížan tam hovoril, že ak by sa ho pred požiarom opýtali, čo preňho znamená tento monument, povedal by, že je to len kulisa pre turistov. Po ňom však celkom zmenil názor. A spolu s ním tisícky ďalších obyvateľov tohto mesta, ktorí spievali, modlili sa a plakali, keď hrozilo zrútenie. Myslím, že tento obrat dobre ilustruje vzťah ľudí k budovám všeobecne. Chodíme okolo nich bez povšimnutia. Nevnímame, ako na nás pôsobia. Evolúcia nám predurčila, že stavby v našom okolí málokedy získajú našu vedomú pozornosť. Pritom ich vplyv na ľudskú psychiku je veľmi silný. A merateľný.

Prečo Piccadilly Circus nepridáva na dobrej nálade

Téme sa venuje napríklad tento článok BBC, kde sa dočítate aj to, prečo Piccadilly Circus nepridáva na dobrej nálade. Píše sa tu, že väčšina ľudí (na rozdiel od dizajnérov) sa lepšie cíti v miestnosti s oblými tvarmi, bez ostrých rohov. Nech žije Zaha Hadid! Podľa autorov spomínaného článku život v meste zdvojnásobuje riziko vzniku schizofrénie a zvyšuje aj pravdepodobnosť depresie a chronickej úzkosti. Znižuje tiež množstvo šedej kôry v mozgu. Tieto negatívne vplyvy súvisia s nedostatočnými sociálnymi väzbami, ktoré majú na vidieku inú kvalitu ako v meste. Ale aj urbánne prostredie sa dá vybudovať tak, aby podporovalo tvorbu komunít.

Malí architekti majú čo čítať

Že sa o podobných témach dá rozprávať aj s deťmi, to už vieme pár rokov, odkedy české vydavateľstvo Jakost vydalo kultovú knihu D.O.M.E.K. od Mizielińských. Obrovský ohlas zaznamenala aj u nás. Odvtedy vyšlo podobných publikácií niekoľko. Eurostav pripravuje pokračovanie knihy Ikony architektúry, o nej napíšem čoskoro. Veľmi ma zaujala aj krásna picture book Domov od Carson Ellis (65. pole). Na podobnom etno princípe je založená aj prvá kniha pre deti od 82 Bøok & Design Shõp. Nedávno bola na prestížnu cenu Zlatá stuha nominovaná kniha z Baobabu Bydlíme! – podivuhodné příbytky zvířat a lidí od Jiřího Dvořáka a Daniely Olejníkovej, za literárnu aj obrazovú časť. Nemala som ju ešte v rukách, ale nepochybujem, že je rovnako vydarená ako Hávedník od tejto dvojice (recenzia tu). V takejto silnej konkurencii sa bude Príbehom stavieb presadzovať ťažšie. Autori však majú jeden tromf: príbehy.

Naši plastelínoví maniaci si hneď vyrobili bociana Filipa – sprievodcu z knihy.

Príbehy lákajú (Sklenená izba). Oceňujem však, že autori väčšinou neskĺzavajú do neovereného bulváru či celkom zjavne vymyslených legiend ako sprievodcovia na zámkoch. Faktograficky orientované vydavateľstvo B4U Publishing ostáva verné faktom. Tentokrát sa dvorná spisovateľka vydavateľstva Štěpánka Sekaninová a dvorný ilustrátor Jakub Cenkl rozhodli zanechať vo vizuálnej pamäti čitateľov odtlačok najznámejších stavieb.

V Príbehoch obrazov a sôch (recenzia tu) sa im celkom dobre podarilo vysvetliť, čím sú predstavované diela zaujímavé a výnimočné. Aj Príbehy stavieb sú organizované tak, aby každý smer zastupovala jedna ikonická stavba. Nechýbajú okienka so základnými prvkami, podľa ktorých spoznáte gotiku, baroko, neoklasicizmus, dórsky a iónsky sloh.

MUMOK vedľa Disneyho

A keďže architekti sa občas vybláznia ako malé deti, nechýbajú v knihe ani také úlety ako Wurmov dom spadnutý na Viedenský MUMOK, dom v tvare košíka a bavorský zámok Neuschwanstein, ktorým sa inšpiroval aj Walt Disney. Keď som ho v tomto výbere uvidela, najprv ma to nahnevalo. Ale potom som si povedala, že tu má svoje miesto. Autori sa snažia deťom priblížiť, prečo je zámok považovaný za gýč gýčov. Pritom si dávajú veľký pozor, aby sa z detského vkusu nevysmievali. Deťom ponechávajú možnosť povedať, že sa im zámok páči. Citlivý prístup je povýšený nad dospelácke kritériá. A tak to má v detskej literatúre byť.

Od spomínaných bizarných stavieb sme sa dogúglili k mnohým ďalším. Je to vďačná téma. Viac ich nájdete tu.

Kniha pre detské publikum

Príbehy stavieb nie sú len zjednodušenou verziou dospeláckej encyklopédie. Autori si dali záležať, aby deti bavila. Preto sú tu ňuňuňu sprievodcovia – bocian a žabiak hľadajú vhodný príbytok pre bocianiu rodinku – a vtipné dialógové bubliny. Aj jazyk je väčšinou prispôsobený mladším čitateľom. Ničnehovoriaci rozmer budapeštianskeho parlamentu (dĺžka 268 metrov) previedli autori do detskej mierky:

„Ak by sa niekto rozhodol, že prejde všetky miestnosti a v každej strávi 15 minút, bude mu prehliadka trvať 7 dní.“

Dominantu Paríža prirovnali k „trochu väčšej stavebnici“:

„Eiffel pri stavbe Eiffelovky využil svoju prax staviteľa mostov – rovnaký konštrukčný postup. Nechal vyrobiť 18 000 oceľových častí, tie starostlivo očísloval a robotníci potom len časti ukladali k sebe a upevňovali nitmi. Táto veľká stavebnicová hra ich zabavila na celé dva roky a dva mesiace!“

Kniha pre dospelé publikum

Vydavateľstvo B4U svoje publikácie tvorí tak, aby motivovali rodičov čítať si s deťmi (o skvelej Veľkej knihe tmy som písala tu). Aj dospelí (s výnimkou profesorov dejín architektúry:) ) sa v Príbehoch stavieb dozvedia veľa zaujímavých informácií:

„Najstaršie stavby budovali Inkovia z viacstranných kameňov, ktoré do seba dokonale zapadali bez toho, aby potrebovali maltu či iné spojivo.“

„Geniálny Antoni Gaudí v priebehu stavby svojho chrámu nepoužíval takmer žiadne plány. Je to neuveriteľné! Opieral sa hlavne o svoju predstavivosť.“

Čo chýba do dokonalosti

Koncept tejto knižky je jednoducho skvelý. O to viac ma mrzí, že ju tvorcovia nedotiahli do dokonalosti. Ja by som vo výbere rada videla viac súčasnej architektúry, ale to je vec názoru.

Všetci milujeme supernízke ceny Albatrosu, ale občas si tlak na výslednú sumu odnesie kvalita prekladu. Aj v tomto prípade občas cítiť, že sa prekladalo narýchlo, hoci len z češtiny. „Kdo sa odváži,“ ešte k tomu v nadpise, to sa naozaj nedá prehliadnuť. Ďalšia vec, ktorú musím na knihe skritizovať, je knižný dizajn. Opisovanú stavbu viackrát umiestnili do stredu obrázka – presne tam, kde je dvojstrana zalomená. Napríklad tenučká Eiffelovka sa tak v záhyboch strán dosť stráca.

Ak nad týmito malými nedostatkami prižmúrite oči, nie je to zlá kniha. Priam sa pýta, aby sa s ňou ďalej pracovalo. Určite pri jej čítaní budete veľa gúgliť. A veľmi dobre si ju viem predstaviť ako súčasť hodín dejepisu, geografie, estetiky (existuje taký predmet? 🙂 ) alebo hodín jazyka (najmä po prázdninách).

Homemade interaktívna príručka ku knihe

Rozvíjať by sa dali napríklad tieto témy:

symbolika budov: Kupola budapeštianskeho parlamentu, rovnako ako veža Baziliky sv. Štefana, meria 96 metrov. Je to odkaz na rok 896, keď Maďari osídlili svoju vlasť. Žltá bola farba čínskej cisárskej rodiny, preto sú takmer všetky strechy Zakázaného mesta žlté. Najvyššia budova sveta, Búrdž Chalifa, má svojou štíhlou siluetou pripomínať orchideu.
historizujúce slohy: ak architekti a stavbári vedia dokonale napodobniť historické umelecké štýly, prečo sa budovy nestavajú tak, aby vyzerali ako z minulých storočí?
snaha ohúriť za každú cenu: Môže vo verejnom priestore stáť čokoľvek? Ako vnímate šokujúce stavby na prvý pohľad a z istého časového odstupu? Eiffelovka vznikla pri príležitosti Svetovej výstavy. Do súťaže sa prihlásil aj návrh obrovskej gilotíny. Viete si ju dnes predstaviť na mieste námestí Trocadéro v Paríži? Mal by niekto regulovať, čo sa v meste postaví? Kto by to mal byť?
prijatie: množstvo dnes vysoko cenených stavieb sa vo svojej dobe stretlo s negatívnym prijatím. Čo to znamená, keď hovoríme, že ich tvorcovia predbehli svoju dobu?
konštrukcia: ako by vyzerala Eiffelovka, keby bola z betónu? Ako by ste sa cítili vo vašom dome, keby všetky jeho vonkajšie steny boli zo skla? Kráčali ste už po priesvitnej sklenenej podlahe? Ako ste sa pri tom cítili? V knižke sa spomína, že oceľová konštrukcia sa v zime zmenšuje, v lete rozťahuje. Preskúmajte napríklad na mostoch miesta, kde vidieť vôľu – malé medzery, ktoré umožňujú materiálom meniť veľkosť.
kvalita práce: príliš rýchlo postavená budova sa môže aj zrútiť, ako napríklad kupola chrámu Hagia Sofia. Na čo musia architekti i robotníci pri stavbe myslieť? Kto ich kontroluje? S výškou a zložitosťou budovy rastie aj dôležitosť statika. Skúste si z lega postaviť modely známych budov alebo vymyslite si vlastné odvážne návrhy, aby ste si sami vyskúšali základy statiky.
sídliská: dá sa z našich panelákov urobiť kvalitné bývanie? Ako? Jednu inšpiratívnu premenu nájdete tu.

Tieto otázky som zostavila ja. Vychádzajú z knihy, musíte si ich však klásť sami. Opäť mi tu trochu chýba interaktívny aspekt.

Komu je kniha Príbehy stavieb/Příběhy staveb určená

Deťom od šesť-sedem rokov.

Ako ste si knihu čítali u vás doma? Zaujala vaše deti?

Kniha Príbehy stavieb vyšla vo vydavateľstve Albatros (v spolupráci s B4U Publishing) v roku 2018. Má 64 strán a rozmer 215×280 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť tu. Originálnu verziu nájdete v českom Martinuse tu.

PRÍBEHY OBRAZOV A SÔCH (Štěpánka Sekaninová, Jakub Cenkl) – recenzia

Moje detváky si namiesto Spievankova pospevujú Jóžin z Bážin (verzia Metallica) alebo niečo od BijouTerrier a občas Horkýže slíže. Prípadne Zónu A: Uf, uf, Puf a Muf, uf, uf, Puf a Muf, Puf a Muf a deti. Občas ich dokonca vláčim so sebou po dospeláckych galériách a koncertoch. Včera sme s našou predškoláčkou debatovali o politických karikatúrach z novín. Na jej úrovni a na jej žiadosť, samozrejme. Je až dojemné sledovať, ako sa deti urputne snažia pochopiť dospelácky svet a patriť doň. Hranicu medzi tým, čo je detské, a čo pre deti nevhodné, si u nás doma rysujeme po svojom. Jediným tabu – a rešpektujú ho aj deti – je Z tohto by sa ti snívali zlé sníčky. Preto keď vyšli Príbehy obrazov a sôch o dejinách umenia, bolo mi jasné, že ich chceme mať doma.

Zodvihnutá predná noha – zranenie v boji

Prekvapilo ma, koľko umeleckých diel z knižky už naša predškoláčka poznala. Monu Lízu, van Goghove Slnečnice, terakotovú armádu, sfingy, Věstonickú venušu. Degasove baletky si pamätala z našej milovanej Falconerovej Olivie. Vo výbere tejto miniencyklopédie (64 strán) sú okrem spomínaných aj také mená ako Picasso, Warhol, Gaugin, Matisse, Rodin, Duchamp. Výber autorov (vedela by som si ho predstaviť trochu ambicióznejší) napovedá, že cieľom knižky je prezentovať tie najznámejšie kultúrne artefakty a vzbudiť o ne záujem. Nie všetky predstavované diela však zmenili dejiny umenia. Niektoré sa sem dostali skôr ako zaujímavosti. Napríklad obrovská socha Ježiša v Riu a jej odlomený prst. O jazdeckých sochách sme sa dozvedeli toto:

„Zobrazenie koňa vypovedá o spôsobe smrti jazdca. Vzpínajúci sa kôň – jazdec zomrel v boji. Zodvihnutá predná noha – zranenie v boji či smrť. Všetky štyri končatiny na zemi – jazdec nezomrel.“

Keby bol da Vinci impresionista, nestratil by 15 rokov života

Žiadna kniha lásku k výtvarnému/sochárskemu umeniu asi nevštepí, ale môže pomôcť zorientovať sa v tom, čo si treba všímať, čo je cenné, čo je prekonané. Nie je podstatné verne okopírovať zobrazovaný predmet, ale skôr vystihnúť zvláštnu atmosféru, zachytiť prchavý moment v tvári človeka alebo v prírode, zmraziť pohyb, odkazuje čitateľom Štěpánka Sekaninová. Deti sa naučia aj to, že na výsledný dojem majú podstatný vplyv výtvarné prostriedky ako kompozícia, ťahy štetcom (porovnajte impresionistické obrazy s nahrubo a narýchlo nanesenými farbami s Monou Lízou, na ktorej da Vinci pracoval 15 rokov), výber farieb (šialený Matissov fauvizmus alebo Munchov expresionizmus) a technika ich nanášania (da Vinci farby nanášal na priesvitné vrstvy, aby vznikol dojem oparu a znížil sa kontrast), uhol (kubizmus), hra svetla a tieňa (Vermeerove Dievča s perlou akoby vystupuje z tmavého pozadia; Degasove tanečnice sú nasvietené odspodu, čo evokuje divadelnú atmosféru).

Kompaníková & Co.

Len nedávno vyšla nádherná kniha Kde je Ester N? od Moniky Kompaníkovej (recenzia Hlbokomorských rozprávok tu); stále v predaji je výborná publikácia Ako maliari vidia svet. V Česku veľký ohlas vyvolala labyrintovka Proč obrazy nepotřebují názvy; nedávno vyšlo rozšírené vydanie Jak se dělá galerie a pred časom dejiny umenia Van Goghova hvězdná noc. Unesie ešte tento malý trh ďalšiu prierezovú knihu o výtvarnom umení pre deti?

Myslím si, že áno, napríklad aj preto, lebo tvorcovia Príbehov si zvolili inú stratégiu ako spomínané publikácie. Nie je tu jednotná dejová línia, ktorá by prepájala jednotlivé umelecké diela ako u Kompaníkovej, nie je to komiks ako Proč obrazy nepotřebují názvy. Príbehy obrazov a sôch sa úplne vzdali akýchkoľvek ambícií smerom k interaktívnosti, čo je mne osobne ľúto, lebo úlohová knižka Ako maliari vidia svet by si zaslúžila kamaráta. Môžem si stokrát opakovať, že zámerom v Príbehoch obrazov a sôch nebolo rozvíjať výtvarné zručnosti detí, no nejaký interaktívny prvok mi tu jednoducho chýba. Och, čo by som dala za to, keby vydavateľstvo ku knihe pripojilo nejakú jednoduchú omaľovanku s pokynmi, ako si precvičiť jednotlivé techniky. Faktograficky orientované vydavateľstvo B4U Publishing (vydali napríklad skvelú Veľkú knihu tmy, recenzia tu) sa rozhodlo predstaviť najznámejšie ikony umenia cez príbehy.

Venuša s tuberkulózou a súdok

Príbehy, príbehy, príbehy – sú všade. Po tom, čo ich odvrhla veľká literatúra, sa na ne so smiešnou nemotornosťou vrhli marketéri. Teraz sa na nás valia aj pri nákupe posledného rožka. V tejto knižke však majú svoje miesto, lebo písať o dejinách umenia bez vysvetlenia dobových reálií a životných peripetií autorov sa nedá. A tak sme sa dozvedeli, že Van Gogh a Gaugin boli veľkí kamaráti, hoci každý mal celkom iný štýl. Jeden maľoval priamo na poli, druhý spamäti. Práve na Gauginovu počesť vytvoril Holanďan známu sériu obrazov so slnečnicami, aby nimi vyzdobil dom, do ktorého ho pozval. Ešte predtým, ako si obľúbil žiarivú žltú farbu týchto kvetov, ich maľoval zoschnuté.

Ak sa vám zdá Venuša na Botticelliho obraze smutná, je to preto, lebo florentská kráľovná krásy Simonetta, ktorá bola jej predlohou, mala tuberkulózu. Botticelli zase asi trpel pre prezývku (súdok). Tá mu prischla preto, že mal obézneho brata. Edgar Degas popri maľovaní tvoril aj sochy. Najznámejšia je mladá tanečnica, ktorú vyzdobil látkovou sukňou, saténovými topánkami a dokonca aj parochňou z pravých vlasov. Prečítate si aj to, prečo impresionisti nemali čas na miešanie farieb a to, že extravagantný Dalí odmietal jesť jedlo červenej farby.

Prečo si treba tajomný úsmev vygúgliť

Neviem, či je to kvôli autorským právam alebo kvôli zjednoteniu vizuálneho rámca knihy, ale tvorcovia nepoužívajú fotografie diel, o ktorých je reč. Namiesto nich sú tu Cenklove reprodukcie a musím uznať, že veľmi vydarené. V niektorých prípadoch to však celkom nestačilo. Hovoriť o tajomnom úsmeve Mony Lízy, keď sa pozeráte na zjednodušenú maličkú napodobeninu, je smiešne. Tvorcovia encyklopédie, samozrejme, počítali s tým, že diela si pri čítaní vyhľadáte na internete. A možno je to takto aj lepšie. S gúglením sme sa poriadne rozšupli a od obrazov sme sa dostali k mnohým iným veciam. Pár zaujímavých linkov som vložila aj do záveru tohto článku. Takže bez nabitej baterky v tablete Príbehy obrazov a sôch radšej nečítajte :).

Annie Warhol, Marcelle Duchamp, Jacqueline Pollock

Ešte jedna gender poznámka. Spomínam si na jednu výstavu v Kunsthalle Lab, kde autorka rozvešala na steny mená „maliarok“ – Annie Warhol, Marcelle Duchamp, Jacqueline Pollock… Dostalo by sa dielam slávnych umelcov rovnakého prijatia, keby ich vystavovali pod ženskými menami (v každom prípade skupina Lojzo predbehla svoju dobu hitom Vincentka Van Goghová, inak ďalšou obľúbenou pesničkou mojich detí)?.

Aj na tejto knihe vidieť, že ženy boli v umení predovšetkým objektom, ako autorky boli často nezaslúžene ignorované. Za všetko hovorí bojovné ironické motto z inej výstavy v SNG: Kedy sa dostanú ženy do galérie? Keď budú holé na obrazoch. Iste aj preto chceli autori tento nepomer vyvážiť ženskými sprievodkyňami-dvojičkami. Tým asistuje mačka (ňu-ňu faktor 🙂 ).

Sprievodkyne sú tu preto, aby encyklopédiu oživili. Sem-tam sa prezlečú do dobových kostýmov, občas niečo okomentujú, niekedy samy maľujú alebo pózujú. Dospeláckym očiam sa takýto komparz zdá gýčový, ale deti to vidia celkom inak. U nás doma sme na každej dvojstrane vždy museli najprv prečítať ich repliky, až potom zvyšný text. Moje detváky už niekoľko dní kreslia mačičky z knihy aj so všelijakými rekvizitami. Miniatúrne ilustrácie sú plné všelijakých (často vtipných) detailov. Presne také najmenší čitatelia milujú a nevedia od nich odtrhnúť oči. Jakub Cenkl vie, ako ich zaujať. Hoci nemusel ísť cestou motýľa na mačkinom chvoste práve v knihe o umení.

Layout stránok poteší všetkých začínajúcich čitateľov, ktorí majú paniku z dlhého uceleného textu. Tu sú informácie rozkúskované v malých textových poliach, takže si určujete vlastné tempo čítania. Vôbec preto nevadí, keď niektoré rámčeky s príliš odbornými alebo zložito formulovanými informáciami preskočíte. Každý si tu nájde niečo pre seba. Mnohé veci boli novinkou aj pre mňa. A občas dokonca vydržal počúvať aj štuplíček (3 roky) – hlavne kvôli tým mačičkám :).

Komu sú určené Príbehy obrazov a sôch

Školákom od 6 do 10 rokov. Môžete si ich čítať aj so škôlkarmi, ale budete im musieť vysvetliť pojmy ako kontrastné farby, konzumné prvky, prchavý dojem okamihu, uhly, geometrické tvary, trojrozmerná skutočnosť.

Neviem, či do kurikula výtvarnej výchovy patrí aj budovanie povedomia o najznámejších umeleckých dielach, ale viem si veľmi dobre predstaviť Príbehy obrazov a sôch ako učebnicu tohto predmetu na školách. Mohlo by to vyzerať napríklad takto: vyučujúci by doniesol veľkú reprodukciu napríklad Moneta, deti by si o ňom prečítali dvojstranu z knižky a potom by si skúsili namaľovať impresionistický obraz.

Bonus: linky a omaľovanky

Nedá mi neprilepiť sem toto skvelé video, v ktorom účinkujú hlavní „hrdinovia“ tejto knihy:

A pre milovníkov van Gogha ešte toto nádherné video z francúzskej galérie. Dogúglili sme sa aj k tomuto zaujímavému článku na BBC. Petriho misky na Klimtovom Bozku?? Vermeerove Dievča s perlou vlastne nemá perlu? A nová teória Munchovho Výkriku, ktorá súvisí s Edisonovými žiarovkami.

V Hospodárskych novinách vymysleli takýto skvelý test Poznáte slávnych maliarov a ich diela?

Ak vám, tak ako mne, chýba ku knižke nejaká omaľovanka, môžete si kúpiť tieto zo série Prestel: da Vinci, Klimt, Chagall. Môžete si tiež vytlačiť tieto alebo tieto. Chýba však návod, akú techniku použiť, ak sa chcete priblížiť k originálu.

Kniha Príbehy obrazov a sôch vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve B4U Publishing v spolupráci s Albatros. Má 64 strán a rozmer 215×280 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť tu. Český originál vám predajú v českom Martinuse tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva a jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.