interaktívne - Blog o najlepších a najkrajších detských knihách

A AKO ANTARKTÍDA (David Böhm) – recenzia

Každý, kto čítal oceňovanú Hlavu v hlavě (recenzia tu) vie, čo môže od titulu A ako Antarktída očakávať: ADHD ako pracovná metóda, popretie systematickosti ako nová paradigma v náučnej literatúre pre deti. David Böhm zaznamenáva všetko, čo ho nadchlo na najjužnejšom kontinente. Do naschvál nehomogénneho textu pospájal úryvky z denníkov svojich synov (ktorí na Antarktídu cestovali s ním), mikroeseje alebo zamyslenia autora, vyše storočný príbeh dobývania Južného pólu, odlišnosti prístupu polárnikov Scotta a Amundsena a, samozrejme, základné fakty o maskotoch kontinentu, tučniakoch, vráskavcoch a iných zvieratách. Nechýba etymologické okienko, minikapitolka o ekológii ani geografické a geopolitické fakty.

Takýto nutrične výživný šalát textov sprevádzajú rovnako nesúrodé ilustrácie: temný komiks o morskej chorobe, koláže, historické, meteorologické, politické i upravené mapy, kresby ceruzkou, počítačové ilustrácie, karikatúry i emotikony, fotky z vlastnej výpravy a slávnych expedícií, naaranžovaný model ľadovca. Dita Rakouská dokonca pre túto knihu ušila krásnych látkových tučniakov rôznych druhov. Martinus udáva, že knihu A ako Antarktída prečítate za hodinu, ale my sme len túto rozkladaciu štvorstránku s tučniakmi obdivovali asi 20 minút.

Ako to už býva pri takýchto knižkách, kde multižánrový obsah pivotuje okolo zvolenej témy (okrem Hlavy v hlave spomeniem napríklad Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu)), kniha nevedie z bodu A do bodu B. Nemalo by to ani význam, tvorca počíta s tým, že do tvorby obsahu sa podstatnou mierou kreatívne zapojí aj sám čitateľ. A kam ho zavedie tento titul, to je len na ňom. Niekoľko jednotiacich prvkov sa v knihe predsa len dá vybadať, v obrazovej aj textovej rovine. Keďže sme na Antarktíde, ilustráciám výrazne dominuje modrá farba ľadu, mora, oblohy a morských krýh.

Prečo má v klasických mapách vytvorených v koloniálnych časoch Európa prominentné miesto a Antarktída skreslenú veľkosť

Ďalším opakujúcim sa motívom je relatívnosť. Autor tento pojem rozoberá z viacerých strán v kratučkých mikroesejistických pasážach. Ak máme štvorec a v ňom bodku, ľahko vieme povedať, v ktorej časti štvorca sa bodka nachádza: hore, dole, v strede. Ale čo ak takýto rámec chýba? A čo je rámcom, cez ktorý sa dívame my ľudia okolo seba? Môžeme ho zmeniť?

Na príklade Antarktídy najlepšie vidieť, ako voľba rámca skresľuje náš pohľad na svet. Autor jednoduchým spôsobom deťom názorne vysvetľuje, ako dvojrozmerná mapa nevyhnutne deformuje zobrazenú skutočnosť:

„Vezmite si pomaranč a nakreslite naň svetadiely ako na zemeguli. Potom ho ošúpte tak, aby šupka zostala v jednom celku. Určite nebude mať tvar obdĺžnika. Ako z nej teda urobiť mapu?“

Odpoveď je zrejmá: mapa sa musí na póloch akoby roztiahnuť. Aby mieru kartografickej deformácie (a europocentrizmu) autor znázornil ešte plastickejšie, vložil do knihy mapu sveta, v ktorej strede je Antarktída. Moje deti sa smiali pri pohľade na Papuu-Novú Guineu a Indonéziu vo veľkosti Ázie, ale takáto mapa nemá k skutočnosti o nič ďalej ako konvenčné mapy.

Tie vychádzajú z Mercatorovej projekcie, ktorú navrhol flámsky kartograf Gerhard Mercator v 16. storočí – zlatom veku kolonializácie. Je jasné, prečo je Európa na prominentnom mieste v strede a hore (to, že sever je hore, je tiež len konvencia). Mercatorova projekcia „zveličuje veľkosť Zeme v okolí pólov and zmenšuje veľkosť v okolí rovníka. Rozvinutý globálny sever sa tak zdá byť väčší, ako v skutočnosti je, a rovníkové regióny, ktoré zvyknú byť menej rozvinuté, pôsobia menšie […] Mercatorova projekcia znázorňuje Grónsko väčšie ako Afriku. V skutočnosti je ale Afrika 14-krát väčšia ako Grónsko,“ ako píše Donald Houston v tomto prebratom článku na SME.

Všetko je relatívne

V Antarktíde v minulosti rástli palmy – pred asi 53 miliónmi rokov. Autor často opakuje, že všetko je relatívne. Tento leitmotív sa nenápadne pripomína aj v ilustráciách a dizajne: stránky sú číslované hore nohami obrátenými číslicami. 🙂

David Böhm tak explicitne i implicitne pripomína, že:

„Vždy záleží na mieste, odkiaľ sa pozeráme na veci okolo seba. Z koľkých miest sa môžeme pozerať na guľu? A na zemeguľu? Ak si zvykneme na nejaký uhol pohľadu, stane sa pre nás samozrejmý. Keď sa potom máme pozerať inak, môže nás to miasť alebo aj desiť. Preto je dobré premýšľať nielen nad tým, čo vidíme, ale aj nad tým, ako sa na to pozeráme. Z viacerých strán vidíme viac a ukáže sa tak, že nektoré veci sú iné, než sa zdalo na prvý pohľad.“

Čo ak si časť ľadovca skrytú pod hladinou domýšľame chybne?

Od toho bol už len malý krôčik k poznámkam o ľudských zmysloch. V kryhách, odlomených kusoch ľadovca, z ktorých vidíme len malú časť plávajúcu nad hladinou, našiel David Böhm metaforu ľudského vnímania sveta:

„Nie je všetko, čo vidíme, len desatinou celku – kým zvyšok si domýšľame a skladáme podľa toho, čo sme už zažili alebo čo sme sa dozvedeli? A čo ak si tú väčšiu časť domyslíme chybne?“

Ako by sme svet videli, keby sme mali menej zmyslov, ako máme, alebo, naopak, viac?

Kryhy sú vhodne zvolený príklad nespoľahlivosti ľudských zmyslov aj preto, že ich biela farba je tiež len ilúzia:

„Akú farbu má sneh? Vravíte BIELU? Ale kdeže, je priesvitný. Sneh sa nám zdá ako biely, pretože snehové kryštáliky odrážajú svetlo, ktoré na ne dopadá. Keby svetlo nedorážali, ale pohlcovali, sneh by nám pripadal ČIERNY. Niektoré ľadovce sú modré preto, že kryštalická štruktúra ľadu pohlcuje všetky farby okrem modrej. MODRÝ ľad je pevnejší a obsahuje menej vzduchu než biely. Keď sa pozrieme do hlbokej praskliny v ľadovci, vyzerá to, ako keby sme sa dívali skôr na policajný maják než do ľadovej priepasti.“

Hlavná myšlienka knihy A ako Antarktída, že na svet sa treba pozerať z viacerých uhlov pohľadu, sa výborne hodí k spomínanému pivotovaniu okolo jednej témy, vždy z iného uhla pohľadu. Málokedy sa podarí dosiahnuť takú dokonalú harmóniu na všetkých úrovniach knihy: koncepcia, textová i obrazová časť idú jedným smerom. Aj preto táto publikácia získala množstvo ocenení: v Česku Magnesia litera; v Nemecku bola zaradená medzi najlepšie knihy pre mladých čitateľov a čitateľky.

Ďalšou opakujúcou sa témou je minimalizmus. Zdroje i možnosti sú na Antarktíde drasticky obmedzené; polárne expedície sú preto experimentom na hraniciach ľudských možností. Podrobne o nich píše napríklad blogerka Iveta Rall. Na SME uverejňuje sériu fascinujúcich článkov o polárnych dobrodruhoch, napr. tu.

Prečo Južná Kórea svojim občanom zakázala navštíviť Antarktídu

Téma minimalizmu je úzko spojená s ekológiou. Keďže snehovej vločke trvá približne 50 tisíc rokov, kým sa po dopade na kontinent a premene na ľad dostane do mora, ľad je našou pamäťou – uchováva informácie o okolitom priestore a, bohužiaľ, aj o ľudskej činnosti na ostatných kontinentoch. Nedá sa však nevidieť, ako si autor protirečí, keď čitateľov vyzýva, aby obmedzili konzum, pričom on sám strávil v Antarktíde celý mesiac. Vystrašilo ma, že jeho deti sa sem chcú dokonca vrátiť. Nie, Antarktída naozaj nie je dobrou dovolenkovou destináciou. Vygooglila som si, že v „turistickej sezóne“ sem za rok príde 140 až 170 tisíc návštevníkov. Bez ohľadu na prijaté prísne opatrenia (človek po sebe nesmie zanechať naozaj žiadne odpadky vrátane vlastného biologického odpadu, močí sa teda do fľaší, veľká potreba sa robí do sáčkov).

Reálne hrozí, že človek svojou prítomnosťou naruší krehký ekosystém. Ten je najzraniteľnejší práve v lete, počas turistického okna, ako sa píše v tomto článku. Turisti sem na svojom oblečení môžu nechtiac zaniesť semienka invazívnych rastlín alebo patogény.

„Odhaduje sa, že priemerný turista môže do Antarktídy zaniesť až 9,5 semiačka. Zamestnanci mnohých cestoviek však musia pred vstupom na Antarktídu podrobiť veci turistov dôkladnej očiste.“

Lodiam navyše hrozí kolízia s kryhami. V roku 2007 tak ekologickú katastrofu spôsobilo potopenie lode MS Explorer. Južná Kórea v roku 2008 dokonca zákonom zakázala svojim občanom navštíviť tento kontinent. Svojim deťom radšej zdôrazním, že Antarktíde najlepšie pomôžeme, keď tam nebudeme chodiť.

Komu je kniha A ako Antarktída určená

Aj v tomto prípade záleží na tom, ako budete s knihou pracovať. Škôlkari si asi budú hlavne pozerať obrázky (stránky sú pomerne hrubé, nemali by ich roztrhať), ale text je pre nich v niektorých miestach ešte príliš zložitý; prváci a druháci zrejme tiež preskočia niektoré pasáže. Titul je ideálny pre tretiakov až deviatakov. Vďaka kreatívnemu obsahu je to jedna z knižiek, ktoré dokážu s deťmi rásť.

Kniha A ako Antarktída vyšla pôvodne v českom vydavateľstve Labyrint/Raketa. Slovenskú verziu vydalo v roku 2021 vydavateľstvo BRaK v edícii Alma. Má 76 strán a rozmer 240 × 320 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Česku. Slovenskú mutáciu si môžete kúpiť tu (SK Martinus), českú tu (CZ Martinus).

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

ČMÁROPIS (Pipasik, Táňa Martincová) – recenzia

O krásnych pracovných zošitoch z česko-slovenského mikrovydavateľstva Pipasik som písala už viackrát. Moje deti i ja sme boli nadšení z vlastnoručne vyrobeného katalógu vtáčikov (recenzia tu), vyšívanej oblohy (recenzia tu) či vlastných architektonických návrhov a modelu domčeka (recenzia tu). Chutnučké sú tiež vyšívané svetríky pre zvieratká, zvieracie origami alebo vlastnoručne vyrobené pohľadnice motýlikov. V porovnaní s týmito zošitmi je minuloročná novinka Čmáropis asi najmenej originálna – obsahuje bežné úlohy na precvičenie jemnej motoriky (vlnky, geometrické tvary, strihanie), spoznávanie farieb, počítanie. Lenže aj k týmto klasickým úlohám autorky pristupujú mimoriadne kreatívne, s pochopením pre potreby dieťaťa a v súlade s modernými pedagogikami (Montessori).

Namiesto suchých povelov typu nakreslite vlnky má dieťa voviesť loď po rieke do mora. Namiesto obyčajných kruhov majú deti kresliť gombíky; trojuholníky sa učia kresliť na snehových vločkách. Počítať sa zase učia na prstoch vlastnej ruky (aj nohy 🙂 ) ktorú si predtým obkreslili do knižky.

Píšte všetci modrým perom

Moje deti (hlavne to staršie) dokázali podobné pracovné zošity vypĺňať celé hodiny – hlavne tie, ktoré podporujú kreativitu. Schematické monotónne úlohy zásadne odmietali. Autorky Čmáropisu sú si veľmi dobre vedomé, že deťom musia aj pri takýchto jednoduchých úlohách nechať priestor na sebarealizáciu. Ak treba niečo vymaľovať, nenadiktujú, akou farbou, len nenápadnou farebnou bodkou naznačia, že na čiernej oblohe sa budú najlepšie vynímať žlté hviezdy.

Ako naznačuje názov, v Čmáropise je dostatok priestoru na to, aby si v ňom deti mohli voľne čmárať. Aj takáto drobná odrobinka slobodného rozhodovania môže deťom pomôcť prekonať nechuť plniť zadania (čo je len krajšie slovo pre príkazy).

Z vystrihnutých kruhov treba postaviť snehuliakov. Keďže z opačnej strany týchto kruhov sú nakreslené hviezdy, deti sa musia samy rozhodnúť, koľko snehuliakov si postavia a koľko zvyšných kruhov použijú na ozdobu nočnej oblohy. 🙂

Na prvý pohľad sa to môže zdať ako bezvýznamný detail, ale aj takáto drobná odrobinka slobodného rozhodovania môže deťom pomôcť prekonať nechuť plniť zadania (čo je len krajšie slovo pre príkazy).

Čmáropis je na čmáranie

Ako už naznačuje názov, v zošite je dostatok priestoru na to, aby si v ňom deti čmárali podľa vlastných predstáv.

Autorky v sebe nezapreli architektky – v jednej z úloh si deti majú z farebných geometrických tvarov postaviť vlastný domček.

Komu je Čmáropis určený

Deťom vo veku 3 až 5 rokov. Motoricky nadanejších predškolákov, ktorí už s pracovnými zošitmi majú väčšie skúsenosti, by však už niektoré úlohy mohli trochu nudiť.

Keď mi Zuzka z Pipasika poslala Čmáropis na recenziu, pôvodne som ho chcela dať našej 2,5-ročnej kamarátke, lebo moje deti (6 a 9) už riešia rádovo náročnejšie úlohy. Pri fotení sa im však tak zapáčil, že ma uprosili, aby si ho mohli nechať. Aj to svedčí o tom, že pekné ilustrácie a grafická úprava v pracovných zošitoch sú pre motiváciu detí kľúčové.

Pracovný zošit Čmáropis vyšiel v roku 2021 vo vydavateľstve Pipasik. Má 48 strán a rozmer 210 × 210 mm. Kúpite napríklad v českom alebo slovenskom Martinuse.

HLAVA V HLAVĚ. Druhé, větší a chytřejší vydání. (David Böhm a Ondřej Buddeus) – recenzia

Netuším, ako vznikala Hlava v hlavě, ale predstavujem si, že spolupráca Davida Böhma s Ondřejom Buddeusom musela pripomínať súťažný duel v hovorení vtipov. Porovnajte si (nemastnú-neslanú) knižku Babi, ty máš nápady, kde Böhm ilustroval text Blanky Čapkovej, s explóziou kreativity v tituloch Hlava v hlavě, Proč obrazy nepotřebují názvy alebo najnovšie aj Tvary a patvary. Ja viem, že kvalitu ilustrácií určuje aj lehota na tvorenie, pláca, zakrivenie časopriestoru a čojaviemaké iné faktory, ale Davidovi Böhmovi jednoznačne sedí spolupráca s podobne bláznivými autormi.

Magnesia Litera, Zlatá stuha a Jugendliteraturpreis za skupinový brainstorming

Output dua Böhm-Buddeus preto viac ako čokoľvek iné pripomína skupinový brainstorming – chaotický, neorganizovaný, surový a necenzurovaný, rozlietaný všetkými smermi, nedokončený, neučesaný, žánrový ultramišung, neberúci ohľad na čitateľa ani na žiadne pravidlá. A presne také knihy milujeme najviac!

A nielen my. Hlava v hlavě zbiera od prvého vydania v roku 2012 cenu za cenou (Magnesia Litera, Zlatá stuha, najkrajšia detská kniha roka). Nemecký preklad Kopf im Kopf bol nominovaný na nemeckú Jugendliteraturpreis 2017.

Nečítať pred spaním!

Böhm a Buddeus sa jednoducho zabávajú a do tejto zábavy vás vtiahnu so sebou. Rozhodne túto knihu nečítajte pred spaním! 🙂 Veľkú časť letných prázdnin boli moje deti preč z domu, ale keď som bola s nimi, chodili spávať o pol jedenástej. Kvôli Hlave v hlavě sa nám vždy predĺžilo večerné čítanie aspoň o polhodinu, hoci nikdy sme nestihli prečítať viac ako len zopár strán, niekedy len jednu. Zakaždým nás zdržali hry, ktoré sme si sami vymysleli a ktoré sme sa v tej chvíli potrebovali nutne zahrať. 🙂 Hry s „hieroglyfmi“ – tak autori nazvali mnemotechnickú pomôcku na ľahšie zapamätávanie čísel – sa moje deti hrajú aj po niekoľkých mesiacoch:

0 – mláka; 1 – smrek; 2 – labuť; 3 – ústa; 4 – loď; 5 – tučný človek; 6 – čerešňa; 7 – nos; 8 – okuliare; 9 – žaba.

„Kdybys potřebovala rychle doktora, volej „pod smrkem dva tlouštíci“.
Kdybys potřebovala rychle hasiče, volej „pod smrkem je tlouštík v louži“.
Kdybys potřebovala rychle policistu, volej „na smrku je tlouštík s brýlemi“.“

recenzia — Komiks z Austrálie je hore nohami, lebo tam žijú Protinožci. 🙂

Nikdy neviete, čo na vás z tejto knihy vyskočí

Je mi jasné, že tento neučesaný, surový brainstormingový efekt myšlienkovej mapy je štylizovaný a vopred vypočítaný. Ale na inšpiratívnosti to knihe nijako neuberá. Práve naopak, pre čitateľa je to ako výzva popasovať sa s textom: keď hovorím, že naňho autori neberú žiadny ohľad, myslím tým, že im je úplne jedno, ako ten naloží s tým, čo mu ležérne podhodia. Krátka dada básnička uprostred faktov z neurológie? Brankár Hašek vedľa hnutia Anonymous? Frazeologické a etnografické okienko vedľa (mierne) hororového komiksu, ktorý je navyše hore nohami (lebo sa odohráva v Austrálii)? Nikdy neviete, čo na vás z tejto knihy vyskočí (niekedy aj doslova, skladacích vložených plagátov je tu fakt veľa). Ale vždy to bolo niečo, čo mojim deťom vnuklo podobne bláznivý nápad ako autorom.

Tvorcovia sa nesnažia „naladiť na detskú dušičku“ ani predžuť nestráviteľný obsah všelijakými návodmi, usmerneniami, pomocnými otázkami, cvičeniami, vsuvkami, poznámkami – nič také tu nie je. Toto nie je učebnica, z ktorej sa bude skúšať. Je normálne niečomu nerozumieť. A gúgliť. My sme si na nete hľadali napríklad tento zvláštny domček prezývaný Face House japonského architekta Kazumasu Yamašita.

Z Hlavy v hlavě vás nebudú skúšať

Knižka je plná takýchto bizarností (kladú si napríklad otázku, či už si boxeri niekedy dali vzájomne K.O. Odpoveď: áno, dali. :)). Žiadny ucelený výklad nečakajte – veď ako by aj autori mohli podať v jednej publikácii základy neurológie, psychológie, etnológie, umenia, sociológie, lekárskej a športovej vedy, etiky, filozofie? Veľavravný detail, ktorý hovorí za všetko: pod maskou astronauta z misie Apollo 11 na strane 65 sa neskrýva Neil Armstrong ani Buzz Aldrin, ale ich tretí spolupasažier Michael Collins. Kým sa jeho slávni kolegovia prechádzali po Mesiaci, Collins ich čakal v materskej lodi krúžiac po obežnej dráhe Mesiaca – niekto ho nazval najosamelejším človekom vo vesmíre.

Obsah je nesystematický, pretože cieľom autorov nie je poúčať, ale inšpirovať. Hlava v hlavě je jedna z tých vzácnych detských kníh, kde autori schválne prehodia väčšiu časť aktivity na plecia čitateľov. Rovnako ako pre Klapy klap (recenzia tu), Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu), aj tu platí, že táto knižka je tým, čo si z nej urobíte. Ak viete oceniť tento typ čitateľskej slobody, Hlavu v hlavě budete milovať.

To však neznamená, že by tu neboli pasáže, pri ktorých si čitateľ oddýchne a kde si vystačí aj s pasívnym prijímaním. Mojim deťom sa napríklad veľmi páčila pasáž o uspávacom gombíku – keď chce boxer súpera knokautovať, snaží sa ho trafiť do brady a tým ho uspať. Dozvedeli sme sa tiež, že slovo brýle je pochádza od názvu polodrahokamu beryl. Keď sa vybrúsil, fungoval ako lupa. Hlava v hlavě rozšírila informáciu, ktorú sme mali z knihy 100 faktov o ľudskom tele: uši a nos nám rastú celý život, pretože sú z chrupavky a tá sa musí obnovovať, inak by nás kĺby vydraté na kosť boleli. Problém je, že chrupavka v nose ani ušiach sa nemá ako vydrať, preto sa neustále zväčšuje. A ilustrátor nezabudol veľavravným obrázkom pripomenúť, na čo sa máme v starobe pripraviť. 🙂

Hravé ilustrácie a knižný dizajn

Doteraz som nehodnotila ilustrácie. Nie je to preto, že by David Böhm v tejto knižke hral druhé husle. Naopak, jeho prínos je zásadný. Ilustrácie sú neoddeliteľné od textu, sú textom a fungujú aj celkom samostatne. Ako napríklad siluety tvárí, v ktorých máte spoznať známych futbalistov (ja som identifikovala Maradonu, Zlatana Ibrahimoviča, Ruuda Gullita). A vedľa nich svieti fotka známej spackanej busty Ronalda. 🙂

Ak poznáte Velkú knihu čůrání, Doktora Racka alebo iné pôvodné detské knižky zo skvelého vydavateľstva Labyrint, máte približnú predstavu, akú bláznivú zábavu môžete čakať od tohto titulu. Keď Hervé Tullet vytvoril vlastný žáner knižkohry (recenzia tu), v niektorých kníhkupectvách tejto kategórii iste venovali vlastnú poličku. A na nej by čestné miesto mal mať titul Hlava v hlavě.

To, že sme z knižky nadšení, neznamená, že sa nám páčila od A do Z. Na mnohých vtipoch a dada básničkách sme sa vôbec nezasmiali – ale nikomu to nevadilo. Deti také stránky rýchlo otočili, lebo vedeli, že na ďalšej ich čaká niečo úplne iné.

Na záver sa ešte musím pristaviť pri knižnom dizajne a práci s papierom. Aj tu vidieť, že autori programovo narúšajú všetky pravidlá. Uprostred stránky 115/116 je jedna veľká diera, ktorou hľadíte do minulosti / do budúcnosti (teda na predchádzajúcu/nasledujúcu stranu). 🙂 Rovnako hravo tvorcovia pristupujú aj k formátu strán. Keď sa im to hodí, vložia do knižky plagát veľkosti A3. V „kapitole“ o maskách je zase každá druhá strana zrezaná na polovicu – ako maska, ktorá prekrýva tvár a ktorá sa dá jednoducho zložiť. Mojim deťom sa táto časť veľmi páčila. Masky nosia/nosili kovboji, aby sa chránili pred prachom; ženy v niektorých moslimských krajinách, aby sa chránili pred pohľadmi; lekári, aby nechtiac nenakazili svojich pacientov; brankári, aby sa vyhli zraneniu; a tiež zápasníci mexického bojového štýlu lucha libre, aby zakrývali svoju identitu; a, samozrejme, Fantomas!

Komu je kniha Hlava v hlavě určená

Napriek tomu, že my sme si ju čítali po večeroch, neodporúčam sa do nej púšťať vtedy, keď ste unavení.

Textu úplne porozumejú deti až od 8-9 rokov, ale k tejto knihe sa zaručene pozbieha celá rodina, od škôlkarov po dospelých.

V žiadnom prípade ju deťom nedávajte na samostatné čítanie – ukradli by ste jej celý šarm. Práve naopak, čím viac hláv si ju spoločne číta, tým väčšia zábava je zaručená.

Knihu Hlava v hlavě. Druhé, větší a chytřejší vydání vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Labyrint, ktoré mi venovalo recenzný výtlačok. Kniha má rozmer 198 × 255 mm a 136 strán + 40 strán rozkladacích príloh. Vytlačili tlačiarne H.R.G. v Litomyšli.

KDE TOĽKO TRČÍŠ (Kristína Kačaljaková) – recenzia

Na našom trhu sa objavilo viacero titulov, ktoré majú ambíciu pomôcť deťom vyrovnať sa s negatívnymi emóciami. Väčšinou pôsobia dosť naivne, akoby stačilo deťom ukázať spoločenské normy, a ony sa podľa nich začnú automaticky správať. Lenže keď človeka ovládnu emócie, takéto rady sú nanič. S hnevom treba pracovať inak.

Detektívne zadania, lupa, Galapágy – výchovné knihy nemusia byť nudné

Kristína Kačaljaková je psychologička (a dvojnásobná matka), takže ponúka techniky, ktoré naozaj fungujú, a vie, ako tieto overené postupy sprostredkovať deťom. Svojej príručke verila natoľko, že sa ju rozhodla vydať svojpomocne cez kampaň na StartLabe.

Na výsledku však vôbec nevidno, že vznikal na kolene. Práve naopak, autorka dokázala veľmi vtipne prepojiť odborné rady s dobrodružným príbehom. Ten má podobu interaktívneho komiksu, do ktorého autorsky vstupuje aj čitateľ. Okrem rôznych cvičení, v ktorých dieťa pracuje s vlastným hnevom, vypracúva aj zábavné „detektívne“ zadania a úlohy typu search&find, bludisko a podobné.

Niektoré sú naozaj originálne. Pri hľadaní pokazeného kolieska budete napríklad potrebovať lupu (alebo pohár naplnený vodou). Najviac sa mi páčilo zadanie zistiť, akým iným názvom sa označujú Korytnačie ostrovy. Bez akýchkoľvek ďalších inštrukcií! Takáto komplexná úloha bez uvedeného postupu bola pre našu druháčku niečím novým. Na otázku však veľmi rýchlo našla odpoveď, Galapágy! Tie mala potom nájsť na mape. Malý čitateľ má asi tri možnosti, ako sa dopracovať k výsledku: nájsť si informáciu na internete, v atlase alebo sa spýtať niekoho staršieho. Akákoľvek z týchto ciest je správna, podstatný je výsledok. A poznanie, že si dokáže poradiť aj s nezvyčajným problémom.

Psychologička kreslí rozzúreného papagája

Dcéra nechcela komiks ani dočítať, aby si ho neminula celý naraz. 🙂 Napriek tomu, že Kristína Kačaljaková je odborníčka v celkom inej oblasti, ako je tvorba detských kníh, jej príbeh aj ilustrácie dokážu zaujať. Špeciálne si dala záležať na vyobrazení toho, ako cholerický papagáj Chrono prežíva svoj hnev. Jeho gestá, pózy, povzdychy, nadávky a rečový prejav (v odporúčaní pre rodičov sa píše, aby ste pri čítaní jeho replík ráčkovali :)) sú také živé, že deti si ho okamžite obľúbili. Schválne, na koľko spôsobov by ste dokázali nakresliť rozzúreného papagája? 🙂

Núdzový špeciálny agent 22 076

Už po prvých stránkach sme boli s dcérou z knihy nadšené. V úvode nahnevaný papagáj Chrono čitateľovi oznámi, že čaká na špeciálneho agenta, ktorý by mu pomohol vyriešiť problém zastaveného času. Keďže však Chrono nemá čas ani nervy ďalej čakať na agenta z ústredia, ako núdzové riešenie požiada čitateľa, aby mu pomohol tento problém vyriešiť on. Najprv však treba vybaviť formality. Čitateľ musí podpísať (doslova!) zmluvu o tom, že sa zaväzuje pomáhať Chronovi. Je to seriózny kontrakt, so všetkými právnymi náležitosťami: formuláciou „Dolupodpísaný/á……“, riadne vyplneným celým menom, adresou, dátumom, podpisom… 🙂

Neverila by som, ako môže takáto hra na otravné dospelácke činnosti dieťa zaujať. Naša druháčka špeciálne ocenila príležitosť použiť vlastný podpis. 🙂 Na ďalšej stránke sa vypĺňa preukaz špeciálneho agenta, opäť so všetkým, čo k preukazu patrí: celým menom, adresou, fotografiou, odtlačkom prsta, krycím menom. Naša agentka má podľa vzoru Jamesa Bonda prezývku 22 076. 🙂

Správny agent pozná svoju hodnotu

Už v tejto nenápadnej hre sa však začína práca s psychikou. Čitateľ má do svojho preukazu špeciálneho agenta uviesť svoje výnimočné vlastnosti (deti odchované na supermanoch treba, samozrejme, trochu usmerniť, že rátajú sa skutočné ľudské vlastnosti). Ako často má dieťa príležitosť premýšľať nad vlastnými superschopnosťami? Takýchto cvičení by sme potrebovali za dva zošity!!

A hneď na ďalšej stránke si dieťa vypočuje chvály na seba ešte aj od druhých. Chrono totiž od svojho nového pomocníka vyžaduje odporúčania. Tie majú do knihy vpísať členovia rodiny, kamaráti, učitelia, susedia… ktokoľvek. U nás sa v rámci lockdownových možností zapojila celá rodina, od päť- po sedemdesiatročných. Všetci to zobrali veľmi vážne, dcéra tak dostala certifikát s výpočtom všetkého, čo jej ide veľmi dobre. Uvažujem, že jej ho zarámujem. 🙂

Hoci skoro všetci rodičia svoje deti pravidelne chvália, často je to za tie isté veci a často je to tými istými slovami. Stokrát opakovanú pochvalu si deti necenia. Stačí však takáto malá zmena perspektívy a ocenenie zo strany rodiča hneď získa na váhe.

Ako pracovať s detským hnevom

Na ďalších stránkach sa už dieťa učí pracovať so svojím hnevom. Tentokrát mu pokyny dáva chrobáčik hodinárik, ktorý ukazuje, ako si s hnevom poradil on sám. Prvým krokom je pozorovanie vlastného hnevu, jeho priebehu a reakcií naň (dupanie nohou, zatínanie pästí). Dieťa sa má naučiť rozpoznať, keď ho hnev začína ovládať. Potláčanie emócií je len odsúvaním problému, hnev je lepšie vyventilovať neškodným spôsobom. Okrem spomínaného dupania nohou a zatínania pästí hodinárik odporúča zapojiť aj hlasivky a nájsť si nejakú „ventilovaciu“ pesničku. Tá jeho je postavená na opakovaní hlásky r. Aj z toho vidieť, aká je knižka Kristíny Kačaljakovej do detailov prepracovaná. Ak je nejaká hláska stelesnením (doslova!) hnevu, potom je to určite r, herrrgot! 🙂 Neexistuje asi expresívnejšia hláska, ako je táto.

Môže dieťa s pomocou tejto knihy naozaj ovládnuť svoj hnev?

Nedá sa, samozrejme, odprisahať, že táto komiksová kúra premení každého malého zúrivca na zenbudhistu. Po prvé, je to len návod, ako pracovať s negatívnymi emóciami. Naznačené témy treba rozvinúť ďaleko nad rámec pokynov v knižke. Pri práci s dychom, meditačných a vizualizačných cvičeniach nám napríklad veľmi pomohlo, že sme už všetky tieto techniky poznali z knihy Dýchaj ako macko, o ktorej som písala tu.

Po druhé, ak deti odmietnu na cvičeniach spolupracovať, kniha bude nanič. Preto veľmi odporúčam pustiť sa do nej len vtedy, keď máte všetci dosť času, nie ste unavení ani podráždení.

Lenže potom sa objaví ďalší problém. Ako má čitateľ pozorovať svoj hnev, keď je pokojný? Keď sa moje deti hnevajú, je akákoľvek racionálna komunikácia s nimi nemožná. Tak sme si len v čase mieru skúšali spomínať, ako prežívame hnev, keď nás ovláda. To, samozrejme, nemalo taký efekt ako naživo. Ideálne by bolo, keby sme počas hádky mali poruke nejakého nestranného mediátora, ktorý by nám pomáhal aplikovať rady z knižky. Na to slúži malý poster s hlavnými technikami zvládania hnevu, ktorý je súčasťou knihy.

Čo si dieťa z knihy vezme?

Čitateľ sa okrem pozorovania vlastného hnevu učí, že každý z nás na zložité situácie reaguje inak, ale občas sa hnevajú aj tie najvyrovnanejšie povahy. Že nie je vždy múdre ani možné potláčať svoju zlosť. Je to emócia ako každá iná. Môže to byť dokonca užitočný impulz na riešenie problému.

Jedna vec mi v tomto komikse predsa len chýba – neukazuje deťom dôvod, prečo by sa mali snažiť svoj hnev usmerniť. Olívia Hurbanová to v tomto článku z Denníka N vyjadrila takto: „agresia do veľkej miery náš stres znižuje, neprispieva však, bohužiaľ, k dobrému rozpoloženiu ostatných. Mimochodom, takto to funguje aj medzi opicami – vždy si to odnesie slabší. Je preto dôležité naučiť sa ventilovať vlastnú frustráciu efektívnejšie a tak, aby sme neškodili iným.“ Aj preto je dobré, ak si dieťa vypĺňa komiks spolu s rodičom.

Čo si z knihy vzali moje deti? Ťažko povedať, momentálne majú selankové obdobie a veľmi sa nehádajú. Táto idylka však nebude dlho trvať. Uvidíme, ako budú poučky zaberať, keď sa opäť začne škola a stres.

Ak deťom naordinujete terapiu knihou Kde toľko trčíš?, neskrývajte pred nimi pravý účel komiksu. Po prvé, zistia to aj sami; po druhé, mohli by sa cítiť podvedení a sklamaní, že dobrodružný dej zdržiavajú nejaké cvičenia (hoci niektoré úlohy sú naozaj zábavné). Ak im otvorene poviete, o čo tu ide, je väčšia šanca, že budú ochotnejšie spolupracovať.

Zo všetkých spomínaných dôvodov som Kde toľko trčíš? zaradila medzi najlepšie knihy roka 2020. V kategórii najužitočnejšie tituly by bola asi knihou desaťročia. 🙂 Z tohto komiksu som úprimne nadšená – a moje deti takisto. Keďže ide o taký originálny a potrebný titul, bola by som ochotná nad prípadnými nedostatkami prižmúriť oko. Našla som len jeden. To, že komiks vznikal na kolene a autorka si ho napísala, ilustrovala aj vydala sama, sa prejavilo v jazykovej rovine. Text si dosť pýta korektúru gramatiky.

Komu je kniha Kde toľko trčíš? určená

Ak má z tejto knihy vzísť niečo užitočné, musia na tom spoločne popracovať dospelý aj dieťa. Ak je už násťročný potomok v štádiu, že na otázky rodičov odpovedá jednoslovne, je na Chronovu terapiu neskoro. Príbeh, ilustrácie, jazyk aj zložitosť úloh sú prispôsobené kategórii šesť až desať rokov.

Kniha Kde toľko trčíš vyšla v roku 2020 vo vlastnom náklade autorky. Má 49 strán a rozmer A4. Kúpiť si ju môžete napr. v Artfore.

Komiks mi na recenziu venovala autorka. Ukážky z knihy uverejňujem s jej súhlasom.

VŠETCI SPOLU RÁTAME (Kristin Roskifte) – recenzia

Objektívny rebríček najobľúbenejších kníh mojich detí sa zostaviť nedá, pretože, samozrejme, v každom období ich fascinuje niečo iné. Ale medzi top favoritov by určite patrili české Klapy klap (recenzia tu), Příběhostroj (recenzia tu) a francúzska A quoi penses-tu? (recenzia tu). Veľká škoda, že ani jedna z nich nevyšla v slovenčine. Spája ich to, že sú nielen výtvarne vydarené, ale pokúšajú sa knihu ako médium dostať na novú úroveň. Sú to také knižkohry, hoci v trochu inom zmysle ako slávne Tulletove výtvory. Hoci na Slovensku už vychádza naozaj veľa krásnych publikácií, takýto rafinovaný koncept knihy je stále veľkou raritou. Teraz sa však na slovenskom trhu objavila novinka Všetci spolu rátame, ktorá je veľmi vydarenou syntézou všetkých troch spomínaných titulov.

Dá sa čítať toľkými spôsobmi (aj smermi 🙂 ) – ako search-and-findovka; pomôcka pre deti, ktoré sa učia počítať; logopedická príručka; detektívka; príbeh, ktorý si musíte dotvoriť sami; encyklopédia emócií; osveta vyzývajúca k tolerancii!! Tento hybrid posúva hranice interaktívnosti a medzižánrovosti v detskej literatúre. Doteraz bola preložená do vyše 30 jazykov. Nemyslím si, že v roku 2020 vyšla na Slovensku lepšia detská kniha (možno s výnimkou Ako umelci vidia svet).

Všetci spolu rátame nie je iba o počítaní

Preto je podľa mňa jej názov je mimoriadne nevýstižný a splošťujúci – táto kniha rozhodne nie je iba o rátaní. Nie je to len ďalšia z množstva obrázkových kníh, na ktorých sa dieťa môže učiť počítať. Martinus ju úplne nezmyselne zaradil do kategórie encyklopédie a učebnice pre 1. stupeň ZŠ a dosť mimo je aj anotácia: „Nevonia ti matika? Nevadí! Počty sa predsa dajú naučiť aj inak.“ Matematiku pre školákov však od tejto knihy určite nečakajte. Nie je to ani niečo v štýle 365 tučňáků (recenzia tu), kde autori všelijaké matematické výpočty zabalili do vtipného príbehu.

… je aj o postrehu

S matematikou Všetci spolu rátame súvisí len tým, že na každej stránke je zobrazené nejaké číslo a zodpovedajúci počet postáv. Začína sa nulou a končí necelými ôsmimi miliardami. Čísla tak dávajú knihe rytmus a malým deťom, samozrejme, aj príležitosť precvičiť si počítanie. Moje deti poctivo overovali, či ich ilustrátorka nepodviedla a či je na každej strane správny počet osôb. 🙂 Za ilustráciami sa však skrýva oveľa viac.

Na tejto knižke ma úplne dostalo, že sa číta zakaždým celkom inak. Pri prvom čítaní sa zamýšľate nad tým, že o cudzích ľuďoch vlastne nič neviete. Autorka vám dáva neurčité otázky, na ktoré nemáte bez kontextu ako nájsť presnú odpoveď (zatiaľ!!). Hľadáte určité indície, ktoré vám napovedia, na čo práve títo anonymní ľudia myslia, na čo sa chystajú, ako sa cítia… ale neskôr zistíte, že ste sa často mýlili.

… predsudkoch a príbehoch

Pri tomto prvom čítaní-hádaní sa Všetci spolu rátame trochu podobá na fantastický Příběhostroj (recenzia tu), ktorý vrelo odporúčam do všetkých logopedických ambulancií, na jazykové hodiny v škole aj do každej domácej knižnice – všade tam, kde treba deťom trochu rozviazať jazýček. Aj tu si dieťa samo vymýšľa rôzne príbehy. Moje deti táto hra bavila – aj vďaka tomu, že Kristin Roskifte im výdatne pomáha nenápadnými detailmi. Stačí ich v obrázkoch nájsť. Kto v knižnici plnej ľudí objaví aj niečo iné ako knihy? Bude to obézna pani, ktorá s otvorenými ústami pozerá na titul „Váha“? Alebo sa pozerá na inú knihu? Alebo pán, ktorý si na poličke zabudol okuliare? Takýchto potenciálnych mikropríbehov (ktoré sa neskôr rozvinú do väčších dejových línií, ale to ešte v tejto chvíli neviete :)) je tu veľa, takže Všetci spolu rátame sa žánrovo dá zaradiť aj medzi search-and-findovky s príbehom.

V tejto fáze sa dá s knihou veľmi dobre pracovať aj v psychologickej rovine. Neviem, či to takto autorka plánovala, ale pri rozhovore o motiváciách a emóciách postavičiek na obrázkoch sa veľmi ľahko dostanete aj k vlastným príhodám, pocitom a predsudkom.

… o overovaní hypotéz

Asi až v polovici knihy som si všimla, že postavičky, ktoré sa mi na začiatku zdali všetky rovnaké, sa občas opakujú. Skôr či neskôr to čitateľovi docvakne: títo ľudia žijú v jednom mestečku, sú navzájom pospájaní všelijakými vzťahmi. Druhé čítanie je potom objavovaním detailov, ktoré sa prvýkrát nedajú postrehnúť. Potom už čitateľ vie odpovedať aj na zdanlivo nezmyselné otázky, ako kto zo zúčastnených na pohrebe nesmúti. No predsa osamelá stará pani, ktorá má vo zvyku chodievať na pohreby a svadby cudzích ľudí! Pri opakovanom čítaní sa dá zistiť aj to, kto zomrel a prečo je jedna osoba na pohrebe celá v ružovom, kto sa skrýva v karnevalových kostýmoch a milión ďalších drobností, ktoré postupne vytvárajú niekoľko paralelných príbehov. Všetky odpovede sa nachádzajú v obrázkoch.

Ťažko však povedať, kedy sa končí prvé čítanie a začína druhé, tretie,… Keď totiž zistíte, že jednotlivé osoby a epizódy sú poprepájané, začnete skákať zo strany na stranu, overovať si svoje hypotézy. Pochopiť všetky súvislosti je naozaj detektívna práca a pamäťová skúška! A detektívna kancelária sa tu aj opakovane spomína. Musíte sa pozerať veľmi pozorne, niekedy sú nápovedy celkom otvorené, väčšinou sú však dobre ukryté v detailoch. Pred budovou obchodného centra si napríklad všimnete o stĺpik uviazaného psíka, ktorý sa už predtým objavil v rodine, okolo ktorej sa táto kniha točí. Vďaka tomu viete, že ocko z tejto rodiny je v centre len na návšteve, nepracuje tam!

Návšteva knižnice na obrázku vľavo úplne zmení životy viacerých ľudí. Zdroj: Monokel

… farebnom eko odkaze

A to nie je všetko! Keď si nórska autorka dala toľko námahy s takýmto prepracovaným konceptom, rozhodne nemohla odfláknuť výtvarné detaily, ktoré knižku dotvárajú do dokonalosti. Stránky hýria farbami – ako lepšie znázorniť, že každý človek je iný? Kto chce, uvidí v knihe aj ekologické, politické a dokonca aj filozofické posolstvá.

Kým na prvej (monochromatickej) stránke nie sú žiadni ľudia a pasúcej sa srnke, zdá sa, nijak nechýbajú, s pribúdajúcim počtom ľudí ubúda voľného priestoru. Ku koncu knihy už máte silný pocit, že ľudia sa na stránkach (planéte) veľmi tiesnia. Je ich jednoducho príliš veľa. Túto gradáciu autorka dosiahla nenápadným trikom. Sýtymi farbami v šialených kombináciách vyfarbila iba postavy. Prostredie ponechala biele s jemnou modrou linkou. A tak s rastúcimi číslami v ilustráciách pribúda nielen postáv, ale aj farieb. Tie sú na konci knihy už úplne ohlušujúce. Biele pozadie celkom vymizlo. Jednotlivec sa stráca v dave. 🙂

Komu je kniha Všetci spolu rátame určená

Túto knižku určite odporúčam všetkým vekovkám od 5 rokov vyššie. Je pritom úplne jedno, či vie vaše dieťa rátať do desať či do tisíc – to je vedľajšie. Je ideálna na celorodinné čítanie, lebo táto obrázková detektívka baví dospelých rovnako ako mladšie aj staršie deti.

V žiadnom prípade ju však nedávajte dieťaťu na samostatné čítanie – tým by ste ju zabili. Táto interaktívna „detektívka“ si vyslovene pýta minimálne dvojčlenné publikum.

Kniha Všetci spolu rátame vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Monokel. Má 64 strán a rozmer 244 × 337 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knižku mi venoval vydavateľ.

<script type="text/javascript" src="//partner.mrtns.eu/banners/banner.js?type=banner&brand_id=1&uItem=777435&size=full&show_price=1&color=white&z=358027"></script>

ARIADNINA NIT (Jan Bajtlik) – recenzia

Priznávam, pôvodne som Ariadninu nit deťom objednala len kvôli bludiskám pre mojich malých bludiskových maniakov. Aj to máličko textu, čo v knižke je, však stačilo na to, aby ich grécke báje okamžite zaujali a hneď v prvý večer sme ich na internete zháňali v kreslenej aj rozhlasovej podobe (dopátrali sme sa k animovanému Odysseovi v češtine).

Hoci Ariadnina nit, ktorá pôvodne vyšla v slávnom poľskom vydavateľstve Dwie siostry, je v prvom rade o hľadaní cestičiek v labyrintoch, v ilustráciách je toľko zaujímavých detailov ako v úlohách typu hľadaj a nájdi. Len dvojstranu o trójskej vojne sme „čítali“ asi polhodinu. 🙂 Ďalšiu polhodinu sme dookola rozprávali príbeh, ako sa Odysseovi a jeho kamarátom podarilo utiecť z jaskyne kyklopa Polyféma.

Pátranie bez inštrukcií

Celkom náhodou sme doma v poslednej dobe čítali niekoľko podobných knižiek „bez inštrukcií“ – Klapy klap (recenzia tu), Maliar a chlapec a staršiu Tak rástlo mesto. Tieto knihy sú tým, čo si z nich urobíte. Text je len vedľajší, podstatné sú ilustrácie. Ale nie sú tu (takmer) žiadne návody, ako s nimi narábať, iba milión nenápadných inšpirácií, postrčení, ktoré vás môžu posunúť akýmkoľvek smerom. Podobne ako v Maliarovi a chlapcovi, aj kniha Jana Bajtlika vás možno inšpiruje k výtvarným aktivitám.

S Tak rástlo mesto má Ariadnina nit spoločné napríklad mikropríbehy – obe knihy sú plné nešťastníkov, ktorým akútne hrozí pád, utopenie (a v Ariadninej niti aj zožratie). V bludisku narazíte na osla, ktorý vám zablokuje cestu, na chlapca, ktorý ciká alebo na šantiace deti. Túto knihu si viem celkom dobre predstaviť aj ako logopedickú pomôcku pre deti, ktorým treba rozviazať jazýček, lebo takéto výjavy asi nenechá žiadne dieťa bez komentára. Väčšina mikropríbehov je však serióznym zobrazením historických reálií – ako sa žilo v starovekých gréckych mestách. Z ilustrácií sa dá vyčítať, čím sa ľudia živili, ako obchodovali alebo bojovali aj aká vyspelá civilizácia to bola.

Sociológia, strojárina, architektúra a urbanizmus v detskej knihe

Už na prvý pohľad vidieť, že ilustrácie veľmi verne odrážajú dobové reálie. A neuveriteľne komplexne – od mestských erbov a dekoračných vzorov na amforách, cez konštrukciu lodí, architektúru a urbanizmus, až po sociologické javy ako hierarchia v spoločnosti. Všimli sme si napríklad, že robotníci nosia iné oblečenie ako politici či architekti, ktorí pracujú hlavou. Opäť je to detail, ktorý nie je nikde okomentovaný a ktorý si musíte všimnúť sami. Nikdy by ste od detskej knihy, tobôž úlohovej, nečakali, že autor v ilustráciách zájde až do takých technických detailov. Jan Bajtlik je pritom grafický dizajnér a ilustrátor, nie historik – nad rešeršami musel teda stráviť naozaj veľa času a mal aj odborných konzultantov.

To, že na vierohodnosť zobrazených reálií a bájí sa dá spoľahnúť (aspoň do miery, do akej to dokážem posúdiť), je veľmi dôležité. Deti sa tak môžu cítiť ako naozajstní historici a môžu sa veľa užitočných vecí dozvedieť objavovaním, nie pasívnym prijímaním. Lepšia mnemotechnická pomôcka neexistuje. 🙂

Prečo boli v staroveku olympionici nahí

Zdá sa, že sa práve rodí nový žáner – ilustrovaná náučná literatúra pre deti takmer alebo úplne bez slov. Okrem spomínaných kníh Maliar a chlapec a Tak rástlo mesto sem určite patrí aj Takto vidím a Takto počujem (recenzie tu a tu), čiastočne aj Rýchlosť svetla hviezd (recenzia tu). Sú to ideálne učebnice, lebo už zo svojej podstaty sú interaktívne. Sú vytvorené presne tak, aby sa deti začali pýtať. V domácich podmienkach, kde ani jeden z rodičov nie je odborník na danú tému, si však určite vyžiadajú ďalšie zdroje informácií a podnetov, bez ktorých laik nebude vedieť odpovedať na všetky detské otázky. Je to výborný odrazový mostík k serióznejšej literatúre alebo aspoň k náučným knižkám pre deti, akou je novinka z Albatrosu Ako sa stavali divy sveta.

Jasné, že takýto žáner sa nemohol zrodiť v období pred internetom, veď kto by po každej stránke behal po ďalšie informácie do knižnice. My sme napríklad urgentne potrebovali zistiť, prečo starovekí olympionici súťažili nahí (najprv to tak nebolo, ale po tom, čo jeden úspešný športovec zistil, že sa mu lepšie beží bez nepraktického oblečenia, začali ho všetci napodobňovať. Na olympijskom štadióne, kde boli okrem iného aj kúpele a kde až na jednu výnimku ženy nemali prístup, to nemuselo pôsobiť čudne). Možno sa niekto od tejto knižky odrazí až k simulácii starovekej civilizácie vo virtuálnej realite. Takto vyzerá čítanie v 21. storočí. 🙂

Čo všetko v tejto knihe nájdete

Ariadnina nit je oveľa-oveľa viac ako len súbor bludísk na jednorazové použitie – aj preto má pevnú väzbu, aby vydržala dlhšie. Vycítila to aj naša prváčka, ktorá v tomto prípade cestičky v bludiskách hľadá len prstom, hoci inak ich vždy vypĺňa ceruzkou.

Hoci autor Jan Bajtlik ráta s tým, že čitateľ už grécke mýty pozná, v závere je stručný prehľad všetkých bájí, vždy s odkazom na stránku s bludiskom, v ktorom je daná povesť zobrazená. Je tu aj miniencyklopédia mýtických zvierat, tiež s odkazom na stránky, kde sa spomínajú. Pod každou minikapitolkou je sumár obrazných jazykových výrazov (napr. Pandorina skrinka, Achillova päta), ktoré vychádzajú z daného mýtu a ktoré sa dodnes používajú. Človek si uvedomí, do akej miery je starovek ako jeden z pilierov európskej civilizácie v našej kultúre stále prítomný.

Jedna vec mi však na knižke trochu vadí – miešanie historických reálií s povesťami. Keďže napríklad na Rodose sme už s deťmi boli, a preto som im pripomínala, že navštívili aj prístav, kde stál slávny kolos, trochu ich tento mix reálnych a bájnych postáv a miest miatol. Pre väčšie deti je to príležitosť porozprávať sa o mýtickom a historickom myslení. 🙂

Komu je kniha Ariadnina nit určená

Grécke báje sú plné zákerných tvorov, ohavných príšer, krutých vojen či iných hrôzostrašností a autor sa to nijako nesnaží skrývať. Nie sú však prezentované tak, aby desili; insitný výtvarný štýl (autor kopíruje staroveké grécke kresby, tváre preto kreslí zásadne z profilu) im naopak zo strašidelnosti výrazne uberá. Takže hoci napríklad Harryho Pottera deťom pozerať nedovolím, táto knižka sa mi pre našu sedemročnú dcéru zdala v poriadku.

Veľmi tiež odporúčam všetkým deťom, ktoré sa už učia dejepis. A ešte viac všetkým kreatívnym učiteľom, ktorí si určite nájdu tisíc spôsobov, ako s knihou pracovať. A keby korona nevymazala každú myšlienku na dovolenku, odporúčala by som aj každej rodine, ktorá plánuje výlet do Grécka. 🙂

Keďže Ariadnina nit má obrí formát a väčšina labyrintov zaberá celú dvojstranu, nájsť v nich tú správnu cestičku nie je vôbec jednoduché. Určite to nezvládnu menšie deti (škôlkari), ktoré sa s týmto typom úlohy stretnú prvýkrát. Vďaka vyššej náročnosti kniha nebude nudiť mladších ani starších školákov.

Ariadnina nit vyšla aj v slovenčine, my ju máme z vydavateľstva Host v češtine. Oba preklady vyšli v roku 2019, majú 72 strán a rozmer 277 × 375 mm.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo Host.

KLAPY KLAP (Madalena Matoso) – recenzia

Je to príručka počítania pre najmenších? Alebo súbor námetov na dramatizáciu? Bilderbuch s hodnotnými ilustráciami? Hry s rytmom? Všetko v jednom! Boabab aj touto knihou potvrdzuje, že je najlepším vydavateľstvom detských kníh na českom a slovenskom trhu.

Recenzie na takéto knižky sa píšu veľmi ťažko. Mám opísať, ako sme sa s ňou vybláznili my doma? Načo? (Ale verte, že výborne.) Žiadne dve čítania tejto baobabovky nie sú rovnaké. Táto knižka je tým, čo si z nej urobíte. Pre celú literatúru platí, že spoluautorom je vždy čitateľ. Ale v tomto prípade ide interaktivita ešte o level ďalej a knižka je len kulisou pre divadlo, ktoré si vymýšľa ten, kto ju drží v rukách.

Jasné, nebude to pre každého. Mama mi túto knihu vrátila so slovami, že ona nevie, ako ju má deťom čítať. Keďže deti s fantáziou problém nemajú, stačilo ich nechať, nech si ju obsluhujú samy. „Teraz ja, teraz ja,“ bojovali o ňu.

Planeta Tangerina a najlepšie úlohy sú bez inštrukcií

Čo je na knihe Klapy klap, ktorá pôvodne vyšiel v oceňovanom portugalskom vydavateľstve Planeta Tangerina, také inšpiratívne? Psychológovia stále opakujú, že čím jednoduchšia hračka, tých lepšie sa s ňou deti zahrajú. Pretože nemá predurčenú funkciu, môže sa stať čímkoľvek. Potvrdzujem, moje deti sa v prípade núdze zahrajú trebárs aj s lyžičkami a súčasťou ich koša s hračkami sú aj obyčajné drevené nenafarbené kvádre – odrezky z výroby. V jednoduchosti je sila určite platí aj v ilustrácii. Madalena Matoso používa len farebné plochy základných geometrických tvarov bez čiernej línie a z farieb tiež len tie základné.

Za grafickým minimalizmom sa však skrýva nečakaná sofistikovanosť. Keď ilustrátorka umiestni vtáčika alebo motýľa presne do stredu dvojstrany, nenápadne tak naznačí, že stránkami sa dá mávať ako krídlami. Takýchto neviditeľných postrčení je tu viac. V ilustráciách sa dajú nájsť aj mikropríbehy, ktoré si deti určite s radosťou zdramatizujú. Najlepšie je, že takéto miniúlohy fungujú aj bez akýchkoľvek inštrukcií. Žiadne „Teraz sa zahrajte na toto, teraz napodobnite toto…“ Deti samy od seba skúšajú, aký je rozdiel medzi mávaním krehkých motýlích krídel a ráznym a priamočiarym letom dravca. Alebo potetovanému športovcovi pomáhajú dvíhať činky. Len tak, pre radosť.

Prečo sme zlomili varechu a prečo treba 12-krát ufkať

Týmto všetkým mi Klapy klap pripomína naše poklady Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu), niekomu sa bude asi podobať na Nenásytnú húseničku. Špeciálnym bonusom tejto knihy je, že vám dláždi cestu, aby ste sa pohrali s rytmom. No skúste 12-krát prečítať UFF bez toho, aby ste tomu dali nejakú melódiu. 🙂 Väčšinou však bude vydávanie rôznych zvukov len zelená karta pre deti, aby mohli narobiť poriadny randál. Možno dopadnete ako my, keď sme na improvizovanom bubne zlomili varechu. 🙂 Občas som na svoje výchovné metódy naozaj pyšná. 🙂

Komu je kniha Klapy klap určená

Prečo treba vlastne prečítať 12 citosloviec UFF? Klapy klap je totiž vlastne o počítaní. Každá dvojstrana zobrazuje číslo od jedna do pätnásť a príslušný počet opakovaní jedného zvuku. Škoda, že som túto krásnu baobabovku nekúpila skôr, obe moje deti do 15 napočítať už vedia (počítať sa učili na Počítaní, tiež z Baobabu, recenzia tu). Aspoň sa tak môžu sústrediť na bláznenie. 🙂 Klapy klap vyšlo v edícii Mi.Mi, takže vydavateľ odporúča úplne najmenším deťom (na rozdiel od Počítaní to však nie je leporelo, preto by dieťa už nemalo trhať stránky). V našej rodine však zaujala na oboch frontoch (4,5 aj 7,5 rokov), takže ak máte doma staršieho súrodenca, určite sa k šanteniu pridá tiež. 🙂

Madalena Matoso Klapy klap odetskychknihach.sk

Keďže Klapy klap sú vlastne variácie na pohyb okolo osi, ktorú tvorí zalomenie v strede dvojstrany, myslím, že aj veľké hlavy na tomto obrázku by si mali skôr dávať pusinky ako mľaskať. Namiesto Mľask mľask (chyba prekladu??) teda čítame Cmuk, cmuk. 🙂

Knihu Klapy klap vydalo vydavateľstvo Baobab v roku 2018. Má 32 strán a rozmer 220 × 260 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA (Richard Walker, Rachel Caldwell) – recenzia

Škoda, že som nenatočila video, ako si deti prvýkrát prezerajú knižku Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka. To bolo samé obdivné „óch“ a „ách“ a „to je super kniha!“ podobne ako chlapček v tomto videu z môjho obľúbeného Youtube kanála The Dad Lab (video zverejňujem s vedomím vydavateľa).

Deti boli vo vytržení, doslova sa šťastne popod fúzy usmievali. Keďže lebka v knihe má pohyblivú sánku, hneď ju začali kŕmiť. 🙂 Na druhý deň si inšpirované touto knihou vyrobili papierovú skriňu, ktorej otvárací mechanizmus prebrali z knihy.

Ako deti kŕmili knihu a ako ušetriť 400€

Doma už máme asi šesť kníh o ľudskom tele (napr. táto je celkom vydarená), jedna z nich má aj pop-up ilustrácie a dokonca aj veľké gumené srdce. Prečo teda Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka tak zaujalo? Pop-up techniku doviedli autori do takej dokonalosti, že vyráža dych aj dospelým. Pojem 3D v názve nie je len prázdne slovo – papierová lebka má skutočne tvar lebky, papierový hrudný kôš tvar hrudného koša! Vrstvy tela sa dajú jedna po druhej odkrývať a ukazujú, čo je pod nimi.

Ak nemáte zbytočných 400 eur na veľký 3D model ľudského tela, toto je druhá najplastickejšia možnosť, ako deťom ukázať, ako sú jednotlivé orgány prepojené.

Komu je kniha Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka určená

Albatros udáva vek od 10 rokov, ale skladací mechanizmus zaručene fascinuje všetkých – najmenších drobcov aj dospelých. Text je určený čitateľom, ktorý už nejakú knižku o anatómii prelúskali. Pre našu sedemročnú prváčku to bol ideálny mix nových a starých informácií – nestratila sa v nich a zároveň sa veľa nového dozvedela. Keď však deťom čítam túto knihu, musím cenzurovať narážky na pitvanie, aby sa im nesnívali zlé sníčky. 🙂

Detektívna atmosféra z pitevne

Kniha je vlastne sprievodca pitvou – niečo ako záznam skutočnej hodiny anatómie. Spolu s vintage ilustráciami a fontom to vytvára až detektívnu atmosféru. Toto spojenie s pitvou nie je náhodné – aj ilustrácie v knihe sa odkrývajú vrstva po vrstve: pod kožou vidieť svaly, pod nimi kosti, pod rebrami vnútorné orgány – dokonca aj tie sú v niekoľkých vrstvách nad sebou.

Textovú časť zostavil Richard Walker, ktorý už napísal x popularizačných publikácií o ľudskej anatómii pre deti aj dospelých. Aj na Slovensku mu vyšlo niekoľko prekladov. Na obsahovú stránku sa teda dá spoľahnúť. Seriózny text v infografikách dopĺňajú bulvárnejšie zaujímavosti – písané „rukou“, ktoré majú byť poznámkami študentov z hodiny anatómie „Dr. Walkera“:

ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA

„Dozvedel som sa, že počas priemerného ľudského života udrie srdce bez oddychu až 2 500 milión ráz.“
„Ľudské telo ma skutočne udivuje – podľa Dr. Walkera človek môže žiť iba s jednou polovicou pľúc!“
„Najpozoruhodnejší fakt – kvapka krvi veľká ako špendlíková hlavička obsahuje 2 500 000 červených krviniek.“
„Každú minútu prejde pečeňou neuveriteľných 1,5 litra krvi.“
„V hrubom čreve žijú až dva kilogramy prospešných baktérií!“

Na konci knihy je ešte okrem skrine s hrôzostrašnými nástrojmi forenznej patológie, vypreparovaných ľudských orgánov a vtipnej poznámky doktorovho „študenta“: „Verím, že sa raz vyrovnám Dr. Walkerovi, od ktorého sa mám veľa čo učiť!“ aj krátky slovníček niektorých použitých pojmov. Takto vyzerá kniha domyslená do posledného detailu.

Kniha Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Albatros. Má 16 strán a rozmer 240 × 320 mm. Kúpiť si ju môžete napríklad na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi poslal vydavateľ.

CO SE SKRÝVÁ V LESE (Aina Bestard) – recenzia

Knižku Co se skrývá v lese som si objednala tak trochu naslepo. Myslela som si, že to bude náučná literatúra o obyvateľoch lesa a dosť som sa prerátala – text tu nie je skoro žiadny. Vtedy som ešte netušila, že práve to bude jej obrovská výhoda. Čakali ma totiž nekonečné dva mesiace homeofficovania s detvákmi, ktoré chytili kiahne. Pekne jedno po druhom. Práve preto, že kniha nevyžaduje, aby ju niekto čítal, a dieťa si ju obsluhuje samo, je to ideálny pomocník pre zúfalých rodičov. Teraz, keď je na obzore ďalšia možno podobne dlhá karanténa, budem túto knihu potrebovať zase!

Ideálna knižka na homeoffice s deťmi

Co se skrývá v lese je jedna zo série kníh z vydavateľstva Host, ktoré pracujú s technológiou RGB. To znamená, že každou farebnou vrstvou – žltou, červenou a modrou – sú vytlačené iné obrázky. Keďže vrstvy sa prekrývajú, na prvý pohľad nie je niektoré obrázky vidieť. Ukážu sa len po farebným filtrom, ktorý blokuje niektoré farby. Niekedy tak pod každou z farebných lúp vidieť niečo iné.

Netreba ani hovoriť, že deti boli fascinované z toho, že stránka sa im mení pod očami podľa toho, ako sa na ňu pozerajú. Prvé dni si lupy trhali z ruky. Ilustrácie mi veľmi pripomenuli Maju Säfström a jej ilustrované atlasy – jeden doma máme aj my. Je to presne ten nenáročný štýl, ktorý sa páči skoro každému. Určite knižkou nič nepokazíte, keď ju darujete ako darček.

Les je živý ekosystém

V úli sa skrývajú včielky, niektoré aj v kvietkoch, za kríkmi stojí jeleň, v kroví niekto maškrtí černice. Les je jeden veľký živý ekosystém. Pre zvieratá je to domov, kde spia, jedia, oddychujú a vychovávajú svoje mladé. Pre dospelých je to banálne konštatovanie. Pre tých najmenších je to možno dobrý argument, ktorým ich presvedčíte na výlet do prírody.

Technológia RGB sa k téme lesa veľmi hodí. Lebo prechádzka po lese je presne takým istým objavovaním skrytých vecí. Pod každým listom sa môže skrývať nejaký chrobáčik. My sme minule pod zamrznutým jazierkom našli živé žaby. Dnes deti vypátrali skrýšu salamandier.

Komu je knižka Co se skrývá v lese určená

Určite poteší všetky deti od 2 do 5 rokov.

Kniha Co se skrývá v lese vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Host. Má 24 strán a rozmer 286×269 mm.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.