deti odporúčajú - Blog o najlepších a najkrajších detských knihách

TAK RÁSTLO MESTO. Vzrušujúca cesta mestom (Nicholas Harris, Peter Dennis) – recenzia

Nie som si istá, či bola táto knižka napísaná s takým zámerom, ako ju preložili do slovenčiny – ako dejiny univerzálneho Mesta. Alebo či City v anglickom názve knihy (Fast Forward: City) neznamená náhodou City, časť Londýna, pretože Londýn sa tu spomína; aj reálie sú jasne britské. Ale to nie je vôbec dôležité. Najdôležitejšie míľniky vo svojom vývoji majú skoro všetky európske mestá spoločné.

Stredoveké zásady BOZP

Hoci realistické ilustrácie nemajú žiadnu umeleckú hodnotu, kniha je výborná práve vďaka nim. Nielen veľmi plasticky ukazujú, ako sa žilo ľuďom v minulosti, ale stavajú na tom, čo deti milujú – hľadanie jednotlivostí v mori detailov (s touto detskou obsesiou pracuje aj Jan Bajtlik v skvelej Ariadninej niti, recenzia tu). V každom dome, na každej ulici sa niečo deje: v tmavých zákutiach číhajú zlodeji; pašeráci pašujú tovar, ale už k nim mieria vojaci; pokrývač padá zo strechy; kôň kope kováča, ktorý ho podkúva. Počtom pádov táto kniha konkuruje groteskám s Charliem Chaplinom.

Na konci dvadsiateho storočia hrozia celkom iné nebezpečenstvá – chlapec v prístave narazil vodným skútrom do člna. Od začiatku je jasné, že život v minulosti bol poriadne ťažký – predčasná smrť bola bežná súčasť života. Nad mestom stále krúžia dravce, viackrát aj s hlodavcami v zobáku. Jasné, je to predzvesť morovej epidémie. Veľmi sa mi páči, že aj takýto najdrobnejší detail, ktorý na seba nijako neupozorňuje, má svoj skrytý význam. Preto sa oplatí pátrať po drobnostiach. Väčšina informácií je ukrytá práve v nich a nie v texte, ktorého je tu minimum.

Najlepšou prevenciou moru je požiar

Z obrázkov sa dá vyčítať, ako každý významnejší vynález zásadne zmenil životy ľudí. Len pár rokov po tom, čo mesto zdecimoval mor, ho dorazil požiar. Zachvátil celé mesto, lebo niektorí ľudia odmietli nechať svoj dom vyhodiť do vzduchu, aby sa tak vytvorila bariéra, cez ktorú by oheň neprešiel. Keď mesto postavili nanovo, použili tehly a požiar tak už nemal šancu rýchlo sa rozšíriť. To nebola jediná zmena. Domy zároveň postavili ďalej od seba a vytvorili tak širšie ulice. To zároveň zabránilo tomu, aby sa v komunite rýchlo šíril mor.

Tak rástlo mesto je len obyčajná kniha s obrázkami, ale ponúka aj nenápadné vsuvky na zamyslenie nad plynutím času – čo sa mení a čo zostáva. Večná je len príroda v podobe veľkej rieky a vtákov, čo krúžia nad mestom. Pozostatok rímskeho múru je skrytou pripomienkou, že vývoj nebol vždy len lineárny. Keď Rimania opustili svoje osady, germánske kmene nechali ich kamenné budovy spustnúť a bývali v domoch z dreva a slamy. Trvalo dlhé stáročia, kým opustili tieto primitívne materiály. Ako by asi vyzeral neskorší svet, keby Germáni stavali na dedičstve vyspelejších Rimanov? Dalo by sa tu nájsť aj zamyslenie nad tým, čo sú mestotvorné prvky (v priebehu rokov sa mení všetko, ostáva len gotická katedrála, nábrežie s loďami a most) alebo ako sa v priebehu času menil postoj k dejinám, dokonca aj miništúdia rôznych podôb obchodu. Toto všetko vyčítate z obrázkov vďaka tomu, že výjavy sa vždy odohrávajú na rovnakom mieste a sledujeme ich z rovnakej perspektívy. Preto sa jednoduchšie porovnávajú.

Komu je kniha Tak rástlo mesto určená

Pre tých čitateľov, čo sa naozaj ponoria do ilustrácií, je kniha Tak rástlo mesto Jarredom Diamondom a Timom Marshallom v jednom (keď už spomínam Tima Marshalla, nedávno vyšla jeho kniha pre deti. Ešte ju nemáme, ale už si na ňu brúsim zuby. 🙂 ). Každý si z nej vezme toľko, koľko unesie. Vďaka veľkej prevahe obrázkov nad textom sa Tak rástlo mesto dá čítať ako prvá kniha o histórii, približne od šiestich rokov. Ideálne spolu s rodičom a mobilom na gúglenie poruke. 🙂

Škoda, že text neprešiel korektúrou. Hoci naozaj nie som grammar nazi, odkedy naša prváčka samostatne číta, uvedomujem si, že všetko, čo si prečíta, jej ostáva v hlave. Preto by si vydavatelia mali dať viac záležať na tom, aby boli knihy pre deti bez chýb.

Knihu Tak rástlo mesto v roku 2006 vydalo vydavateľstvo Viktoria Print. Kniha má 31 strán a rozmer 265 × 270 mm.

Na Martinuse je už knižka vypredaná, skúste ju pozrieť v knižnici.

ARIADNINA NIT (Jan Bajtlik) – recenzia

Priznávam, pôvodne som Ariadninu nit deťom objednala len kvôli bludiskám pre mojich malých bludiskových maniakov. Aj to máličko textu, čo v knižke je, však stačilo na to, aby ich grécke báje okamžite zaujali a hneď v prvý večer sme ich na internete zháňali v kreslenej aj rozhlasovej podobe (dopátrali sme sa k animovanému Odysseovi v češtine).

Hoci Ariadnina nit, ktorá pôvodne vyšla v slávnom poľskom vydavateľstve Dwie siostry, je v prvom rade o hľadaní cestičiek v labyrintoch, v ilustráciách je toľko zaujímavých detailov ako v úlohách typu hľadaj a nájdi. Len dvojstranu o trójskej vojne sme „čítali“ asi polhodinu. 🙂 Ďalšiu polhodinu sme dookola rozprávali príbeh, ako sa Odysseovi a jeho kamarátom podarilo utiecť z jaskyne kyklopa Polyféma.

Pátranie bez inštrukcií

Celkom náhodou sme doma v poslednej dobe čítali niekoľko podobných knižiek „bez inštrukcií“ – Klapy klap (recenzia tu), Maliar a chlapec a staršiu Tak rástlo mesto. Tieto knihy sú tým, čo si z nich urobíte. Text je len vedľajší, podstatné sú ilustrácie. Ale nie sú tu (takmer) žiadne návody, ako s nimi narábať, iba milión nenápadných inšpirácií, postrčení, ktoré vás môžu posunúť akýmkoľvek smerom. Podobne ako v Maliarovi a chlapcovi, aj kniha Jana Bajtlika vás možno inšpiruje k výtvarným aktivitám.

S Tak rástlo mesto má Ariadnina nit spoločné napríklad mikropríbehy – obe knihy sú plné nešťastníkov, ktorým akútne hrozí pád, utopenie (a v Ariadninej niti aj zožratie). V bludisku narazíte na osla, ktorý vám zablokuje cestu, na chlapca, ktorý ciká alebo na šantiace deti. Túto knihu si viem celkom dobre predstaviť aj ako logopedickú pomôcku pre deti, ktorým treba rozviazať jazýček, lebo takéto výjavy asi nenechá žiadne dieťa bez komentára. Väčšina mikropríbehov je však serióznym zobrazením historických reálií – ako sa žilo v starovekých gréckych mestách. Z ilustrácií sa dá vyčítať, čím sa ľudia živili, ako obchodovali alebo bojovali aj aká vyspelá civilizácia to bola.

Sociológia, strojárina, architektúra a urbanizmus v detskej knihe

Už na prvý pohľad vidieť, že ilustrácie veľmi verne odrážajú dobové reálie. A neuveriteľne komplexne – od mestských erbov a dekoračných vzorov na amforách, cez konštrukciu lodí, architektúru a urbanizmus, až po sociologické javy ako hierarchia v spoločnosti. Všimli sme si napríklad, že robotníci nosia iné oblečenie ako politici či architekti, ktorí pracujú hlavou. Opäť je to detail, ktorý nie je nikde okomentovaný a ktorý si musíte všimnúť sami. Nikdy by ste od detskej knihy, tobôž úlohovej, nečakali, že autor v ilustráciách zájde až do takých technických detailov. Jan Bajtlik je pritom grafický dizajnér a ilustrátor, nie historik – nad rešeršami musel teda stráviť naozaj veľa času a mal aj odborných konzultantov.

To, že na vierohodnosť zobrazených reálií a bájí sa dá spoľahnúť (aspoň do miery, do akej to dokážem posúdiť), je veľmi dôležité. Deti sa tak môžu cítiť ako naozajstní historici a môžu sa veľa užitočných vecí dozvedieť objavovaním, nie pasívnym prijímaním. Lepšia mnemotechnická pomôcka neexistuje. 🙂

Prečo boli v staroveku olympionici nahí

Zdá sa, že sa práve rodí nový žáner – ilustrovaná náučná literatúra pre deti takmer alebo úplne bez slov. Okrem spomínaných kníh Maliar a chlapec a Tak rástlo mesto sem určite patrí aj Takto vidím a Takto počujem (recenzie tu a tu), čiastočne aj Rýchlosť svetla hviezd (recenzia tu). Sú to ideálne učebnice, lebo už zo svojej podstaty sú interaktívne. Sú vytvorené presne tak, aby sa deti začali pýtať. V domácich podmienkach, kde ani jeden z rodičov nie je odborník na danú tému, si však určite vyžiadajú ďalšie zdroje informácií a podnetov, bez ktorých laik nebude vedieť odpovedať na všetky detské otázky. Je to výborný odrazový mostík k serióznejšej literatúre alebo aspoň k náučným knižkám pre deti, akou je novinka z Albatrosu Ako sa stavali divy sveta.

Jasné, že takýto žáner sa nemohol zrodiť v období pred internetom, veď kto by po každej stránke behal po ďalšie informácie do knižnice. My sme napríklad urgentne potrebovali zistiť, prečo starovekí olympionici súťažili nahí (najprv to tak nebolo, ale po tom, čo jeden úspešný športovec zistil, že sa mu lepšie beží bez nepraktického oblečenia, začali ho všetci napodobňovať. Na olympijskom štadióne, kde boli okrem iného aj kúpele a kde až na jednu výnimku ženy nemali prístup, to nemuselo pôsobiť čudne). Možno sa niekto od tejto knižky odrazí až k simulácii starovekej civilizácie vo virtuálnej realite. Takto vyzerá čítanie v 21. storočí. 🙂

Čo všetko v tejto knihe nájdete

Ariadnina nit je oveľa-oveľa viac ako len súbor bludísk na jednorazové použitie – aj preto má pevnú väzbu, aby vydržala dlhšie. Vycítila to aj naša prváčka, ktorá v tomto prípade cestičky v bludiskách hľadá len prstom, hoci inak ich vždy vypĺňa ceruzkou.

Hoci autor Jan Bajtlik ráta s tým, že čitateľ už grécke mýty pozná, v závere je stručný prehľad všetkých bájí, vždy s odkazom na stránku s bludiskom, v ktorom je daná povesť zobrazená. Je tu aj miniencyklopédia mýtických zvierat, tiež s odkazom na stránky, kde sa spomínajú. Pod každou minikapitolkou je sumár obrazných jazykových výrazov (napr. Pandorina skrinka, Achillova päta), ktoré vychádzajú z daného mýtu a ktoré sa dodnes používajú. Človek si uvedomí, do akej miery je starovek ako jeden z pilierov európskej civilizácie v našej kultúre stále prítomný.

Jedna vec mi však na knižke trochu vadí – miešanie historických reálií s povesťami. Keďže napríklad na Rodose sme už s deťmi boli, a preto som im pripomínala, že navštívili aj prístav, kde stál slávny kolos, trochu ich tento mix reálnych a bájnych postáv a miest miatol. Pre väčšie deti je to príležitosť porozprávať sa o mýtickom a historickom myslení. 🙂

Komu je kniha Ariadnina nit určená

Grécke báje sú plné zákerných tvorov, ohavných príšer, krutých vojen či iných hrôzostrašností a autor sa to nijako nesnaží skrývať. Nie sú však prezentované tak, aby desili; insitný výtvarný štýl (autor kopíruje staroveké grécke kresby, tváre preto kreslí zásadne z profilu) im naopak zo strašidelnosti výrazne uberá. Takže hoci napríklad Harryho Pottera deťom pozerať nedovolím, táto knižka sa mi pre našu sedemročnú dcéru zdala v poriadku.

Veľmi tiež odporúčam všetkým deťom, ktoré sa už učia dejepis. A ešte viac všetkým kreatívnym učiteľom, ktorí si určite nájdu tisíc spôsobov, ako s knihou pracovať. A keby korona nevymazala každú myšlienku na dovolenku, odporúčala by som aj každej rodine, ktorá plánuje výlet do Grécka. 🙂

Keďže Ariadnina nit má obrí formát a väčšina labyrintov zaberá celú dvojstranu, nájsť v nich tú správnu cestičku nie je vôbec jednoduché. Určite to nezvládnu menšie deti (škôlkari), ktoré sa s týmto typom úlohy stretnú prvýkrát. Vďaka vyššej náročnosti kniha nebude nudiť mladších ani starších školákov.

Ariadnina nit vyšla aj v slovenčine, my ju máme z vydavateľstva Host v češtine. Oba preklady vyšli v roku 2019, majú 72 strán a rozmer 277 × 375 mm.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo Host.

KLAPY KLAP (Madalena Matoso) – recenzia

Je to príručka počítania pre najmenších? Alebo súbor námetov na dramatizáciu? Bilderbuch s hodnotnými ilustráciami? Hry s rytmom? Všetko v jednom! Boabab aj touto knihou potvrdzuje, že je najlepším vydavateľstvom detských kníh na českom a slovenskom trhu.

Recenzie na takéto knižky sa píšu veľmi ťažko. Mám opísať, ako sme sa s ňou vybláznili my doma? Načo? (Ale verte, že výborne.) Žiadne dve čítania tejto baobabovky nie sú rovnaké. Táto knižka je tým, čo si z nej urobíte. Pre celú literatúru platí, že spoluautorom je vždy čitateľ. Ale v tomto prípade ide interaktivita ešte o level ďalej a knižka je len kulisou pre divadlo, ktoré si vymýšľa ten, kto ju drží v rukách.

Jasné, nebude to pre každého. Mama mi túto knihu vrátila so slovami, že ona nevie, ako ju má deťom čítať. Keďže deti s fantáziou problém nemajú, stačilo ich nechať, nech si ju obsluhujú samy. „Teraz ja, teraz ja,“ bojovali o ňu.

Planeta Tangerina a najlepšie úlohy sú bez inštrukcií

Čo je na knihe Klapy klap, ktorá pôvodne vyšiel v oceňovanom portugalskom vydavateľstve Planeta Tangerina, také inšpiratívne? Psychológovia stále opakujú, že čím jednoduchšia hračka, tých lepšie sa s ňou deti zahrajú. Pretože nemá predurčenú funkciu, môže sa stať čímkoľvek. Potvrdzujem, moje deti sa v prípade núdze zahrajú trebárs aj s lyžičkami a súčasťou ich koša s hračkami sú aj obyčajné drevené nenafarbené kvádre – odrezky z výroby. V jednoduchosti je sila určite platí aj v ilustrácii. Madalena Matoso používa len farebné plochy základných geometrických tvarov bez čiernej línie a z farieb tiež len tie základné.

Za grafickým minimalizmom sa však skrýva nečakaná sofistikovanosť. Keď ilustrátorka umiestni vtáčika alebo motýľa presne do stredu dvojstrany, nenápadne tak naznačí, že stránkami sa dá mávať ako krídlami. Takýchto neviditeľných postrčení je tu viac. V ilustráciách sa dajú nájsť aj mikropríbehy, ktoré si deti určite s radosťou zdramatizujú. Najlepšie je, že takéto miniúlohy fungujú aj bez akýchkoľvek inštrukcií. Žiadne „Teraz sa zahrajte na toto, teraz napodobnite toto…“ Deti samy od seba skúšajú, aký je rozdiel medzi mávaním krehkých motýlích krídel a ráznym a priamočiarym letom dravca. Alebo potetovanému športovcovi pomáhajú dvíhať činky. Len tak, pre radosť.

Prečo sme zlomili varechu a prečo treba 12-krát ufkať

Týmto všetkým mi Klapy klap pripomína naše poklady Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu), niekomu sa bude asi podobať na Nenásytnú húseničku. Špeciálnym bonusom tejto knihy je, že vám dláždi cestu, aby ste sa pohrali s rytmom. No skúste 12-krát prečítať UFF bez toho, aby ste tomu dali nejakú melódiu. 🙂 Väčšinou však bude vydávanie rôznych zvukov len zelená karta pre deti, aby mohli narobiť poriadny randál. Možno dopadnete ako my, keď sme na improvizovanom bubne zlomili varechu. 🙂 Občas som na svoje výchovné metódy naozaj pyšná. 🙂

Komu je kniha Klapy klap určená

Prečo treba vlastne prečítať 12 citosloviec UFF? Klapy klap je totiž vlastne o počítaní. Každá dvojstrana zobrazuje číslo od jedna do pätnásť a príslušný počet opakovaní jedného zvuku. Škoda, že som túto krásnu baobabovku nekúpila skôr, obe moje deti do 15 napočítať už vedia (počítať sa učili na Počítaní, tiež z Baobabu, recenzia tu). Aspoň sa tak môžu sústrediť na bláznenie. 🙂 Klapy klap vyšlo v edícii Mi.Mi, takže vydavateľ odporúča úplne najmenším deťom (na rozdiel od Počítaní to však nie je leporelo, preto by dieťa už nemalo trhať stránky). V našej rodine však zaujala na oboch frontoch (4,5 aj 7,5 rokov), takže ak máte doma staršieho súrodenca, určite sa k šanteniu pridá tiež. 🙂

Madalena Matoso Klapy klap odetskychknihach.sk

Keďže Klapy klap sú vlastne variácie na pohyb okolo osi, ktorú tvorí zalomenie v strede dvojstrany, myslím, že aj veľké hlavy na tomto obrázku by si mali skôr dávať pusinky ako mľaskať. Namiesto Mľask mľask (chyba prekladu??) teda čítame Cmuk, cmuk. 🙂

Knihu Klapy klap vydalo vydavateľstvo Baobab v roku 2018. Má 32 strán a rozmer 220 × 260 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA (Richard Walker, Rachel Caldwell) – recenzia

Škoda, že som nenatočila video, ako si deti prvýkrát prezerajú knižku Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka. To bolo samé obdivné „óch“ a „ách“ a „to je super kniha!“ podobne ako chlapček v tomto videu z môjho obľúbeného Youtube kanála The Dad Lab (video zverejňujem s vedomím vydavateľa).

Deti boli vo vytržení, doslova sa šťastne popod fúzy usmievali. Keďže lebka v knihe má pohyblivú sánku, hneď ju začali kŕmiť. 🙂 Na druhý deň si inšpirované touto knihou vyrobili papierovú skriňu, ktorej otvárací mechanizmus prebrali z knihy.

Ako deti kŕmili knihu a ako ušetriť 400€

Doma už máme asi šesť kníh o ľudskom tele (napr. táto je celkom vydarená), jedna z nich má aj pop-up ilustrácie a dokonca aj veľké gumené srdce. Prečo teda Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka tak zaujalo? Pop-up techniku doviedli autori do takej dokonalosti, že vyráža dych aj dospelým. Pojem 3D v názve nie je len prázdne slovo – papierová lebka má skutočne tvar lebky, papierový hrudný kôš tvar hrudného koša! Vrstvy tela sa dajú jedna po druhej odkrývať a ukazujú, čo je pod nimi.

Ak nemáte zbytočných 400 eur na veľký 3D model ľudského tela, toto je druhá najplastickejšia možnosť, ako deťom ukázať, ako sú jednotlivé orgány prepojené.

Komu je kniha Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka určená

Albatros udáva vek od 10 rokov, ale skladací mechanizmus zaručene fascinuje všetkých – najmenších drobcov aj dospelých. Text je určený čitateľom, ktorý už nejakú knižku o anatómii prelúskali. Pre našu sedemročnú prváčku to bol ideálny mix nových a starých informácií – nestratila sa v nich a zároveň sa veľa nového dozvedela. Keď však deťom čítam túto knihu, musím cenzurovať narážky na pitvanie, aby sa im nesnívali zlé sníčky. 🙂

Detektívna atmosféra z pitevne

Kniha je vlastne sprievodca pitvou – niečo ako záznam skutočnej hodiny anatómie. Spolu s vintage ilustráciami a fontom to vytvára až detektívnu atmosféru. Toto spojenie s pitvou nie je náhodné – aj ilustrácie v knihe sa odkrývajú vrstva po vrstve: pod kožou vidieť svaly, pod nimi kosti, pod rebrami vnútorné orgány – dokonca aj tie sú v niekoľkých vrstvách nad sebou.

Textovú časť zostavil Richard Walker, ktorý už napísal x popularizačných publikácií o ľudskej anatómii pre deti aj dospelých. Aj na Slovensku mu vyšlo niekoľko prekladov. Na obsahovú stránku sa teda dá spoľahnúť. Seriózny text v infografikách dopĺňajú bulvárnejšie zaujímavosti – písané „rukou“, ktoré majú byť poznámkami študentov z hodiny anatómie „Dr. Walkera“:

ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA

„Dozvedel som sa, že počas priemerného ľudského života udrie srdce bez oddychu až 2 500 milión ráz.“
„Ľudské telo ma skutočne udivuje – podľa Dr. Walkera človek môže žiť iba s jednou polovicou pľúc!“
„Najpozoruhodnejší fakt – kvapka krvi veľká ako špendlíková hlavička obsahuje 2 500 000 červených krviniek.“
„Každú minútu prejde pečeňou neuveriteľných 1,5 litra krvi.“
„V hrubom čreve žijú až dva kilogramy prospešných baktérií!“

Na konci knihy je ešte okrem skrine s hrôzostrašnými nástrojmi forenznej patológie, vypreparovaných ľudských orgánov a vtipnej poznámky doktorovho „študenta“: „Verím, že sa raz vyrovnám Dr. Walkerovi, od ktorého sa mám veľa čo učiť!“ aj krátky slovníček niektorých použitých pojmov. Takto vyzerá kniha domyslená do posledného detailu.

Kniha Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Albatros. Má 16 strán a rozmer 240 × 320 mm. Kúpiť si ju môžete napríklad na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi poslal vydavateľ.

CO SE SKRÝVÁ V LESE (Aina Bestard) – recenzia

Knižku Co se skrývá v lese som si objednala tak trochu naslepo. Myslela som si, že to bude náučná literatúra o obyvateľoch lesa a dosť som sa prerátala – text tu nie je skoro žiadny. Vtedy som ešte netušila, že práve to bude jej obrovská výhoda. Čakali ma totiž nekonečné dva mesiace homeofficovania s detvákmi, ktoré chytili kiahne. Pekne jedno po druhom. Práve preto, že kniha nevyžaduje, aby ju niekto čítal, a dieťa si ju obsluhuje samo, je to ideálny pomocník pre zúfalých rodičov. Teraz, keď je na obzore ďalšia možno podobne dlhá karanténa, budem túto knihu potrebovať zase!

Ideálna knižka na homeoffice s deťmi

Co se skrývá v lese je jedna zo série kníh z vydavateľstva Host, ktoré pracujú s technológiou RGB. To znamená, že každou farebnou vrstvou – žltou, červenou a modrou – sú vytlačené iné obrázky. Keďže vrstvy sa prekrývajú, na prvý pohľad nie je niektoré obrázky vidieť. Ukážu sa len po farebným filtrom, ktorý blokuje niektoré farby. Niekedy tak pod každou z farebných lúp vidieť niečo iné.

Netreba ani hovoriť, že deti boli fascinované z toho, že stránka sa im mení pod očami podľa toho, ako sa na ňu pozerajú. Prvé dni si lupy trhali z ruky. Ilustrácie mi veľmi pripomenuli Maju Säfström a jej ilustrované atlasy – jeden doma máme aj my. Je to presne ten nenáročný štýl, ktorý sa páči skoro každému. Určite knižkou nič nepokazíte, keď ju darujete ako darček.

Les je živý ekosystém

V úli sa skrývajú včielky, niektoré aj v kvietkoch, za kríkmi stojí jeleň, v kroví niekto maškrtí černice. Les je jeden veľký živý ekosystém. Pre zvieratá je to domov, kde spia, jedia, oddychujú a vychovávajú svoje mladé. Pre dospelých je to banálne konštatovanie. Pre tých najmenších je to možno dobrý argument, ktorým ich presvedčíte na výlet do prírody.

Technológia RGB sa k téme lesa veľmi hodí. Lebo prechádzka po lese je presne takým istým objavovaním skrytých vecí. Pod každým listom sa môže skrývať nejaký chrobáčik. My sme minule pod zamrznutým jazierkom našli živé žaby. Dnes deti vypátrali skrýšu salamandier.

Komu je knižka Co se skrývá v lese určená

Určite poteší všetky deti od 2 do 5 rokov.

Kniha Co se skrývá v lese vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Host. Má 24 strán a rozmer 286×269 mm.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

RÝCHLOSŤ SVETLA HVIEZD. Vizuálne spoznávanie fyzikálnych javov vo vesmíre i na Zemi (Colin Stuart, Ximo Abadía) – recenzia

Toto bude asi znieť trošku pateticky, ale naozaj nepreháňam: táto kniha má všetko – nádherné ilustrácie, fantastický dizajn, fascinujúce informácie so skutočnou informačnou hodnotou. Populárno-náučné knižky pre deti, ktoré spĺňajú všetky tieto atribúty, sú stále skôr výnimkou. Rýchlosť svetla hviezd úprimne odporúčam do každej domácej knižnice.

Toto nie je Guinessova kniha rekordov alebo keď je kuriozít tak akurát

Populárno-náučným knihám pre deti sa u nás v poslednej dobe veľmi darí, len Albatros zvýšil za posledný rok ich produkciu x-násobne. Niekedy však snaha vydavateľov a autorov nenudiť detských čitateľov vypáli presne naopak. Preto sa mi napríklad nepáčila kniha Všetko, čo potrebuješ vedieť zo Svojtky. V skutočnosti skoro nič z toho, čo sa tam píše, nepotrebujú ani dospelí, nieto deti. Načo im bude informácia, že anakonda tmavá môže vážiť viac ako traja ľudia dokopy, alebo že rastlina s najvyšším kvetom sa volá zmijovec? Netvrdím, že tieto kuriozity nie sú zaujímavé. Ale keď je ich príliš veľa, nie sú zasadené do žiadneho kontextu, len bez zmyslu nahádzané jedna vedľa druhej, je to ako čítať Guinessovu knihu rekordov. Strašná nuda. A strata času.

A presne tomuto sa tvorcovia knihy Rýchlosť svetla hviezd vyhli. Rôznymi kuriozitami sa to tu hemží, ale zakaždým sa snažia aj stručne vysvetliť podstatu týchto javov. Ja som z tejto knižky konečne pochopila, ako funguje sonický tresk a x ďalších vecí. Veľmi sa mi tiež páči, že autori prepájajú úplne rozdielne úkazy, ktoré sú založené na rovnakých princípoch. Napríklad vedľa lietadla, ktoré vyvolalo spomínaný sonický tresk, je obrázok diplodoka, „ktorý dokázal švihať chvostom tak rýchlo, že to znelo ako výstrel z dela a odohnalo predátory“.

Prečo niekedy vidíme dve dúhy

Hoci názov Rýchlosť svetla hviezd naznačuje, že je to kniha o vesmíre, nie je to celkom tak. Píše sa tu o rôznych fyzikálnych javoch, ako napríklad lámanie bieleho svetla na jeho zložky, vďaka čomu môžeme napríklad pozorovať dúhu. Zaujalo ma, že druhá dúha, ktorú je niekedy tiež vidieť, býva slabšia ako prvá. Nikdy som si nevšimla, že táto slabšia verzia má farby v opačnom poradí ako „originál“. Už sa neviem dočkať, kedy si s deťmi vystriehneme takúto dúhu, aby sme si to overili. 🙂 Autori tiež vysvetľujú, že svetlo sa od kvapiek musí odraziť, preto dúhu môžeme vidieť iba vtedy, keď máme Slnko za sebou.

„Dúhy vidíme ako oblúky, pretože zvyšok kruhu zakrýva Zem. Horolezci a piloti niekedy vidia celú kruhovú dúhu. Zem nie je jediná planéta, na ktorej sa vyskytujú dúhy. Astronómovia už pozorovali dúhu na Venuši a domnievajú sa, že dúhy existujú aj na Saturnovom najväčšom mesiaci Titane.“

Šum v rádiu je pozostatok Veľkého tresku

Aj obyčajný šum rozladeného rádia môže byť fascinujúci, keď si uvedomíme, odkiaľ sa berie. Časť z neho tvoria CMB – kozmické mikrovlny, ktoré pochádzajú z čias Veľkého tresku.

„CMB si môžeš naladiť aj ty na analógovom televízore alebo rádioprijímači. Jedno percento praskavej interferencie medzi stanicami spôsobuje toto staré svetlo z čias zrodu nášho vesmíru.“

Obrázková encyklopédia fyziky

Nečakajte však od tejto knihy učebnicu. Text je veľmi stručný a výdatne sa opiera o veľké ilustrácie. Je to však jedna z tých encyklopédií, kde nám čítanie piatich riadkov vždy zaberie polhodinu. 🙂 Podobne ako v Takto vidím a Takto počujem, aj tu sa ráta s tým, že dospelí dieťaťu dovysvetľujú všetko, čo ho zaujme. Je to výborný odrazový mostík k dokumentárnym filmom v televízii alebo na internete.

Vesmírne trilery: má Zem nový minimesiac? Vybuchne nám Betelgueuze pred očami? Vesmír je nekonečným zdrojom zaujímavostí a témou množstva detských kníh. Ako napovedá podnadpis, Rýchlosť svetla hviezd sa od konkurencie odlišuje hlavne vizuálnou stránkou. Veľký formát knihy autorov nezviedol k tomu, aby po vzore väčšiny encyklopédií stránky preplnili faktami a ilustráciami, a tie tak môžu viac vyniknúť. A bola by naozaj škoda, keby v prehustenom layoute obrazová príloha zanikla, lebo kniha je výtvarne naozaj veľmi vydarená.

Komu je kniha Rýchlosť svetla hviezd určená

Nádherné a odvážne farebné ilustrácie prilákajú aj malé deti, ktorým nevysvetlíte, že to nie je literatúra pre ne. 🙂 Albatros odporúča čitateľom od 9 rokov. Myslím, že to sedí. Ak text prerozprávajú rodičia vlastnými slovami, zvládnu ho aj o niečo mladšie deti. Ale myslím si, že pri tejto knihe vek dieťaťa nie je až taký dôležitý. Toto je jedna z tých publikácií, ktoré sú investíciou na dlhé roky. Optimisticky verím, že sa k nej moje deti budú vracať aj na strednej škole.

Kniha Rýchlosť svetla hviezd vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Albatros. Má 78 strán a rozmer 270 × 340 mm. Vytlačili tlačiarne v Číne (prečo uverejňujem aj údaj o tom, kde bola knižka vytlačená, som písala tu). Kúpiť si ju môžete na stránke vydavateľstva.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

PŘÍBĚHOSTROJ (René Nekuda, Marie Urbánková, Johana Švejdíková, Tereza Lukešová, Aneta Františka Holasová) – recenzia

Příběhostroj v Česku nominovali na najlepšiu knihu roka a medzi top 6 najlepších kníh roka 2019 som ho vo svojom videu pre projekt košickej knižnice zaradila aj ja. S deťmi sme už prečítali stovky kníh, takže málokedy sa stane, že si poviem, že takáto kniha tu ešte nebola. Pre tento výnimočný počin fantastického vydavateľstva Labyrint/Raketa to platí na sto percent. Myslím, že nebudem preháňať, keď poviem, že René Nekuda dokázal knihu ako médium posunúť novým smerom a že môže veľmi smelo konkurovať legendárnemu Hervému Tulletovi.

Táto knižka mi pripomenula, ako som pred rokmi uspávala svoje prvé dieťatko. Večer si malá slečna vždy objednala vlastnú súkromnú rozprávku. Zadala mi dve-tri postavy a ja som vymýšľala, čo sa im prihodilo. Po čase som prišla na to, že to takto funguje v mnohých rodinách. Deti si zjavne vedia užiť to, keď neopakovateľná rozprávka existuje len tu a teraz a len pre ne. Radosť bola obojstranná. Aj ja som zistila, aké príjemné je oprášiť netušené zákutia kreativity.

Keď vyšiel Příběhostroj, veľmi som sa potešila, že niekto tento koncept spracoval do knižnej podoby. A ešte lepšie je, že v tomto prípade sa úlohy obrátili, a rozprávačmi sú deti.

Tento stroj na príbehy funguje dokonale!

Keby to bolo na mne, bol by Příběhostroj ďalšou povinnou učebnicou. Vrelo ho tiež odporúčam všetkým logopédom a, samozrejme, deťom od 5 do 13 rokov. Autor René Nekuda sa živí vedením kurzov tvorivého písania a jeho námety skutočne prebudia fantáziu aj v tom najpasívnejšom človeku. Moje deti sa trhali o to, kto bude „žrebovať“ nový príbeh. Aj témy a postavy sú zvolené tak, aby podnecovali detskú predstavivosť: ježibaba, kvapka neviditeľnosti, čarovať, lúpež, zvláštna továreň, strašidelný zámok, rozhnevaný škriatok, uhranúť, pirát, tajná chodba, polnočný ples, lakomá grófka. S takýmto materiálom nuda naozaj nehrozí!

Ako sa žrebuje príbeh

Každá dvojstrana tejto hrubej knižky má totožnú štruktúru. Okrem veľkej ilustrácie a inštrukcií k špeciálnej úlohe sú v každom rožku stránky navzájom nesúvisiace slovíčka. Označujú postavy, miesto deja, predmet a činnosť. Sú to ingrediencie pre príbeh, ktorý treba vymyslieť. Pre každý príbeh deti potrebujú päť týchto slovíčok a vyberajú si ich žrebovaním – päťkrát knihu otvoria na náhodnej strane. Ak im uprostred príbehu dôjde predstavivosť, môžu si dožrebovať ďalšie postavy, miesta alebo aktivity.

Nápad so žrebovaním je geniálny. Nielenže tvorcovia dostali do knihy prvok hry (podobne ako spomínaný Tullet) a dosiahli celkom novú úroveň interaktívnosti, ale takouto jednoduchou fintou sa im podarilo tiež docieliť, že deti nefrflú, že z daných „prísad“ nevedia vytvoriť žiadny príbeh. Veď si ich vybrali samy! Výborné!!

Čo keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci?

Moje deti hra na žrebovanie veľmi silno drží aj po niekoľkých mesiacoch. Ale ak by ich to predsa len prestalo po čase baviť, na takmer každej stránke sú aj úlohy, kde treba naznačené napínavé situácie dorozprávať podľa vlastného uváženia. Čo by sa napríklad stalo, keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci? Pomohli by jej? Niektoré deti môžu mať pred aktívnym vymýšľaním príbehov blok a príbeh im napadne skôr pri kreslení. Aj na ne tvorcovia mysleli a vložili sem pár úloh v štýle doodle, kde treba najprv kresliť. Potom sa už komentár k obrázku vymyslí jednoduchšie.

Keď som napísala, že si knihu viem veľmi dobre predstaviť ako pomôcku v škole, nemyslím tým len rozvíjanie slovnej zásoby a syntaxe malých prváčikov. Niektoré úlohy nenápadne, ale premyslene rozvíjajú rozmýšľanie o výstavbe textu, ako napríklad Nákupný košík:

„Někdy stačí opravdu málo, aby vznikl zajímavý příběh!
Nalep si do košíku etikety různých výrobků, které najdeš doma.
Pak si představ, že ve frotě u pokladny stojí člověk, jenž má ve svém košíku přesně tento nákup. Kde to je? Co ho k takovému nákupu vedlo? Proč chce nakoupit právě tyto výrobky? Vylosuj si slovo z pravého dolního rohu a zapoj ho do příběhu.“

Pegas Braillovým písmom

To zďaleka nie je všetko. Táto kniha ma neprestáva prekvapovať. Okrem vymýšľania príbehov sú tu aj úplne iné typy úloh:

„Zavaž si oči šátkem a nakresli poslepu krajinu, kde by mohl žít báječný Pegas. Vyprávěj příběh okřídleného koně, který se odehrává právě na tomto místě. Víš, co je to Braillovo písmo? Když otočíš stránku, objevíš tam shluk teček. Propíchej je jehlou nebo kružítkem a otoč list zpět. Zavři oči a zkus písmena prsty přečíst. Písmem pro nevidomé je tu napsáno PEGAS.“

Keď knihu tvoria profesionáli

Prečo takúto potrebnú knižku nevydal niekto už dávno? Pretože ak by nebola dotiahnutá do detailov, tak ako je dotiahnutý Příběhostroj, tak by nefungovala. René Nekuda však presne vie, ako na to. Už pred Příběhostrojom vydal úspešný Kreativní zápisník pre dospelých. Na príbehoch a tvorivom písaní si založil svoj biznis a evidentne vie, o čom hovorí. Navyše na Příběhostroji spolupracoval s celým tímom skvelých ilustrátoriek z fantastického časopisu Raketa. To, že na tejto hrubej knihe robili až štyri, je veľmi dôležité – každý obrázok je trochu iný, každý je inšpiratívny iným spôsobom. A všetky sú krásne!

Komu je kniha Příběhostroj určená

Deťom od päť-šesť rokov. To však vôbec neznamená, že nebude baviť aj podstatne staršie deti. Dôležitejší ako vek je v tomto prípade asi počet detí v rodine. Čím väčšie publikum, tým väčšia zábava!

Bonus

Tip na hru s textom pre starších: vymyslite príbeh, kde sa budú všetky slová začínať na rovnaké písmeno. Autori stránky pripojili aj pár tipov, ako na to.

Knihu Příběhostroj vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Labyrint/Raketa. Má 140 strán a rozmer 210×260 mm. Vytlačili Tiskárny Havlíčkův Brod a.s. (tu si môžete prečítať, prečo zverejňujem informáciu o tlačiarňach). Tu je odkaz na knižku v Martinuse.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

TU ŽIJEME (Aleksandra a Daniel Mizielińskí) – recenzia

Autori knižky Tu žijeme majú prestížne ocenenie z Bologne, milióny predaných výtlačkov, fanúšikov po celom svete, a teda aj silný dôvod nič nemeniť na svojom megaúspešnom štýle. Mnohí ilustrátori a spisovatelia v takejto situácii ustrnú. Zdá sa však, že Mizielińským sa odvážne skombinované veľké farebné plochy, ktoré sú ich trademarkom, už trochu zunovali a tentokrát im dali štruktúru. V Tu žijeme je viditeľný výrazný posun od digitálnej ilustrácie k ručnej. Stále sú to starí známi Mizielińskí, a predsa trochu iní.

Vzduch, zem, voda, vesmír

Nové ilustrátorské techniky však skalných fanúšikov nemusia vyrušiť. Po obsahovej stránke sa nič nezmenilo. Poľskí autori si opäť vybrali jednu oblasť života, pozreli sa na ňu z netradičných uhlov a pútavo a zrozumiteľne o nej rozprávajú vo svojich infografikách. Minulý rok preskúmali, ako sa chveje zvuk (o fantastickej knižke H.U.D.B.A. ešte určite napíšem), pred dvoma rokmi sa ponárali pod vodu a vŕtali v zemi (Pod zemou / Pod vodou) a tak sa tentokrát celkom logicky pozreli do vesmíru. A opäť to robia tak ako nikto iný.

Rovnako nezameniteľný ako ilustrátorský štýl Mizielińských je aj ich prístup k tvorbe obsahu. Vždy sa snažia nachádzať nečakané súvislosti. Kým iní autori sa zameriavajú na to najhlavnejšie z danej témy, Mizielińských lákajú práve zdanlivo okrajové aspekty.

Tu žijeme napríklad zdôrazňuje ekologické hľadisko: hoci je vesmír (takmer) nekonečný, človek dokázal exportovať environmentálnu katastrofu aj sem. Množstvo odpadu, ktoré krúži na orbite Zeme, je také veľké, že spôsobuje reálne problémy. Pri rýchlosti 28 000 kilometrov za hodinu dokáže raketoplán poškodiť aj maličký úlomok farby.

„V roku 2009 sa družice Iridium 33 a Kosmos-2251 zrazili a rozpadli sa na tisíce častí, z ktorých sa tiež stali smeti obiehajúce po orbite.“

Elon Musk tromfol NASA

Objekty, ktoré sa majú dostať stovky kilometrov nad zemský povrch, musia byť ľahké. Preto sa rakety postupne zbavujú častí, v ktorých sú umiestnené štartovacie motory a vyčerpané nádrže na palivo. Bolo však treba vymyslieť spôsob, ako ochrániť aspoň najdôležitejšiu časť rakety s nákladom, aby ju bolo možné zrecyklovať. A nepodarilo sa to gigantovi NASA, ale súkromnej firme Elona Muska. Vďaka tomuto podstatnému zníženiu nákladov jeho SpaceX už dnes zásobuje Medzinárodnú vesmírnu stanicu a plánuje komerčné lety do kozmu.

Jupiter z mandarínky

Náučné knižky pre deti píše množstvo autorov. Mizielińskí sú takí jedineční aj preto, že nezabúdajú na to, kto je ich čitateľom. Na komplikované veci sa vedia pozrieť pohľadom dieťaťa. Nepredstaviteľné vesmírne vzdialenosti preložili do „detskej reči“ – tu je návod, ako si zostrojiť vlastný model slnečnej sústavy:

„Slnečná sústava je väčšia a prázdnejšia, ako sa nám zdá. Vôbec nevyzerá ako na tomto obrázku, ani na žiadnom inom, ktorý ste videli. Aj keby sme Zem zmenšili na veľkosť zrnka hrášku, náš list papiera by musel mať vyše dva kilometre, aby sme naň mohli v správnych vzdialenostiach umiestniť všetkých osem planét a jednu trpasličiu.

Nech je jedna polmetrová plážová lopta naším Slnkom. Pripravme sa na dlhú prechádzku, lebo náš model slnečnej sústavy sa nezmestí do izby, ba dokonca ani dvor pred domom. Najväčšia planéta, Jupiter, bude mať veľkosť mandarínky a bude vzdialená viac ako 300 metrov od lopty. To je dĺžka troch futbalových ihrísk. Pluto ako malé zrnko jačmenných krúp sa bude nachádzať viac ako dva kilometre od lopty!“

Alebo inak:

„Sonda Pioneer 10 v súčasnosti smeruje k súhvezdiu Býka, do okolia najbližšej hviezdy sa dostane za 2 milióny rokov.“

Prečo kozmonauti trénujú pod vodou

Keďže kozmonaut je medzi deťmi asi veľmi populárne povolanie, autori mu venujú pomerne veľkú časť knihy. Dozvieme sa, ako sa kozmonauti pripravujú (v obrovskom bazéne 60 × 30 metrov s kapacitou 23 miliónov litrov vody, ktorý imituje beztiažový stav a v ktorom sa nachádza presná replika vesmírnej stanice), ako sa na orbitálnej stanici stravujú a žijú (jedlo si musia pripnúť suchým zipsom a pripútať o stenu sa musia aj oni, keď idú spať), aké funkcie má skafander a prečo musí mať až 14 vrstiev a váhu 120 kilogramov. Každý rodič sa poteší zmienke o tom, že kozmonauti musia byť aj dobrí študenti. 🙂 Okrem prírodných vied musia ovládať aj jazyky (orbitálna stanica je medzinárodný projekt) a mať množstvo mäkkých zručností.

Veľký priestor autori venujú aj odkazom, ktoré pozemšťania z času na čas posielajú našim potenciálnym spolubývajúcim vo vesmíre. Ako sa ľuďom podarilo zakódovať zopár najpodstatnejších informácií bez použitia jazyka? A aké dáta boli hodné toho, aby sme ich odoslali milióny kilometrov ďaleko? V knihe si môžete pozrieť aj kreslený návod, ako použiť pozlátenú platňu a priloženú ihlu – komplikovaný ako návod z Ikey! 🙂 Už len dúfať, že mimozemšťania sa dorozumievajú pomocou rovnakých zmyslov ako my. 🙂

Platňu nesie sonda Voyager 1:

„Voyager 1 je najvzdialenejším ľudským výtvorom vo vesmíre. V auguste 2012 sonda prekročila hranicu dosahu slnečného vetra (čo sú nabité častice vysielané Slnkom), teda niečo cez 100-násobok vzdialenosti Zeme od Slnka.“

Komu je kniha Tu žijeme určená

Tak ako všetky náučné knihy od Mizielińských, aj táto si vyžaduje aký-taký prehľad o svete (čitateľ by mal poznať aspoň základné pojmy ako atmosféra, tlak a pod.). Ak však máte doma päťročného škôlkara a vesmír ho už teraz veľmi zaujíma, pokojne mu Tu žijeme kúpte, s vašou pomocou to zvládne.

Sondy a robotické vozidlá Cassini, Phoenix alebo Curiosity všetci poznáme z televízie. Ale ako sa tieto sondy konštruujú, ovládajú, ako presne štartujú, pristávajú, vysielajú signál, odoberajú vzorky a načo tieto vzorky slúžia – všetko, čo správy o týchto sondách robí zaujímavými – nič z toho sa do krátkych správ nezmestí. Tu žijeme preto odporúčam aj všetkým dospelým, ktorí by si chceli doplniť úplné základy tejto témy.

Bonus

Keď už budete z čítania unavení, môžete sa zahrať túto hru od Mizielińských – Chytača mimozemského signálu. 🙂

Na tomto portáli nájdete aj iné hry. Napríklad v Closet Organizer si robia srandu z Marie Kondo. 🙂

Knihu Tu žijeme vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Slovart. Má 108 strán a rozmer 205×270 mm. Vytlačili tlačiarne v Poľsku. Knihu si môžete kúpiť v Martinuse.

MALÝ SAMURAJ (Icinori) – recenzia

Malý samuraj je ďalšia monoklácka kniha, ktorú som zaradila do najužšieho výberu toho najlepšieho, čo na našom trhu tento rok vyšlo. V kategórii najkrajšia detská publikácia roka podľa mňa nemá veľa konkurentov. Obe moje deti ju pri čítaní sledovali mimoriadne pozorne. Aj malí čitatelia vedia citlivo vnímať kvalitné ilustrácie.

Pokračovať v čítaní:

MŮJ DŮM (Jitka Musilová, Zuzana Šuleková) – recenzia

Maličké české vydavateľstvo Pipasík vydáva fantastické do posledného detailu premyslené úlohové zošity, pri ktorých sa deti veľa naučia a zároveň si precvičia množstvo nečakaných zručností. Tu som písala o Stele, kde sa vyšívajú súhvezdia fosforeskujúcou niťou, a tu o Poznávej ptáčky, kde si deti postupným vrstvením naliepaných častí vytvárajú nádherný miniatlas najznámejších vtákov, ktorý si musia samy aj zošiť. Tu som vychválila ich stopovaciu hru Malý zoolog.

Prečo ma pracovné zošity týchto kreatívnych architektiek tak zaujali? Autorky úplne odignorovali trendy v tomto žánri, od základu ho prekopali a šli si úplne vlastnou cestou. Málokedy v detskej knihe takto silno cítite, že nebola napísaná na objednávku, ale z čírej radosti. A pre najvzácnejších čitateľov. Vydavateľstvo tvoria dve mladé kamarátky a z ich minikníh poznať, že ich vytvorili v prvom rade pre svoje vlastné deti. Dali si preto na nich záležať.

Keďže mali testerov kvality priamo poruke, vedeli veľmi presne odhadnúť, čo malé deti zvládnu a čo nie (ak sa bojíte toho šitia: pár popichaných prstov iste stojí za ten víťazoslávny pocit, že dieťa si dokáže samo ušiť niečo pekné).

Čo treba urobiť, aby mal Hugo kde bývať

Můj dům je ešte podstatne osobnejší ako ostatné zošity. Můj dům je totiž doslova autorkin dom. Do detailov nám odhalí mapu jeho okolia, záhradu, plány stavby vrátane potrubného systému studenej, teplej a odpadovej vody. Dokonca nám predstaví detskú izbu syna Huga a nábytok v nej. Keďže autorka je architektka a svoje bývanie si navrhovala sama, prevedie nás celým procesom od plánov a schvaľovania úradmi až po finálne úpravy zelených vonkajších plôch a zariaďovanie interiéru.

Pred rokmi sme mali doma sadu hračkárskych riadikov. Moje deti ich však kompletne odignorovali a s o to väčšou radosťou sa hrali so skutočnými riadmi. Keď som išla variť, pravidelne som musela zháňať varechy, panvice a misy po celom byte. Deti majú rady pocit, že robia niečo skutočné. Presne preto je tento zošit taký príťažlivý – sú to úlohy, ktoré musela autorka reálne riešiť.

Dostať podobné komplikované témy do detskej knihy sa už pred Jitkou Musilovou a Zuzanou Šulekovou podarilo mnohým iným. Priekopníci Mizielińskí so slávnym DOMKOM mali aj v našich končinách niekoľko nasledovateľov. Naposledy vo vydavateľstve Jakost vyšla fantastická kniha K čemu jsou architekti. Ale urobiť z tejto témy pracovný zošit, to chcelo poriadnu odvahu aj kreativitu.

Montessori a bager na dvore

Keďže architekti všeobecne radšej priznávajú ako skrývajú, aj na obrázkoch namiesto vyblýskanej haciendy nájdete skôr záznamy reálnych situácií stavby neveľkého skromného domu. Sú tu drobné detaily, ktoré domov neokrášlia, ale zútulnia, a tiež ťažká mechanika na dvore. Toto všetko vytvára úžasný dojem autentickosti a motivuje deti zapojiť sa. Presne podľa Montessori pedagogiky: deti potrebujú vidieť zmysel toho, čo robia.

Hugo musí oželieť indiánsky stan

Cieľom, samozrejme, nie je nič menšie ako donútiť deti pozerať sa na stavby (a interiéry) novými očami. Keďže každý detail zaváži, deti si môžu samy vyskúšať, ako na fasáde pôsobia rôzne typy okien – malé, veľké; okrúhle, štvorcové, klasické obdĺžnikové; s výrazným žltým či nenápadným čiernym rámom. Zariaďovanie je hračka – vystrihnúť nábytok a nalepiť ho na predkreslený plán. Keď však dieťa trochu usmerníte, že má o tejto úlohe trochu popremýšľať, aby boli miestnosti zariadené funkčne, prakticky a zároveň esteticky, je to celkom iný level!

Rodičia z knižky Hugovi nakúpili krásny nábytok. Treba ho vystrihnúť a nalepiť do prázdnej detskej izby. Ale dostať ho tam všetok je takmer nemožné. Aj naša prváčka si povedala, že indiánsky stan na hranie do miestnosti radšej nedá, aby nebola príliš preplnená. Pochopila, že funkčný nábytok má prednosť. Nabudúce, dúfam, bude rozumieť mojim argumentom, keď jej budem vysvetľovať, prečo jej nechcem kúpiť doplnok do bytu, ktorý sa jej zapáči.

3D domček, 3D záhradka

Podobne ako v skvelom zošite Poznávej ptáčky, aj tu menšie úlohy vedú k väčšej hlavnej aktivite. Toto je skutočná montessori kniha, hoci sa tým autorky okato nechvália. V tomto prípade všetko smeruje k postaveniu 3D modelu papierového domu so záhradkou. Ten náš sa vydaril perfektne, nevieme sa naň vynadívať! Možno sa ním inšpirujeme na vytvorenie vianočných ozdôb na stromček. 🙂

Komu je pracovný zošit Můj dům určený

Deťom od šesť rokov na samostatnú prácu; s pomocou to zvládnu aj päťroční.

Pipasík nedávno vydal ďalší krásny pracovný zošit – o hubách. Dúfam, že okrem architektúry, šitia, hubárenia, pozorovania hviezd majú autorky ešte veľa iných záujmov, o ktorých by mohli vymyslieť nejaké aktivity. Lebo takéto originálne úlohové knihy tu nerobí široko-ďaleko nikto iný!

Bonus

Na stránke vydavateľstva nájdete aj aktivity na stiahnutie ku knižke.

Knihu aktivít Můj dům vydalo v roku 2018 vydavateľstvo Pipasík. Má 48 strán a rozmer 210×210 mm. Vytlačili tlačiarne H.R.G. v Litomyšli. Prečo uverejňujem údaj o tlačiarňach, si môžete prečítať tu. Můj dům si môžete kúpiť tu.

Zošit mi venovalo vydavateľstvo.