deti odporúčajú - Blog o najlepších a najkrajších detských knihách

AKO UMELCI VIDIA SVET (Katarína Kosánová, Andrea Gregušová, Nataša Štefunková) – recenzia

Deti v bežnom živote skoro každý deň zažívajú pocit, že niečomu nerozumejú. Preto sú istým spôsobom lepšie pripravené vnímať umenie ako mnohí dospelí. Nevyrušuje ich neistota v interpretácii toho, čo chcel autor dielom vyjadriť. Netrápia sa tým, že by mali vedieť odhaliť každý jeden symbol.

Od Vlhovej k Jankovičovi: ako deti rozumejú umeniu

Keď som sa svojich detí opýtala, aké pocity v nich vyvoláva fotka Jankovičovho Veľkého pádu, bez zaváhania povedali, že zlé. Trčiace ruky a nohy im pripomínali topiaceho sa človeka alebo človeka, ktorý vo vzduchu máva končatinami ako chrobáčik, čo sa nevie prevrátiť z chrbta na brucho.

Trafili úplne presne, toto súsošie je o bezmocnosti.

Ešte som im trochu objasnila politický a spoločenský kontext (dielo vzniklo v roku 1968), spýtala som sa ich, čo im pripomínajú použité farby – biela, modrá, červená. Jasné, že vedeli, že sú to farby vlajky, veď pozerávajú Vlhovú v telke. 🙂 Staršia dcéra si dokonca všimla aj to, že červenej je tam akosi priveľa, a spomínala aj niečo s krvou. Krátke pátranie na internete potvrdilo kurátorský výklad osemročného dieťaťa: u Jankoviča červená naozaj symbolizovala násilie, krv, komunizmus.

Toľko k názoru, že deti nemôžu rozumieť umeniu. 🙂

Vôbec však nechcem tvrdiť, že mám geniálne deti, ktoré dokážu dekódovať akékoľvek moderné umenie. Bez pomoci sú pre ne zložitejšie diela, samozrejme, neprístupné. Ale väčšinou ich stačí jemne naviesť, aby význam diela aspoň čiastočne uchopili aj samy. A o to ide v skvelej slovartovke Ako umelci vidia svet, ktorá je pokračovaním úspešného prvého dielu Ako maliari vidia svet (článok o ňom som napísala pre portál Prečítané leto).

Podobne úspešný je aj druhý diel; denník Pravda ho vyhlásil za detskú knihu roka. A hoci si o podobných čitateľských anketách myslím svoje, víťazstvo som knižke priala a do svojho výberu najlepšej detskej literatúry roku 2020 som Ako umelci vidia svet zaradila aj ja.

Autorské trio zostalo nezmenené: ilustrácie vytvorila Nataša Štefunková, básničky napísala známa detská spisovateľka Andrea Gregušová (Gréta (recenzia tu), Svetozár (recenzia tu), Dedko na rebríku, Marína a povaľači, Červík Ervín, Nina, Operácia Orech a iné dedkoviny). Katarína Kosánová mala na starosti výber a „výklad“ vybraných diel, teda skôr hry, ktoré majú deti doviesť k pochopeniu, o čo v umení ide, i k vlastnej tvorivosti. Katarína Kosánová vyštudovala pedagogiku výtvarnej výchovy, spolupracuje s Bibianou ako dramaturgička a scenáristka projektov, bola galerijnou pedagogičkou v SNG a Múzeu dizajnu a vedie tvorivé dielne, a preto presne vie, ako na to.

Čo je zaujímavé na impresionistickom obraze, na ktorom sa nič nedeje?

Ako ukázať deťom melanchóliu na Medňanského obraze Zimné slnko v krajine s potokom? Prepojením sa na vlastné pocity: „Poznáš ten pocit, keď ideš zimnou krajinou a sneh ti vŕzga pod nohami? Zimné slniečko sa prediera pomedzi stromy a snaží sa prehriať okolitý svet. Všade ticho a biela perina.“

Veľmi sa mi páčila hra na impresionistu, kde mali deti nakresliť štyri slnká, každé v inom ročnom období, a tiež preniesť Medňanského zimnú krajinku do jesene. Lužiansku madonu od Janka Alexyho v zemitých farbách zase nechá deti prekresliť pestrými farbami. Stačilo zameniť farby a obraz už vyjadruje celkom inú myšlienku! Deti tak pochopia, že vybrať správnu farbu tak, aby dokázala vytvoriť želanú atmosféru, je poriadne náročné.

Ak je na obraze zaujímavé gesto, Katarína Kosánová čitateľov vyzve, aby samy urobili nejaké gesto a ostatní majú hádať, čo vyjadruje. Žene a okolostojacim postavám na Skuteckého obraze prilepí k ústam komiksové bubliny, aby deti mohli rozohrať príbeh, ktorý vychádza z tohto gesta a aby sa nebáli pri interpretácii použiť vlastnú fantáziu.

Bez falošnej úcty

Toto je na autorkinom prístupe najlepšie: bez falošnej úcty k národným ikonám do predstavovaných diel nemilosrdne zasahuje: rozstrihá ich, prekreslí, zbaví farieb a ponechá len obrysy či doplní spomínanými bublinami – takže by ich ani vlastní autori nespoznali. 🙂 Takto deťom ukazuje, že spolutvorcom umenia je aj divák a že pred umením netreba mať zbytočný rešpekt.

V knižke Ako umelci vidia svet sa autorka sa na rozdiel od prvého dielu nevenuje len obrazom, ale aj iným druhom umenia (sochy, inštalácie, petrogramy Petra Rollera, úžitkové umenie na starých bankovkách Albína Brunovského, dokonca aj šperky a divadelné kostýmy z ateliéru Nataše Štefunkovej).

Mená nie sú podstatné

V porovnaní s prvým dielom je tu ešte jeden rozdiel: knižka síce predstavuje diela slovenských autorov, ale porovnáva ich so svetovými predstaviteľmi daných umeleckých smerov. Kompánka prirovnáva k Paulovi Kleemu, Milana Dobeša k Victorovi Vasarelymu, Medňanského k Monetovi, Šimerovú-Martinčekovú a Fillu k Picassovi. Reprodukciu Vasarelyho zrejme tvorcovia knihy nemohli zverejniť kvôli autorským právam, preto vyzvali deti, aby si ju našli na internete. Výborný nápad!

Kritériom pri výbere umelcov teda nebol ani tak umelecký prínos, ale skôr snaha pokryť čo najviac oblastí umenia a umeleckých smerov, a do výberu sa dostali aj mená, ktoré deti poznajú z detských knižiek: Martina Matlovičová, Fero Lipták a spomínaná Nataša Štefunková.

Učebnice výtvarnej výchovy

Keď som chodila do školy ja, výtvarná výchova sa brala ako vedľajší predmet, ktorého úlohou nie je ďalej zahlcovať hlavu, skôr by z nej niečo malo ísť von (prostredníctvom sebavyjadrenia). Žiadne dejiny umenia, žiadne mená alebo smery, nebodaj roky, iba oddych po zložitejších predmetoch. Preto zrejme ani dodnes neexistuje (naozaj neviem, nemám prehľad) klasická učebnica výtvarnej výchovy. Ale ak by niekto chcel vniesť do tohto predmetu trocha teórie, miniséria Slovartu Ako maliari vidia svet, Ako umelci vidia svet a Nakresli si ovečku by na to boli ideálne.

Komu je kniha Ako umelci vidia svet určená

Popri „výklade“ sa sem-tam mihne aj odbornejší výraz (kompozícia, krajinomaľba, impresionisti, realistická maľba, rukopis), vždy s jednoduchým výkladom. Na konci knihy je aj krátky slovníček použitých pojmov. S knižkou preto môžu pracovať už malí prváčikovia.

Knihu Ako umelci vidia svet vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Slovart. Má 80 strán a rozmer 210 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Čechách. Knihu si môžete kúpiť tu.

Knižku mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

PÁN GUĽÔČKA (Wojciech Widłak, Elżbietą Wasiuczyńską) – recenzia

Pán Guľôčka je kniha, kvôli ktorej zaznela u nás doma táto pamätná veta: „Dnes nechcem pozerať rozprávku, aby sme mohli radšej dlhšie čítať Pána Guľôčku.“ Nie je veľa vecí, pre ktoré by sa moje deti dobrovoľne vzdali večerného pozerania rozprávok, takže toto je naozaj veľký kompliment pre Widłaka. Úspech mal zjavne aj v mnohých iných rodinách v Poľsku i na Slovensku, lebo postupne vyšli až tri diely: Pán Guľôčka, Pán Guľôčka – Radosť a Pán Guľôčka – Krídla (poľský Pan Kuleczka má až osem častí).

Prečo sú detské knihy o emóciách väčšinou nanič a prečo je Pán Guľôčka iný

Už z názvu tretieho dielu je jasné, že jednou z hlavných tém série o tomto pánovi a jeho malých zvieratkách sú detské emócie, napríklad radosť. Takýchto detských kníh sú tucty, ale ich autori väčšinou opisujú emócie v ich krajných podobách, v jednoznačných situáciách, ako napríklad aj v novinke Mami, oci, poďme sa porozprávať. Nemyslím si, že to deťom veľmi pomôže zorientovať sa v tom, ako sa cítia, pretože v bežnom živote málokedy prežívame emócie tak intenzívne.

Originalita Widłakových textov spočíva v tom, že nechce zobraziť radosť tak naivne; nepomáha si žiadnymi presladenými skratkami. Naopak, ukazuje, že radosť sa dá nájsť aj vo veľmi nepoetických každodenných situáciách, ako je čakanie na autobus, hmla, cestovanie výťahom.

Kunderova múdrosť

Jednou z hlavných myšlienok knihy je teda banálna, ale pravdivá múdrosť, že život nie je len o narodeninách, oslavách, dovolenkách, detských centrách – silných zážitkoch a emóciách. Každodenné drobné potešenia sú menej viditeľné, ale treba ich vedieť nachádzať. Život nemôže byť o čakaní na niečo veľké. Presne ako tvrdí Milan Kundera: tí, čo túžia prežívať dobrodružstvá ako z románov, nevedia, čo činia.

Widłak toto posolstvo nijako nevnucuje, necháva na čitateľov, nech ho objavia sami. Rozprávač sa drží v úzadí, presne ako pán Guľôčka pri výchove svojich „zvieratiek“. Pán Guľôčka je rodič, ktorý nerieši situácie namiesto detí. Hoci ako dospelý vie problémy predvídať na sedem míľ dopredu, nechá ich rozvinúť do štádia, keď je už aj deťom jasné, že urobili chybu.

Pán Guľôčka – psychoterapeut

Pán Guľôčka je ako psychoterapeut – svojich zverencov väčšinou len pozoruje a nehodnotí ich, nesnaží sa im zasahovať do života, nevnucuje im svoje názory, ale nechá ich, nech sami zistia, ako sa v jednotlivých situáciách cítia, čo im je príjemné, čo ich rozčuľuje a prečo. Nechá ich aj vyhádať sa – vie, že nakoniec dospejú ku kompromisnému riešeniu. Je to rodič ako z psychologickej príručky o výchove, rodič, ktorý aplikuje obľúbenú poučku psychológov: deti netreba vychovávať, len sprevádzať. A keďže Widłak je fantastický pozorovateľ „detskej dušičky“ (jeho knižky mi pripomenuli rovnako skvelú knihu o detskom videní sveta od Ruda Slobodu; recenzia tu), séria o Guľôčkovi vlastne príručkou rodinného spolužitia aj je.

Wojciech Widłak však neservíruje čitateľom ústami pána Guľôčku životné múdrosti typu všetko zlé je na niečo dobré. Po prvé, deti ani zďaleka nemajú takú záľubu v induktívnom myslení ako dospelí, a po druhé, bolo by to neznesiteľne poučné. Ale Wojciech Widłak ich dokáže podať tak, že ich (niekedy s pomocou dospelého) pochopia a prijmú aj malé deti.

Jediná detská knižka, pri ktorej sa čitatelia zamýšľajú, prečo v nej vystupujú zvieratá

Zverencami pána Guľôčku sú tri zvieratká – pes, kačka, mucha. Na tom by nebolo nič nezvyčajné. Vo väčšine kníh pre malé deti vystupujú zvieratá, ktoré rozprávajú ľudskou rečou, obliekajú sa, jedia ľudské jedlo, chodia do školy, bývajú v ľudských domoch, a nikomu to nie je čudné. Zvieratá sú hlavnými postavami aj v pánovi Guľôčkovi, ale tu sa Wojciechovi Widłakovi podarilo takmer nemožné: čitateľ cíti rozpor medzi ich zvieracou podobou a ich komplexným vnútorným prežívaním. Guľôčkove zvieratká nie sú ani dobré, ani zlé, ani nijak inak sploštené, ako to v detskej literatúre býva. Dokonca nie sú ani racionálne.

A presne v tejto iracionalite, fantáziách (ach, keby sa tak dalo ísť aj hore kopcom tak, že sa človek spúšťa, pomyslí si kačka) a bláznivých nápadoch (psík si zasadí dvojeurovku do kvetináča, aby sa mu peniaze rozmnožili), sa detskí čitatelia bezpečne spoznajú, takisto ako v každodenných situáciách, ktoré hrdinovia v knižke prežívajú. Čitatelia naisto vedia, že hlavné postavy kratučkých poviedok sú vlastne tiež deťmi, preto je kontrast s ich zvieracou podobou taký (naschvál) rušivý.

Smiešne mená ≠ smiešna kniha

Takisto ako ich mená – kačka sa volá Katastrofa, psík Pľuzgierik. Znejú ako mená postáv zo skeču nejakého stand-up komika, ale tu sú to jednoducho len náhodné mená. Nik sa nezapodieva tým, ako tieto mená dostali, nikto sa z nich nevysmieva, nie sú na nich založené žiadne humorné situácie. Pre Widłaka je to len ďalší spôsob, ako narúšať očakávania čitateľa. Smiešne mená ≠ smiešna kniha.

Tretím zverencom pána Guľôčku je mucha Bzuk-Bzuk, ktorá vydáva jediný zvuk (bzuk-bzuk), preto nikto presne nevie, čo si myslí, hoci emócie dávať najavo vie. Kým prví dvaja súrodenci majú nie veľmi vábne mená, tretí člen má podobu otravného hmyzu. Inak je však prirovnanie maličkého dieťatka (ktoré ešte nevie hovoriť, ale už sa nekoordinovane pohybuje rýchlosťou svetla po celom byte) k muche celkom výstižné. 🙂

Kačka a psík nie sú žiadne plyšáky

Dvaja starší súrodenci, Katastrofa a Pľuzgierik, majú úplne rozdielne povahy. Kačka je zarytá pesimistka, ktorá dopredu vo všetkom vidí katastrofu; je netrpezlivá, hnevlivá, ale priebojná; Pľuzgierik je zase pokojnejší a umiernenejší, ľahšie pristúpi na kompromis. Nie je egocentrický a viac si všíma okolie, občas až obsedantne, a všetko potrebuje zatriediť. V porovnaní s kačkou je bojazlivejší, ale väčšinou máva dobrú náladu.

Skrátka, nie sú to žiadne rozprávkové postavy, ale deti z mäsa a kostí. Nadpozemsky ideálnou postavou je len pán Guľôčka. Kvôli motýliku a zopár autobiografickým narážkam z textu som si najprv myslela, že ním je vlastne sám Widłak (mínus pár kíl). Ako však hovorí autor v tomto videu, postavu pana Kuleczku vytvorila ilustrátorka ešte predtým, ako sa spoznala s Widłakom.

Realistické nie sú len postavy, ale aj situácie odpozorované zo života. Tento dojem ešte umocňuje, že v texte sa často objavujú veci, ktoré súvisia s niečím, čo sa stalo predtým. Rozprávač to nijako nekomentuje. O to väčšia je radosť čitateľov, keď tieto skryté súvislosti objavia. Občas tak odhalia aj skryté motivácie postáv.

Toto všetko dokopy vytvára dojem, že si čítate príbehy o vlastnej rodine. Preto neviem pochopiť, prečo zvieratá pánovi Guľôčkovi vykajú. Netuším, či je to chyba prekladateľa, alebo či to tak je v origináli. Podľa interakcií zvierat je úplne jasné, že ide o súrodencov a pán Guľôčka je ich otec, dedko alebo pestún, ktorý sa o nich stará, preto vykanie pôsobí naozaj čudne. Všimla si to dokonca aj osemročná dcéra.

Prečítané leto: ako sa balí kufor

Keďže sa práve začal ďalší ročník projektu Prečítané leto a prvý týždeň sa číta o batohoch a kufroch, tak ešte spomeniem, že jedna z kapitol 1. dielu sa nazýva Kufor. Ako sa práve v týchto dňoch presviedča veľa rodičov vrátane mňa, pozorovať akékoľvek dieťa pri balení na výlet je veľká zábava.

Guľôčkovi zverenci si zbalili: celú sadu nožov (lebo jeden sa môže zlomiť); náplasť s obväzom (pretože s nožom sa dá ľahko poraniť); obrus (lebo taký pekný tam určite nebude); stôl (čo keby tam náhodou žiadny nebol); čiapky a rukavičky (keby sa ochladilo); spoločenské hry (aby sa nenudili); štyri lopty (aby sa každý mohol zahrať so svojou); metličky na šľahanie (keby dostali chuť na snehové pusinky); výstroj na potápanie (nikto nemôže vedieť, či sa v blízkosti horárne nenachádza nejaké more); dúhové rolky krepového papiera (na výzdobu, keby náhodou usporiadali ples); polovicu knižnice a ďalšie veci. Presne takto nejako to vyzeralo aj u nás. Práve pri balení sa krásne ukazuje stret detskej logiky a fantázie s činnosťami vyžadujúcimi praktické riešenia.

Komu je séria Pán Guľôčka určená

Deťom asi od štyroch-piatich rokov. U nás doma knižka jednoznačne zabodovala najmä na najmladšom fronte, krátko pred šiestymi narodeninami. Zhruba takýto vek majú aj hlavné postavy, Katastrofa a Pľuzgierik. Widłak ich vek, samozrejme, nikde presne neuvádza, ale ak máte dieťa v tomto veku, zaručene sa v nich spozná. O tri roky staršej dcére už knižka pripadala ako „pre bábätká“. 🙂

Knihu Pán Guľôčka, druhý diel s podtitulom Krídla a tretí diel s podtitulom Radosť vydalo vydavateľstvo Slniečkovo v rokoch 2016, 2018 a 2020. Knižky majú 56 strán a rozmer 215 × 235 mm. Prvý diel je vypredaný, druhý kúpite tu, tretí tu.

KRIKTOR (Tomi Ungerer) – recenzia

Obrázkových kníh s minimom textu nikdy nie je dosť, keď sa vám doma rozčíta malý čitateľ. Preto ma veľmi potešilo, že rok po smrti Tomiho Ungerera vydalo Verbarium dva preklady tohto francúzskeho autora, ktorý popri iných oceneniach získal aj cenu Hansa Christiana Andersena – „nobelovku“ detskej literatúry.

Kresby jemnou linkou v Kriktorovi viac pripomínajú starú klasiku typu Sempé alebo Frank Tashlin (recenzia tu) ako Pána Mesiaca. Tieto dve knižky by už ani nemohli byť odlišnejšie: jedna prudko farebná, a pritom temná (Pán Mesiac); druhá bláznivo veselá, ale takmer bez farieb (Kriktor).

Ungererovi predátori, zlodeji a iní darebáci

Jednu vec však majú oba tituly spoločnú – humanistický odkaz. Kriktor vznikol preto, aby rehabilitoval obávané zviera, ako píše Tomi Ungerer na svojej stránke:

„Many of my first children’s books were aimed at rehabilitating disreputable animals such as a snake, bat, octopus, vulture, and rats, or stereotypically unsavoury characters like an ogre, robbers or a street urchin. I think it is crucial to show children that no matter what one’s flaws are, there is always a way to survive and win by being different and making the best out of what one has. I want to show children that everyone is an different but equally unique.„

Kriktor je jedna z prvých Ungererových detských kníh a v čase vzniku (1958) bolo takéto narušenie stereotypného delenia zvierat na dobré a zlé určite novátorská myšlienka. Dnes sa to už v detskej literatúre hemží dobrými vlkmi (Pravdivý príbeh o 3 prasiatkach od Jona Scieszku, Čiapočka od Alice Raticovej alebo The Wolf, The Duck & The Mouse od Maca Barnetta a Jona Klassena), levmi (Vtáčik a lev), potkanmi (Žabiak a cudzinec) alebo krokodílmi (Johannes Jensen). Má ešte Kriktor čo ponúknuť dnešným deťom?

Určite áno, hlavne v obrazovej rovine. Jeho ilustrátorský štýl sa výrazne líši od dnes prevládajúcej estetiky v detských knihách. Paradoxne, takýto starý titul na náš trh priniesol veľké osvieženie. Napriek tomu, že ilustrácie sú schválne prezdobené, majú ľahkosť aj vtip karikatúry. A Ungerer je v nej majstrom, venoval sa aj politickej, spoločenskej a erotickej karikatúre pre dospelých.

Stará dáma a ornamentálnosť prostredia, v ktorom žije, reprezentuje polobájny svet, kde ženy nosili rukavičky a lorňony a boli dámami; kde bolo zlo potrestané, zvíťazilo dobro a všetko bolo také jednoduché. 🙂 Mierumilovný a kamarátsky Kriktor má byť popretím celej temnej symboliky, ktorá sa spája s Jungovým archetypom hada.

Čo sa skrýva v krabici v tvare O

Dej je veľmi jednoduchý. Stará pani jedného dňa od syna z Afriky dostane krabicu v tvare O, v ktorej je had. Vyplašená pani si v ZOO overí, že tento druh nie je jedovatý. Ide o hada z rodu boa constrictor (veľhad kráľovský), preto ho nazve Kriktor. Vzorne sa oňho stará a vďačný had ju na oplátku ochráni pred zlým zlodejom. Obyvatelia mesta hrdinskému Kriktorovi z vďačnosti postavia sochu.

Komu je kniha Kriktor určená

Knižka je určite vhodná na prvé čítanie – prváčikovia budú nadšení, že zvládnu prečítať celú knihu na jeden šup. Staršie deti by však už mohla trochu nudiť – je určená hlavne škôlkarom. Je tu aj didaktická vložka, kde Kriktor na vlastnom tele ukazuje deťom, ako si zapamätal jednotlivé písmená a čísla. Knižku môžete čítať s deťmi od dvoch rokov. Z vlastnej skúsenosti viem, že deti sa už v tomto veku dokážu naučiť celú abecedu. Naozaj nerozumiem, prečo vydavateľstvo tento titul odporúča až od piatich rokov.

Jednoduchý príbeh a jednoduchý humor, ktorý vyplýva z toho, že had je trochu nezvyčajné domáce zviera, navyše vyslovene sadne celkom malým deťom: stará pani uštrikuje Kriktorovi dlhý sveter, aby si ho mohla na motúziku vodiť na prechádzku aj v zime. Zaobstará mu aj dlllllllhú posteľ a palmu, aby sa cítil ako doma. Mierumilovný had rád poslúži deťom na hranie: ako švihadlo, ako preliezka, ako trenažér viazania uzlov… je to skoro ako tréning fantázie, na čo všetko by sa dal taký had použiť. A deti toto cvičenie vo vymýšľaní nových funkcií pre hada veľmi rady dokončia. 🙂

Knihu Kriktor vydalo vydavateľstvo Verbarium v roku 2020. Má 36 strán a rozmer 200 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. v Maďarsku. Titul si môžete kúpiť tu.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

KDE TOĽKO TRČÍŠ (Kristína Kačaljaková) – recenzia

Na našom trhu sa objavilo viacero titulov, ktoré majú ambíciu pomôcť deťom vyrovnať sa s negatívnymi emóciami. Väčšinou pôsobia dosť naivne, akoby stačilo deťom ukázať spoločenské normy, a ony sa podľa nich začnú automaticky správať. Lenže keď človeka ovládnu emócie, takéto rady sú nanič. S hnevom treba pracovať inak.

Detektívne zadania, lupa, Galapágy – výchovné knihy nemusia byť nudné

Kristína Kačaljaková je psychologička (a dvojnásobná matka), takže ponúka techniky, ktoré naozaj fungujú, a vie, ako tieto overené postupy sprostredkovať deťom. Svojej príručke verila natoľko, že sa ju rozhodla vydať svojpomocne cez kampaň na StartLabe.

Na výsledku však vôbec nevidno, že vznikal na kolene. Práve naopak, autorka dokázala veľmi vtipne prepojiť odborné rady s dobrodružným príbehom. Ten má podobu interaktívneho komiksu, do ktorého autorsky vstupuje aj čitateľ. Okrem rôznych cvičení, v ktorých dieťa pracuje s vlastným hnevom, vypracúva aj zábavné „detektívne“ zadania a úlohy typu search&find, bludisko a podobné.

Niektoré sú naozaj originálne. Pri hľadaní pokazeného kolieska budete napríklad potrebovať lupu (alebo pohár naplnený vodou). Najviac sa mi páčilo zadanie zistiť, akým iným názvom sa označujú Korytnačie ostrovy. Bez akýchkoľvek ďalších inštrukcií! Takáto komplexná úloha bez uvedeného postupu bola pre našu druháčku niečím novým. Na otázku však veľmi rýchlo našla odpoveď, Galapágy! Tie mala potom nájsť na mape. Malý čitateľ má asi tri možnosti, ako sa dopracovať k výsledku: nájsť si informáciu na internete, v atlase alebo sa spýtať niekoho staršieho. Akákoľvek z týchto ciest je správna, podstatný je výsledok. A poznanie, že si dokáže poradiť aj s nezvyčajným problémom.

Psychologička kreslí rozzúreného papagája

Dcéra nechcela komiks ani dočítať, aby si ho neminula celý naraz. 🙂 Napriek tomu, že Kristína Kačaljaková je odborníčka v celkom inej oblasti, ako je tvorba detských kníh, jej príbeh aj ilustrácie dokážu zaujať. Špeciálne si dala záležať na vyobrazení toho, ako cholerický papagáj Chrono prežíva svoj hnev. Jeho gestá, pózy, povzdychy, nadávky a rečový prejav (v odporúčaní pre rodičov sa píše, aby ste pri čítaní jeho replík ráčkovali :)) sú také živé, že deti si ho okamžite obľúbili. Schválne, na koľko spôsobov by ste dokázali nakresliť rozzúreného papagája? 🙂

Núdzový špeciálny agent 22 076

Už po prvých stránkach sme boli s dcérou z knihy nadšené. V úvode nahnevaný papagáj Chrono čitateľovi oznámi, že čaká na špeciálneho agenta, ktorý by mu pomohol vyriešiť problém zastaveného času. Keďže však Chrono nemá čas ani nervy ďalej čakať na agenta z ústredia, ako núdzové riešenie požiada čitateľa, aby mu pomohol tento problém vyriešiť on. Najprv však treba vybaviť formality. Čitateľ musí podpísať (doslova!) zmluvu o tom, že sa zaväzuje pomáhať Chronovi. Je to seriózny kontrakt, so všetkými právnymi náležitosťami: formuláciou „Dolupodpísaný/á……“, riadne vyplneným celým menom, adresou, dátumom, podpisom… 🙂

Neverila by som, ako môže takáto hra na otravné dospelácke činnosti dieťa zaujať. Naša druháčka špeciálne ocenila príležitosť použiť vlastný podpis. 🙂 Na ďalšej stránke sa vypĺňa preukaz špeciálneho agenta, opäť so všetkým, čo k preukazu patrí: celým menom, adresou, fotografiou, odtlačkom prsta, krycím menom. Naša agentka má podľa vzoru Jamesa Bonda prezývku 22 076. 🙂

Správny agent pozná svoju hodnotu

Už v tejto nenápadnej hre sa však začína práca s psychikou. Čitateľ má do svojho preukazu špeciálneho agenta uviesť svoje výnimočné vlastnosti (deti odchované na supermanoch treba, samozrejme, trochu usmerniť, že rátajú sa skutočné ľudské vlastnosti). Ako často má dieťa príležitosť premýšľať nad vlastnými superschopnosťami? Takýchto cvičení by sme potrebovali za dva zošity!!

A hneď na ďalšej stránke si dieťa vypočuje chvály na seba ešte aj od druhých. Chrono totiž od svojho nového pomocníka vyžaduje odporúčania. Tie majú do knihy vpísať členovia rodiny, kamaráti, učitelia, susedia… ktokoľvek. U nás sa v rámci lockdownových možností zapojila celá rodina, od päť- po sedemdesiatročných. Všetci to zobrali veľmi vážne, dcéra tak dostala certifikát s výpočtom všetkého, čo jej ide veľmi dobre. Uvažujem, že jej ho zarámujem. 🙂

Hoci skoro všetci rodičia svoje deti pravidelne chvália, často je to za tie isté veci a často je to tými istými slovami. Stokrát opakovanú pochvalu si deti necenia. Stačí však takáto malá zmena perspektívy a ocenenie zo strany rodiča hneď získa na váhe.

Ako pracovať s detským hnevom

Na ďalších stránkach sa už dieťa učí pracovať so svojím hnevom. Tentokrát mu pokyny dáva chrobáčik hodinárik, ktorý ukazuje, ako si s hnevom poradil on sám. Prvým krokom je pozorovanie vlastného hnevu, jeho priebehu a reakcií naň (dupanie nohou, zatínanie pästí). Dieťa sa má naučiť rozpoznať, keď ho hnev začína ovládať. Potláčanie emócií je len odsúvaním problému, hnev je lepšie vyventilovať neškodným spôsobom. Okrem spomínaného dupania nohou a zatínania pästí hodinárik odporúča zapojiť aj hlasivky a nájsť si nejakú „ventilovaciu“ pesničku. Tá jeho je postavená na opakovaní hlásky r. Aj z toho vidieť, aká je knižka Kristíny Kačaljakovej do detailov prepracovaná. Ak je nejaká hláska stelesnením (doslova!) hnevu, potom je to určite r, herrrgot! 🙂 Neexistuje asi expresívnejšia hláska, ako je táto.

Môže dieťa s pomocou tejto knihy naozaj ovládnuť svoj hnev?

Nedá sa, samozrejme, odprisahať, že táto komiksová kúra premení každého malého zúrivca na zenbudhistu. Po prvé, je to len návod, ako pracovať s negatívnymi emóciami. Naznačené témy treba rozvinúť ďaleko nad rámec pokynov v knižke. Pri práci s dychom, meditačných a vizualizačných cvičeniach nám napríklad veľmi pomohlo, že sme už všetky tieto techniky poznali z knihy Dýchaj ako macko, o ktorej som písala tu.

Po druhé, ak deti odmietnu na cvičeniach spolupracovať, kniha bude nanič. Preto veľmi odporúčam pustiť sa do nej len vtedy, keď máte všetci dosť času, nie ste unavení ani podráždení.

Lenže potom sa objaví ďalší problém. Ako má čitateľ pozorovať svoj hnev, keď je pokojný? Keď sa moje deti hnevajú, je akákoľvek racionálna komunikácia s nimi nemožná. Tak sme si len v čase mieru skúšali spomínať, ako prežívame hnev, keď nás ovláda. To, samozrejme, nemalo taký efekt ako naživo. Ideálne by bolo, keby sme počas hádky mali poruke nejakého nestranného mediátora, ktorý by nám pomáhal aplikovať rady z knižky. Na to slúži malý poster s hlavnými technikami zvládania hnevu, ktorý je súčasťou knihy.

Čo si dieťa z knihy vezme?

Čitateľ sa okrem pozorovania vlastného hnevu učí, že každý z nás na zložité situácie reaguje inak, ale občas sa hnevajú aj tie najvyrovnanejšie povahy. Že nie je vždy múdre ani možné potláčať svoju zlosť. Je to emócia ako každá iná. Môže to byť dokonca užitočný impulz na riešenie problému.

Jedna vec mi v tomto komikse predsa len chýba – neukazuje deťom dôvod, prečo by sa mali snažiť svoj hnev usmerniť. Olívia Hurbanová to v tomto článku z Denníka N vyjadrila takto: „agresia do veľkej miery náš stres znižuje, neprispieva však, bohužiaľ, k dobrému rozpoloženiu ostatných. Mimochodom, takto to funguje aj medzi opicami – vždy si to odnesie slabší. Je preto dôležité naučiť sa ventilovať vlastnú frustráciu efektívnejšie a tak, aby sme neškodili iným.“ Aj preto je dobré, ak si dieťa vypĺňa komiks spolu s rodičom.

Čo si z knihy vzali moje deti? Ťažko povedať, momentálne majú selankové obdobie a veľmi sa nehádajú. Táto idylka však nebude dlho trvať. Uvidíme, ako budú poučky zaberať, keď sa opäť začne škola a stres.

Ak deťom naordinujete terapiu knihou Kde toľko trčíš?, neskrývajte pred nimi pravý účel komiksu. Po prvé, zistia to aj sami; po druhé, mohli by sa cítiť podvedení a sklamaní, že dobrodružný dej zdržiavajú nejaké cvičenia (hoci niektoré úlohy sú naozaj zábavné). Ak im otvorene poviete, o čo tu ide, je väčšia šanca, že budú ochotnejšie spolupracovať.

Zo všetkých spomínaných dôvodov som Kde toľko trčíš? zaradila medzi najlepšie knihy roka 2020. V kategórii najužitočnejšie tituly by bola asi knihou desaťročia. 🙂 Z tohto komiksu som úprimne nadšená – a moje deti takisto. Keďže ide o taký originálny a potrebný titul, bola by som ochotná nad prípadnými nedostatkami prižmúriť oko. Našla som len jeden. To, že komiks vznikal na kolene a autorka si ho napísala, ilustrovala aj vydala sama, sa prejavilo v jazykovej rovine. Text si dosť pýta korektúru gramatiky.

Komu je kniha Kde toľko trčíš? určená

Ak má z tejto knihy vzísť niečo užitočné, musia na tom spoločne popracovať dospelý aj dieťa. Ak je už násťročný potomok v štádiu, že na otázky rodičov odpovedá jednoslovne, je na Chronovu terapiu neskoro. Príbeh, ilustrácie, jazyk aj zložitosť úloh sú prispôsobené kategórii šesť až desať rokov.

Kniha Kde toľko trčíš vyšla v roku 2020 vo vlastnom náklade autorky. Má 49 strán a rozmer A4. Kúpiť si ju môžete napr. v Artfore.

Komiks mi na recenziu venovala autorka. Ukážky z knihy uverejňujem s jej súhlasom.

MYTOLOGICKÁ SÉRIA BROWNSTONOVCOV: ARTUR A ZLATÉ LANO, MARCY A HÁDANKA SFINGY (Joe Todd-Stanton) – recenzia

Stačila jedna poznámka (nie odo mňa), že našej (v tom čase) prváčke čítanie nejde tak plynule ako ostatným spolužiakom, a všetko bolo stratené. Mesiace trénovania čítania, moje pochvaly za každý zdolaný riadok. Aj dieťa, ktoré miluje knihy, sa môže zaťať a odmietať samostatne čítať. Vedela som, že nútiť ju nemôžem, ak jej nechcem knihy definitívne znechutiť. A to sa aj takmer stalo, keď deti dostali zo školy knižku v jazyku, ktorý mal bližšie k staroslovienčine ako zrozumiteľnej reči. Aj ja som vyrastala na rozprávkach Jozefa Cígera-Hronského, ale nútiť ho prvákom na prvé samostatné čítanie len preto, že v niektorom eshope bola akcia, to je úplná ignorancia.

Keď sa dieťa zatne a nechce čítať

Bolo jasné, že dcéru musím zlákať na knihu, ktorej neodolá. Nezabrali však ani tituly, po ktorých naozaj túžila, lebo boli príliš hrubé. Jediná šanca bola dostať ju na komiks – a fungovalo to! Teraz už niekoľko mesiacov číta najmä komiksy, ale hlavne, že číta.

Komiksy sú ideálnym čítaním pre prvákov. Keď zdolajú celú knihu, cítia ohromnú satisfakciu. Jednotlivé chlieviky väčšinou neobsahujú viac ako jednu-dve vety a po ich prečítaní si deti môžu trochu oddýchnuť pozeraním na obrázok. Sami si určujú tempo čítania/prezerania obrázkov. Keďže namiesto jednej veľkej ilustrácie je ich väčšinou na každej stránke viacero, veľká časť deja sa dá uhádnuť aj z nich. Keď už dieťa približne vie, ako sa príbeh vyvíja, omnoho ľahšie sa mu číta.

Rok komiksov

Vďaka týmto „benefitom“ som ochotná pri komiksoch trochu zľaviť zo svojich nárokov na kvalitnú detskú literatúru. Ešte prednedávnom na Slovensku vychádzali v tomto žánri len samí Šmolkovia a pod. Za posledný rok, rok a pol sa výber rozšíril aj o tituly, kde nemusím robiť príliš veľké kompromisy:

séria Yakari (recenzia tu)
séria Nežný komiks (recenzia tu)
klasika Maxipes Fík (ten je však trochu starší; recenzia tu)
krásna kniha o rodinných vzťahoch Navždy z 82 Bøok & Design Shõp
pripravuje sa Šašo Vtipťapo od Andreja Kolenčíka a Tomáša Grečka
interaktívna komiksová príručka o zvládaní hnevu Kde toľko trčíš? (o tej určite ešte napíšem)
komiksová séria Bol raz jeden život
pre staršie deti: Denník Anny Frankovej od Ariho Folmana a Úsmev od Rainy Telgemeier

K tým zaujímavejším komiksom určite patrí aj Artur a zlaté lano a pokračovanie Marcy a hádanka sfingy z Mytologickej série Brownstonovcov.

Artur je čudný, Marcy sa bojí

Hlavný hrdina prvého dielu Artur a zlaté lano je chlapček, ktorého pre jeho čudácke zvyky ostatní ľudia až kruto odsudzujú. Práve on však svojou pohotovosťou a smelosťou zachráni celú dedinu pred zlým obrím vlkom Fenrirom. Pointa, aj keď je do očí bijúca, je tu ešte vyjadrená aj slovami: hrdinské činy môžu vykonať aj tí, od ktorých to nik nečaká.

Podobné posolstvo je aj v druhej knihe: bojazlivé dievčatko Marcy (dcéra teraz už dospelého Artura) prekoná svoj strach a odvážne zachráni svojho otca z útrob sfingy.

Recept na tortu podľa psíčka a mačičky

Mladý Brit Joe Todd-Stanton – asi je to daň za neskúsenosť – túto svoju autorskú sériu namiešal tak trochu podľa receptu psíčka a mačičky: z každého rožku trošku. Snažil sa do nej vložiť trochu morálneho posolstva a povzbudenia (aj bojazlivé a odstrkované deti môžu dokázať veľké veci), trochu poučenia (prvky geografie a mytológie; jej spojitosť s hviezdnou oblohou – v každej knihe nájdete aj mapu hviezdnej oblohy), trochu dobrodružstva a štipku humoru. Vo výsledku sa mu nič z toho nepodarilo na takom malom priestore zmysluplne rozvinúť.

To, že som z tejto knižky nebola na 100 percent nadšená, je iba preto, že sa na ňu pozerám dospelými očami. Moje deti si všímali hlavne ilustrácie a na tých autor určite nešetril, a preto aj najviac zaujmú (Todd-Stanton vyštudoval ilustráciu).

Postavy bežia o život, skáču, lezú, lietajú, padajú

Ako v každom klasickom komikse, aj tu postavy často bežia o život, skáču, lezú, lietajú, padajú. Takto sa autor vysporiadal s veľkým problémom všetkých tvorcov komiksov: ako na malom priestore rozvinúť dobrodružný príbeh. Ak má byť nejaký zvrat nečakaný, musí si čitateľ najprv vytvoriť nejaké očakávania – a na to tu nie je miesto. Chýbajúce napätie však dostatočne kompenzujú dynamické a naschvál nedopovedané ilustrácie. Obrázky, ktoré hýria sýtymi farbami, text často vytlačia úplne na okraj. Občas ho aj úplne nahrádzajú. V každej knižke je pár stránok bez slov, kde sa odohrávajú mikropríbehy, ktoré má čitateľ objaviť a dotvoriť sám. Netreba ani hovoriť, že deťom sa tieto pasáže páčili najviac. Čitatelia si v nich nájdu veľa drobných (doslova) detailov nad rámec príbehu.

Autor vie narábať farbami a svetlom a vytvoriť strašidelnú a tajomnú atmosféru. Všade sa objavujú záhadné značky pripomínajúce hieroglyfy. Ešte aj rastlinky v svetle mesiaca v splne vyzerajú mysteriózne! To, o čo bol ochudobnený kratučký text, tak plne vynahradí obrazová časť. Autor vie, ako ňou podnietiť fantáziu dieťaťa. Vďaka tomu oba diely zaručene zaujmú každé dieťa.

Prvky mytológie

Tie moje sa už pýtajú, kedy vyjdú ďalšie časti. Kým prvý diel Joe Todd-Stanton obohatil o motívy severskej mytológie, v druhej časti sa objavujú egyptskí bohovia a bohyne. V angličtine vyšli aj ďalšie diely: Kai and the Monkey King (čínska mytológia) a Leo and the Gorgons Curse (grécka mytológia). Český Albatros vydal aj ďalšie dve knižky tohto autora, Myšák jménem Julian a Tajemství Černé skály. Tie však nepatria do Mytologickej série Brownstonovcov. Deťom, ktorých zaujala egyptská mytológia, veľmi odporúčam pokračovať search-and-findovkou Egypt pod lupou.

Páči sa mi tiež, že autor napriek žánrovým zvyklostiam necítil potrebu rozvíjať dej cez dialógové bubliny, využíva ich len v minimálnej miere. Dej väčšinou posúvajú dopredu krátke texty pod každým obrázkom a tie sú ucelenejšie, a preto aj ľahšie pochopiteľné ako dialógy v bublinách. Vetná skladba je však poriadne hutná („Artur bol sklamaný Marcinou nedôverou a sám sa vybral do jaskyne v nádeji, že ho bude nasledovať.“), preto menším deťom treba text pri čítaní trochu „rozriediť“ do voľnejšej syntaxe.

Komu sú komiksy Artur a zlaté lano a Marcy a hádanka sfingy z Mytologickej série rodiny Brownstonocov určené

Nebyť použitého fontu, ktorý prváčikom prvé čítanie trošíčku sťažuje, bolo by to pre nich ideálne čítanie. Font však určite nie je takou prekážkou, že by ich dokázal odradiť. Pre škôlkarov ešte môžu byť knihy trochu strašidelné (čarovná ruka, obrovský zlý vlk, kostry, lebky). Neodporúčam skôr ako od päť-šesť rokov a aj to len v prípade, že text vlastnými slovami prerozpráva dospelý (kvôli spomínanému zhustenému vyjadrovaniu).

Komiksy Artur a zlaté lano a pokračovanie Marcy a hádanka sfingy z Mytologickej série rodiny Brownstonocov vyšli vo vydavateľstve Albatros (českú mutáciu vydala Paseka) v roku 2020. Knihy majú 56 strán a rozmer 190 × 260 mm. Vytlačili české tlačiarne TNM PRINT a Tiskárny Havličkuv Brod. Na stránke vydavateľstva Albatros si môžete kúpiť oba diely: Artur a zlaté lano a Marcy a hádanka sfingy.

Obe knižky mi venovalo vydavateľstvo, ale verím, že na môj názor to vplyv nemalo. 🙂

YAKARI (Derib a Job) – recenzia

Yakari a Veľký orol, Yakari a bobria hrádza, Yakari a Biely bizón, Yakari a králik Nanabozo

Už som niekde na tomto blogu písala o tom, ako ma fascinujú detské zaklínadlá. Jedno majú moje deti na vyvádzanie pri kúpaní, jedno na skákanie. Zaklínadlom, ktoré ich automaticky dostane do módu hrania, je čeština. Už nejakú dobu sa hrajú skoro zásadne iba v češtine, lepšie povedané vo svojej verzii „češtiny“. Nebývame v Česku, nechodievame tam, poznáme minimum Čechov, české knižky, ktoré máme doma, im zásadne čítam iba v slovenčine. Tento jazyk sa „naučili“ (najmä to mladšie) za pár mesiacov, možno týždňov, iba pozeraním seriálu Yakari na internete. Od februára do júna videli každý deň aspoň dva diely, takže ich už skoro všetky poznajú naspamäť; na ostatné animované rozprávky bol vyhlásený bojkot. Yakari bol počas prvej karantény niečo ako ďalší člen našej rodiny.

Keď vyšla správa o tom, že sa Slovart chystá vydať pôvodný komiks Deriba a Joba, boli mi jasné, že Yakari sa u nás bude nielen pozerať, ale aj čítať. A čítal sa s o to väčším nadšením, že druhý, tretí, štvrtý a do istej miery aj prvý diel obsahujú nové príbehy, ktoré sme z animovaného seriálu nepoznali.

Yakari je päťdesiatnik

Postavička indiánskeho chlapca Yakariho, ktorý má dar rozumieť zvieracej reči, vznikla v kultovom rovnomennom francúzsko-belgickom komikse (hoci obaja autori, spisovateľ Job aj ilustrátor Derib sú podľa Wikipédie Švajčiari) ešte v 70-tych rokoch.

Doteraz v origináli vyšlo 40 dielov. Slovart ide po poradí a zatiaľ vydal prvé štyri z nich. Piaty, Yakari a medveď grizly, vychádza práve teraz!

Čím je tento starý komiks taký výnimočný, že zaujme aj po polstoročí a stále slúži ako predloha pre adaptácie (dva seriály a najnovšie aj film)? Deti láka v prvom rade dobrodružný dej a klasická komiksová estetika. Tvorcovia si pomohli aj starými trikmi: hlavnou postavou je dieťa, ktoré svojou šikovnosťou, inteligenciou a inými vlastnosťami prekonáva dospelých. Výnimočný nie je ani motív človeka, ktorý rozumie reči zvierat.

Siuxovia, Šošóni a Božena

V prvom rade je však Yakari idylický až utopický svet s exotickou kultúrou. Etnológovia by určite nejaké chybičky našli, ale z pohľadu laika tvorcovia život Siuxov zachytili pomerne presne. Napriek veľkému úspechu komiksu autori nechrlili jeden diel za druhým, ale vydávali priemerne jeden komiks za rok. Je vidieť, že tento čas venovali aj relatívne dôkladným rešeršiam. Je tu pár záberov na celý tábor z vtáčej perspektívy, kde je zobrazený každodenný život kmeňa vrátane takých drobností, ako je spracovanie úlovkov na mäso a kožu, nosič na bábätko a pod. V porovnaní so seriálom je v knižke aj o čosi viac indiánskych termínov ako squaw, howg, waconda.

Náhoda nie je ani to, že jeden z prvých dielov sa volá Yakari a Biely bizón. Albínski bizóni mali v indiánskej mytológii zvláštne postavenie, ako sa píše v tomto článku. Píše sa v ňom aj to, že Božena je v jazyku Šošonov bizón. 🙂 Celé toto heslo z Wikipédie je veľmi zaujímavé, vrátane desivej fotky hory bizóních lebiek, ktorých európski prisťahovalci lovili len kvôli tomu, aby Indiánov vytlačili z ich území. Pôvodne 60-miliónovú populáciu týchto zvierat belosi v 19. storočí zdecimovali na 300 kusov.

Yakari ochranca prírody

Z toho museli byť Indiáni zúfalí (tí bizóny spotrebovávali nielen na mäso, vyrábali z nich takmer všetko, čo potrebovali na svoj život). Preto aj Yakari stále opakuje, že človek si z prírody môže zobrať len toľko, koľko potrebuje. Knižka aj film majú veľmi silný ekologický odkaz. Yakari, veľký ochranca všetkých zvierat, je napríklad jediný z mužských členov kmeňa, ktorý nenosí luk a šíp, hoci on sám vegetarián nie je.

Tento exotický svet pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky moje deti totálne fascinoval. Vďaka tomu, že magických prvkov je tu minimum (Yakariho schopnosť dorozumieť sa so zvieratami a živé totemy, ktoré deťom pomáhajú), aj malí čitatelia chápu, že Yakari je tak trochu dokumentom o kultúre skutočných Indiánov. A chcú sa dozvedieť viac. My sme gúglili staré fotky Siuxov na internete, info o Kolumbovi; pozerali dokument Pavla Barabáša o juhoamerických indiánoch. A momentálne sa chystáme na tieto knihy o indiánoch:

Pavel Čech: Jirka a indiáni

Jacopo Olivieri, Clarissa Coradin: Viliam Všadebol. Deň v aztéckej ríši

Terry Deary: Krvilační Aztékovia a Inakší Inkovia zo série Hrôzostrašná história

Ak by nebola pandémia, určite by sme šli do kina na celovečernú rozprávku Yakari!

Moja dcéra píše Slovartu

Keď som našej druháčke povedala, že v origináli vyšlo 40 dielov a u nás zatiaľ len 4, nakázala mi odkázať slovenskému vydavateľovi, že má vydať ďalšie. Povedala som jej, nech to urobí sama, preto napísala tento odkaz:

„Derib a Job knižka Yakari sa mi velmi páčila mohli bi sťe urobiť ďalšie ďieli knižki Yakari.“

Slovart, čo vy na to?

Komu je určená séria komiksov Yakari

Po každej kratučkej vetičke nasleduje prestávka v podobe obrázka – komiksy sú ideálnym čítaním pre všetkých začínajúcich čitateľov. Yakari bude tiež výborný vianočný darček pre všetky deti, ktoré si obľúbili seriál (asi od 4 rokov). Deťom, ktoré seriál nepoznajú, však odporúčam až od 5 rokov – príbeh vo forme komiksu je predsa len trochu ťažší na pochopenie. Nepreskočte prvý diel – tam sa vysvetľuje, ako Yakari prišiel k schopnosti porozumieť zvieratám. 🙂

X a X sú dva iksy, ak vieš skočiť, chlapík si

Hoci nadšenie mojich detí z Yakariho je nekonečné, ja mám pár výhrad. Umelecké ambície som od komiksu nečakala, viac mi však vadí iná vec.

V duchu Smrekovej rýmovačky sa nesie aj animovaný seriál Yakari a jeho predloha. Samice (dokonca aj medvedice a kravy bizónov!) si väčšinou s rôznymi problémami neporadia samy, často nevedia ochrániť svoje mláďatá a bezradne čakajú, kým ich Yakari vykúpi. Najhoršie je ich hysterické kričanie/nárek. 🙂 Aby bolo jasné, seriál ani knižka nie sú vôbec otvorene mizogýnske, skôr podprahovo stereotypné. Yakariho kamarátka Nebeská dúha je vyslovene pozitívna postava, ale pri pretekoch na koni je vždy tá druhá (ak vôbec má vlastného koňa), často jej je zima, bojí sa, ľahko sa zraní. A hoci nie je hlúpa, je to trochu nudná postava. To platí pre animák aj knižku. Jasné, predloha vznikla ešte hlboko v minulom storočí a bola určená hlavne chlapcom, ale dnešným očiam sa na to pozerá trochu ťažko.

Komiksy vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2020. Jednotlivé diely majú 48 strán a rozmer 215 × 287 mm. Vytlačili tlačiarne Neografia Martin. Knižky si môžete kúpiť tu:

Yakari a Veľký orol, Yakari a bobria hrádza, Yakari a Biely bizón, Yakari a králik Nanabozo, Yakari a medveď grizly.

Knižky mi na recenzu venovalo vydavateľstvo.

VŠETCI SPOLU RÁTAME (Kristin Roskifte) – recenzia

Objektívny rebríček najobľúbenejších kníh mojich detí sa zostaviť nedá, pretože, samozrejme, v každom období ich fascinuje niečo iné. Ale medzi top favoritov by určite patrili české Klapy klap (recenzia tu), Příběhostroj (recenzia tu) a francúzska A quoi penses-tu? (recenzia tu). Veľká škoda, že ani jedna z nich nevyšla v slovenčine. Spája ich to, že sú nielen výtvarne vydarené, ale pokúšajú sa knihu ako médium dostať na novú úroveň. Sú to také knižkohry, hoci v trochu inom zmysle ako slávne Tulletove výtvory. Hoci na Slovensku už vychádza naozaj veľa krásnych publikácií, takýto rafinovaný koncept knihy je stále veľkou raritou. Teraz sa však na slovenskom trhu objavila novinka Všetci spolu rátame, ktorá je veľmi vydarenou syntézou všetkých troch spomínaných titulov.

Dá sa čítať toľkými spôsobmi (aj smermi 🙂 ) – ako search-and-findovka; pomôcka pre deti, ktoré sa učia počítať; logopedická príručka; detektívka; príbeh, ktorý si musíte dotvoriť sami; encyklopédia emócií; osveta vyzývajúca k tolerancii!! Tento hybrid posúva hranice interaktívnosti a medzižánrovosti v detskej literatúre. Doteraz bola preložená do vyše 30 jazykov. Nemyslím si, že v roku 2020 vyšla na Slovensku lepšia detská kniha (možno s výnimkou Ako umelci vidia svet).

Všetci spolu rátame nie je iba o počítaní

Preto je podľa mňa jej názov je mimoriadne nevýstižný a splošťujúci – táto kniha rozhodne nie je iba o rátaní. Nie je to len ďalšia z množstva obrázkových kníh, na ktorých sa dieťa môže učiť počítať. Martinus ju úplne nezmyselne zaradil do kategórie encyklopédie a učebnice pre 1. stupeň ZŠ a dosť mimo je aj anotácia: „Nevonia ti matika? Nevadí! Počty sa predsa dajú naučiť aj inak.“ Matematiku pre školákov však od tejto knihy určite nečakajte. Nie je to ani niečo v štýle 365 tučňáků (recenzia tu), kde autori všelijaké matematické výpočty zabalili do vtipného príbehu.

… je aj o postrehu

S matematikou Všetci spolu rátame súvisí len tým, že na každej stránke je zobrazené nejaké číslo a zodpovedajúci počet postáv. Začína sa nulou a končí necelými ôsmimi miliardami. Čísla tak dávajú knihe rytmus a malým deťom, samozrejme, aj príležitosť precvičiť si počítanie. Moje deti poctivo overovali, či ich ilustrátorka nepodviedla a či je na každej strane správny počet osôb. 🙂 Za ilustráciami sa však skrýva oveľa viac.

Na tejto knižke ma úplne dostalo, že sa číta zakaždým celkom inak. Pri prvom čítaní sa zamýšľate nad tým, že o cudzích ľuďoch vlastne nič neviete. Autorka vám dáva neurčité otázky, na ktoré nemáte bez kontextu ako nájsť presnú odpoveď (zatiaľ!!). Hľadáte určité indície, ktoré vám napovedia, na čo práve títo anonymní ľudia myslia, na čo sa chystajú, ako sa cítia… ale neskôr zistíte, že ste sa často mýlili.

… predsudkoch a príbehoch

Pri tomto prvom čítaní-hádaní sa Všetci spolu rátame trochu podobá na fantastický Příběhostroj (recenzia tu), ktorý vrelo odporúčam do všetkých logopedických ambulancií, na jazykové hodiny v škole aj do každej domácej knižnice – všade tam, kde treba deťom trochu rozviazať jazýček. Aj tu si dieťa samo vymýšľa rôzne príbehy. Moje deti táto hra bavila – aj vďaka tomu, že Kristin Roskifte im výdatne pomáha nenápadnými detailmi. Stačí ich v obrázkoch nájsť. Kto v knižnici plnej ľudí objaví aj niečo iné ako knihy? Bude to obézna pani, ktorá s otvorenými ústami pozerá na titul „Váha“? Alebo sa pozerá na inú knihu? Alebo pán, ktorý si na poličke zabudol okuliare? Takýchto potenciálnych mikropríbehov (ktoré sa neskôr rozvinú do väčších dejových línií, ale to ešte v tejto chvíli neviete :)) je tu veľa, takže Všetci spolu rátame sa žánrovo dá zaradiť aj medzi search-and-findovky s príbehom.

V tejto fáze sa dá s knihou veľmi dobre pracovať aj v psychologickej rovine. Neviem, či to takto autorka plánovala, ale pri rozhovore o motiváciách a emóciách postavičiek na obrázkoch sa veľmi ľahko dostanete aj k vlastným príhodám, pocitom a predsudkom.

… o overovaní hypotéz

Asi až v polovici knihy som si všimla, že postavičky, ktoré sa mi na začiatku zdali všetky rovnaké, sa občas opakujú. Skôr či neskôr to čitateľovi docvakne: títo ľudia žijú v jednom mestečku, sú navzájom pospájaní všelijakými vzťahmi. Druhé čítanie je potom objavovaním detailov, ktoré sa prvýkrát nedajú postrehnúť. Potom už čitateľ vie odpovedať aj na zdanlivo nezmyselné otázky, ako kto zo zúčastnených na pohrebe nesmúti. No predsa osamelá stará pani, ktorá má vo zvyku chodievať na pohreby a svadby cudzích ľudí! Pri opakovanom čítaní sa dá zistiť aj to, kto zomrel a prečo je jedna osoba na pohrebe celá v ružovom, kto sa skrýva v karnevalových kostýmoch a milión ďalších drobností, ktoré postupne vytvárajú niekoľko paralelných príbehov. Všetky odpovede sa nachádzajú v obrázkoch.

Ťažko však povedať, kedy sa končí prvé čítanie a začína druhé, tretie,… Keď totiž zistíte, že jednotlivé osoby a epizódy sú poprepájané, začnete skákať zo strany na stranu, overovať si svoje hypotézy. Pochopiť všetky súvislosti je naozaj detektívna práca a pamäťová skúška! A detektívna kancelária sa tu aj opakovane spomína. Musíte sa pozerať veľmi pozorne, niekedy sú nápovedy celkom otvorené, väčšinou sú však dobre ukryté v detailoch. Pred budovou obchodného centra si napríklad všimnete o stĺpik uviazaného psíka, ktorý sa už predtým objavil v rodine, okolo ktorej sa táto kniha točí. Vďaka tomu viete, že ocko z tejto rodiny je v centre len na návšteve, nepracuje tam!

Návšteva knižnice na obrázku vľavo úplne zmení životy viacerých ľudí. Zdroj: Monokel

… farebnom eko odkaze

A to nie je všetko! Keď si nórska autorka dala toľko námahy s takýmto prepracovaným konceptom, rozhodne nemohla odfláknuť výtvarné detaily, ktoré knižku dotvárajú do dokonalosti. Stránky hýria farbami – ako lepšie znázorniť, že každý človek je iný? Kto chce, uvidí v knihe aj ekologické, politické a dokonca aj filozofické posolstvá.

Kým na prvej (monochromatickej) stránke nie sú žiadni ľudia a pasúcej sa srnke, zdá sa, nijak nechýbajú, s pribúdajúcim počtom ľudí ubúda voľného priestoru. Ku koncu knihy už máte silný pocit, že ľudia sa na stránkach (planéte) veľmi tiesnia. Je ich jednoducho príliš veľa. Túto gradáciu autorka dosiahla nenápadným trikom. Sýtymi farbami v šialených kombináciách vyfarbila iba postavy. Prostredie ponechala biele s jemnou modrou linkou. A tak s rastúcimi číslami v ilustráciách pribúda nielen postáv, ale aj farieb. Tie sú na konci knihy už úplne ohlušujúce. Biele pozadie celkom vymizlo. Jednotlivec sa stráca v dave. 🙂

Komu je kniha Všetci spolu rátame určená

Túto knižku určite odporúčam všetkým vekovkám od 5 rokov vyššie. Je pritom úplne jedno, či vie vaše dieťa rátať do desať či do tisíc – to je vedľajšie. Je ideálna na celorodinné čítanie, lebo táto obrázková detektívka baví dospelých rovnako ako mladšie aj staršie deti.

V žiadnom prípade ju však nedávajte dieťaťu na samostatné čítanie – tým by ste ju zabili. Táto interaktívna „detektívka“ si vyslovene pýta minimálne dvojčlenné publikum.

Kniha Všetci spolu rátame vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Monokel. Má 64 strán a rozmer 244 × 337 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knižku mi venoval vydavateľ.

<script type="text/javascript" src="//partner.mrtns.eu/banners/banner.js?type=banner&brand_id=1&uItem=777435&size=full&show_price=1&color=white&z=358027"></script>

MAXIPES FÍK (Rudolf Čechura, Jiří Šalamoun) – recenzia

Na rozdiel od mnohých iných večerníčkov zo 70-tych a 80-tych rokov, ktoré dnes v TV fungujú už len ako retro vata (a pozerajú ich skôr nostalgickí rodičia ako dnešné deti), Maxipes Fík je stále rovnako živý, vtipný aj výtvarne vydarený. Tento seriál už celé desaťročia patrí medzi najobľúbenejšie rozprávky. Neviem vôbec povedať, ktorý zo štyroch geniálnych tvorcov (scenárista Rudolf Čechura, herec Josef Dvořák, ktorý rozprávku nahovoril, ilustrátor Jiří Šalamoun a skladateľ hudby Petr Skoumal) na tom má väčší podiel.

A to isté platí aj o knižnej podobe. Napriek tomu, že knižka opisuje tie isté príbehy ako prvá séria známych večerníčkov, len v zhustenej a veľmi mierne pozmenenej forme, baví nás ju čítať stále dookola. Kým som si ju vypýtala z vydavateľstva Albatros, roky sme si ju pravidelne požičiavali z knižnice.

Ilustrácie v komiksových políčkach vyzerajú detsky ľahko a jednoducho, často až kostrbato. Ilustrátor Jiří Šalamoun (možno si jeho gargantuovské postavičky pamätáte aj z filmu Jak básníkům chutná život) si s proporciami hlavu neláme, veď je to kniha o disproporčne veľkej bytosti. Rovnako ako s proporciami narába aj s farbou: niekde jej je požehnane, inde len čierna a biela. Nedrží sa žiadnych pravidiel, ani pravidiel klasického komiksu (možno v 70-tych rokoch ani nemohol tento „buržoázny“ žáner otvorene napodobňovať). Napríklad obrázky sú poctivo číslované ako v nejakej odbornej encyklopédii. Aj vďaka tomu všetkému knižka stále pôsobí tak roztopašne ako sám Fík.

Kus Šalamouna vo Fíkovi

Šalamoun navyše do políčok často vloží aj nenápadné vtipné detaily, takže ten, kto knižku preletí len kvôli príbehu, sa ochudobní o polovicu jej hodnoty. Vpašoval sem aj vtip, ktorý pochopia len tí, čo majú skúsenosť s logopédom. V rozhovore s Marekom Ebenom sebaironicky priznáva, že postava Fíka je do istej miery stelesnením jeho vlastnej „připitomělosti“. 🙂 Bavia sa aj o tom, že seriál vyvolal módnu vlnu plemena maxipes. 🙂

Moje škodoradostné deti najviac milujú situácie, v ktorých ľudia vydesení gigantickým hovoriacim psom odpadávali. Ale autor Rudolf Čechura mal omnoho živšiu fantáziu, humor nevyplýva len z Fíkových rozmerov. Rovnako obľúbená je aj scéna, kde Fík nechtiac autom zrazí hus. Zostane z nej len placka a tú si nešťastný farmár zroluje do rolky a odnesie. Keď budete počuť moje 5-ročné dieťa, ako vykrikuje Chcem pivo, chcem pivo, neposielajte na mňa sociálku, to si len pýta kapitolu o tom, ako Fík nedopatrením vypil celý sud piva (a odvtedy už nevyrástol ani o kúsoček – preto deti po ňom určite nebudú opakovať, aby sa im to náhodou nestalo tiež).

Komu je kniha Maxipes Fík určená

Deťom od 4 rokov. Hoci má 80 strán, vďaka veľkým obrázkom ju prečítate celú na dva- trikrát. Rozdelením na políčka pripomína komiks, ale príbeh sa neodohráva v klasických komiksových bublinách, ktoré zvyčajne majú zle čitateľný lettering, ale v textových blokoch s normálnym tlačeným písmom. Preto je to jedna z najlepších knižiek na precvičenie čítania pre prvákov. Aj naša čitateľka začínala práve s ňou. 🙂

Kniha Maxipes Fík vyšla vo vydavateľstve Albatros (pôvodne v Mladých letách) v roku 2011. Má 80 strán a rozmer 195 × 255 mm.

V Albatrose už slovenskú mutáciu vypredali, ale v Martinuse ju, zdá sa, ešte zoženiete.

Knihu mi venovalo vydavateľstvo.

AKO SOM SA STAL MUDRCOM (Rudolf Sloboda, Tomáš Klepoch) – recenzia

Už dávno som zistila, že keď jeden človek píše pre dospelých i pre deti, sú to dvaja rôzni spisovatelia. Rozprávky Sylvie Plath aj Eleny Ferrante ma poriadne nudili; najnovší komiks Ruda Majlinga pre tínedžerov Unesení sklamaním určite nebol, ale jeho neautocenzurovaný štýl pre dospelých mám jednoznačne radšej. Ako som sa stal mudrcom od kultového Slobodu som teda začala s deťmi čítať bez akýchkoľvek predsudkov a prehnaných očakávaní. Veľmi rýchlo som mu však prišla na chuť a na moje prekvapenie sa rovnako zapáčil aj mojim deťom.

Zlaté jablko BIB za ilustrácie

Veľkú zásluhu na tom majú parádne ilustrácie. Slovart na ilustrátorovi naozaj nešetril, Tomáš Klepoch (za túto knihu dokonca získal aj Zlaté jablko na Bienále ilustrácií Bratislava) dostal minimálne rovnocenný priestor so slávnym spisovateľom. Hoci na Slovensku už konečne vychádza veľa krásnych detských knižiek, občas mi naši ilustrátori pripadajú málo odvážni. V tomto prípade ilustrátor zbytočne nepodceňoval detských čitateľov a jeho výtvory sú na naše pomery nevídane expresívne. Moje deti sa na zdeformovaných tvárach a všelijakých príšerách veľmi dobre zabávali.

Janko nie je žiadny Tom Sawyer

Už z obálky a názvu je jasné, že Slobodove rozprávky sú rozprávaním malého chlapca, ktorý pozoruje svet okolo seba – a nie vždy mu rozumie. Sú to akoby denníkové záznamy toho najzaujímavejšieho, čo sa každý deň udialo. Keďže chlapec Janko nie je žiadny Tom Sawyer, väčšinou sa neudeje nič, čo by v klasických knihách stálo za zmienku. Starší chlapci sa napríklad nevedia dohodnúť, či sa s mladšími budú hrať na banditov, alebo je to pod ich úroveň. Janko ide s mamou do divadla, ale oveľa viac ako predstavenie si všíma drzé dievčatko, ktoré sedí vedľa neho. Zo strkačky medzi nimi je väčšia dráma ako na javisku. Kamarát Jarko si bez povolenia od Janka požičia nového naťahovacieho robota Roliho Zoliho, ale na druhý deň mu ho nechce vrátiť, lebo ho medzitým rozobral na súčiastky a nevie ho zložiť naspäť.

V takýchto mikrosituáciách Sloboda geniálne zachytil pocit malého dieťaťa, ktorému sa svet deje bez toho, aby malo nejakú možnosť ovplyvňovať ho, a len sleduje, ako sa veci vyvinú (v jeho prospech alebo nie). Pre malého chlapca je svet sledom udalostí bez príčiny a následku, ktoré jednoducho nastanú jedna po druhej. Situácie nemajú východisko ani cieľ.

Tomu presne zodpovedá jazyková rovina. Žiadne vysvetľovanie, takmer žiadne logické spojky preto, lebo a pod. Texty nemajú úvod, záver, pointu. Och, aká radosť čítať Slobodu, kde z každého riadku nečíha nejaké poučenie. Do situácií je čitateľ vrhnutý in medias res, presne ako malé dieťa do sveta, v ktorom rozumie máločomu. O to viac sa moje deti nevedeli prestať vypytovať: Prečo Jarko Jankovi nevrátil Roliho Zoliho? Prečo ho Jarko rozobral? Prečo mu ho Janko požičal? Prečo Jarko potreboval kolieska z robota na svoje autíčko?

Legendárna Devínska Nová Ves

Sloboda pre deti sa v mnohom podobá na Slobodu, akého poznáme z jeho románov. Jasné, Ako som sa stal mudrcom je knižka pre deti, takže tu chýba depresívna atmosféra jeho diel – je dokonca často veľmi vtipná. Ale je to ten istý úprimný denníkový záznam tých najobyčajnejších udalostí zo života jedného obyvateľa Devínskej Novej Vsi. Záznam najrozličnejších udalostí v rodine, susedských škriepok a stretnutí, prechádzok okolo Moravy, ciest vlakom a autobusom. Je to tá istá legendárna Devínska, kde sa každý s každým pozná. Chýba akurát Slobodov „rozum“ – v tejto knihe sa autor úplne vyhol filozofovaniu a komentovaniu udalostí (veď rozprávač má len päť rokov a spoločenským pravidlám aj celému svetu ešte rozumie len veľmi málo).

Hoci rozprávač nič nekomentuje, neznamená to, že autor nejde do hĺbky. Ani v literatúre pre deti si Sloboda neopustil svoje proustovské (jeho obľúbený autor) rýpanie sa v ľudskej psychike. Všíma si napríklad rafinované spôsoby, akými sa dieťa bráni neželanej komunikácii s cudzími dospelými. Napríklad keď sa neznáma žena v cukrárni Janka opýta, ako sa volá, a ostane bez odpovede, spýta sa ho, či nemá jazyk. Janko si bez slova poriadne odlizne zo zmrzliny. 🙂 Päťročný chlapček ešte nemá šancu byť vo svete starších asertívny, preto niekedy reaguje pre dospelých nepochopiteľne (keď cudzí pán v šachovej partii vyhodí jeho jazdca, Janko na oplátku zabaví všetky ostatné figúrky – takto protestuje proti komentárom, že nevie hrať šach). V týchto epizódach sa určite spoznajú všetky deti.

Sloboda sa zabáva sám na sebe

Sloboda je stále ten istý Narcis, preto si neodpustí zopár autobiografických kapitoliek o strýkovi Rudolfovi, keďže prvú osobu tentokrát prenechal svojmu synovcovi Jankovi. Strýko Rudolf v knihe, samozrejme, nikoho nemláti, nezabíja psy ani mačky a aj alkohol sa tu spomína bez osudového podtónu. Stále je to však ten istý cholerik, ten istý čudák, nosí tie isté baretky, s láskou chová svojho psa. Práve tieto minipoviedky, kde sa Sloboda s veľkou chuťou zabáva sám na sebe, sú najvtipnejšie z celej knihy. Kniha Ako som sa stal mudrcom pôvodne vyšla v roku 1987, teda 5 rokov po Rozume, a autor už bol v tej dobe veľkou hviezdou. Kapitolu Môj strýko už moje deti poznajú skoro naspamäť. Naučili sa z nej nadávať všetkému do satanov 🙂 :

Keď do niečoho drgne, nadáva. Rozpráva sa s vecami a nadáva im. Keď nemôže nájsť klinec, nadáva tomu klincu. On si myslí, že ten klinec sa skrýva. Ale čím viac mu nadáva, tým lepšie sa klinec skrýva, lebo sa bojí ukázať. Zrazu ho už má v prstoch. Vtedy sa skryje kladivo, ktoré len pred chvíľou strýko držal v ruke.
„Kde je ten satan? Teraz som ho držal!“ hromží strýko.
Konečne sa i kladivo vynorí, je pod stoličkou. Strýko ide zatĺkať klinec. Zatlčie ho a potom zabudne, čo tam chcel zavesiť. Pozerá na mamu, škrabe sa po barete.
„Aha,“ spomenie si.
Vybalí z papiera obraz. Na obraze je namaľovaný kôň. Kôň sa pozerá rovno na strýka. Ale čo čert nechce? Obraz nemá koliesko na zavesenie. Strýko ide znova medzi haraburdy a hľadá skrutku, vrták a koliesko. Vrták sa ukáže ako prvý a tým strýko prehrabúva ostatné veci a hľadá. Nájde drôt, z neho urobí háčik, ten pritlčie na obraz. Ale beda, kôň je naopak. Strýko zahrozí tomu koňovi, sadne si a ide fajčiť. Pozrie sa na koňa a rozosmeje sa.
„Satana nechám visieť dolu hlavou. Prečo nekričal, keď som mu tĺkol háčik do rámu,“ povie strýko.
Aj my sa smejeme.“

Strýko Rudolf nie je dobrý kuchár

Nešikovnému strýkovi Rudolfovi sa nedarí ani v kuchyni (to je tá súvislosť s tohtotýždňovou témou Prečítaného leta :)). Keď sa vyberie variť bazové víno, recept nájde až tesne pred dokončením. Medzitým mu pukne fľaša zo skla, do ktorej ho chcel preliať. Deravý je však aj hrniec, a tak víno skončí celé na dlážke.

Moje deti chceli tiež dookola čítať pasáž, kde strýko Rudolf vyhlási, že ak sa jeho pes Dunaj nenaučí rozprávať, vyhodí ho. Malý Janko nevie, že strýko to nemyslí vážne a snaží sa psíka ochrániť. Keď mu strýko hodí kúsok mäsa, Janko tíško zaňho povie: „Ďakujem.“

Napriek tomu, že malého chlapca stále niekto manipuluje bez toho, aby sa mohol brániť, z knihy srší optimizmus a radosť zo života na dedine. Napríklad v kapitole, kde sa s ujom Capom (to je prezývka, vlastným menom sa volá Koza:)) vyberú po polnoci zbierať svetielkujúce bylinky. Presne v duchu Slobodovho presvedčenia, že ľudia by si mali vážiť svoje obyčajné šťastie a netúžiť po živote ako z napínavého filmového scenára. A nie je to umelý socialistický budovateľský optimizmus – knižka sa aj po vyše tridsiatich rokoch číta výborne, pretože je úprimná.

Komu je kniha Ako som sa stal mudrcom určená

Väčšinou je vek hlavnej postavy dobrým indikátorom, akej vekovej kategórii je kniha určená. V tomto prípade je rozprávačom 5-ročný chlapec, ale knižka je určená trošku starším deťom, ktoré už budú rozumieť rozdielom vo vnímaní sveta medzi deťmi a dospelými. Preto odporúčam od šesť-sedem rokov.

Knihu Ako som sa stal mudrcom vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2010 (kniha pôvodne vyšla s ilustráciami Jozefa Cesnaka v roku 1987 v Mladých letách). Má 150 strán a rozmer 170 × 235 mm. Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s r. o. Kniha je už vypredaná; tu sa dozviete, ak vyjde dotlač.

DŮM ČÍSLO 226 (Jana Šrámková, Andrea Tachezy) – recenzia

Andreu Tachezy poznáme z Emy a ružovej veľryby (recenziu som písala pre web Prečítaného leta). Hlavné hrdinky z oboch titulov sa na seba dokonca aj dosť podobajú. Ilustrácie sú rovnako milé, ale v Dome číslo 226 sa Tachezy posunula ďalej (a získala zaň okrem iného aj významné české ocenenie Zlatá stuha). Je to jedna z mála kníh, kde výtvarná technika zmysluplne odráža hlavnú myšlienku knižky.

Andrea Tachezy do svojich typických nežných obrázkov ceruzkou vložila „vintage“ fotky rodinného domu a členov vlastnej rodiny. Tieto koláže presne odrážajú, ako funguje naša pamäť: aj to málo, čo si pamätáme z detstva, je už pomerne vyblednuté, čierno-biele, útržkovité (ako tie fotky), a zvyšok je už len fabulácia nášho mozgu (tú v knižke reprezentujú dokreslené ilustrácie). Nie sú to len „intelektuálne hrátky“, vnímajú ich aj deti. Toto balansovanie na pokraji faktografického žánru (portrét vlastnej rodiny a domu) a klasickej rozprávky naša sedemročná prváčka vedela rozkódovať celkom presne, pre päťročnú hlavičku to bolo trochu mätúce.

Babička bola fiškus

Kým mňa zaujalo hlavne prekračovanie žánrov a prepojenie literárnej a obrazovej časti, deťom sa najviac páčila postava sochy mimina – veľkého obézneho dieťaťa v plienke z priečelia domu, ktoré ožíva vždy, keď je Dorotka sama doma (jasné, Dorotka je jedináčik, preto si vymyslela takéhoto imaginárneho priateľa). Keď nie je nablízku žiadny dospelý, mimino jej trochu povýšenecky a uštipačne rozpráva, ako to v dome chodilo v minulosti: ako toto honosné rodinné sídlo postavil Dorotkin prapradedko Karel vedľa domu prvého predsedu československej vlády; aké hračky mali deti, ktoré v dome bývali pred Dorotkou; ako rodina mala svoju slúžku (je tu aj kópia časti jej pracovnej zmluvy). Deti najviac pobavila Dorotkina babička, ktorá ako dieťa nesmela vyjsť von bez pančušiek, ak bolo menej ako 18 stupňov. Preto si ich vždy skryla do starej králikárne, aby oklamala rodičov. Pozerať sa na starých rodičov ako na nezbedné deti, to je celkom nový uhol pohľadu. 🙂

Keď si ilustrátorka svoj rodinný album nakreslí

V jednom dokumente som videla, že Juraj Jakubisko má svoj maľovaný denník. Andrea Tachezy zase ilustrovala album rodinných fotiek. Tento súkromný projekt bol pre autorku určite jedinečnou zákazkou, aké sa robia len raz za život (prečítajte si rozhovor s ilustrátorkou o tejto knižke aj o tom, že jej dcéra Dorotka už nie je také malé dievčatko). Spolu s autorkou textu Janou Šrámkovou sa im ho podarilo predstaviť tak, aby bol zaujímavý aj pre širšie publikum. Dům číslo 226 rozhodne nie je len pre pár Pražákov, ktorí trpia nostalgiou za medzivojnovou Prahou.

Rodinná história z mikroúrovne prerastá do makroúrovne. Cez rozprávanie o Dorotkiných predkoch sa dozvedáme, ako sa žilo v minulosti: ako ľudia trávili voľný čas športom a hrami, aké oblečenie sa nosilo, ako a kam sa cestovalo.

Každá rodina má svojho pamätníka

Ďalší vydarený presah autorky umiestnili na koniec knihy; tentokrát je to presah do života čitateľa. V závere sa Dorotka s miminom lúči, lebo po dovolenke sa k nim nasťahuje nevládna babička. Prítomnosť dospelého v dome znamená len jedno – mimino z fasády už nebude môcť ožiť, vždy sa totiž môže zjaviť len deťom. Také sú pravidlá. Keď sa Dorotka trápi, kto jej teraz bude rozprávať o starých časoch, mama ju uteší, že všetky „babičky rady rozprávajú, len sa ich niekto musí spýtať.“ To je jasný odkaz všetkým čitateľom, že každá rodina má svojho pamätníka, svoje „mimino“. Len sa ho musí niekto spýtať. 🙂 Odporúčam si spolu s touto knihou zaobstarať aj zápisníky s predtlačenými otázkami Babička, rozprávaj a Dedko, rozprávaj. U nás sa už stránky zapĺňajú textom aj fotkami a je to naozaj zaujímavé čítanie!

Komu je kniha Dům číslo 226 určená

Na začiatku knihy má Dorotka sedem rokov, v závere už v škole preberajú delenie so zvyškom. Taký je asi aj vekový rozsah cieľovej skupiny čitateľov.

Kniha vyšla vo vydavateľstve Běžíliška v roku 2017. Má 76 strán a rozmer 240 × 330 mm. Momentálne je už skoro všade vypredaná, ale pripájam odkaz pre prípad, že by vyšla dotlač.