Za posledných pár rokov pribudlo obrovské množstvo krásnych a originálnych náučných detských knižiek o zvieratách, takže rodičia už môžu byť vyberavejší. Ja sa pri výbere riadim dvoma kritériami: titul musí mať naozaj kvalitné ilustrácie a systematický prístup. Kniha z Albatrosu Výstavné stavovce ich spĺňa obe, a môžem ju odporúčať ako jednu z najvydarenejších tohtoročných noviniek.
Pod systematickým prístupom mám na mysli to, že text by mal byť postavený na nejakej zmysluplnej osnove a nebyť len neusporiadaným zoznamom kuriozít, z ktorých sa v konečnom dôsledku človek nič nenaučí. Autori titulu Výstavné stavovce, naopak, vychádzajú z klasických biologických kategórií.
Učebnica biológie bez zbytočnej terminológie
Bez toho, aby autori použili termíny ako kmeň, podkmeň, trieda, druh a pod., charakterizujú stavovce ako organizmy s chrupavkovitou či kostenou chrbticou tvorenou stavcami. Patria sem paryby, ryby, obojživelníky, plazy, vtáky a cicavce (vrátane ľudí). Triedy stavovcov tvorcovia predstavujú vo fylogenetickom poradí – teda v poradí, v akom sa jednotlivé konáre odčleňovali od stromu evolúcie.
Porovnávaním ich základných orgánových sústav (najmä opornej, pohybovej, obehovej, dýchacej, rozmnožovacej a nervovej) sa ukazuje, komu príroda nadelila aké schopnosti – kľúčové na prežitie v danom prostredí. Bez toho, aby sa tu explicitne spomínala evolúcia, sledujeme, ako sa jednotlivé druhy prispôsobovali okoliu. Vtáky majú okrem pľúc ešte vzdušné vaky, ktoré im pomáhajú lietať. Blany medzi prstami zase umožňujú vodným vtákom plávať; dočasný vaječný zub pomáha plazom vyliahnuť sa z vajca.
Leitmotívom knižky sú kostry. Na nich asi najlepšie vidieť, ako sa organizmy prispôsobujú svojmu prostrediu. Autori teda „chodia“ okolo evolúcie bez toho, aby ju priamo spomenuli a definovali, čo je možno trochu škoda. Nie je to téma, ktorá by sa nedala vysvetliť už aj malým deťom; aj na slovenskom trhu je viacero knižiek o Darwinovi pre najmenších. Trochu ma mrzí, že autori používajú vyjadrenia, ktoré idú priamo proti princípom evolúcie: „Našťastie, hyeny majú silné čeľuste, aby zjedli úplne všetko, čo zostane [po dravcoch]. Napríklad aj kosti!“ Alebo: „Opice vidia červenú farbu, aby dokázali rozoznať zrelé ovocie.“ Na prvý pohľad to vyzerá ako detail, ale vetu treba obrátiť tak, aby sa príčina nezamieňala za následok. Opiciam sa vyvinula schopnosť vidieť červenú farbu, vďaka čomu rozoznajú zrelé ovocie.
Komu je kniha Výstavné stavovce určená
Text s minimom odborných termínov je prístupný už pre 6-ročné deti. Tomuto veku je prispôsobené aj naozaj veľké písmo a grafika, ktorá necháva text „dýchať“, takže deti sa na stránkach nemôžu stratiť.
Je to ideálne čítanie pre rodiny s malými aj staršími deťmi. Ak máte doma škôlkara, určite ho zaujmú veľké ilustrácie. Text je dostatočne informatívny aj pre piatakov-šiestakov a zároveň písaný nadľahčeným tónom, aby zaujal aj prváčikov:
„Mastné perie nenasaje vodu a zostane suché. Mokré perie je naopak ťažké a vtáky sú potom tiež ťažké a ťažkému vtákovi sa zle lieta. Perie je pre vtáky veľmi dôležité a musia si ho pravidelne meniť. Husi ho zhadzujú celé naraz, a kým im znova narastie, nemôžu lietať. Takže si pamätajte, že mokrý ani nahý vták len tak nepoletí.“
„Kivi je endemit. To znamená, že všetci kiviovia žijú len na jednom mieste. Na tomto mieste, volá sa Nový Zéland, dlhú dobu nežil žiadny tvor, ktorému by chutili, a tak sa kiviovia nemuseli ničoho obávať. Mali taký pokoj, že prestali úplne lietať. Rovnako ako všetky ostatné vtáky sa rodia z vajec. To ich je ale neobvykle veľké, pretože obsahuje veľa žĺtka. Zo žĺtka sa vyvinie embryo a z embrya sa potom vyvinie mláďa. A pretože je toho žĺtku veľa, je malý kivi po narodení vlastne už celkom veľký. Nikto nevie prečo, ale to kiviov netrápi.“
„Plazy majú dobré oči, ktoré dokonca kryje aj tretie viečko, rôzne druhy majú rôzne zreničky. Napríklad u hadov aktívnych v noci nájdete zreničku zúženú, u hadov aktívnych cez deň zasa okrúhlu. Nočné hady potrebujú úzku zreničku, aby neoslepli, keď sa omylom prebudia cez deň. Úzka zrenička totiž pustí do oka menej svetla.“
Autori počítajú s tým, že čitatelia si budú rôzne zaujímavosti gúgliť. My sme sa najviac pobavili na baziliškovi zelenom, ktorý dokáže behať po vode. Vďaka tomu má prezývku Kristov jašter. Tohto baziliška poznáme už z knihy Všetko pláva, čo plutvy má aj nemá (recenzia tu).
Výstavné stavovce je naozaj výstavný titul
Výstavné stavovce je ešte výstižnejší názov ako Obratní obratlovci v českom origináli, pretože kniha je v prvom rade postavená na nádherných ilustráciách. O tom, aký priestor v knihe dostali, svedčí aj to, že ako prvá z autorov sa na chrbátiku knihy uvádza práve ilustrátorka Barbora Idesová. Tú poznáme z knihy Kde je Ester N? (recenzia tu), ktorú spolu s Monikou Kompaníkovou vytvorila pre SNG, takže o kvalite jej práce neboli žiadne pochybnosti.
Knižka Výstavné stavovce by fungovala aj bez textu, ako katalóg fascinujúcich ilustrácií. Doma si v nej občas len tak listujeme, bez čítania, z čírej radosti z obrázkov. Fauvistické sýte až krikľavé farby v prudko kontrastných kombináciách priťahujú oči ako magnet (mimochodom, fauve po francúzsky znamená šelma 🙂 ). Moje deti majú teraz obdobie, keď takmer každý deň maľujú a kreslia. Titul Výstavné stavovce som doma chcela mať aj preto, aby im poslúžil ako výtvarná inšpirácia.
Ako hovorí Richard Dawkins v predhovore k svojmu slávnemu Sebeckému génu, my zvieratá sme tie najkomplexnejšie stroje v doposiaľ objavenom vesmíre (platí to stále). Prečo by chcel niekto študovať niečo iné? 🙂
Knihu Výstavné stavovce vydalo v roku 2023 vydavateľstvo Albatros (v spolupráci s B4U Publishing). Ide o preklad českého originálu Obratní obratlovci. Má 80 strán a rozmer 230 × 260 mm. Titul kúpite v slovenskom Martinuse (českú v českom Martinuse) alebo na stránke vydavateľa.
Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo Albatros.
Každý, kto čítal oceňovanú Hlavu v hlavě (recenzia tu) vie, čo môže od titulu A ako Antarktída očakávať: ADHD ako pracovná metóda, popretie systematickosti ako nová paradigma v náučnej literatúre pre deti. David Böhm zaznamenáva všetko, čo ho nadchlo na najjužnejšom kontinente. Do naschvál nehomogénneho textu pospájal úryvky z denníkov svojich synov (ktorí na Antarktídu cestovali s ním), mikroeseje alebo zamyslenia autora, vyše storočný príbeh dobývania Južného pólu, odlišnosti prístupu polárnikov Scotta a Amundsena a, samozrejme, základné fakty o maskotoch kontinentu, tučniakoch, vráskavcoch a iných zvieratách. Nechýba etymologické okienko, minikapitolka o ekológii ani geografické a geopolitické fakty.
Takýto nutrične výživný šalát textov sprevádzajú rovnako nesúrodé ilustrácie: temný komiks o morskej chorobe, koláže, historické, meteorologické, politické i upravené mapy, kresby ceruzkou, počítačové ilustrácie, karikatúry i emotikony, fotky z vlastnej výpravy a slávnych expedícií, naaranžovaný model ľadovca. Dita Rakouská dokonca pre túto knihu ušila krásnych látkových tučniakov rôznych druhov. Martinus udáva, že knihu A ako Antarktída prečítate za hodinu, ale my sme len túto rozkladaciu štvorstránku s tučniakmi obdivovali asi 20 minút.
Ako to už býva pri takýchto knižkách, kde multižánrový obsah pivotuje okolo zvolenej témy (okrem Hlavy v hlave spomeniem napríklad Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu)), kniha nevedie z bodu A do bodu B. Nemalo by to ani význam, tvorca počíta s tým, že do tvorby obsahu sa podstatnou mierou kreatívne zapojí aj sám čitateľ. A kam ho zavedie tento titul, to je len na ňom. Niekoľko jednotiacich prvkov sa v knihe predsa len dá vybadať, v obrazovej aj textovej rovine. Keďže sme na Antarktíde, ilustráciám výrazne dominuje modrá farba ľadu, mora, oblohy a morských krýh.
Prečo má v klasických mapách vytvorených v koloniálnych časoch Európa prominentné miesto a Antarktída skreslenú veľkosť
Ďalším opakujúcim sa motívom je relatívnosť. Autor tento pojem rozoberá z viacerých strán v kratučkých mikroesejistických pasážach. Ak máme štvorec a v ňom bodku, ľahko vieme povedať, v ktorej časti štvorca sa bodka nachádza: hore, dole, v strede. Ale čo ak takýto rámec chýba? A čo je rámcom, cez ktorý sa dívame my ľudia okolo seba? Môžeme ho zmeniť?
Na príklade Antarktídy najlepšie vidieť, ako voľba rámca skresľuje náš pohľad na svet. Autor jednoduchým spôsobom deťom názorne vysvetľuje, ako dvojrozmerná mapa nevyhnutne deformuje zobrazenú skutočnosť:
„Vezmite si pomaranč a nakreslite naň svetadiely ako na zemeguli. Potom ho ošúpte tak, aby šupka zostala v jednom celku. Určite nebude mať tvar obdĺžnika. Ako z nej teda urobiť mapu?“
Mapa sveta s Antarktídou v strede
Odpoveď je zrejmá: mapa sa musí na póloch akoby roztiahnuť. Aby mieru kartografickej deformácie (a europocentrizmu) autor znázornil ešte plastickejšie, vložil do knihy mapu sveta, v ktorej strede je Antarktída. Moje deti sa smiali pri pohľade na Papuu-Novú Guineu a Indonéziu vo veľkosti Ázie, ale takáto mapa nemá k skutočnosti o nič ďalej ako konvenčné mapy.
Tie vychádzajú z Mercatorovej projekcie, ktorú navrhol flámsky kartograf Gerhard Mercator v 16. storočí – zlatom veku kolonializácie. Je jasné, prečo je Európa na prominentnom mieste v strede a hore (to, že sever je hore, je tiež len konvencia). Mercatorova projekcia „zveličuje veľkosť Zeme v okolí pólov and zmenšuje veľkosť v okolí rovníka. Rozvinutý globálny sever sa tak zdá byť väčší, ako v skutočnosti je, a rovníkové regióny, ktoré zvyknú byť menej rozvinuté, pôsobia menšie […] Mercatorova projekcia znázorňuje Grónsko väčšie ako Afriku. V skutočnosti je ale Afrika 14-krát väčšia ako Grónsko,“ ako píše Donald Houston v tomto prebratom článku na SME.
Všetko je relatívne
V Antarktíde v minulosti rástli palmy – pred asi 53 miliónmi rokov. Autor často opakuje, že všetko je relatívne. Tento leitmotív sa nenápadne pripomína aj v ilustráciách a dizajne: stránky sú číslované hore nohami obrátenými číslicami. 🙂
David Böhm tak explicitne i implicitne pripomína, že:
„Vždy záleží na mieste, odkiaľ sa pozeráme na veci okolo seba. Z koľkých miest sa môžeme pozerať na guľu? A na zemeguľu? Ak si zvykneme na nejaký uhol pohľadu, stane sa pre nás samozrejmý. Keď sa potom máme pozerať inak, môže nás to miasť alebo aj desiť. Preto je dobré premýšľať nielen nad tým, čo vidíme, ale aj nad tým, ako sa na to pozeráme. Z viacerých strán vidíme viac a ukáže sa tak, že nektoré veci sú iné, než sa zdalo na prvý pohľad.“
Čo ak si časť ľadovca skrytú pod hladinou domýšľame chybne?
Od toho bol už len malý krôčik k poznámkam o ľudských zmysloch. V kryhách, odlomených kusoch ľadovca, z ktorých vidíme len malú časť plávajúcu nad hladinou, našiel David Böhm metaforu ľudského vnímania sveta:
„Nie je všetko, čo vidíme, len desatinou celku – kým zvyšok si domýšľame a skladáme podľa toho, čo sme už zažili alebo čo sme sa dozvedeli? A čo ak si tú väčšiu časť domyslíme chybne?“
Ako by sme svet videli, keby sme mali menej zmyslov, ako máme, alebo, naopak, viac?
Kryhy sú vhodne zvolený príklad nespoľahlivosti ľudských zmyslov aj preto, že ich biela farba je tiež len ilúzia:
„Akú farbu má sneh? Vravíte BIELU? Ale kdeže, je priesvitný. Sneh sa nám zdá ako biely, pretože snehové kryštáliky odrážajú svetlo, ktoré na ne dopadá. Keby svetlo nedorážali, ale pohlcovali, sneh by nám pripadal ČIERNY. Niektoré ľadovce sú modré preto, že kryštalická štruktúra ľadu pohlcuje všetky farby okrem modrej. MODRÝ ľad je pevnejší a obsahuje menej vzduchu než biely. Keď sa pozrieme do hlbokej praskliny v ľadovci, vyzerá to, ako keby sme sa dívali skôr na policajný maják než do ľadovej priepasti.“
Hlavná myšlienka knihy A ako Antarktída, že na svet sa treba pozerať z viacerých uhlov pohľadu, sa výborne hodí k spomínanému pivotovaniu okolo jednej témy, vždy z iného uhla pohľadu. Málokedy sa podarí dosiahnuť takú dokonalú harmóniu na všetkých úrovniach knihy: koncepcia, textová i obrazová časť idú jedným smerom. Aj preto táto publikácia získala množstvo ocenení: v Česku Magnesia litera; v Nemecku bola zaradená medzi najlepšie knihy pre mladých čitateľov a čitateľky.
Ďalšou opakujúcou sa témou je minimalizmus. Zdroje i možnosti sú na Antarktíde drasticky obmedzené; polárne expedície sú preto experimentom na hraniciach ľudských možností. Podrobne o nich píše napríklad blogerka Iveta Rall. Na SME uverejňuje sériu fascinujúcich článkov o polárnych dobrodruhoch, napr. tu.
Prečo Južná Kórea svojim občanom zakázala navštíviť Antarktídu
Téma minimalizmu je úzko spojená s ekológiou. Keďže snehovej vločke trvá približne 50 tisíc rokov, kým sa po dopade na kontinent a premene na ľad dostane do mora, ľad je našou pamäťou – uchováva informácie o okolitom priestore a, bohužiaľ, aj o ľudskej činnosti na ostatných kontinentoch. Nedá sa však nevidieť, ako si autor protirečí, keď čitateľov vyzýva, aby obmedzili konzum, pričom on sám strávil v Antarktíde celý mesiac. Vystrašilo ma, že jeho deti sa sem chcú dokonca vrátiť. Nie, Antarktída naozaj nie je dobrou dovolenkovou destináciou. Vygooglila som si, že v „turistickej sezóne“ sem za rok príde 140 až 170 tisíc návštevníkov. Bez ohľadu na prijaté prísne opatrenia (človek po sebe nesmie zanechať naozaj žiadne odpadky vrátane vlastného biologického odpadu, močí sa teda do fľaší, veľká potreba sa robí do sáčkov).
Reálne hrozí, že človek svojou prítomnosťou naruší krehký ekosystém. Ten je najzraniteľnejší práve v lete, počas turistického okna, ako sa píše v tomto článku. Turisti sem na svojom oblečení môžu nechtiac zaniesť semienka invazívnych rastlín alebo patogény.
„Odhaduje sa, že priemerný turista môže do Antarktídy zaniesť až 9,5 semiačka. Zamestnanci mnohých cestoviek však musia pred vstupom na Antarktídu podrobiť veci turistov dôkladnej očiste.“
Lodiam navyše hrozí kolízia s kryhami. V roku 2007 tak ekologickú katastrofu spôsobilo potopenie lode MS Explorer. Južná Kórea v roku 2008 dokonca zákonom zakázala svojim občanom navštíviť tento kontinent. Svojim deťom radšej zdôrazním, že Antarktíde najlepšie pomôžeme, keď tam nebudeme chodiť.
Komu je kniha A ako Antarktída určená
Aj v tomto prípade záleží na tom, ako budete s knihou pracovať. Škôlkari si asi budú hlavne pozerať obrázky (stránky sú pomerne hrubé, nemali by ich roztrhať), ale text je pre nich v niektorých miestach ešte príliš zložitý; prváci a druháci zrejme tiež preskočia niektoré pasáže. Titul je ideálny pre tretiakov až deviatakov. Vďaka kreatívnemu obsahu je to jedna z knižiek, ktoré dokážu s deťmi rásť.
Kniha A ako Antarktída vyšla pôvodne v českom vydavateľstve Labyrint/Raketa. Slovenskú verziu vydalo v roku 2021 vydavateľstvo BRaK v edícii Alma. Má 76 strán a rozmer 240 × 320 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Česku. Slovenskú mutáciu si môžete kúpiť tu (SK Martinus), českú tu (CZ Martinus).
Tentokrát som sa naozaj rozpísala, takže tu je zhrnutie obsahu článku:
pár nepríjemných faktov o spánku
menej známe techniky na uľahčenie zaspávania/uspávania nad rámec klasickej spánkovej hygieny
prečo vydavateľky pokojne mohli dať lyrickej knihe O růži, která nechtěla spát marketingovú nálepku mindfulnessová
dôrazom na zmyslové vnímanie sa tento titul skutočne čiastočne podobá na jednu z uspávacích techník
téma výchovy: v tvrdohlavom správaní neskúsenej mladej ruže sa spozná každé dieťa
pár tipov na ďalšie knihy pre deti i rodičov o spánku
bonus: Thomas Edison a Salvador Dalí prišli na jednoduchý spôsob, ako hacknúť spánok tak, aby si zvýšili kreativitu. Štúdia publikovaná v Science potvrdzuje, že by to malo fungovať. Vyskúšajte!
Posledná marcová nedeľa, môj najneobľúbenejší deň v roku. Neurovedec a psychológ z University of California, Berkeley, Matthew Walker, má na tento subjektívny pocit aj tvrdé dáta. Deň po zmene zimného času na letný, keď spíme o hodinu menej, sa až o 24 % zvýši počet infarktov. Pri opačnej zmene, keď spíme o hodinu dlhšie, ich počet klesne o 21 %. Podobné štatistiky údajne platia pri samovraždách, dopravných nehodách a dokonca aj pri súdnych pojednávaniach. Deň po jarnej zmene času vraj udeľujú sudcovia v porovnaní s priemerom výrazne prísnejšie tresty. Po októbrovej zmene sú tresty zase benevolentnejšie. A takýto zásadný efekt má už jedna hodina spánku menej/naviac.
Ak človek počas jedinej noci namiesto ôsmich hodín spí len päť, má podľa Walkera až o 400 % vyššiu pravdepodobnosť, že prechladne. Hladina NK buniek (druh imunitných buniek) totiž klesne až o 70 %.
Matthew Walker, najznámejší svetový odborník na spánok, v tomto videu tiež hovorí, že dnešné deti spia o 2 hodiny denne menej ako ich vrstevníci pred sto rokmi. Inými slovami, každý deň majú až 2-hodinový spánkový deficit. Chronický nedostatok oddychu sa nedá nijakým spôsobom kompenzovať. Jediná možnosť je nahnať deti do postele skôr. Ale ako?
Savoring a iné metódy na uľahčenie zaspávania: počítanie ovečiek už vyšlo z módy
Čo odporúča rodičom v podobnej situácii Matthew Walker? Okrem klasickej spánkovej hygieny (zníženie teploty v miestnosti na 18°C, vyhýbanie sa modrému svetlu obrazoviek, prísne dodržiavanie denného režimu a večerného upokojujúceho rituálu (čítania kníh)) tiež radí, aby deti nemali hračky v izbe, v ktorej spia – tak si totiž ich mozog vytvorí asociáciu, že v danej miestnosti sa okrem spánku nerobí nič iné. Ak sú hračky uložené v detskej izbe, deti údajne spia horšie. Vo videu tiež vysvetľuje, prečo výborne zaberá aj horúci kúpeľ. Hoci je to kontraintuitívne, horúcim kúpeľom sa vraj ochladzuje telo (po tom, čo vystúpime z vane), a práve tento pokles teploty je potrebný na to, aby sme zaspali.
The Wall Street Journal odporúča techniku savoring, vychutnávanie. Človek si má oživiť nejakú pozitívnu spomienku. Treba si detailne vybavovať najmä to, ako sa pri tomto zážitku človek cítil; pripomenúť si rôznorodé senzorické vnemy. Pre mozog je to podobné, akoby tento pozitívny moment prežíval znova. Táto technika nie je v psychologickej literatúre novinkou. Podľa mnohých výskumov by mala mať v dlhodobom horizonte merateľný efekt na celkový optimizmus a šťastie; údajne tiež odbúrava stres. Nové je tvrdenie, že táto metóda pomáha aj pri zaspávaní.
Na tejto stránke zdrojov pre psychológov a iné pomáhajúce profesie nájdete množstvo štúdií, ktoré potvrdzujú efekt techník savoring, ako aj konkrétne cvičenia.
O růži, která nechtěla spát
Savoring, meditovanie, mindfulness atď. majú moderne znejúce názvy, ale vychádzajú z mechanizmov, ktoré podvedome v rôznej miere uplatňujeme všetci. Na podobných princípoch môže byť založené aj umenie. Som rada, že vydavateľky nedali knihe O růži, která nechtěla spát marketingovú nálepku mindfulnessová, ale pokojne by ju mohla mať. Je to kniha o ponorení sa do senzorických vnemov – bzukotu hmyzu, húkania sovy, džavotania detí v parku, chladného dažďa, páliaceho mrazu, príjemne hrejúcej zajačej kožušinky, farby ružových lupienkov. Jedným slovom, je to lyrický text.
Pipasík poznám ako vydavateľstvo skvelých originálnych pracovných zošitov (tu som písala o Poznávej ptáčky, tu o Můj dům, tu o Čmáropise). S titulom O růži, která nechtěla spát od Andrey Tachezy a Sabiny Bočanovej sa mladé vydavateľky prvýkrát odvážili na územie beletrie (ak nepočítam kratučké grécke mýty v Stelle, recenzia tu) v pevnej väzbe. A dobre urobili. Titul ocenila aj česká sekcia IBBY zaradením do katalógu Nejlepší knihy dětem.
No aj touto knihou autorky sledujú nejaký cieľ – pomôcť deťom zaspať.
Ako má kniha pomôcť slabým spáčom
Najznámejšou z „uspávacích“ kníh je medzinárodný bestseller Zajko, ktorý chce zaspať(od švédskeho psychológa Carla-Johana Forssén Ehrlina), ktorý vyšiel pred pár rokmi v Ikare. Autor v ňom rodičom káže naschvál zívať, čítať pomalým tempom a využívať rôzne iné techniky s cieľom uspať dieťa v čo najkratšom čase.
Zíva sa aj v O růži, která nechtěla spát, ale v tomto prípade to nie je psychologický trik, ktorý by mal dieťa okamžite zložiť do postele. Sabina Bočanová sa vybrala inou cestou ako Forssén Ehrlin. Růža má vyše 50 strán, a ak pred spaním nevenujete knižkám aspoň hodinu, tak ju na jedenkrát ani nestihnete prečítať celú. Žiadny uspávací zázrak na počkanie teda nečakajte.
Autorka chce deťom skôr ukázať, že spánok je potrebný, a to na príklade mladej ružičky, ktorá sa odmieta uložiť na zimný spánok. Bočanová to robí tak, aby sa dieťa v jej príbehu spoznalo. Keď starostlivý záhradník príde na jeseň Pompanelu ukryť do papierového vreca, neskúsená ruža nepočúva rady starších a bráni sa tŕňmi. Nešťastný záhradník to skúsi aj násilím, no nevie si s ňou rady, a tak ju nakoniec nechá tak.
Skutočný príbeh ruže z pražského parku
Pompanela je na rozdiel od iných ruží ešte plná života, stále kvitne, necíti sa unavená, bojí sa tmy pod papierovou prikrývkou. Hlavne je však príliš mladá, a preto nepozná nástrahy, ktoré na ňu v zime čakajú.
A tie, samozrejme, čoskoro prídu: studený dážď, krúpy, sneh, ľad, samota… dokonca sa na jej kôru ulakomí hladný zajac, s ktorým sa v lete kamarátila.
Podstatná je pointa: spánok je pre život nevyhnutný. Pompanela na svoju neskúsenosť takmer doplatí životom – ošľahaná mrazom nedokáže vyhnať púčiky –, ale nakoniec sa predsa len zachráni. Keď už nad ňou všetci zlomili palicu a záhradník sa ju chystá vykopať, ukáže sa, že tuhú zimu predsa len prežila.
Príbeh ružičky trpiacej insomniou je o to sugestívnejší, že – podľa anotácie – vychádza z reálnej udalosti v pražskom parku Stromovka. Keď budeme nabudúce v Prahe, určite sa tam pôjdeme pozrieť. 🙂
Výchovný rozmer
Ako som už spomínala, v správaní mladej, neskúsenej a naivnej ruže Pompanely sa asi spozná každé dieťa. Znepokojený záhradník jej nedokáže vysvetliť, že na zimný spánok sa musí uložiť pre vlastné dobro. Mladá ruža to odmieta, veď ona sa predsa necíti unavená, ale plná energie a používa aj triky, ktoré by ma v každej inej knižke rozosmiali, pretože ich dôverne poznám z mladších rokov mojich detí. Ruža zavrie na pár sekúnd oči a vyhlási: Vidíš, naozaj sa mi nedá zaspať. 🙂 Čiastočne sa totiž bojí tmy (ruže spia prikryté papierovým vrecom), sčasti sa bojí toho, o čo všetko príde, ak bude spať.
Obe strany trvajú na svojom a na záhradníkovu stranu sa pridajú aj staršie ruže, ktoré Pompanelu presviedčajú, že jej chce len dobre. Neskúsená ruža to vidí naopak. Presvedčená, že všetci sa spikli proti nej, trucuje a konflikt sa stupňuje. Nervozita rastie, lebo čas beží a už sa naozaj treba uložiť na spánok.
Sabina Bočanová tak nenápadne donútila malého čitateľa pozrieť sa na svoje spory s rodičmi ako v zrkadle.
Ilustrácie Andrey Tachezy
Ilustrácie Andrey Tachezy sú, ako vždy, krásne, zladené s lyrickým textom. Namiesto ilustrátorkiných obľúbených koláží (ako napríklad v tituloch Dům číslo 226, recenzia tu, alebo Ema a veľryba, recenzia tu) nežné farby a jemné pastelky. Na 56 stranách sa toho veľa nedeje: neskúsená ruža odmieta zazimovať, neskôr takmer zamrzne a oľutuje svoje rozhodnutie, ale nakoniec so šťastím prežije a poučí sa zo svojej skúsenosti. Podstatnú časť textu tvoria lyrické opisy toho, čo sa deje v parku – spev vtákov, džavot detí, sem-tam sa mihne veverička.
Ilustrovať takýto statický text takmer bez deja a postáv musela byť výzva. Andrea Tachezy sa rovnako ako spisovateľka zamerala na zachytenie atmosféry. Nebojí sa nechať prázdnu aj celú stránku. Kapitolu Snehoví motýlci uvádza obrázok padajúcich vločiek. Je tu zjavný zámer navodiť upokojujúcu predspánkovú atmosféru, vyhýbať sa v obrazovej rovine konkrétnostiam, ktoré by mohli rozptyľovať. Ilustrácie nechcú čitateľa rozrušiť, ale ukolísať.
Odtláčaním špongie dáva Andrea Tachezy veľkým farebným plochám krásnu štruktúru a mojim deťom inšpiráciu na novú maliarsku techniku. 🙂
Komu je kniha O růži, která nechtěla spát určená
Je to celkom smutný príbeh, preto odporúčam až od piatich rokov; pre veľmi citlivé povahy až od šiestich. Deti, ktoré srdcervúce príbehy až tak neprežívajú, tento titul zvládnu aj od štyroch.
No a keďže bez spánku sa nedá existovať, presne z tohto dôvodu sa končí aj tento článok. 🙂
Je to súbor abecedne zoradených kratučkých textov o všetkom, čo súvisí so spánkom. Napríklad pod písmenom J ako JUST ONE MORE je vtipný obrázok rodiny v posteli. Otcovi už klipkajú viečka, mama má oči už celkom červené, ale dieťa plné energie sa dožaduje just one more… 😀
Knižka nie je len vtipná (pri K ako KISS treba dať pusinku na dobrú noc každému členovi rodiny), ale aj premyslená a podobne ako známa knižka o zajacovi využíva rôzne relaxačné techniky. Text pod C ako CAT vyzýva dieťa, aby sa schúlilo a priadlo ako mačka. D ako DAY: „Say goodbye to your day, talking and laughing. Running and walking, playing and dancing: let everything go.“ I ako IMAGINE: „Now we‘re somewhere warm and sunny… Now your bed is a beautiful blue sea… Now little waves are rocking you gently. Let them rock you gently to sleep.” Na strach z tmy autorky odporúčajú dieťaťu predstaviť si, že je leopardom. Tie nepotrebujú žiadnu posteľ, pospia si aj na strome. Sú také silné, že sa nemusia ničoho báť. A spia 14 hodín denne! Čitateľ môže rozmýšľať, či je medzi týmito dvoma faktami nejaká súvislosť. 🙂
Bonus 2
Každý vie, že spánok a výkon mozgu sú úzko prepojené. Thomas Edison a Salvador Dalí prišli na jednoduchý spôsob, ako hacknúť spánok tak, aby si zvýšili kreativitu. Vedecká štúdia, o ktorej sa píše v tomto článku zo Science, potvrdzuje, že tento ľahko aplikovateľný postup naozaj funguje:
„When Thomas Edison hit a wall with his inventions, he would nap in an armchair while holding a steel ball. As he started to fall asleep and his muscles relaxed, the ball would strike the floor, waking him with insights into his problems. Or so the story goes.
Now, more than 100 years later, scientists have repeated the trick in a lab, revealing that the famous inventor was on to something. People following his recipe tripled their chances of solving a math problem. The trick was to wake up in the transition between sleep and wakefulness, just before deep sleep. […]
In this transitional period, we are not quite awake, but also not deeply asleep. It can be as short as a minute and occurs right when we start to doze off. Our muscles relax, and we have dreamlike visions or thoughts called hypnagogia, generally related to recent experiences. This phase slips by unnoticed most of the time unless it is interrupted by waking. Like Edison, surrealist painter Salvador Dalí believed interrupting sleep’s onset could boost creativity. (He used a heavy key instead of a metal ball.)“
Sofia Moutinho, Science
Knihu O růži, která nechtěla spát vydalo v roku 2021 vydavateľstvo Pipasík. Má 56 strán a rozmer 210 × 220 mm. Vytlačili tlačiarne H.R.G. v Litomyšli. Knihu kúpite v Martinuse.
Už dávno som nepísala o žiadnej spoločenskej hre. Teraz pred Vianocami je každá rada dobrá, takže dnešný článok bude o MikroMakro: Město zločinu. Je to skvelý vianočný darček, ale pozor na to, komu ho darujete!
Ako dopadol zajkov románik s ovcou
Zajko s balónikom v tvare srdiečka na krabici tejto hry vyzerá tak nežne… ale už o chvíľu bude ležať mŕtvy na dne mora. Manželka ho pristihla, ako sa bozkáva s ovcou! MikroMakro: Město zločinu je nielen najoriginálnejšia, ale aj jednoznačne najlepšia hra, akú sme v poslednom čase doma hrali. Získala prestížne ocenenie Spiel des Jahres v kategórii cena kritikov a päť hviezdičiek jej udeľujú aj všetky deti v našej rodine. 🙂
Spoločenské hry sú postavené buď na hlavolamoch (napr. Ubongo), rýchlej reakcii (Dobble), budovaní niečoho (Carcassone) alebo prekonávaní prekážok pri postupe do cieľa, kde sa najčastejšie hádže kockou. Ťažko vymyslieť niečo nové. Tvorcom hry MikroMakro: Město zločinu sa to však predsa len podarilo. Prišli s úplne novým konceptom hry: riešením detektívnych záhad z mapy. „Mapou“ nazývam plán mesta, ktorý je zároveň akoby časozberným záznamom. To znamená, že každá dôležitá osoba sa na plániku objavuje viackrát. Vďaka tomu môžeme sledovať jej pohyb po uliciach mesta, motívy a dôsledky jej konania. A tiež to, či ju náhodou niekto nesleduje. 🙂
Komu je hra MikroMakro: Město zločinu určená
V meste sa udialo niekoľko zločinov – vrážd, lúpežných prepadnutí atď., plus jedno nešťastie (keď miestny samozvaný superman neodhadol svoje schopnosti pri preskakovaní z jednej strechy na druhú a z veľkej výšky dopadol na zem). Každému zo 16 detektívnych prípadov sa venuje séria kartičiek s úlohami, ktoré postupne navádzajú hráčov, aby zločin vyriešili. Inštrukcie sú jednoduché a jasné – a častokrát aj zbytočné: deti dokázali viacero prípadov vyriešiť aj bez akejkoľvek nápovedy, len sledovaním pohybu osôb na mapke. Ak sa však niekto napriek nápovedám zasekne, na kartičkách si nájde obrázok, ktorý má v mapke hľadať. A pre úplne natvrdlých sú tam uvedené aj presné súradnice, napr. G2 (celá mapa je totiž rozdelená do mriežky). Rovnako ako pán z Ihryska, aj ja odporúčam využiť pri každom zločine iba prvú kartičku a k ostatným indíciám sa dopátrať iba sledovaním mapy, aspoň pri tých ľahších úlohách.
Hoci s takýmto jednoznačným návodom zvládne hru vyriešiť aj šesťročný prváčik, takým malým deťom ju asi dávať nechcete. Predsa len, hľadať mŕtvoly pohodené po chodníkoch nie je v tomto veku bežná kratochvíľa. Keďže každé dieťa je pripravené (alebo aspoň zvyknuté) na podobné morbídne témy v inom veku, nedá sa ani presne povedať, od koľkých rokov je hra vhodná. V každom prípade výrobca odporúča od 10 rokov a orientačne to sedí. Pre istotu však naozaj krvavé príbehy vydavateľ označuje za nevhodné pre citlivé povahy – aby rodičia mohli kartičky pred darovaním trochu pretriediť.
Detektívna kooperatívna hra
Hoci témy sú naozaj dospelácke – raz vraždí manželka kvôli nevere, raz dokonca kňaz navštevujúci gay bary 😀 – veľká dávka humoru a hlavne nežné čiernobiele ilustrácie pripomínajúce perníkových panáčikov dávajú téme odstup a nadsázku. Ani mladší hráči tak popísané zločiny veľmi neprežívajú. A ani nemajú kedy! Ideálne je, ak MikroMakro hrajú viacerí. Potom sa predbiehajú v tom, kto skôr nájde odpoveď na otázku, a hra naberie šialené tempo. Toľko ku konceptu kooperatívnych hier. 😀
Jediná nevýhoda je, že Mikro makro sa nedá hrať opakovane. Po vyriešení posledného prípadu tak máte dve možnosti – odložiť hru nabok a opäť si ju zahrať napr. po roku; alebo ju niekomu darovať. Keďže pri riešení úloh si nepotrebujete nič zaznačovať, herný plán aj kartičky aj po použití vyzerajú ako nové. Ak by vám za hrou bolo ľúto, Mindok už vydal aj pokračovanie, MikroMakro 2 a MikroMakro 3. Tú poslednú zatiaľ nemáme, ale do Vianoc sa to asi zmení. 🙂
Update: MikroMakro 3
Na Vianoce 2022 sme naozaj dostali MikroMakro 3, takže pridávam krátky update. Trojka je rovnako vydarená ako jednotka a dvojka; malým rozkošným postavičkám v uliciach mesta opäť hrozia úkladné vraždy, rafinované krádeže, zákerná pomsta. Jeden nešťastník sa napríklad utopí aj so svojím autom. Jeho sledovaním v mape hráči zistia, že predtým navštívil servis, kde mu automechanik poškodil brzdy. Toho na inom mieste ho podplatila zamaskovaná žena. Aj jej motiváciu treba spätne vypátrať z mapy – muža nechala zabiť jeho vlastná manželka spolu s dvoma inými ženami, s ktorými ju podvádzal. Keď je čin dokonaný, spoločne všetky tri oslavujú v bare! 🙂
Niektoré príbehy sú obzvlášť zamotané. Napríklad pracovníka hotdogárne niekto udrie do hlavy akurát vtedy, keď nesie kufrík s tržbami. Zlodeji však na svoje prekvapenie zistia, že kufrík je prázdny. Hráči neskôr vypátrajú, že tip na lúpež páchateľom dal sám prepadnutý pracovník. Keď mu rozbitú hlavu ošetria v nemocnici, ponáhľa sa domov. Tam mu doručia skrinku, do ktorej si pred prepadnutím skryl peniaze z kufríka.
Bonus
Vizuálne veľmi podobná je počítačová search-and-findovka Hidden Folks, ale bez detektívnej zápletky.
Hru MikroMakro Město zločinu vydalo v roku 2021 (českú verziu) vydavateľstvo Mindok. Herný plán má 110 x 75 cm.
Začnime disclaimerom pre rodičov: odfoťte si svoju kuchyňu, aby ste mali pamiatku, ako vyzerala PREDTÝM
Ak Jackson Pollock nie je práve váš obľúbený maliar, je dobré pamätať na to, že jeden malý kuchár má v kuchyni väčší deštrukčný potenciál ako TNT. A nielen to. Nechať ho realizovať sa v tejto miestnosti môže byť doslova životunebezpečné. Moje dieťa mi napríklad nechtiac pripravilo cinnamon challenge, keď mi do smoothie (v ktorom sme omylom rozmixovali plastové napichovadlo) na prilepšenie nasypalo asi za dve lyžice nerozmiešaného kakaového prášku. 🙂 Niekedy by sa dospelým hodilo, keby jednou z ingrediencií v receptoch bol aj Lexaurin. 🙂 Ale stálo to za to! Veľká medvedia kuchárka je u nás jednoznačne knihou roka 2022.
Moje deti začali s ostrým nožom (detským z Ikey) narábať asi od 3 rokov. Ale potom ich nadšenie akosi prešlo. Až teraz sa o varenie zase pomaly začínajú zaujímať, určite aj vďaka programu Pečie celé Slovensko. Chcela som ich prihlásiť na krúžok zdravého varenia, ale tadiaľ cesta neviedla. Na moje zdesenie sa tam žiaci učili len natierať chlieb nutelou!!
Moje deti varenie baví iba vtedy, keď sa pri ňom môžu realizovať. Ale aj prílišná kreativita môže byť v kuchyni na škodu. Keď si idú za sporákom freestyle, väčšinou to nedopadne veľmi slávne (bonbóny z bonboniéry poliate medom, keksíky s čokoládou poliate javorovým sirupom). Chcelo to nejakú motiváciu, ale aj nenápadný manažment. Veľká medvedia kuchárka bola presne tým, čo sme potrebovali. Moje deti (7 a 10) sa vďaka nej naučili variť normálne jedlá.
Mám rada knihy, kde všetko so všetkým ladí, premyslené do najmenších detailov. Presne taká je aj Veľká medvedia kuchárka, a preto výsledok stojí za to. Autorov tohto receptára je celý húf a to je jasný dôkaz, aká je jej koncepcia prepracovaná. Je tu evidentná snaha aj najmenším detailom povzbudiť deti k vareniu a vyhýbať sa každému náznaku komplikovanosti, ktorý by malých kuchárov mohol odradiť.
Tomu je podriadené všetko, aj recepty. Nečakajte žiadnu originálnosť, dôraz je na jednoduchosť. Toto nie sú recepty, ktoré by si do svojej kuchárky dali Yotam Ottolenghi, Jamie Oliver alebo Nigella Lawson. Do veľkej miery je to stará dobrá domácka kuchyňa: tekvicová či paradajková polievka, rizoto (v tomto prípade kuskusoto), vajíčková nátierka, medovníčky. 80 % receptov z Veľkej medvedej kuchárky som poznala a robievala už aj predtým. Ale o to nejde.
Na túto klasiku chcú autori deti nalákať zaujímavými názvami ako ryšavá polievka slečny líšky, polnočný hummus slečny lanky. Naozaj nevábne vyzerajúca zeleno-hnedá polievka si vyslúžila skvelý názov: jazierkový vývar s cuketovými rezancami. Funguje to? Funguje! Obzvlášť keď vydarené fotky (to už je v súčasnosti v kuchárkach samozrejmosť) dopĺňajú milé ilustrácie zvieratiek.
Oceňujem tiež prehľadnú grafiku, evidentne sa tu myslelo na začínajúcich čitateľov, ktorí sa v záplave textu ľahko stratia. Tu ich k receptu nasmerujú vodiace čiary. Aj veľkosť písmen je primeraná.
Jediná vec, ktorá je trochu nedomyslená, je podľa mňa dizajn obálky. Hoci zrezané hrany dosiek pôsobia efektne, práve receptár by na týchto miestach potreboval väčšiu ochranu, keďže sa používa v kuchyni pri práci s vodou.
Výborné video o tom, ako sa vyrába animovaný film
Pre najmenšie deti (2 až 5 rokov) je dodatočnou motiváciou, keď postavičky poznajú z kresleného večerníčka o večne hladných medveďoch Nedveďovi a Miškovi (práve v týchto dňoch ich vysiela RTVS, ale nájdete ich aj na platformách DAFilms alebo HBO) ako Mlsné medvědí příběhy, po slovensky Maškrtné medvedie príbehy oceňovaných režisérok Kateřiny Karhánkovej a Alexandry Májovej. Tie sa voľne inšpirovali knižkami Zbyňka Černíka Malá medvědí knížka a Taková medvědí rodinka.
Večerníčkové animáky zase naspäť do knižnej podoby spracovali Kateřina Dvořák, Milada Těšitelová, Filip Pošivač, Kateřina Karhánková a Adam Dvořák. Aj tie vyšli v BRaKu pod názvom Maškrtné medvedie príbehy. Tie sú určené trochu mladším deťom, ako sú tie moje, preto sa im v tomto článku nebudem venovať.
A aby toho nebolo málo, okolo tohto megamultimediálneho projektu vznikla aj apka Medvědí kuchařka. Je to hra, v ktorej deti za pomoci medveďov z večerníčka varia vlastné jedlá. Dá sa hrať aj na webe ČT. A zahrať si môžete aj Mlsné medvědí pexeso.
Tento projekt má aj svoj vlastný web, kde nájdete okrem množstva videoreceptov aj vystrihovačky, masky Nedvěda a Miška, omaľovánky a dokonca aj spevník k pesničkám z večerníčka.
Ktoré recepty chutili celej rodine
Na webe medvedi.tv nájdete veľa skvelých videoreceptov, ale nie sú to tie isté ako v knihe, preto sa ešte na chvíľu pristavím pri tých knižných. Z tridsiatky receptov okamžite zaujali tie najjednoduchšie: melónová pizza (drobným ovocím a jogurtom ozdobené plátky melóna) alebo ježkove kolieska (plátky jablka potreté arašidovým maslom a ozdobené sušeným ovocím, orieškami a semienkami). Od týchto ultrajednoduchých jednohubiek sme rýchlo prešli k hlavným jedlám: tortilovým roládam, tortilám plneným avokádom a kuracím mäsom a nugetkám z morčacieho mäsa obaľovaným v kukuričných lupienkoch.
My sme mali v podstate šťastie, že sme sa ku knihe dostali práve v čase, keď sme boli doma zavretí v covidovej karanténe. Za týždeň sme tak stihli vyskúšať až sedem receptov, okrem iného aj tieto špenátové palacinky.
Z psychológie vieme, že pokrok u detí prichádza v skokoch. Ale aj tak ma šokovalo, ako rýchlo sa moje dieťa (to druhé sa zapájalo trochu menej) podľa tejto knižky naučilo variť. Nie „variť“, ale reálne pripraviť jedlá pre celú rodinu. A chutilo nám naozaj všetkým, takže tieto recepty odteraz budeme používať už stále. Asi najväčší úspech mali tieto nugetky (odporúčam do jogurtu pridať horčicu; návod na rozdrvenie kukuričných lupienkov je v úvode knihy):
Baribalove nugetky do vrecka
ČO BUDEŠ POTREBOVAŤ:
– poriadny kus morčacích pŕs
– 1 hrnček bieleho jogurtu
– pol lyžičky údenej papriky
– pol lyžičky kurkumy
– soľ
– 2 hrnčeky kukuričných lupienkov
1. Jogurt zmiešaj s údenou paprikou a kurkumou a zľahka osoľ. Morčacie prsia nakrájaj na malé kúsky.
2. Lupienky rozdrv a nasyp do misky.
3. Každý kúsok mäsa namoč do jogurtu, poobaľuj v lupienkoch a daj na plech vystlaný papierom na pečenie.
4. Nugetky peč asi 20 minút pri teplote 190 stupňov.
Naše spoločné výtvory som chcela aj nafotiť, ale vždy sa minuli rýchlejšie, ako som to stihla urobiť. Navyše ani nevyzerali tak vábne ako na fotkách v knižke. Ale to vôbec nevadí, na vizuálnej stránke ešte popracujeme!
Komu je Veľká medvedia kuchárka určená
Všetkým deťom od 2-3 rokov, alebo odkedy uznáte za vhodné, aby vám v kuchyni začali pomáhať. Horná hranica je približne 11 rokov, teda vo veku, keď sa začína odmietať všetko detské. S menšími deťmi treba pri skoro všetkých receptoch, samozrejme, rátať s asistenciou dospelého (pri krájaní, pečení, mixovaní atď.).
Ešte jedno upozornenie: keďže recepty berú do úvahy aj tých najmenších stravníkov, sú korenené len veľmi mierne. Ak už máte odrastenejšie deti, pridajte si korenia viac. Takto sme si upravili viaceré recepty, ale snažila som sa do predpísaného postupu zasahovať čo najmenej, aby sa deti najprv naučili držať sa ho.
Kniha Veľká medvedia kuchárka vyšla v roku 2022 vo vydavateľstve BRaK v edícii Alma. Má 88 strán a rozmer 160 × 225 mm. Kúpite napríklad tu.
České vydavateľstvo Labyrint/Raketa, ktoré tento projekt zastrešovalo, bolo garanciou, že komiksový román o Štefánikovi nebude len bezduchou oslavnou ódou, ale bude mať aj výtvarné ambície a aj nejaký presah. Kvalitu výsledku nedávno potvrdila aj Komise pro dětskou knihu SČKN a česká sekcia IBBY zaradením tohto titulu do katalógu Nejlepší knihy dětem.
Autor poctivej biografie si musí priznať, že vnútorný svet iného človeka je vždy čierna skrinka, ktorú nikdy nemôže zrekonštruovať priamo, len sprostredkovane a oklieštene. Štefánik. Komiksový román je jeden zo životopisov, kde autorov viac ako historické fakty zaujíma práve táto sprostredkovanosť, oklieštenosť. Prostredníkom, cez ktorého spoznávame MRŠ, je sochár Bohumil Kafka, poverený vytvoriť obrovskú Štefánikovu sochu. Pri zadávaní zákazky určite zavážilo aj to, že sa s mladým Milanom osobne stretol počas pobytu v Paríži; postupne však Kafka zisťuje, že ani ich niekdajšie priateľstvo nie je zárukou, že jeden druhého skutočne poznali. Štefánik zo sochárových spomienok je len maličkým výrezom tejto rozporuplnej osobnosti. Lenže čím dôkladnejšie umelec rekonštruuje jeho život, tým nejasnejšie kontúry má jeho osobnosť.
Sochár v márnej snahe vytvoriť objektívny a celistvý obraz „najväčšieho Slováka“ oslovuje množstvo ľudí, ktorí zohrali v jeho živote dôležitú úlohu. Takto sa dozvedáme o konflikte MRŠ s otcom, očarení tahitskými ženami a jeho monarchistických názoroch. V edičnej poznámke sa píše, že autorom nešlo o historickú vernosť do posledného detailu – tie si pre komiks potrebovali trochu upraviť:
„Štefánik, ktorého tu predstavujeme, je fiktívnou postavou, komiksovou interpretáciou skutočnej osobnosti. Výrazom nášho presvedčenia o (ne)možnosti ozajstného poznania ľubovoľného človeka v jeho celistvosti. Konfrontáciou živej spomienky s kultom pamäti a osobnosti.“
Štyri komiksy o národnej ikone a prečo je tento bezkonkurenčne najlepší…
Zdalo by sa, že ďalší (ak dobre rátam, je to v relatívne krátkej dobe už štvrtý!!) komiks o tejto národnej ikone už naozaj netreba. Knižiek o MRŠ už vyšli desiatky – hlavne po tom, čo sa stal v ankete RTVS najväčším Slovákom v dejinách. Mnohé z nich sú také neznesiteľne oslavné, až sú nečitateľné. Napríklad v anotácii Ekvádorského zápisníka Štefánika nazývajú „naším nebohým národným bohatierom“, „učencom svetového mena, človekom vznešených zásad a ideálov“. Takýmto prístupom a slovníkom však robia Štefánikovi medvediu službu – robia z neho mŕtvu modlu.
… lebo plešatého Štefánika inde neuvidíte
Václav Šlajch, Gabriela Kyselová, Michal Baláž na to idú inak, oslavný tón je im cudzí. Naopak, neboja sa pichnúť si do kultu. Neboja sa ukázať jeho plešatú hlavu, finančné problémy, choroby a bolesti, ani jeho cholerickú povahu, naivitu (so zdecimovaným vojskom sa chcel prebiť cez územie ovládané boľševikmi) či malichernosť (čižmami s vysokými podpätkami zakrýval svoj nízky vzrast). Dávajú slovo vojakovi, ktorý kvôli Štefánikovmu rozhodnutiu prišiel o nohu, alebo Louise Weissovej, ktorá rozpráva, ako ju i mnoho iných žien Štefánik chladnokrvne využil na svoje ciele.
Práve takáto kontroverzná osobnosť má šancu zaujať aj dnešné generácie a dokonca aj české publikum.
Špeciálne preň je určená extra pikantná epizódka, kde Štefánik nediplomatickým vtipom urazí Edvarda Beneša. Hneď na prvom stretnutí mu MRŠ povie, že vyzerá ako svoj vlastný asistent, ako dedinský učiteľ, a nie najvyšší predstaviteľ svojho národa. Vzápätí mu ponúkne, že sa s ním podelí o svoj „skromný“ šatník, a s hrdosťou ukáže na niekoľkometrovú skriňu plnú elegantného oblečenia. Aj tento Štefánikov malicherný dôraz na výzor však určite prispel k obrovským diplomatickým úspechom, ktoré dosiahol v parížskych salónoch.
Bohumil Kafka na známej soche, ktorej kópia dnes stojí pred Euroveou, pracoval celých desať rokov. Svojmu bratovi v knihe vysvetľuje, že len odlievanie takého veľkého diela trvá rok. Počas tejto dekády sa sochár snažil zrekonšruovať celý život MRŠ od detstva po posledný let. Navštívil jeho spolupracovníkov, rodinu, priateľov aj nepriateľov. Mozaika zozbieraných informácií je však taká nesúrodá, že dokončiť sochu je preňho utrpením.
… lebo kniha má umelecké ambície
MRŠ sa stal sochárovou nočnou morou, a tak majú v knihe veľký priestor strašidelné snové pasáže. Okrem týchto výjavov zostáva ilustrátorský štýl realistický. Autori sú verní klasickým pravidlám komiksu (rýchle striedanie detailov so širšou perspektívou; expresívne gestá a pózy, často s naznačeným pohybom a citoslovcami, expresívne využívanie farby na zobrazovanie emócií). Celý komiks je veľmi dynamický; Štefánikov život sa čitateľovi mihá pred očami v rýchlom slede. Nie je tu priestor na dlhé vysvetľovačky a vedecké traktáty – a práve preto sa tento žáner výborne hodí k Štefánikovej povahe. Aj on chrlil neuveriteľné množstvo nápadov z najrôznejších oblastí (kolonizovať polynézsky ostrov slovenskými farmármi 🙂 ).
Často ich však nestihol či nedokázal zrealizovať, ako potvrdzuje aj historik Michal Kšiňan v tomto rozhovore Dušana Mikušoviča.
Ilustrátor využíva aj vlastný semiotický kód nad rámec klasických komiksových konvencií. Keď mladého Štefánika pri predvádzaní kúzelníckych trikov v parížskom salóne nakreslí s disproporčne dlhými rukami, naznačí tým jeho svetácku a nespútanú povahu. Keď sa Louise Weiss zamiluje do Štefánika, všetko ostatné je skryté v tieni, akoby to prestalo existovať. Ilustrácie sa snažia dopovedať a vypointovať text a zároveň komiksu dávajú aj inú rovinu: Bohumil Kafka počas desiatich rokov práce na soche zozbieral toľko rozporuplných svedectiev o človeku, ktorý bol voľakedy jeho priateľom, že si je čoraz menej istý, kým vlastne MRŠ bol. Zo všetkých Štefánikových tvárí a masiek nezostala žiadna. V sochárovom sne sa Milan Rastislav stáva beztvarou masou (ktorú Kafka rozmláti na kašu 🙂 ). Štefánik ho prenasleduje ako prízrak a nakoniec je ním Kafka natoľko posadnutý, že so svojím objektom splynie – ku koncu už v zrkadle namiesto seba vidí Štefánika.
… lebo má presah
Ďalšou nočnou morou bola pre sochára reakcia slovenskej verejnosti. V nacionalistických periodikách mu pravidelne nakladali len preto, lebo podľa nich mal sochu kultovej osobnosti Slovenska robiť Slovák. Smutné je, že takéto prízemné uvažovanie sa do umenia u nás občas pletie ešte aj dnes.
Desaťročné trápenie Kafku vyšlo navnivoč, socha nemala dlhé trvanie. O jej kurióznom osude i o výbere novej lokality pre jej kópiu, ktorá dnes stojí pred Euroveou, sa dočítate v tomto článku.
Štefánikove masky a čo bolo pod nimi
Popri téme vzniku umeleckého diela v štvoruholníku autor-dielo-predloha-verejnosť tvorcovia rozvíjajú aj tému masiek. Ako Bohumil Kafka vysvetľuje svojmu bratovi, výroba sochy si vyžaduje vytvorenie niekoľkých vrstiev. Tieto masky z dokončovanej sochy sochár v sne nakoniec strhne a pod nimi objaví živého Štefánika – socha sa teda podarila. „Z tej podoby až mrazí,“ povie Louise Weiss (žena, ktorá otvárala mladému astronómovi dvere do najvyšších kruhov parížskej politiky).
Joachim Dvořák vo svojom vydavateľstve vydáva české mutácie toho najlepšieho, čo na Slovensku vzniklo, napr. Noha k nohe Dezidera Tótha a Viliama Klimáčka (recenzia tu), Útek Mareka Vadasa a Daniely Olejníkovej (recenzia tu). V tomto prípade to bolo naopak. Štefánik. Komiksový román je pôvodným titulom českého Labyrintu a v Slovarte slovenský preklad vyšiel až následne. V každom prípade to knižke dáva vtipnú pointu: slovenskú národnú ikonu opäť zobrazuje český autorský tím (aby som bola presná, jeden z autorov, Michal Baláž, je Slovák). A výsledok opäť ukazuje, že kvalita je to jediné, na čom záleží. Dúfam, že takýchto medzihraničných spoluprác na zaujímavých, ale finančne náročných projektoch bude viac.
Komu je kniha Štefánik. Komiksový román určená
Hoci podstatná časť deja sa odohráva počas vojny, autori sa v zobrazovaní násilia určite nevyžívajú. Ako som už napísala, jedna-dve krvavé scény sa však v knihe objavia. Preto – a aj kvôli tomu, že kniha vyžaduje znalosť aspoň základných historických reálií – titul odporúčam až od druhého stupňa ZŠ. To neznamená, že by bol určený len deťom. Štefánik. Komiksový román má ambíciu zaujať aj dospelých.
Bonus
RTVS v roku 2019 na sté výročie Štefánikovej smrti premiérovala 3-dielnu minisériu pre deti o jeho živote s názvom Mohyla (režíroval Andrej Kolenčík – spoluautor Šaša Vtipťapa). Tento dobrodružný seriál v štýle escape rooms s vtipnými animáciami, výbornou hudbou a zvučkou je celkom pozerateľný; pamätám sa, ako sa moja vtedy 6-ročná dcéra tešila na každý nový diel. Viac v tomto článku napísal Miloš Krekovič na Nku.
Štefánikovi sa ani nesnívalo, že o sto rokov neskôr si budú malé deti na jeho počesť stavať papierové modely jeho lietadla Caproni (zo skvelej Bubliny č. 6 o dejinách).
Kniha Štefánik. Komiksový román vyšla v roku 2021 vo vydavateľstách Labyrint/Raketa a Slovart. Má 200 strán a rozmer 199 × 257 mm. Slovenskú mutáciu si môžete kúpiť tu, českú tu.
Čo zbaliť deťom na dlhé dovolenkové presuny? Skúste search&findovku Nájdi ma! Lesné dobrodružstvá s vlkom Bernardom… teda pokiaľ nie ste veľmi nároční. 🙂
Ctrl+C, Ctrl+V
„Takúto podobnú knižku máme!“ vykríkli deti, keď som túto knižku doniesla domov. Štýl Agnese Baruzzi spoznáte hneď. Aj preto, že – ako sme zistili neskôr porovnávaním jej diel – občas používa metódu Ctrl+C, Ctrl+V. Postavičky okopírované z iných kníh však deťom nijako nevadili, Lesné dobrodružstvá sa im veľmi páčili. Ja na Baruzziovej ilustráciách oceňujem hlavne farebnosť, vždy sú krásne zladené. Detské oči priťahujú ako magnet.
Nájdi ma! Lesné dobrodružstvá s vlkom Bernardom sú klasické úlohy typu hľadaj a nájdi. Na každej dvojstránke je okrem jednej hlavnej a troch vedľajších úloh ešte jedna bonusová – nájsť skrytú veveričku. Na konci knihy si môžete overiť správne riešenia.
Hľadaj a nájdi… alebo aj nenájdi
Doma už máme od tejto ilustrátorky viacero kníh a vždy v nich niečo nesedí. V Tajomnej prírode (recenzia tu) nebolo čo pokaziť, ale v Tajomných bludiskách sú minimálne dva labyrinty nepriechodné, všetky cestičky sú v nich slepé. To sa v publikáciách pre deti nesmie stávať! Malý neskúsený čitateľ si potom automaticky myslí, že ak sa mu nedarí, je to jeho chyba. Z Montessori série pre najmenších zo Slovartu máme dva zošity a v oboch bol nejaký problém s nálepkami. Je to zarážajúce, že si vo vydavateľstve tieto jednoduché aktivity pred vydaním nevyskúšali.
Preto som sa obávala, či aj titul Nájdi ma! Lesné dobrodružstvá s vlkom Bernardom Agnese Baruzzi nerobila narýchlo. Našťastie, žiadne chyby z jej strany som tu nenašla, ale je pravda, že niektoré inštrukcie nie sú celkom jasné. Na jednej dvojstránke máte nájsť v záplave motýľov také, ktoré nelietajú. Po chvíli sme, samozrejme, prišli na to, že sa tým myslia cestoviny farfalle. Toto slovo po taliansky označuje aj spomínaný hmyz. Keďže v slovenčine takúto slovnú hračku nemáme, mohol to prekladateľ vyriešiť inak. Celkovo preklad na viacerých miestach pokrivkáva. Napríklad sovy sa nerodia, ale liahnu!
Ak vaše dieťa nosí okuliare, úvod určite preskočte
Agnese Baruzzi je ilustrátorka, nie spisovateľka. Preto jej úvodný štvorstranový literárny pokus môžete rovno preskočiť. Je to trochu čudná zlátanina o tom, ako sa veveričiak Michal rozhodol pomôcť krátkozrakému vlkovi Bernardovi zahodiť okuliare a stať sa hrôzostrašným vlkom. Autorka navyše celkom nedomyslela, ako na to zareagujú deti, ktorých musia rodičia krvopotne presviedčať, aby nosili predpísané okuliare. Pokus poprepájať hľadacie aktivity hlavnými postavami a príbehom neporovnateľne lepšie vyšiel českým autorom Neviditelnej Mumo (recenzia tu).
Nečakajte žiadnu náučnú literatúru; jediným účelom tejto knihy je zabaviť deti napríklad na dlhých cestách. Tým mojim sa najviac páčili práve bláznivé úlohy ako Nájdi ježkovu kefu / jeleňa s vlajkou na parohoch / zvieratá, ktoré sa ponáhľajú na piknik (s vidličkou v papuli).
Komu je kniha Nájdi ma! Lesné dobrodružstvá s vlkom Bernardom určená
Kategórii 4+. Pre našu veľkú školáčku (7 r.) to bola jednohubka, všetky úlohy vyriešila na jedno posedenie.
Knihu Nájdi ma! Lesné dobrodružstvá s vlkom Bernardom i druhý diel, Nájdi ma! Morské dobrodružstvá s vlkom Bernardom vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Grada. Kniha má 56 strán a rozmer 220 × 320 mm. Vytlačili Tiskárny Havlíčkův Brod. Kúpite napríklad v Martinuse. Knižky vyšli aj v češtine pod názvom Najdi mě! Lesní dobrodružství s vlkem Bernardem a Najdi mě! Mořské dobrodružství s vlkem Bernardem.
O krásnych pracovných zošitoch z česko-slovenského mikrovydavateľstva Pipasik som písala už viackrát. Moje deti i ja sme boli nadšení z vlastnoručne vyrobeného katalógu vtáčikov (recenzia tu), vyšívanej oblohy (recenzia tu) či vlastných architektonických návrhov a modelu domčeka (recenzia tu). Chutnučké sú tiež vyšívané svetríky pre zvieratká, zvieracie origami alebo vlastnoručne vyrobené pohľadnice motýlikov. V porovnaní s týmito zošitmi je minuloročná novinka Čmáropis asi najmenej originálna – obsahuje bežné úlohy na precvičenie jemnej motoriky (vlnky, geometrické tvary, strihanie), spoznávanie farieb, počítanie. Lenže aj k týmto klasickým úlohám autorky pristupujú mimoriadne kreatívne, s pochopením pre potreby dieťaťa a v súlade s modernými pedagogikami (Montessori).
Namiesto suchých povelov typu nakreslite vlnky má dieťa voviesť loď po rieke do mora. Namiesto obyčajných kruhov majú deti kresliť gombíky; trojuholníky sa učia kresliť na snehových vločkách. Počítať sa zase učia na prstoch vlastnej ruky (aj nohy 🙂 ) ktorú si predtým obkreslili do knižky.
Píšte všetci modrým perom
Moje deti (hlavne to staršie) dokázali podobné pracovné zošity vypĺňať celé hodiny – hlavne tie, ktoré podporujú kreativitu. Schematické monotónne úlohy zásadne odmietali. Autorky Čmáropisu sú si veľmi dobre vedomé, že deťom musia aj pri takýchto jednoduchých úlohách nechať priestor na sebarealizáciu. Ak treba niečo vymaľovať, nenadiktujú, akou farbou, len nenápadnou farebnou bodkou naznačia, že na čiernej oblohe sa budú najlepšie vynímať žlté hviezdy.
Z vystrihnutých kruhov treba postaviť snehuliakov. Keďže z opačnej strany týchto kruhov sú nakreslené hviezdy, deti sa musia samy rozhodnúť, koľko snehuliakov si postavia a koľko zvyšných kruhov použijú na ozdobu nočnej oblohy. 🙂
Na prvý pohľad sa to môže zdať ako bezvýznamný detail, ale aj takáto drobná odrobinka slobodného rozhodovania môže deťom pomôcť prekonať nechuť plniť zadania (čo je len krajšie slovo pre príkazy).
Čmáropis je na čmáranie
Ako už naznačuje názov, v zošite je dostatok priestoru na to, aby si v ňom deti čmárali podľa vlastných predstáv.
Autorky v sebe nezapreli architektky – v jednej z úloh si deti majú z farebných geometrických tvarov postaviť vlastný domček.
Komu je Čmáropis určený
Deťom vo veku 3 až 5 rokov. Motoricky nadanejších predškolákov, ktorí už s pracovnými zošitmi majú väčšie skúsenosti, by však už niektoré úlohy mohli trochu nudiť.
Keď mi Zuzka z Pipasika poslala Čmáropis na recenziu, pôvodne som ho chcela dať našej 2,5-ročnej kamarátke, lebo moje deti (6 a 9) už riešia rádovo náročnejšie úlohy. Pri fotení sa im však tak zapáčil, že ma uprosili, aby si ho mohli nechať. Aj to svedčí o tom, že pekné ilustrácie a grafická úprava v pracovných zošitoch sú pre motiváciu detí kľúčové.
Pracovný zošit Čmáropis vyšiel v roku 2021 vo vydavateľstve Pipasik. Má 48 strán a rozmer 210 × 210 mm. Kúpite napríklad v českom alebo slovenskom Martinuse.
Natalia a Lauren O’Hara sú dve sestry z Manchesteru, ktoré si vraj od detstva spolu čítajú, vymýšľajú príbehy, kreslia – a teraz spoločne aj publikujú v najväčších svetových vydavateľstvách (Walker Books, Macmillan, Puffin, Thames & Hudson). Ich debut z roku 2017, Hortenzia a tieň, ma zaujal hneď od venovania: To our babička, with love and plum cake (najprv som čítala anglickú mutáciu). Je to jasné, autorky majú korene vo V4. 🙂
Folklórne motívy
Asociáciu s babičkou nájdete aj v inšpirácii folklórom. V slovenskej mutácii knižky sa píše, že babička dvoch Angličaniek bola Češka, ale motívy nie sú české, ale ruské (dekorácie, pravoslávne kostoly, brezy, medveď, baranice zlodejov)… možno im čítala práve ruské knižky. V každom prípade oceňujem, ako dokázala Lauren O’Hara v modernej ilustrácii s citom zrecyklovať a pretvoriť folklórne prvky.
Kombinácia bielej a modrej mi pripomínajú starožitnú keramiku – ako keby si autorky spomínali na babičkin rodinný porcelán. 🙂 „Porcelánovými“ vzormi ilustrátorka vyzdobila steny domu, v ktorom Hortenzia žije. Vďaka tejto asociácii a studeným farbám ilustrácie pôsobia veľmi chladne. Nostalgickú atmosféru dotvárajú pochmúrne akvarely.
Prvá lekcia psychoanalýzy 🙂
Dej má klasickú rozprávkovú schému: hlavná postava urobí chybu, potom však zrazu celú situáciu uvidí v inom svetle a pochopí, že sa mýlila. Chybu napraví a tak dosiahne pravé šťastie.
Dejová línia sa teda nijako nevymyká klasickým pravidlám, ale aj malý čitateľ vycíti, že za príbehom je ešte nejaká iná, skrytá rovina. Malá Hortenzia neznáša svoj vlastný tieň, hanbí sa zaň a chce sa ho zbaviť. To je psychoanalytický archetyp tieňa ako vyšitý. 🙂 Tieň u Junga reprezentuje všetko, čo v sebe potláčame, čo na sebe nemáme radi a čo o sebe nechceme vedieť. Naša odvrátená tvár, ktorú nechceme ukazovať druhým a často ani sebe – agresivita, nenávisť, chamtivosť. Potláčanie myšlienok a emócií vedie k neurózam, preto je nutné, aby sa človek so svojím Mr. Hydeom zmieril, nepopieral jeho existenciu, bol autentický.
Hortenzii sa to podarí; pochopí, že jej tieň je vlastne užitočný, a naučí sa s ním spolunažívať. Možno s tým Hortenzia dokáže pomôcť aj vášmu dieťaťu. 🙂
Netreba, samozrejme, čakať, že by detská kniha ako Hortenzia a tieň mohla dosiahnuť kvality a hĺbku Bergmanovej Persony (kde režisér povýšil tieň na jednu z hlavných postáv). Psychoanalytickú interpretáciu, ktorú som popísala vyššie, v knihe nenájdete, ak ju tam vyslovene nehľadáte. Inými slovami, všetku nadprácu tu musí pri čítaní urobiť rodič sám. Ale stojí to za to.
Takéto knižky so skrytými psychologickými témami sú vždy dobrým odrazovým mostíkom k zaujímavým rozhovorom s deťmi, ale komu táto rovina nevyhovuje, môže ju odignorovať – príbeh sa dá čítať aj ako obyčajná rozprávka o dievčatku, tieni a zbojníkoch, kde dobro zvíťazí nad zlom.
Ako sa na správnu psychoanalytickú tému patrí, celý dej knihy sa odohráva akoby v polosne. Páčilo sa mi, ako sa ilustrátorka pohrala so zobrazením tieňa: ten sa naťahuje do šírky, predlžuje, skracuje, trasie, občas aj strojuje. Tým udrela na správnu strunu – všetci malí čitatelia presne vedia, aké môžu byť tiene strašidelné.
Keď sa Hortenzii podarí svojho tieňa zbaviť, stane sa tak v pološere budovy a počas zamračených zimných dní, keď ľudia a veci tiene naozaj nevrhajú. Aj to je stopa, že celý problém je len v Hortenziinej hlave. 🙂
Zbojníci
Tu by knižka podľa mňa mohla skončiť – stačilo by, keby témou bolo len vytváranie (krivenie) svojho sebaobrazu. Autorky sa však rozhodli vložiť do knihy ďalší motív – zbojníkov, teda strach z vonkajších hrozieb.
Maskovaní zbojníci Hortenziu prenasledujú od prvej strany (ja som si to všimla až pri druhom čítaní :)), ale vlámať k nej do domu sa odvážia až vtedy, keď nemá svoj tieň. Ten sa nakoniec predsa len zjaví. Berie na seba rôzne podoby a tým odplaší čudných zbojníkov, ktorí si na úteku cez les svietia baterkami. Hortenzia sa svojmu tieňu poďakuje za záchranu, zmieri sa s ním a odvtedy sú nerozlučnou dvojicou.
Preklad
Alebo „párikom snov“, ako úplne nevhodne preložili prekladatelia. Ďalší nezmysel: keď Hortenzia pochopí, že tieň ju chránil, hovorí mu: „You stretched for miles to show how far I can go“. Preklad: „natiahol si sa vždy tým smerom, kam viedla cesta“ – čo je logický nezmysel a ani v obraznej rovine mi to nesedí. Slovenský preklad ma zarazil aj na viacerých iných miestach a niekedy sa nečíta úplne plynule. To ide na vrub prebásneniu do slovenčiny. Staršia zo sestier, Natalia, ktorá študovala angličtinu na Oxforde a v Cambridge a v projektoch so svojou sestrou zodpovedá za textovú časť, totiž vyrozprávala príbeh vo veršoch.
Hľadanie zbojníkov
Sestry O’Harové chceli ozvláštniť knihu malou search-and-findovkou. Takmer na každej dvojstrane preto nájdete miniatúrneho smiešneho zbojníka. Skúste ich hľadať v tomto videu:
Komu je kniha Hortenzia a tieň určená
Deťom od päť rokov. Ak knihu nebudete využívať na „terapeutické“ účely, tak pokojne aj od štyroch, knižka nie je strašidelná. Neodporúčam na samostatné čítanie. Dieťa by sa tak ochudobnilo o diskusiu, z ktorej môže vzísť veľa zaujímavého a užitočného.
Titul Hortenzia a tieň vyšiel v roku 2021 vo vydavateľstve Verbarium, ktoré mi venovalo recenzný výtlačok. Má 34 strán a rozmer 212 × 285 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. V Maďarsku. Kúpite napríklad na webe vydavteľstva alebo v Martinuse.
Kniha vyšla v roku 2018 aj v češtine pod názvom Hortenzie a stín v mikrovydavateľstve Bilitera.
Netuším, ako vznikala Hlava v hlavě, ale predstavujem si, že spolupráca Davida Böhma s Ondřejom Buddeusom musela pripomínať súťažný duel v hovorení vtipov. Porovnajte si (nemastnú-neslanú) knižku Babi, ty máš nápady, kde Böhm ilustroval text Blanky Čapkovej, s explóziou kreativity v tituloch Hlava v hlavě, Proč obrazy nepotřebují názvy alebo najnovšie aj Tvary a patvary. Ja viem, že kvalitu ilustrácií určuje aj lehota na tvorenie, pláca, zakrivenie časopriestoru a čojaviemaké iné faktory, ale Davidovi Böhmovi jednoznačne sedí spolupráca s podobne bláznivými autormi.
Magnesia Litera, Zlatá stuha a Jugendliteraturpreis za skupinový brainstorming
Output dua Böhm-Buddeus preto viac ako čokoľvek iné pripomína skupinový brainstorming – chaotický, neorganizovaný, surový a necenzurovaný, rozlietaný všetkými smermi, nedokončený, neučesaný, žánrový ultramišung, neberúci ohľad na čitateľa ani na žiadne pravidlá. A presne také knihy milujeme najviac!
A nielen my. Hlava v hlavě zbiera od prvého vydania v roku 2012 cenu za cenou (Magnesia Litera, Zlatá stuha, najkrajšia detská kniha roka). Nemecký preklad Kopf im Kopf bol nominovaný na nemeckú Jugendliteraturpreis 2017.
Nečítať pred spaním!
Böhm a Buddeus sa jednoducho zabávajú a do tejto zábavy vás vtiahnu so sebou. Rozhodne túto knihu nečítajte pred spaním! 🙂 Veľkú časť letných prázdnin boli moje deti preč z domu, ale keď som bola s nimi, chodili spávať o pol jedenástej. Kvôli Hlave v hlavě sa nám vždy predĺžilo večerné čítanie aspoň o polhodinu, hoci nikdy sme nestihli prečítať viac ako len zopár strán, niekedy len jednu. Zakaždým nás zdržali hry, ktoré sme si sami vymysleli a ktoré sme sa v tej chvíli potrebovali nutne zahrať. 🙂 Hry s „hieroglyfmi“ – tak autori nazvali mnemotechnickú pomôcku na ľahšie zapamätávanie čísel – sa moje deti hrajú aj po niekoľkých mesiacoch:
„Kdybys potřebovala rychle doktora, volej „pod smrkem dva tlouštíci“.
Kdybys potřebovala rychle hasiče, volej „pod smrkem je tlouštík v louži“.
Kdybys potřebovala rychle policistu, volej „na smrku je tlouštík s brýlemi“.“
Komiks z Austrálie je hore nohami, lebo tam žijú Protinožci. 🙂
Nikdy neviete, čo na vás z tejto knihy vyskočí
Je mi jasné, že tento neučesaný, surový brainstormingový efekt myšlienkovej mapy je štylizovaný a vopred vypočítaný. Ale na inšpiratívnosti to knihe nijako neuberá. Práve naopak, pre čitateľa je to ako výzva popasovať sa s textom: keď hovorím, že naňho autori neberú žiadny ohľad, myslím tým, že im je úplne jedno, ako ten naloží s tým, čo mu ležérne podhodia. Krátka dada básnička uprostred faktov z neurológie? Brankár Hašek vedľa hnutia Anonymous? Frazeologické a etnografické okienko vedľa (mierne) hororového komiksu, ktorý je navyše hore nohami (lebo sa odohráva v Austrálii)? Nikdy neviete, čo na vás z tejto knihy vyskočí (niekedy aj doslova, skladacích vložených plagátov je tu fakt veľa). Ale vždy to bolo niečo, čo mojim deťom vnuklo podobne bláznivý nápad ako autorom.
Tvorcovia sa nesnažia „naladiť na detskú dušičku“ ani predžuť nestráviteľný obsah všelijakými návodmi, usmerneniami, pomocnými otázkami, cvičeniami, vsuvkami, poznámkami – nič také tu nie je. Toto nie je učebnica, z ktorej sa bude skúšať. Je normálne niečomu nerozumieť. A gúgliť. My sme si na nete hľadali napríklad tento zvláštny domček prezývaný Face House japonského architekta Kazumasu Yamašita.
Z Hlavy v hlavě vás nebudú skúšať
Knižka je plná takýchto bizarností (kladú si napríklad otázku, či už si boxeri niekedy dali vzájomne K.O. Odpoveď: áno, dali. :)). Žiadny ucelený výklad nečakajte – veď ako by aj autori mohli podať v jednej publikácii základy neurológie, psychológie, etnológie, umenia, sociológie, lekárskej a športovej vedy, etiky, filozofie? Veľavravný detail, ktorý hovorí za všetko: pod maskou astronauta z misie Apollo 11 na strane 65 sa neskrýva Neil Armstrong ani Buzz Aldrin, ale ich tretí spolupasažier Michael Collins. Kým sa jeho slávni kolegovia prechádzali po Mesiaci, Collins ich čakal v materskej lodi krúžiac po obežnej dráhe Mesiaca – niekto ho nazval najosamelejším človekom vo vesmíre.
Obsah je nesystematický, pretože cieľom autorov nie je poúčať, ale inšpirovať. Hlava v hlavě je jedna z tých vzácnych detských kníh, kde autori schválne prehodia väčšiu časť aktivity na plecia čitateľov. Rovnako ako pre Klapy klap (recenzia tu), Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu), aj tu platí, že táto knižka je tým, čo si z nej urobíte. Ak viete oceniť tento typ čitateľskej slobody, Hlavu v hlavě budete milovať.
To však neznamená, že by tu neboli pasáže, pri ktorých si čitateľ oddýchne a kde si vystačí aj s pasívnym prijímaním. Mojim deťom sa napríklad veľmi páčila pasáž o uspávacom gombíku – keď chce boxer súpera knokautovať, snaží sa ho trafiť do brady a tým ho uspať. Dozvedeli sme sa tiež, že slovo brýle je pochádza od názvu polodrahokamu beryl. Keď sa vybrúsil, fungoval ako lupa. Hlava v hlavě rozšírila informáciu, ktorú sme mali z knihy 100 faktov o ľudskom tele: uši a nos nám rastú celý život, pretože sú z chrupavky a tá sa musí obnovovať, inak by nás kĺby vydraté na kosť boleli. Problém je, že chrupavka v nose ani ušiach sa nemá ako vydrať, preto sa neustále zväčšuje. A ilustrátor nezabudol veľavravným obrázkom pripomenúť, na čo sa máme v starobe pripraviť. 🙂
Hravé ilustrácie a knižný dizajn
Doteraz som nehodnotila ilustrácie. Nie je to preto, že by David Böhm v tejto knižke hral druhé husle. Naopak, jeho prínos je zásadný. Ilustrácie sú neoddeliteľné od textu, sú textom a fungujú aj celkom samostatne. Ako napríklad siluety tvárí, v ktorých máte spoznať známych futbalistov (ja som identifikovala Maradonu, Zlatana Ibrahimoviča, Ruuda Gullita). A vedľa nich svieti fotka známej spackanej busty Ronalda. 🙂
Ak poznáte Velkú knihu čůrání, Doktora Racka alebo iné pôvodné detské knižky zo skvelého vydavateľstva Labyrint, máte približnú predstavu, akú bláznivú zábavu môžete čakať od tohto titulu. Keď Hervé Tullet vytvoril vlastný žáner knižkohry (recenzia tu), v niektorých kníhkupectvách tejto kategórii iste venovali vlastnú poličku. A na nej by čestné miesto mal mať titul Hlava v hlavě.
Diera, ktorou hľadíte do minulosti. 🙂
To, že sme z knižky nadšení, neznamená, že sa nám páčila od A do Z. Na mnohých vtipoch a dada básničkách sme sa vôbec nezasmiali – ale nikomu to nevadilo. Deti také stránky rýchlo otočili, lebo vedeli, že na ďalšej ich čaká niečo úplne iné.
Na záver sa ešte musím pristaviť pri knižnom dizajne a práci s papierom. Aj tu vidieť, že autori programovo narúšajú všetky pravidlá. Uprostred stránky 115/116 je jedna veľká diera, ktorou hľadíte do minulosti / do budúcnosti (teda na predchádzajúcu/nasledujúcu stranu). 🙂 Rovnako hravo tvorcovia pristupujú aj k formátu strán. Keď sa im to hodí, vložia do knižky plagát veľkosti A3. V „kapitole“ o maskách je zase každá druhá strana zrezaná na polovicu – ako maska, ktorá prekrýva tvár a ktorá sa dá jednoducho zložiť. Mojim deťom sa táto časť veľmi páčila. Masky nosia/nosili kovboji, aby sa chránili pred prachom; ženy v niektorých moslimských krajinách, aby sa chránili pred pohľadmi; lekári, aby nechtiac nenakazili svojich pacientov; brankári, aby sa vyhli zraneniu; a tiež zápasníci mexického bojového štýlu lucha libre, aby zakrývali svoju identitu; a, samozrejme, Fantomas!
Komu je kniha Hlava v hlavě určená
Napriek tomu, že my sme si ju čítali po večeroch, neodporúčam sa do nej púšťať vtedy, keď ste unavení.
Textu úplne porozumejú deti až od 8-9 rokov, ale k tejto knihe sa zaručene pozbieha celá rodina, od škôlkarov po dospelých.
V žiadnom prípade ju deťom nedávajte na samostatné čítanie – ukradli by ste jej celý šarm. Práve naopak, čím viac hláv si ju spoločne číta, tým väčšia zábava je zaručená.
Knihu Hlava v hlavě. Druhé, větší a chytřejší vydání vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Labyrint, ktoré mi venovalo recenzný výtlačok. Kniha má rozmer 198 × 255 mm a 136 strán + 40 strán rozkladacích príloh. Vytlačili tlačiarne H.R.G. v Litomyšli.
