DETSKÉ KNIHY O MORI A VODE

Kníh o mori, morských tvoroch, riekach, daždi vyšlo naozaj veľa. Tu je výber tých najlepších a najkrajších.

Gréta

Krásne ilustrovaná, sugestívne napísaná, rovnako akčná ako jej žijúca menovkyňa:) . Ako som už párkrát napísala, odkedy sme čítali Grétu, moje deti neodhadzujú na zem odpadky. Aj slamky sme zredukovali na minimum. Presne preto vznikla Gréta, presne preto ju treba v každej rodine :). Celú recenziu nájdete tu.

Hlbokomorské rozprávky

Vydrží dieťa dookola počúvať jedno CD celú dovolenku? Vydrží, ak sú to Hlbokomorské rozprávky s hlasom Roba Rotha! Jeho prednes sa počúva naozaj výborne, aj vďaka skvelej práci zvukárov, ale v súboji s fantastickými ilustráciami Veroniky Klímovej je to remíza. Nedá sa nič robiť, potrebujete oboje, knihu i CD 🙂 . Celá recenzia tu.

Hlbokomorsé rozprávky

Prieskumník oceánu

Čím si čistia zuby žraloky? Krevetkami! Tie im pri wellness procedúre vyčistia celé telo. Ako to funguje v oceánskych kúpeľoch a veľa iných zaujímavostí sa dozviete z tejto krásnej encyklopédie. Viac o nej tu.

Pod zemou. Pod vodou

Krásna kvalitná plná naozaj prekvapujúcich informácií – tak ako sme od Mizielińských zvyknutí. Neviem sa dokopať k článku o tejto veľkoformátovke, ale títo famózni Poliaci recenzie ani nepotrebujú. Ich bestsellery valcujú rebríčky predaja na celom svete. Kúpite tu.

Řeka

Každá rieka sa vlieva do mora (teda okrem jednej, ktorá predtým stihne vyschnúť), v mori sa odparí, para v oblakoch sa skondenzuje a naprší naspäť na zem, dážď stečie do potôčikov, tie do rieky, tá sa vleje do mora…

Kolobeh vody, kolobeh ročných období a kolobeh života sa prepletajú v tejto úžasnej emóciami nabitej akvarelovej silent book. Viac si prečítate tu.

Free the Lines

V jednom rozhovore Daniela Olejníková, naša asi najoceňovanejšia ilustrátorka, opísala, ako tvorí. Ako prvé si určí isté mantinely: vyberie si techniku a zopár farieb, rozhodne sa, či bude používať štruktúru alebo len homogénne farebné plochy. A potom tieto limity prísne dodržiava. Clayton Junior si zadefinoval také neuveriteľne prísne obmedzenia, až sa celá knižka točí okolo nich. Používa len biele a čierne línie na modrom pozadí. Nič viac. Knižku dokonca aj pomenoval Free the Lines. Ďalšia výborná silent book. Viac v mojej najnovšej recenzii tu.

Rozprávky o psíčkovi a mačičke

Ďalšie CD, ktoré si púšťame stále dookola. Pretože baví aj nás rodičov. Kapitola o tom, ako psíček s mačičkou umývali dlážku, je kultovka. Kúpite tu.

Apka Hravouka

Všetci by sme deťom najradšej len čítali knihy, ale niekedy to bez techniky jednoducho nejde. Výborná apka, ktorú dáte drobcom do rúk bez výčitiek svedomia. Jedna z „kapitol“ sa odohráva v jazere. Viac tu.

Leotolda

Kamaráti na ceste za Leotoldou musia prekonať všelijaké prekážky a prehľadať čudesné zákutia. Pozrú sa aj do brucha veľryby! A že je tam čo pozerať! Popri tom sa plavia k majáku na konci príbehu spolu s fúzatými morskými pannami :). Knižka, ktorá vás prekvapí na každej stránke. Jedna z najlepších a najobľúbenejších knižiek, čo sme minulý rok čítali. Recenzia tu.

Špinuška

Každá kapitola sa končí kúpeľom, Špinuška je totiž neuveriteľná smoliarka, čo sa nechtiac vždy strašne zafúľa. Najväčšia pohroma nastane, keď sa kúpe sama! Celý článok tu.

Prázdniny s Oskarem

Leto bez kúpania by ani nebolo leto. Aké čaro majú obyčajné prázdniny u dedka na dedine v úchvatnej grafickej podobe od oceňovanej Slovenky Evy Macekovej, si prečítate tu.

Under The Ocean

Viac ako tisíc slov niekedy povedia obrázky. Najmä keď si majú deti predstaviť, akým zložitým ekosystémom je more. V tejto nádhernej pop-up knižke Under The Ocean (recenzia na That‘s My Hat! od tých istých autorov tu) je zobrazené tak fascinujúco, až to vyráža dych. Malým aj veľkým. Kúpite tu.

Veľká kniha o morských tvoroch

Yuval Zommer. Viac netreba nič dodať. Recenzia jednej zommerovky na portáli Prečítaného leta čoskoro! Veľkú knihu o morských tvoroch kúpite tu. A k nej aj perfektnú knihu aktivít s nálepkami.

Ema a ružová veľryba

Recenzia priamo na portáli Prečítaného leta čoskoro!

Ocean. A Visual Miscellany

Táto krásna knižka od Ricarda Henriquesa získala prestížne ocenenie Bologna Ragazzi Award. Pozrieť si ju môžete tu.

The Little Book of Ocean Animal Sounds

Ak vás bavili knižky Vtáky našich lesov a Vtáky našich záhrad tak ako nás (recenzia tu), potom hľadáte The Little Book of Ocean Animal Sounds. Zatiaľ len v angličtine.

Dvestošesťdesiatdeväť dní dažďa

Krásna, smutná, typická severská. Knižka Roalda Kaldestada o priateľstve a odlúčení. Nájdete tu.

Holčička a déšť

Škoda, že retro edícia Albatrosu nemá aj slovenské mutácie. Nádhernú novinko-starinku Holčička a déšť od Mileny Lukešovej si môžete prelistovať tu.


Chýba vám tu niektorá dôležitá kniha o tejto téme? Pridajte svoj tip do komentárov.

PRIESKUMNÍK OCEÁNU. TAJOMSTVÁ HLBÍN/PRŮZKUMNÍK OCEÁNU. TAJEMSTVÍ HLUBIN (Sabrina Weiss, Giulia De Amicis) – recenzia

Hlbokomorské tvory sú akoby vystrihnuté z čudesnej rozprávky (alebo hororu). Svetielkujúce, bez očí, s hrôzostrašnými papuľami, nepodobajú sa na nič, čo dieťa videlo v ZOO či akváriu. Je to fascinujúca lekcia o evolúcii. Tieto neforemné organizmy sa adaptovali na život v pre nás nepredstaviteľných podmienkach. Je to celkom iný svet aj preto, lebo v niekoľkokilometrových hĺbkach už zlyhávajú aj stroje a oceánske dno je tak z veľkej väčšiny neprebádané. Jedna tabuľka z knižky Prieskumník oceánu:

Zmapovaný povrch s rozlíšením 100 metrov:

Mesiac – 100%

Mars – 100%

Venuša – 98%

Oceán – 10%

Detváky sa na čítanie vyzdobili nádhernými tetovačkami Gréta zo série Kresky.

Aj žraloky majú nárok na wellness

Pohľad na japonské makaky, ako sa rochnia v horúcich bazénoch, ma vždy dobre pobaví. Ale predstava žralokov, ktorým v kúpeľoch pucujú krevetky kožu a zuby, je neprekonateľná:

Keď sa morské tvory, ako napríklad garupy, korľytnačky, žraloky alebo raje, potrebujú poriadne očistiť, zamieria do čistiacich staníc na koralových útesoch.

Tu nájdu skupinu čističov, ako pyskatce, tŕňovce a krevety, ktoré im z rán povyberajú odumretú a nezdravú kožu, a tiež z povrchu tela a z úst odstránia parazity, riasy a sliz. Takto urýchlia uzdravovací proces a zabránia infekciám. Klienti ostanú zdraví, dostanú starostlivosť ako v kúpeľoch a čističi sa zadarmo nasýtia. Keď sa klienti približujú k čistiacej stanici, zľahka do nej vplávajú, roztiahnu plutvy alebo otvoria čeľuste či žiabrové štrbiny, aby čističom uľahčili hľadanie rán. Do týchto „salónov“ chodia aj žraloky.

Čističi a klienti si dôverujú a neubližujú si, napríklad ak sa chce očistiť žralok sivý, nakloní telo šikmo nahor a naširoko rozďaví papuľu, čím dáva čističom najavo, že sú v bezpečí.

Veľa klientov navštevuje stanice niekoľkokrát za deň. Čističi ich poznajú, dokonca si aj pamätajú, kedy ich čistili naposledy.

Prečo sú samičky osmonohov najobetavejšie matky na svete

Podmorský svet nie je žiadna nuda. Nekonečné množstvo foriem života vzbudzuje rešpekt. Neverím, že ten, kto si prečíta, aké čudesné a zábavné organizmy obývajú moria, nechá na pláži po sebe neporiadok. Prieskumník oceánu je ideálne čítanie na rodinnú dovolenku.

Sépie, ktoré sú príbuzné s chobotnicami a kalmármi, dokážu v sekunde zmeniť farbu tela na farbu opačného pohlavia. Keď si chce samček sépie získať samičku, jednu stranu tela (tú, ktorá je odvrátená od samičky) si zmení na farbu samičky sépie. Ostatné samčeky – konkurenti si tak budú myslieť, že vidia iba dve samičky. Prefíkaný samček tak môže nerušene pokračovať v zvádzaní svojej vyvolenej.

Našu staršiu dcéru tiež dojal osud samičiek osmonohov. Keď nakladú vajíčka, starajú sa o ne niekoľko mesiacov tak intenzívne, až nakoniec samy zahynú. Príbeh tejto najväčšej materskej obety jej neschádza z mysle.

Aký hlboký je oceán

Oceán tiež fascinuje svojou hĺbkou. Bohužiaľ, aj na tom najnižšie položenom a najnedostupnejšom oceánskom dne sa našli plasty. Človek sa stal neželanou súčasťou podmorského ekosystému, preto je časť knihy venovaná ľudským aktivitám. V dobrom i zlom.

Prieskumník oceánu vyšiel len celkom nedávno, a už je neaktuálny. Ľudskej posádke sa tretíkrát podarilo dostať na dno Mariánskej priekopy! Americký výskumník Victor Vescovo, ktorého meno sa odteraz bude písať do učebníc i detských kníh, prekonal aj rekord Donalda Walsha a Jacquesa Piccarda v hĺbke ponoru.

Okrem nich sa ešte na dno pozrel aj James Cameron, režisér Titanicu

Kto pozná prírodu, ten ju chráni

Moje deti, ktoré boli kedysi schopné (keby som im to dovolila) za deň minúť desať slamiek, po prečítaní Gréty z Egreša (recenzia tu) obmedzili ich spotrebu takmer na nulu. Keď občas hodia na zem nejaký obal (deti sú deti), spomeniem Grétu a zahanbene ho zodvihnú. Jedna kniha, sugestívnejšia ako tisíc mojich prednášok, celkom zmenila postoj mojich detí k životnému prostrediu. Hoci zvieratá v Prieskumníkovi oceánu sú zvieratami, nie sú personifikované a nie je tu ani príbeh, cez ktorý by sa s nimi čitatelia mohli stotožniť ako v Gréte, aj holé fakty z tejto knihy dcéru zasiahli natoľko, že sa chce stať vegetariánkou. Bola zhrozená z neudržateľného spôsobu rybolovu, pri ktorom veľké rybárske lode ťahajú po dne obrovské siete. Do nich sa zachytí všetko, čo práve pláva okolo. Preto sa 90% úlovku jednoducho vyhodí. Toto obrovské plytvanie ju rozrušilo tak, že mala slzy na krajíčku. Musela som ju uistiť, že ryby, ktoré kupujeme my, sa takto nelovia. Kto pozná prírodu, ten ju chráni.

Štuplíček si zase z knižky a našich rozhovorov pri čítaní zapamätal, že výroba a preprava tovarov znečisťuje životné prostredie. Takže nedávno celý autobus počul ani nie štvorročné dieťa poučovať okolie o tom, že kupovať veľa hračiek je zlé. Je to príliš zjednodušené a malá hlavička na poučky, samozrejme, celkom zabudne v momente, keď zbadá novú ligotavú plastovú zbytočnosť. Aj tak si myslím, že to nie je málo. Verím, že tieto základy deťom ostanú aj vtedy, keď už budú schopné odolať pokušeniam.

Komu je určená encyklopédia Prieskumník oceánu?

Deťom od 7-8 rokov, kvôli trošku náročnejšiemu jazyku. Ak vám nevadí občas niečo dovysvetľovať (napr. čo je fotosyntéza), potom aj oveľa mladším. Neurazia sa ani školáci na druhom stupni. Dokonca aj náš ocko sa podozrivo často hlásil na večerné čítanie!

Čítate si aj vy s deťmi knihy s ekologickým posolstvom? Ktorá z nich zabrala u vás doma najviac? Budem rada, ak pod článkom napíšete svoj komentár.


Knihu Prieskumník oceánu. Tajomstvá hlbín vydalo vydavateľstvo Grada v roku 2019. Má 72 strán a rozmer 245×340 mm. Kúpiť si ju môžete v slovenčine alebo češtine.

Ekológia si konečne začína získavať mediálny priestor, aký jej patrí. Nestačí sa však dojímať srdcervúcimi videami na Facebooku, na tieto témy by sme mali myslieť pri každom nákupe. Preto som sa rozhodla, že odteraz budem v recenziách zverejňovať aj informáciu, kde bola kniha vytlačená. Možno aj takýto maličký tlak prispeje k tomu, aby sa printový biznis nepresúval do Číny. Grada má u mňa zelený bod za Tiskárny Havlíčkův Brod.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo Grada. Fotografie zverejňujem s jeho súhlasom.

PRÍBEHY STAVIEB/PŘÍBĚHY STAVEB (Štěpánka Sekaninová, Jakub Cenkl) – recenzia

Dcéra si nedávno chcela pozrieť video horiacej katedrály Notre Dame, tak som vygúglila niečo zo CNN. Nejaký Parížan tam hovoril, že ak by sa ho pred požiarom opýtali, čo preňho znamená tento monument, povedal by, že je to len kulisa pre turistov. Po ňom však celkom zmenil názor. A spolu s ním tisícky ďalších obyvateľov tohto mesta, ktorí spievali, modlili sa a plakali, keď hrozilo zrútenie. Myslím, že tento obrat dobre ilustruje vzťah ľudí k budovám všeobecne. Chodíme okolo nich bez povšimnutia. Nevnímame, ako na nás pôsobia. Evolúcia nám predurčila, že stavby v našom okolí málokedy získajú našu vedomú pozornosť. Pritom ich vplyv na ľudskú psychiku je veľmi silný. A merateľný.

Prečo Piccadilly Circus nepridáva na dobrej nálade

Téme sa venuje napríklad tento článok BBC, kde sa dočítate aj to, prečo Piccadilly Circus nepridáva na dobrej nálade. Píše sa tu, že väčšina ľudí (na rozdiel od dizajnérov) sa lepšie cíti v miestnosti s oblými tvarmi, bez ostrých rohov. Nech žije Zaha Hadid! Podľa autorov spomínaného článku život v meste zdvojnásobuje riziko vzniku schizofrénie a zvyšuje aj pravdepodobnosť depresie a chronickej úzkosti. Znižuje tiež množstvo šedej kôry v mozgu. Tieto negatívne vplyvy súvisia s nedostatočnými sociálnymi väzbami, ktoré majú na vidieku inú kvalitu ako v meste. Ale aj urbánne prostredie sa dá vybudovať tak, aby podporovalo tvorbu komunít.

Malí architekti majú čo čítať

Že sa o podobných témach dá rozprávať aj s deťmi, to už vieme pár rokov, odkedy české vydavateľstvo Jakost vydalo kultovú knihu D.O.M.E.K. od Mizielińských. Obrovský ohlas zaznamenala aj u nás. Odvtedy vyšlo podobných publikácií niekoľko. Eurostav pripravuje pokračovanie knihy Ikony architektúry, o nej napíšem čoskoro. Veľmi ma zaujala aj krásna picture book Domov od Carson Ellis (65. pole). Na podobnom etno princípe je založená aj prvá kniha pre deti od 82 Bøok & Design Shõp. Nedávno bola na prestížnu cenu Zlatá stuha nominovaná kniha z Baobabu Bydlíme! – podivuhodné příbytky zvířat a lidí od Jiřího Dvořáka a Daniely Olejníkovej, za literárnu aj obrazovú časť. Nemala som ju ešte v rukách, ale nepochybujem, že je rovnako vydarená ako Hávedník od tejto dvojice (recenzia tu). V takejto silnej konkurencii sa bude Príbehom stavieb presadzovať ťažšie. Autori však majú jeden tromf: príbehy.

Naši plastelínoví maniaci si hneď vyrobili bociana Filipa – sprievodcu z knihy.

Príbehy lákajú (Sklenená izba). Oceňujem však, že autori väčšinou neskĺzavajú do neovereného bulváru či celkom zjavne vymyslených legiend ako sprievodcovia na zámkoch. Faktograficky orientované vydavateľstvo B4U Publishing ostáva verné faktom. Tentokrát sa dvorná spisovateľka vydavateľstva Štěpánka Sekaninová a dvorný ilustrátor Jakub Cenkl rozhodli zanechať vo vizuálnej pamäti čitateľov odtlačok najznámejších stavieb.

V Príbehoch obrazov a sôch (recenzia tu) sa im celkom dobre podarilo vysvetliť, čím sú predstavované diela zaujímavé a výnimočné. Aj Príbehy stavieb sú organizované tak, aby každý smer zastupovala jedna ikonická stavba. Nechýbajú okienka so základnými prvkami, podľa ktorých spoznáte gotiku, baroko, neoklasicizmus, dórsky a iónsky sloh.

MUMOK vedľa Disneyho

A keďže architekti sa občas vybláznia ako malé deti, nechýbajú v knihe ani také úlety ako Wurmov dom spadnutý na Viedenský MUMOK, dom v tvare košíka a bavorský zámok Neuschwanstein, ktorým sa inšpiroval aj Walt Disney. Keď som ho v tomto výbere uvidela, najprv ma to nahnevalo. Ale potom som si povedala, že tu má svoje miesto. Autori sa snažia deťom priblížiť, prečo je zámok považovaný za gýč gýčov. Pritom si dávajú veľký pozor, aby sa z detského vkusu nevysmievali. Deťom ponechávajú možnosť povedať, že sa im zámok páči. Citlivý prístup je povýšený nad dospelácke kritériá. A tak to má v detskej literatúre byť.

Od spomínaných bizarných stavieb sme sa dogúglili k mnohým ďalším. Je to vďačná téma. Viac ich nájdete tu.

Kniha pre detské publikum

Príbehy stavieb nie sú len zjednodušenou verziou dospeláckej encyklopédie. Autori si dali záležať, aby deti bavila. Preto sú tu ňuňuňu sprievodcovia – bocian a žabiak hľadajú vhodný príbytok pre bocianiu rodinku – a vtipné dialógové bubliny. Aj jazyk je väčšinou prispôsobený mladším čitateľom. Ničnehovoriaci rozmer budapeštianskeho parlamentu (dĺžka 268 metrov) previedli autori do detskej mierky:

„Ak by sa niekto rozhodol, že prejde všetky miestnosti a v každej strávi 15 minút, bude mu prehliadka trvať 7 dní.“

Dominantu Paríža prirovnali k „trochu väčšej stavebnici“:

„Eiffel pri stavbe Eiffelovky využil svoju prax staviteľa mostov – rovnaký konštrukčný postup. Nechal vyrobiť 18 000 oceľových častí, tie starostlivo očísloval a robotníci potom len časti ukladali k sebe a upevňovali nitmi. Táto veľká stavebnicová hra ich zabavila na celé dva roky a dva mesiace!“

Kniha pre dospelé publikum

Vydavateľstvo B4U svoje publikácie tvorí tak, aby motivovali rodičov čítať si s deťmi (o skvelej Veľkej knihe tmy som písala tu). Aj dospelí (s výnimkou profesorov dejín architektúry:) ) sa v Príbehoch stavieb dozvedia veľa zaujímavých informácií:

„Najstaršie stavby budovali Inkovia z viacstranných kameňov, ktoré do seba dokonale zapadali bez toho, aby potrebovali maltu či iné spojivo.“

„Geniálny Antoni Gaudí v priebehu stavby svojho chrámu nepoužíval takmer žiadne plány. Je to neuveriteľné! Opieral sa hlavne o svoju predstavivosť.“

Čo chýba do dokonalosti

Koncept tejto knižky je jednoducho skvelý. O to viac ma mrzí, že ju tvorcovia nedotiahli do dokonalosti. Ja by som vo výbere rada videla viac súčasnej architektúry, ale to je vec názoru.

Všetci milujeme supernízke ceny Albatrosu, ale občas si tlak na výslednú sumu odnesie kvalita prekladu. Aj v tomto prípade občas cítiť, že sa prekladalo narýchlo, hoci len z češtiny. „Kdo sa odváži,“ ešte k tomu v nadpise, to sa naozaj nedá prehliadnuť. Ďalšia vec, ktorú musím na knihe skritizovať, je knižný dizajn. Opisovanú stavbu viackrát umiestnili do stredu obrázka – presne tam, kde je dvojstrana zalomená. Napríklad tenučká Eiffelovka sa tak v záhyboch strán dosť stráca.

Ak nad týmito malými nedostatkami prižmúrite oči, nie je to zlá kniha. Priam sa pýta, aby sa s ňou ďalej pracovalo. Určite pri jej čítaní budete veľa gúgliť. A veľmi dobre si ju viem predstaviť ako súčasť hodín dejepisu, geografie, estetiky (existuje taký predmet? 🙂 ) alebo hodín jazyka (najmä po prázdninách).

Homemade interaktívna príručka ku knihe

Rozvíjať by sa dali napríklad tieto témy:

  • symbolika budov: Kupola budapeštianskeho parlamentu, rovnako ako veža Baziliky sv. Štefana, meria 96 metrov. Je to odkaz na rok 896, keď Maďari osídlili svoju vlasť. Žltá bola farba čínskej cisárskej rodiny, preto sú takmer všetky strechy Zakázaného mesta žlté. Najvyššia budova sveta, Búrdž Chalifa, má svojou štíhlou siluetou pripomínať orchideu.

  • historizujúce slohy: ak architekti a stavbári vedia dokonale napodobniť historické umelecké štýly, prečo sa budovy nestavajú tak, aby vyzerali ako z minulých storočí?

  • snaha ohúriť za každú cenu: Môže vo verejnom priestore stáť čokoľvek? Ako vnímate šokujúce stavby na prvý pohľad a z istého časového odstupu? Eiffelovka vznikla pri príležitosti Svetovej výstavy. Do súťaže sa prihlásil aj návrh obrovskej gilotíny. Viete si ju dnes predstaviť na mieste námestí Trocadéro v Paríži? Mal by niekto regulovať, čo sa v meste postaví? Kto by to mal byť?

  • prijatie: množstvo dnes vysoko cenených stavieb sa vo svojej dobe stretlo s negatívnym prijatím. Čo to znamená, keď hovoríme, že ich tvorcovia predbehli svoju dobu?

  • konštrukcia: ako by vyzerala Eiffelovka, keby bola z betónu? Ako by ste sa cítili vo vašom dome, keby všetky jeho vonkajšie steny boli zo skla? Kráčali ste už po priesvitnej sklenenej podlahe? Ako ste sa pri tom cítili? V knižke sa spomína, že oceľová konštrukcia sa v zime zmenšuje, v lete rozťahuje. Preskúmajte napríklad na mostoch miesta, kde vidieť vôľu – malé medzery, ktoré umožňujú materiálom meniť veľkosť.

  • kvalita práce: príliš rýchlo postavená budova sa môže aj zrútiť, ako napríklad kupola chrámu Hagia Sofia. Na čo musia architekti i robotníci pri stavbe myslieť? Kto ich kontroluje? S výškou a zložitosťou budovy rastie aj dôležitosť statika. Skúste si z lega postaviť modely známych budov alebo vymyslite si vlastné odvážne návrhy, aby ste si sami vyskúšali základy statiky.

  • sídliská: dá sa z našich panelákov urobiť kvalitné bývanie? Ako? Jednu inšpiratívnu premenu nájdete tu.

Tieto otázky som zostavila ja. Vychádzajú z knihy, musíte si ich však klásť sami. Opäť mi tu trochu chýba interaktívny aspekt.

Komu je kniha Príbehy stavieb/Příběhy staveb určená

Deťom od šesť-sedem rokov.

Ako ste si knihu čítali u vás doma? Zaujala vaše deti?


Kniha Príbehy stavieb vyšla vo vydavateľstve Albatros (v spolupráci s B4U Publishing) v roku 2018. Má 64 strán a rozmer 215×280 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť tu. Originálnu verziu nájdete v českom Martinuse tu.

POZNÁVEJ PTÁČKY (Pipasík, Martin Krkošek) – recenzia

V zásobe mám pár úlohových kníh, s ktorými deti vedia pracovať aj samostatne (napríklad túto alebo túto). Tieto poklady vyťahujem z rukáva vtedy, keď sa detvákom naozaj nemôžem venovať. Do tejto kategórie by jednoznačne patril aj zošítok Poznávej ptáčky, keby… keby som vydržala a neplietla sa deťom do tvorenia. Sama som naň bola veľmi zvedavá. Kombinácia úlohy + vystrihovanie + puzzle + šitie + vzdelávanie + Montessori prístup, tomu sa naozaj nedá odolať.

Úlohová kniha, aká tu nebola

Nemám rada detské vystrihovačky a nikdy ich nekupujem. Podľa mňa sú jednoúčelové – zbytočné plytvanie papierom. Vystrihnuté postavičky sa aj tak rýchlo postrácajú. Chápem, že strihanie je dobrý tréning na jemnú motoriku, ale dá sa cvičiť na čomkoľvek. U nás napríklad všetky vyplnené úlohové knihy majú ešte druhý život: deti si z nich povystrihujú najkrajšie obrázky. Poznávej ptáčky je však celkom iný prípad. Vystrihovanie je tu len jeden stupeň komplexnej úlohy. Cieľom je vytvoriť vlastnú knihu, takže sa musí aj šiť! Výborný nápad. Ešte predtým sa výstrižky nalepia na predtlačený vzor vo viacerých vrstvách – presne ako vtáčie perie, to je tiež viacvrstvové. Poriadne sa precvičí aj priestorová orientácia – štuplík niekedy so správnym natočením dielikov potreboval pomôcť. Podľa mňa tu takáto kniha aktivít, kde množstvo rôznorodých činností vedie k jednému cieľu, ešte nebola.

Aktivity v duchu Montessori

Väčšinou ma nálepka Montessori na knihách skôr odradí (stal sa z nej trochu vyprázdnený marketingový slogan), ale maličké české vydavateľstvo Pipasík má na ňu plné právo. Montessoriovská je téma, dôraz na plynutie času v prírode, praktický aspekt (návod na zhotovenie búdky, upozornenie, že soľ je pre vtáčiky jedovatá), voľnosť stránok (nie sú prepchaté obrázkami či textom – odvádzalo by to pozornosť). Najdôležitejšie je, že väčšina úloh je navrhnutá tak, aby dieťa vôbec nepotrebovalo pomoc rodiča (možno okrem „stavania“ papierovej búdky a čítania kratučkých informačných textov o vtáčikoch). Práve preto vydavateľstvo zošit odporúča od piatich rokov, s pomocou dospelých alebo starších súrodencov aktivity v ňom zvládnu aj mladšie deti.

Pôvodne som ho teda chcela dať staršej dcére. Náš štuplíček ešte nemá ani štyri, ale taký odvážny počin ako pretrpenie injekcie si pýtal odmenu. A ja som bola rada, že mám príležitosť vytiahnuť zo skrýše Poznávej ptáčky. Štuplík ešte s naliepaním potreboval, samozrejme, pomôcť, ale naša predškoláčka (6 a pol roka) už vedela so zošitom pracovať celkom sama. Len som ju na začiatku upozornila, aby si nevystrihla všetky dieliky naraz, ale priebežne ich lepila v poradí, v akom sú označené. Predlohu som jej odfotila, lebo niektoré dieliky prekryjú všetky čísla a tie potom nevidno. Potom ma už dcéra doslova odháňala, aby som ju pri tvorení nerušila :). A ten pocit hrdosti, keď si detváky zošili nádhernú vlastnú knižku! Takéto aktivity na samostatné tvorenie by som potrebovala každý druhý deň!

Tu som písala o malých vydavateľstvách, ktoré do kníh vložia svoju dušu. Do bodky to platí aj o Pipasíku. Hoci zošit Poznávej ptáčky je tenučký, vyhrali sa s každým detailom. Napríklad nerovnaká hrúbka strán pomáha v orientácii. Knižka sa skladá z troch častí: prvý je súbor rôznych aktivít, nasledujú puzzle dieliky na vystrihovanie. Listy v strede zošita sú hrubé a deti si ich majú po nalepení dielikov vytrhnúť (a opäť veľavravný detail: perforácia v mieste, kde sa má stránka vytrhnúť, je taká kvalitná, že s tým nemali deti žiadny problém) a zošiť podľa kresleného návodu. Naša staršia dcéra šije veľmi rada už od piatich rokov, ale ušiť si vlastnú knihu, to bola celkom nová výzva.

O čom vtáčiky toľko vyspevujú

Úlohy v prvej časti sa točia, ako inak, okolo zvolenej témy: doširoka roztvorené zobáčiky v hniezde treba nakŕmiť vystrihnutými chrobákmi a červíkmi. Na obrázku treba vyhľadať, kde všade hniezdia vtáčiky. Do komiksových bublín majú deti nakresliť, o čom asi vtáčiky toľko vyspevujú. Autorky architektky na jednej stránke dokonca pripravili aj „materiál,“ z ktorého treba navrhnúť a postaviť búdku. Modely predlôh sú také detailné, že nás lákajú zmontovať si v dedkovej dielni skutočnú búdku z dreva.

Krásne retro ilustrácie robilo štúdio Uutěrky. Rukopis Martina Krkoška vám bude určite povedomý, pravidelne pracuje pre slovenské vydavateľstvá. Ilustroval Papučky, Zatúlané papučky, Zo škrupiny, Zo škrupiny II a novinku od EJ Publishing Môžu superhrdinovia nosiť okuliare?.

Komu je zošit aktivít Poznávej ptáčky určený

Rodičom, ktorí potrebujú mať v zálohe úlohy, ktoré dieťa zvládne aj samostatne. Tieto sú prispôsobené pre vek 5 – 8 rokov. Ale pokojne kúpte zošit aj trojročným drobcom. Pri troche usmernenia zvládnu všetky aktivity.


Zošit Poznávej ptáčky vyšiel v roku 2018 vo vydavateľstve Pipasík. Má 24 strán plus 6 hrubých listov na vytvorenie vlastnej knižky a rozmer 210x210mm. Ak vás táto recenzia zaujala, zošit si môžete kúpiť v slovenskom alebo v českom Martinuse.

Vydavateľstvu ďakujem za recenzný výtlačok. Fotografie uverejňujem s ich súhlasom.

HRAVOUKA/LITTLE MOUSE‘S ENCYCLOPEDIA – NAJLEPŠIA APKA PRE DETI (Tereza Vostradovská, Circus Atos) – recenzia

O apkách na telefón určených pre deti veľmi často nepíšem – mám ich len zopár. Ťukanie do mobilu deťom tolerujem len výnimočne, keď niekde čakáme a nemáme poruke žiadnu knihu. Alebo keď sú unavené, v zlej nálade a posteľ je ešte v nedohľadne. V takých chvíľach nás zachraňuje Oh! (o nej som písala tu) a Hravouka, ktorá sa najnovšie premenovala na Little Mouse‘s Encyclopedia.

 

Za fotografiu ďakujem Circus Atos

Aplikácia, ktorú dáte deťom do rúk bez výčitiek svedomia

Narážka na školský predmet prvouka v názve nie je samoúčelná. Apka a rovnomenná kniha majú aj silné pedagogické ambície. Ilustrácie aj názov jasne naznačujú, že kniha/apka je určená už celkom malým deťom, ale netreba sa nechať zmiasť, zaujme aj podstatne starších. Tereza Vostradovská je ďalšia autorka, čo nepodceňuje deti, a pri tvorbe Hravouky si vypracovala rešerše z biológie a prizvala odborných konzultantov. Väčšina informácií z knihy/apky preto bola novinkou aj pre mňa. Podľa mojej skúsenosti deti takúto dôveru vítajú. Rozprávky, ktoré vychádzajú z hlbokých znalostí tematiky, mávajú veľký úspech. Napríklad pôvodná Včielka Maja alebo Hlbokomorské rozprávky (recenzia tu) sú žáner na pomedzí rozprávky a encyklopédie.

Skvelá kniha, ktorá sa s aplikáciou dopĺňa, nemohla nepozbierať množstvo nominácií a ocenení (Zlatá stuha, Magnesia Litera, tretie miesto v súťaži Nejkrásnější česká kniha roku 2016). Ďalšia pocta: jej preklady vyšli v maďarčine, francúzštine a nemčine.

Za fotografiu ďakujem Circus Atos

Úspešnú aplikáciu Hravouka/Aniscience/Little Mouse‘s Encyclopedia (desiatky tisíc stiahnutí na Google Play) sme si dávnejšie stiahli aj my a detváky sa do nej okamžite zamilovali. Dožadovali sa jej každý deň. Vtedy 2,5-ročný štuplík sa dokonca sám naučil odomknúť si mobil, vyhľadať si presne túto aplikáciu a spustiť ju. Little Mouse‘s Encyclopedia je veľmi pútavá aj napriek tomu, že to nie je klasická hra. Deti dopredu neženie vidina žiadneho víťazstva, preto nemajú problém samy vypnúť apku, keď cítia, že mobil sa prehrieva.

Interaktívnym prvkom je otváranie informačných okienok o okolitej faune a flóre a ovládanie pohybu malej myšky. Tá skúma okolie svojej nory. Pod zemou s ňou objavujeme množstvo chrobáčikov, lariev, vajíčok a malých zvieratiek. Nad zemou rastú stromy, kvety a iné rastliny, lietajú motýle a hmyz. V jazierku žijú ryby, žubrienky, mloky a vodný hmyz. V záhrade mestské deti objavujú mrkvu, petržlen, karfiol, kaleráb, hrášok, slivky, jablká, hrušky. Dozvedeli sme sa, že listy reďkovky sa môžu jesť. To som nevedela ani ja! Pri všetkých organizmoch sa zobrazuje karta s naozaj podrobnými informáciami o ich životných cykloch, potrave a pod.

Za fotografiu ďakujem Circus Atos

Ako funí ježko

Čo je na aplikácii Hravouka také lákavé? Nádherná grafika, zaujímavosti zo živočíšnej ríše a hlavne všelijaké pohyby a zvuky, ktoré robia zvieratá a kvety, keď sa k nim myška priblíži. Ryby plávajú, kŕmia sa, šťuka cvaká zubami, motýliky krúžia, líška sa zalizuje, ježko funí, žaba skáče do rybníka, muchotrávky rastú, volavka loví malé rybičky – jedna jej ujde, druhú chytí. Jeden nešťastný mravček si odhryzne z ľuľka zlomocného a otrávi sa. Ako dlho sa deti vydržia pozerať na chrápajúceho krtka a piskora? Veľmi dlho 🙂 . Toto je len zlomok z toho, čo Hravouka ponúka. Sprievodkyňu myšičku moje deti milujú. Aj keď v apke v podstate nič nerobí, neomrzí vás dívať sa na ňu. Keď niekde chvíľu stojí, škrabe sa za uchom alebo na nohe. Táto apka je dokonalá do posledného detailu.

Za fotografiu ďakujem Circus Atos

Zvuky sú naozaj realistické. Ani v tomto sa Tereza Vostradovská neulakomila na lacné riešenie. Napríklad brhlíka v apke som okamžite identifikovala podľa spevu – je to jeden z vtáčikov, ktorých poznáme zo skvelej knižky Vtáky našich lesov (recenzia tu). Popri tom hrá milá hudba (niečo podobné, ako vám pustia pri masáži), ktorá na moje detváky funguje ako feromónový lapač 🙂 .

Za fotografiu ďakujem Circus Atos
Za fotografiu ďakujem Circus Atos
Za fotografiu ďakujem Circus Atos

Deti, ktoré sa učia angličtinu/nemčinu/portugalčinu/francúzštinu si môžu prepínať jazykové mutácie. Je tu dokonca aj poľská, ruská, ukrajinská, čínska a slovenská!!! verzia.

Aj stromy sa starajú o svojich potomkov

Autorka sa netají tým, že má ambíciu vytvoriť interaktívnu učebnicu. Kto by si nechcel robiť domácu úlohu v takejto nádhernej apke? Veru, už je načase, aby 21. storočie dorazilo aj do škôl (a škôlok). Ako primárna učebnica biológie Hravouka asi neprejde – informácie nie sú podávané systematicky. Teda tak, ako sme zvyknutí: postupovať od nižších vývinových štádií v evolúcii k zložitejším organizmom. U cicavcov rozoberať dýchací systém, tráviaci systém, nervový systém, kardiovaskulárny systém… Je to určite dobrý prístup, ale chýba v ňom niečo podstatné. Vedcom, zameraným na drobné výseky skutočnosti, až donedávna unikal holistický, celostný pohľad. To sa v poslednej dobe radikálne zmenilo. Každému vrelo odporúčam toto fantastické video. Už dávno som nevidela niečo také fascinujúce.

Nedávno sme čítali skvelé knihy Rastlinopis a Stromy (recenzia tu), takže nás neprekvapilo, že jednotlivé organizmy sú často tak biologicky prepojené, že ich možno považovať za jeden veľký superorganizmus. Jeden takýto obor, banyán v indickom meste Howrah, má viac ako 3700 kmeňov a ich spoločná koruna má priemer približne pol kilometra. Rozsah komunikácie medzi stromami v lese, ktorú pomáhala objavovať Suzanne Simard, je však omnoho väčší.

Z jej výkladu sa dozviete, že komunikáciu medzi jednotlivými stromami zabezpečujú (okrem iného) pomocou svojho obrovského koreňového systému huby/plesne. Komunikujú obojstranne: jedna strana vysiela signály o svojich potrebách, druhá strana ich naplní. A v správnom čase sa jej to vráti. Stromy navzájom súťažia o zdroje, ale zároveň úzko spolupracujú. Ak sa vyrúbe príliš veľa kľúčových (najviac zosieťovaných) stromov, zahynie celý les. Čo mi úplne vyrazilo dych: rodičia-stromy sa o svoje „deti“ starajú. Vďaka prísunu živín sa takto ich šanca na prežitie zvýši štvornásobne. Medzi malými výhonkami si rodičia rozpoznajú svojich potomkov – posielajú im viac uhlíka a prenechajú im viac miesta pre korene. Keď starší strom zomiera, vysiela signály o hroziacom nebezpečenstve, aby sa naň mladšia generácia vedela pripraviť.

Ak vás táto prednáška fascinuje tak ako mňa, pozrite si aj toto video. Táto veta ho sumarizuje: „Perhaps plants lead anything but a solitary and sedentary life.“

Toto všetko nie sú len zaujímavé pikošky. Ak sa na prírodu pozeráme týmto novým pohľadom, ľudská činnosť sa zrazu javí neospravedlniteľná. Ako s iróniou priznáva Suzanne Simard, spočiatku si myslela, že jej objavy od základu zmenia svet. Ja verím, že sa tak stane po tom, čo sa táto nová paradigma dostane do učebníc. Hravouka (pri troche preháňania) je na dobrej ceste. Ukazuje, ako funguje biotop, kde všetko so všetkým súvisí, všetko je súčasťou väčšieho systému. Šalát v záhrade, ktorý si dáme na obed, slúži aj ako príbytok pre hmyz. Zem, v ktorej rastú naše reďkovky alebo zemiaky, je rušná ríša, v ktorej sa to hmýri všelijakými tvormi. Preto je mrkva nahryzená. Musí byť. Aj ten najmenší účastník kolobehu života v ňom má svoje miesto.

 

Ak vás táto aplikácia zaujala, viac sa dozviete na stránke Circus Atos.

Tvorcom ďakujem za prístupové kódy.

 

 

KOHO SEŽERE VLK? (Ester Stará, Milan Starý) – recenzia

Slniečkovo, BRaK, Monokel, Egreš, Labyrint/Raketa, Meander… je ich čoraz viac. Milujem tieto malé vydavateľstvá. Žiadny tlak na masovú výrobu, žiadne rýchlopečené nedorobky. Každá knižka je ich vlastným vypiplaným dieťaťom, na ktoré chcú byť hrdí. Takto starostlivo si detské knihy v edícii Políčko vyberá aj vydavateľstva 65. pole (recenziu ich odvážnej knižky Největší přání nájdete tu). Spisovateľka Ester Stará aj ilustrátor Milan Starý navyše získali množstvo nominácií a ocenení. Moje očakávania od knihy Koho sežere vlk? boli vysoké.

Nenásytný kuchár sa kozliatkam dobýja do chladničky

Na prvý pohľad je to síce naozaj krásne obrázkové čítanie, ale takých je veľa. S čím teda prišli v 65. poli, aby knihe dodali pridanú hodnotu, ktorú od nich už automaticky očakávam? Pohrali sa s obrázkami tak, že čitatelia si zakaždým vyberajú z dvoch variantov. Jeden je vždy ten správny, klasický, „vintage“ – a tak trochu nudný. Druhý je bláznivý, súčasný, zábavný. Geniálne je, že „nesprávne“ varianty spolu utvárajú paralelný príbeh. Napríklad dvaja skauti sa od otca vzdialia tak ďaleko, že nepočujú jeho gitaru. Zablúdia v meste a natrafia na pizzériu. Ledva-ledva ujdú z pazúrov zlej čašníčky a trafia naspäť domov. To je radosti, keď skočia otcovi do… bazéna. Spoznali ste Perníkovú chalúpku?

Najväčší úspech u nás mala pasáž, kde si vykŕmený Janíčko namiesto na lopatu sadá na nočník. Alebo keď vodník prežratému krokodílovi rozpáral brucho a naplnil ho arašidmi, takže smädný krokodíl, ktorý sa pôvodne prišiel do WC len napiť, doň nakoniec aj spadol. To je záver Červenej Karkulky. Kozliatka zase namiesto vlka ohrozuje nenásytný kuchár, ktorý sa im stále dobýja do chladničky. Namiesto ku kováčovi chodí ku kaderníkovi. Prerozprávať známe rozprávky tak, aby sa dali čítať oboma spôsobmi, chcelo poriadny kumšt, ale Ester Stará to zvládla výborne.

Čítajme si po smiešnovsky

My sme najprv skoro celú knihu prečítali „konzervatívne.“ Museli sme, lebo české rozprávky ako Budulínek a Otesánek detváky nepoznali. Na konci predposlednej rozprávky sa však vyskytuje pastier stáda vysávačov a bača s dinosaurami a to bolo pre moje deti neodolateľné. Samy sa prepli do bláznivého modu a odvtedy už knižku nečítame inak ako „po smiešnovsky.“ Očká im pritom žiaria minimálne tak, ako keď búrajú budovy z lega. Toto prirovnanie nie je náhodné. Myslím, že aj v tomto prípade cítia radosť z búrania čohosi – niečoho starého, skamenelého, nemenného, na čo nemajú dosah. A možno kdesi v podvedomí aj vycítili neznesiteľnú poučnosť klasických príbehov. Naopak, pri bláznivej verzii majú pocit, akoby ju vytvárali ony samy. Keď si moje deti vymýšľajú vlastné rozprávky, zásadne tam niekto spadne do WC. Ester Stará presne trafila detskú strunu, o ktorej som písala napr. tu.

Moderné variácie ľudových rozprávok sú asi prejavom širších tendencií mileniálskeho odporu voči autoritám. V poslednej dobe ich vyšlo naozaj veľa. O jednej veľmi vydarenej variácii na Karkulku v angličtine som písala tu; ďalšia, tiež veľmi milá, vyšla nedávno dvojjazyčne slovensko-francúzsky – To aby som ťa mohla lepšie zožrať; Albatros vydal Pravdivý príbeh o troch prasiatkach; Svojtka celú sériu Rozprávkové príbehy pohromy; veľmi populárne sú buvikovské Kozliatka, ktoré sa dajú čítať spredu (klasická verzia o tom, ako kozliatka otvorili dvere a požral ich vlk) i odzadu (poslušné kozliatka sa nedajú prekabátiť a vlk si musí nájsť iné živobytie – zamestná sa ako nosič na stanici).

Komu je určená kniha Koho sežere vlk?

Obrázky sa „čítajú“ veľmi dobre, sú naozaj jednoznačné. Deti od 5 rokov by už nemali mať väčšie problémy identifikovať, čo je na nich znázornené. Štvorročné dieťa ešte nemusí mať dostatočný prehľad, aby rozoznalo napríklad mikrofóny, chodúle, švihadlo, mixér, UFO alebo župan, a bude potrebovať trochu pomôcť. Vo vydavateľstve však zjavne cielili najmä na začínajúcich čitateľov – písmenká sú obrovské, bezpätkový font čistý, zjednodušený na maximum. Aby jednoduchému dizajnu dodali trochu „šťavy,“ doplnili každú rozprávku o nádherne farebnú ilustráciu. Tá je však na osobitnej dvojstrane, takže nevyrušuje tých, čo s čítaním ešte dosť bojujú. Škoda, že nevyšla aj slovenská mutácia. Slovenské vydavateľstvá, čo vy na to?

Prípad mojich detí to nie je, ale predpokladám, že Koho sežere vlk má potenciál zaujať aj deti, ktoré sa čítaniu vyhýbajú ako čert krížu. Krásne ilustrácie, vtipný dej a pocit, že čitateľ môže do deja zasahovať, to je neodolateľná kombinácia.


Kniha Koho sežere vlk? Vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve 65. pole. Má 64 strán a rozmer 255×233j mm. Kúpiť si ju môžete tu. Ak ste z Česka, zoženiete ju tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva. Ďakujem mu aj za recenzný výtlačok.

PRÍBEHY OBRAZOV A SÔCH (Štěpánka Sekaninová, Jakub Cenkl) – recenzia

Moje detváky si namiesto Spievankova pospevujú Jóžin z Bážin (verzia Metallica) alebo niečo od BijouTerrier a občas Horkýže slíže. Prípadne Zónu A: Uf, uf, Puf a Muf, uf, uf, Puf a Muf, Puf a Muf a deti. Občas ich dokonca vláčim so sebou po dospeláckych galériách a koncertoch. Včera sme s našou predškoláčkou debatovali o politických karikatúrach z novín. Na jej úrovni a na jej žiadosť, samozrejme. Je až dojemné sledovať, ako sa deti urputne snažia pochopiť dospelácky svet a patriť doň. Hranicu medzi tým, čo je detské, a čo pre deti nevhodné, si u nás doma rysujeme po svojom. Jediným tabu – a rešpektujú ho aj deti – je Z tohto by sa ti snívali zlé sníčky. Preto keď vyšli Príbehy obrazov a sôch o dejinách umenia, bolo mi jasné, že ich chceme mať doma.

Zodvihnutá predná noha – zranenie v boji

Prekvapilo ma, koľko umeleckých diel z knižky už naša predškoláčka poznala. Monu Lízu, van Goghove Slnečnice, terakotovú armádu, sfingy, Věstonickú venušu. Degasove baletky si pamätala z našej milovanej Falconerovej Olivie. Vo výbere tejto miniencyklopédie (64 strán) sú okrem spomínaných aj také mená ako Picasso, Warhol, Gaugin, Matisse, Rodin, Duchamp. Výber autorov (vedela by som si ho predstaviť trochu ambicióznejší) napovedá, že cieľom knižky je prezentovať tie najznámejšie kultúrne artefakty a vzbudiť o ne záujem. Nie všetky predstavované diela však zmenili dejiny umenia. Niektoré sa sem dostali skôr ako zaujímavosti. Napríklad obrovská socha Ježiša v Riu a jej odlomený prst. O jazdeckých sochách sme sa dozvedeli toto:

„Zobrazenie koňa vypovedá o spôsobe smrti jazdca. Vzpínajúci sa kôň – jazdec zomrel v boji. Zodvihnutá predná noha – zranenie v boji či smrť. Všetky štyri končatiny na zemi – jazdec nezomrel.“

Keby bol da Vinci impresionista, nestratil by 15 rokov života

Žiadna kniha lásku k výtvarnému/sochárskemu umeniu asi nevštepí, ale môže pomôcť zorientovať sa v tom, čo si treba všímať, čo je cenné, čo je prekonané. Nie je podstatné verne okopírovať zobrazovaný predmet, ale skôr vystihnúť zvláštnu atmosféru, zachytiť prchavý moment v tvári človeka alebo v prírode, zmraziť pohyb, odkazuje čitateľom Štěpánka Sekaninová. Deti sa naučia aj to, že na výsledný dojem majú podstatný vplyv výtvarné prostriedky ako kompozícia, ťahy štetcom (porovnajte impresionistické obrazy s nahrubo a narýchlo nanesenými farbami s Monou Lízou, na ktorej da Vinci pracoval 15 rokov), výber farieb (šialený Matissov fauvizmus alebo Munchov expresionizmus) a technika ich nanášania (da Vinci farby nanášal na priesvitné vrstvy, aby vznikol dojem oparu a znížil sa kontrast), uhol (kubizmus), hra svetla a tieňa (Vermeerove Dievča s perlou akoby vystupuje z tmavého pozadia; Degasove tanečnice sú nasvietené odspodu, čo evokuje divadelnú atmosféru).

Kompaníková & Co.

Len nedávno vyšla nádherná kniha Kde je Ester N? od Moniky Kompaníkovej (recenzia Hlbokomorských rozprávok tu); stále v predaji je výborná publikácia Ako maliari vidia svet. V Česku veľký ohlas vyvolala labyrintovka Proč obrazy nepotřebují názvy; nedávno vyšlo rozšírené vydanie Jak se dělá galerie a pred časom dejiny umenia Van Goghova hvězdná noc. Unesie ešte tento malý trh ďalšiu prierezovú knihu o výtvarnom umení pre deti?

Myslím si, že áno, napríklad aj preto, lebo tvorcovia Príbehov si zvolili inú stratégiu ako spomínané publikácie. Nie je tu jednotná dejová línia, ktorá by prepájala jednotlivé umelecké diela ako u Kompaníkovej, nie je to komiks ako Proč obrazy nepotřebují názvy. Príbehy obrazov a sôch sa úplne vzdali akýchkoľvek ambícií smerom k interaktívnosti, čo je mne osobne ľúto, lebo úlohová knižka Ako maliari vidia svet by si zaslúžila kamaráta. Môžem si stokrát opakovať, že zámerom v Príbehoch obrazov a sôch nebolo rozvíjať výtvarné zručnosti detí, no nejaký interaktívny prvok mi tu jednoducho chýba. Och, čo by som dala za to, keby vydavateľstvo ku knihe pripojilo nejakú jednoduchú omaľovanku s pokynmi, ako si precvičiť jednotlivé techniky. Faktograficky orientované vydavateľstvo B4U Publishing (vydali napríklad skvelú Veľkú knihu tmy, recenzia tu) sa rozhodlo predstaviť najznámejšie ikony umenia cez príbehy.

Venuša s tuberkulózou a súdok

Príbehy, príbehy, príbehy – sú všade. Po tom, čo ich odvrhla veľká literatúra, sa na ne so smiešnou nemotornosťou vrhli marketéri. Teraz sa na nás valia aj pri nákupe posledného rožka. V tejto knižke však majú svoje miesto, lebo písať o dejinách umenia bez vysvetlenia dobových reálií a životných peripetií autorov sa nedá. A tak sme sa dozvedeli, že Van Gogh a Gaugin boli veľkí kamaráti, hoci každý mal celkom iný štýl. Jeden maľoval priamo na poli, druhý spamäti. Práve na Gauginovu počesť vytvoril Holanďan známu sériu obrazov so slnečnicami, aby nimi vyzdobil dom, do ktorého ho pozval. Ešte predtým, ako si obľúbil žiarivú žltú farbu týchto kvetov, ich maľoval zoschnuté.

Ak sa vám zdá Venuša na Botticelliho obraze smutná, je to preto, lebo florentská kráľovná krásy Simonetta, ktorá bola jej predlohou, mala tuberkulózu. Botticelli zase asi trpel pre prezývku (súdok). Tá mu prischla preto, že mal obézneho brata. Edgar Degas popri maľovaní tvoril aj sochy. Najznámejšia je mladá tanečnica, ktorú vyzdobil látkovou sukňou, saténovými topánkami a dokonca aj parochňou z pravých vlasov. Prečítate si aj to, prečo impresionisti nemali čas na miešanie farieb a to, že extravagantný Dalí odmietal jesť jedlo červenej farby.

Prečo si treba tajomný úsmev vygúgliť

Neviem, či je to kvôli autorským právam alebo kvôli zjednoteniu vizuálneho rámca knihy, ale tvorcovia nepoužívajú fotografie diel, o ktorých je reč. Namiesto nich sú tu Cenklove reprodukcie a musím uznať, že veľmi vydarené. V niektorých prípadoch to však celkom nestačilo. Hovoriť o tajomnom úsmeve Mony Lízy, keď sa pozeráte na zjednodušenú maličkú napodobeninu, je smiešne. Tvorcovia encyklopédie, samozrejme, počítali s tým, že diela si pri čítaní vyhľadáte na internete. A možno je to takto aj lepšie. S gúglením sme sa poriadne rozšupli a od obrazov sme sa dostali k mnohým iným veciam. Pár zaujímavých linkov som vložila aj do záveru tohto článku. Takže bez nabitej baterky v tablete Príbehy obrazov a sôch radšej nečítajte :).

Annie Warhol, Marcelle Duchamp, Jacqueline Pollock

Ešte jedna gender poznámka. Spomínam si na jednu výstavu v Kunsthalle Lab, kde autorka rozvešala na steny mená „maliarok“ – Annie Warhol, Marcelle Duchamp, Jacqueline Pollock… Dostalo by sa dielam slávnych umelcov rovnakého prijatia, keby ich vystavovali pod ženskými menami (v každom prípade skupina Lojzo predbehla svoju dobu hitom Vincentka Van Goghová, inak ďalšou obľúbenou pesničkou mojich detí)?.

Aj na tejto knihe vidieť, že ženy boli v umení predovšetkým objektom, ako autorky boli často nezaslúžene ignorované. Za všetko hovorí bojovné ironické motto z inej výstavy v SNG: Kedy sa dostanú ženy do galérie? Keď budú holé na obrazoch. Iste aj preto chceli autori tento nepomer vyvážiť ženskými sprievodkyňami-dvojičkami. Tým asistuje mačka (ňu-ňu faktor 🙂 ).

Sprievodkyne sú tu preto, aby encyklopédiu oživili. Sem-tam sa prezlečú do dobových kostýmov, občas niečo okomentujú, niekedy samy maľujú alebo pózujú. Dospeláckym očiam sa takýto komparz zdá gýčový, ale deti to vidia celkom inak. U nás doma sme na každej dvojstrane vždy museli najprv prečítať ich repliky, až potom zvyšný text. Moje detváky už niekoľko dní kreslia mačičky z knihy aj so všelijakými rekvizitami. Miniatúrne ilustrácie sú plné všelijakých (často vtipných) detailov. Presne také najmenší čitatelia milujú a nevedia od nich odtrhnúť oči. Jakub Cenkl vie, ako ich zaujať. Hoci nemusel ísť cestou motýľa na mačkinom chvoste práve v knihe o umení.

Layout stránok poteší všetkých začínajúcich čitateľov, ktorí majú paniku z dlhého uceleného textu. Tu sú informácie rozkúskované v malých textových poliach, takže si určujete vlastné tempo čítania. Vôbec preto nevadí, keď niektoré rámčeky s príliš odbornými alebo zložito formulovanými informáciami preskočíte. Každý si tu nájde niečo pre seba. Mnohé veci boli novinkou aj pre mňa. A občas dokonca vydržal počúvať aj štuplíček (3 roky) – hlavne kvôli tým mačičkám :).

Komu sú určené Príbehy obrazov a sôch

Školákom od 6 do 10 rokov. Môžete si ich čítať aj so škôlkarmi, ale budete im musieť vysvetliť pojmy ako kontrastné farby, konzumné prvky, prchavý dojem okamihu, uhly, geometrické tvary, trojrozmerná skutočnosť.

Neviem, či do kurikula výtvarnej výchovy patrí aj budovanie povedomia o najznámejších umeleckých dielach, ale viem si veľmi dobre predstaviť Príbehy obrazov a sôch ako učebnicu tohto predmetu na školách. Mohlo by to vyzerať napríklad takto: vyučujúci by doniesol veľkú reprodukciu napríklad Moneta, deti by si o ňom prečítali dvojstranu z knižky a potom by si skúsili namaľovať impresionistický obraz.

Bonus: linky a omaľovanky

Nedá mi neprilepiť sem toto skvelé video, v ktorom účinkujú hlavní „hrdinovia“ tejto knihy:

A pre milovníkov van Gogha ešte toto nádherné video z francúzskej galérie. Dogúglili sme sa aj k tomuto zaujímavému článku na BBC. Petriho misky na Klimtovom Bozku?? Vermeerove Dievča s perlou vlastne nemá perlu? A nová teória Munchovho Výkriku, ktorá súvisí s Edisonovými žiarovkami.

V Hospodárskych novinách vymysleli takýto skvelý test Poznáte slávnych maliarov a ich diela?

Ak vám, tak ako mne, chýba ku knižke nejaká omaľovanka, môžete si kúpiť tieto zo série Prestel: da Vinci, Klimt, Chagall. Môžete si tiež vytlačiť tieto alebo tieto. Chýba však návod, akú techniku použiť, ak sa chcete priblížiť k originálu.


Kniha Príbehy obrazov a sôch vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve B4U Publishing v spolupráci s Albatros. Má 64 strán a rozmer 215×280 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť tu. Český originál vám predajú v českom Martinuse tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva a jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

NEJVĚTŠÍ PŘÁNÍ (Ester Stará, Daniela Olejníková) – recenzia

Keď z kútika obálky svietia európske hviezdičky na modrom podklade a logo Člověka v tísni, neveští to veselé čítanie. Ak patríte k tým, čo ohŕňali nos nad susedom Žubajíkom v Hupsovom šlabikári, táto kniha rozhodne nie je pre vás. Všetci ostatní: čítajte ďalej, Největší přání je naozaj nezvyčajný a skvelý vydavateľský počin. Minulý rok sa zaslúžene dostal do výberu toho najlepšieho na českom trhu, Nejlepší knihy dětem. Spisovateľka, ilustrátorka i celý tím okolo tejto publikácie sa o to zaslúžili rovnakým dielom.

Detská edícia Políčko je pravým česko-slovenským projektom, pravidelne angažuje slovenské výtvarníčky (Matlovičová, Macurová, Olejníková). Aj v tomto prípade dvorná spisovateľka vydavateľstva 65. pole, Češka Ester Stará, spolupracovala s výnimočnou slovenskou ilustrátorkou, Danielou Olejníkovou. Jej výber neprekvapil – je známa z mnohých aktivistických projektov: Čierne diery, knižka pre Nota Bene a Útek.

Globalizácia má farbu cukríka

Na prvé prelistovanie v knižke okrem kyslej tváre jedného chlapca nič nenaznačuje, že sa tu nebude riešiť nič menšie ako globálne problémy ľudstva. Krásne a prudko farebné ilustrácie plus prítulný plyšový koník ako rozprávač, čo už môže byť nežnejšie? Daniela Olejníková už v Hávedníku (recenzia tu) ukázala, že aj výberom farieb v detskej knihe sa dá šokovať. V knižke Největší přání farby s témami naschvál neladia. Nenájdete tu žiadne pochmúrne odtiene (až na jednu ilustráciu), ale veselú sýtu žltú, červenú, zelenú a modrú. Ich výberom chcela ilustrátorka ukázať, že deti nežijú v izolovanom vesmíre, ale problémy prenikajú aj do ich (farebného) sveta. Autorky sa tiež očividne chceli v slovnej i obrazovej rovine vyhnúť vyvolávaniu silných emócií. Na odľahčenie si dokonca dovolili aj pár vtipov. Emócie paralyzujú racionálnu diskusiu a práve tá je cieľom tejto knižky.

Ako na summite v Davose

A diskutovať bude o čom, lebo tém sa sem vtesnalo naozaj požehnane: chudoba a nerovnosť spoločenských vrstiev, sociálna izolácia na základe inakosti, rozpadajúce sa rodiny, ekológia (nadvýroba, globalizovaný obchod a s ním spojená nutnosť prepravy tovarov na veľké vzdialenosti), migrácia, nedôstojné pracovné podmienky. To by bolo priveľké sústo aj na summit v Davose. Našťastie, Největší přání je napísané s naozajstným kumštom, koníkov príbeh sa číta veľmi plynule. Každé dieťa si z neho vezme iba toľko, koľko chce.

Len dospelácke oči na každej strane vytušia nejaký problém: imigrantka so šatkou – rasizmus a chudoba; upratovačka – vykorisťovanie; čínska krajčírka – zúfalé pracovné podmienky; absencia otca – rozvod. Toto všetko je však len jemne naznačené. A predsa dosť jasne na to, aby si to vnímavejšie dieťa všimlo.

Knižka, ktorá rastie s dieťaťom

Len nedávno som v rukách držala inú detskú knihu, ktorá vznikla z iniciatívy inštitúcií EÚ. Bola síce pekná, ale tak neznesiteľne poučná, že som ju okamžite odložila preč. Publikácia na (nanajvýš) jedno prečítanie, ktorá v dieťati nezanechá žiadnu stopu. Zbytočná. Největší přání k malým čitateľom pristupuje celkom inak. K mohutnejúcemu trendu nepodceňovať deti sa pridáva nielen výberom tém, ale aj dôverou v to, že dieťa dokáže naznačené posolstvo rozkódovať. Ak na to ešte nie je pripravené, zaujmú ho aspoň ilustrácie a príbeh. Toto je podľa mňa jedna z tých kníh, ktoré rastú spolu s ním.

Hoci existuje aj výborná sprievodná metodická príručka s množstvom nápadov, ako rozvíjať spomínané témy, ja som ju zatiaľ nepoužila. Počkala som, kým sa deti samy opýtajú na veci, ktoré ich zaujali. Štuplíček (3 roky) vnímal príbeh len v rovine koníkovej púte z ázijskej továrne až k šťastnému európskemu dievčatku. Naša staršia dcéra (6 rokov) sa hneď začala vypytovať na sociálnu izoláciu (plyšák má visačku prišitú na zlom mieste, preto ho ostatné koníky vylúčia spomedzi seba). Modráska si moje deti veľmi obľúbili, napodiv najmä to mladšie: „veľmi sa mi páči táto knižka“ z úst trojročného dieťaťa je tá najlepšia recenzia. Modrý koník (nehľadajte v tom narážku na známy portál. Alebo predsa??) si prejde všelijakými peripetiami: nepohodlie, hluk, ostrakizácia, ignorácia. O to väčšia je jeho radosť, keď s ním niekto zaobchádza pekne – čínska krajčírka a chudobné európske dievčatko v závere. Štuplíček túto sínusoidu intenzívne prežíval s ním. V šťastných chvíľach mu oči žiarili ako na Vianoce. Úprimne ma prekvapilo, že už takéto malé deti vnímajú, že šťastie má hodnotu len na pozadí niečoho negatívneho.

Zahrajte sa na čínske krajčírky

To, že som metodickú príručku nevyužila, neznamená, že nie je kvalitná, naopak. Sú v nej výborné aktivity pre väčšie skupiny detí, začínajú sa od 25. strany. Pobavila ma simulácia práce čínskych krajčírok – deti sa snažia vytvoriť koníka z knižky tak, že každý kreslí inú časť (nohy, hlavu, trup, hrivu, chvost). „Vedúci smeny“ prácu komplikuje stupňujúcou sa časovou tiesňou a inými stresujúcimi podnetmi. Deti potom zisťujú, že výsledný produkt nie je dokonalý (strhávajú sa im odmeny), a diskutujú o svojich pocitoch. V ďalšej aktivite si žiaci vypočítajú, koľko si mesačne zarobí čínska krajčírka podľa počtu vyrobených hračiek. Z priloženej tabuľky s cenami bežných potravín zisťujú, koľko si toho môže dovoliť a či jej to stačí na dôstojné živobytie. Výborný nápad využiť portál Numbeo, ktorý porovnáva cenovú hladinu, kriminalitu, zdravotníctvo, znečistenie a kvalitu života v každom štáte a väčšom meste.

Největší přání zaujme na mnohých frontoch. Jednu výhradu však predsa len mám. Iste, zamestnanie v čínskych továrňach asi nie je práve práca snov, ale aby sme nepodporovali mýtus o chudobnej Číne, odporúčam prácu s príručkou rozšíriť o tento skvelý článok z Denníka N.

Komu je kniha Největší přání určená

Chlapček, ku ktorému modrý koník putuje, práve oslavuje deväť rokov. Vek hlavného hrdinu je väčšinou presná indikácia, akému publiku je kniha určená. Největší přání však zaujme aj oveľa mladšie deti, najmä vďaka veľkým ilustráciám. Množstvo textu je zvládnuteľné aj pre trojročných. Hlbší rozmer dokáže vnímať kategória 5 – 10.

Bonus

Kniha dostala grant EÚ, preto musí byť voľne prístupná. Celú si ju môžete stiahnuť tu. Ale, samozrejme, držať ju v rukách v papierovej forme je úplne iný pocit.



Kniha Největší přání vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve 65. pole. Má 40 strán a rozmer 241×292 mm. Kúpiť si ju môžete v slovenskom alebo českom Martinuse.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľa. Jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

MATILDA (Roald Dahl, Quentin Blake) – recenzia

Keď som oznámila, že máme novú knihu od autora našich milovaných Hastrošovcov (recenzia čoskoro), ozval sa nadšený výskot. Dahl opäť nesklamal a jeho nádielka originálnych nadávok (nič neznesiteľne vulgárne) nemala konca-kraja, na obrovskú radosť našej predškoláčky. Takto riaditeľka Byvolská privítala malých prváčikov vo svojej škole:

Na tvári mala výraz plný hnusu, ako keby sa pozerala na to, čo psík práve urobil na dlážke uprostred izby. „Taká banda malých ugrcancov.“

Všetci boli rozumní a zostali ticho.

„Chce sa mi zvracať, keď si predstavím, že budem musieť stráviť v tejto škole celé roky s takými ubrblanými smradmi ako ste vy,“ pokračovala. „Budem sa snažiť v čo najkratšom čase vyhodiť z vás čo najviac, aby mi nepreskočilo.“

Dala si prestávku a niekoľkokrát zafŕkala. Bol to zvláštny zvuk. Môžete ho začuť, keď kráčate okolo stajne počas kŕmenia koní.

„Určite vám vaši rodičia hovoria, akí ste milučkí,“ pokračovala. „Nuž, ja som tu na to, aby som vám povedala pravý opak a radšej by ste mali veriť mne.“

Potom žiakov skúšala z násobilky:

„Ty!“ vyštekla a prstom ukázala na na chlapčeka v prvej lavici, ktorý sa volal Rupert. „Koľko je dvakrát sedem?“

„Šestnásť,“ nepremyslene odvetil Rupert.

Byvolská sa začala k nemu pomalými krokmi približovať ako tigrica k srnčiatku. Rupert si uvedomil nebezpečenstvo a chcel sa rýchlo opraviť. „Je to osemnásť,“ zvolal. „Dvakrát sedem je osemnásť, nie šestnásť.“

„Ty sprostá vlasatá pandrava,“ revala Byvolská. „Tupohlavý škrečok! Prázdna bublina! Nemožná kaktusová hlava!“ Postavila sa priamo za Ruperta, natiahla ruku veľkú ako tenisová raketa, a schmatla Rupertove vlasy do dlane. Rupert mal bohaté zlatisté vlasy, ktoré jeho mamička považovala za krásne a preto mu ich nechala narásť dlhšie. Okrem dievčenských vrkôčikov a chvostíkov riaditeľka Byvolská najviac na svete neznášala dlhé chlapčenské vlasy.

Alebo:

„Mám sedem jabĺk, sedem pomarančov a sedem banánov. Koľko kusov ovocia mám spolu? No poďme, ponáhľaj sa! Povedz výsledok!“

„To je sčítavanie,“ povedal Wilfred. „To nie je násobilka tromi.“

„Ty utáraný idiot!“ skríkla riaditeľka. „Korunovaný hlupák! Zabetónovaná hlava! To JE násobilka tromi! Mám tri druhy ovocia a z každého druhu sedem kusov. Trikrát sedem je dvadsaťjeden. Nevidíš to, ty ťulpas jeden oťapený? Dám ti ešte jednu šancu. Mám osem veľkých somárov, osem malých somárov a osem takých somárov ako si ty. Koľko somárov mám spolu?“

Dahlovky nie sú pre každého

Slovné útoky navyše opakovane vygradujú do fyzických. Riaditeľka, bývalá šampiónka v hode diskom, žiačikmi žongluje ako s loptičkami. Veru, Matilda, ktorú Dahl napísal dva roky pred smrťou, je poriadne kontroverzná. Nie každý rodič alebo psychológ sa dokáže preniesť nad to, že zlo sa tu prezentuje ako zábavné. Matilda však nie je oslavou krutosti. Dahl nikdy nezabudne spomenúť, že žiadnemu z týraných detí sa (zázrakom) nič nestalo, a na konci sa Byvolská dočká spravodlivého trestu.

Komu je kniha Matilda určená

Školákom na prvom stupni. Dej sa z väčšej časti odohráva v škole a krúti sa okolo geniálneho dievčatka a jeho schopnosti zvládnuť vysokú násobilku a čítanie. Starších školákov už asi rozprávanie o päťročnom dieťati nebude celkom baviť. Ak si Matildu chcete prelúskať so škôlkarmi, uistite sa, že rozumejú spomínaným pojmom zo školského prostredia, ale najmä hyperbole a satire. Našu staršiu dcéru (6 r.) už zveličenia spoľahlivo priviedli k tomu, že text nemá chápať doslova, a tento bláznivý ubuovský humor jej postupne zachutil.

Nebojím sa preto, že by brutálne praktiky riaditeľky Byvolskej alebo Matildine lapajstvá preniesla do svojho života. Empatia sa buduje dlhodobo výchovou a jedna knižka na tom nemôže nič zmeniť. Verím, že z nej nikdy nevyrastie človek schopný ubližovať iným, preto nemám problém čítať si s ňou Dahla.

Feministka Matilda

Matilda je jedna z najúspešnejších detských kníh všetkých čias. V poslednej dobe jej predaj dokonca rástol a predbehol ostatné dahlovky. Určite pod vplyvom silnejúcich feministických nálad v spoločnosti.

Protipólom Matildinej geniality je bezcitnosť Byvolskej. Protipólom chladných a nevšímavých rodičov je citlivá chápavá až materinská Medušková – tá napokon aj starostlivosť o Matildu preberie. Nedá sa nevšimnúť si, že takmer všetky hlavné postavy, vrátane tých krutých, sú ženské. Je tu celkom evidentná snaha oslobodiť sa od stereotypných rodových zobrazení. Dahlov odkaz je veľmi priamočiary: dievčatá, môžete byť, kým chcete, nenechajte si vnútiť, že ste slabé. Zoberte svoj život do vlastných rúk. Keď v roku 2019 ešte stále mnohí majú s týmto posolstvom problém, aké silné muselo byť v dobe svojho vzniku! Kým dnes vychádzajú knižky o rebelkách ako na bežiacom páse, pred tridsiatimi rokmi boli Matilda s Pipi dlhou pančuchou naozaj výnimočným počinom.

Dahl, Taragel, Danglár

Dahlov literárny talent nespočíva ani tak v umeleckom prínose ako v schopnosti písať neuveriteľne pútavo. Ak je aj dnes kniha taká kontroverzná, potom pred 30 rokmi musela na malých čitateľov pôsobiť priam elektrizujúco. Spojenie čudesných bytostí a surrealistického násilia v detskej literatúre láka, spomeňte si na veľmi úspešné Rozprávky pre neposlušné deti od dvojice Taragel/Danglár.

Druhý odkaz Matildy je opäť pomerne priamočiary. Byvolská stelesňuje všetky hrôzy, ktoré Dahl v škole sám zažil. Internátne školy vtedy pripomínali Milgramov experiment a spisovateľom otrasná skúsenosť so šikanou poriadne otriasla. Keď sa Matilda a jej spolužiaci sami seba pýtajú, ako je možné, že riaditeľke jej násilnosti prechádzajú, odpovedali si takto. Je to preto, lebo Byvolská svojimi excesmi zachádza tak ďaleko, že rodičia deťom jednoducho neuveria, že niečo také je vôbec možné. Z tejto odpovede cítiť autorovu vlastnú bezmocnosť a ľútosť nad tým, že deťom sa a priori neverí.

Dávid a Goliáš

Zápletku tvorí tradičný rozprávkový námet, ba až univerzálny archetyp: podceňovaná bytosť (Matilda) zachráni celú komunitu pred netvorom (Byvolskou) – boj Dávida s Goliášom. Výstavba diela je však novátorská. Začína sa opisom žalostnej rodinnej situácie u Červohorských a niekoľkými zábavnými šibalstvami, ktorými sa Matilda rodičom odplatí za ich nevšímavosť a ponižovanie. Potom Dahl vylíči, akým geniálnym dieťaťom je hlavná hrdinka. Nasledujú pasáže s veľkou dávkou zveličenia o riaditeľke Byvolskej (aj ona sama je obryňa), ktorej krutosť nijako nezaostáva za dievčatkiným intelektom.

Sám autor v texte konštatuje, že jej výčiny sú za hranicou uveriteľnosti. Keď je násilie dovedené do absurdných rozmerov, empatia čitateľa sa vypína (ako dobre vie napríklad Tarantino). A tak sa na tejto karikatúre a najmä jej nadávkach naša dcéra výborne bavila. Rozmarný humorný tón tejto časti ešte Dahl podporil plejádou zábavných a veľavravných (nomen omen) mien (Byvolská, Atrament, Bahnošľap, Medušková).

Čítaj, čítaj!

Vzápätí sa však štýl radikálne zmení – keď sa Matildina spriaznená duša, dobrosrdečná učiteľka Medušková, rozhovorí o svojej biednej finančnej situácii a neľahkom detstve. Tón celkom zvážnie, zmiznú vtipy a hyperboly. Autor tu, naopak, nešetrí opismi prírody a prostredia a dokonca si dovolí aj jednu lyrickú báseň. A čitatelia tak majú pocit, akoby každá kapitola bola celkom inou knihou. Medzitým ešte Matilda objaví v sebe nadprirodzené schopnosti a Medušková naznačí možnosť, že jej otca zabila diabolská riaditeľka. Prvky mystery a detektívky tak dotvárajú totálny žánrový guľáš. V dospeláckej literatúre by podobný šialený mix bol len ťažko akceptovateľný, ale podľa môjho názoru u začínajúcich čitateľov funguje. Neustále sa meniaca atmosféra príbehu do víru strhla aj moje dieťa, uchvátené nepredvídateľnosťou knihy. Ak som náhodou pri čítaní spomalila tempo, poháňala ma ráznym Čítaj, čítaj! Ku knihe sme sa museli vracať každú voľnú chvíľu. 230 strán sme prelúskali za tri prázdninové dni.

Dahlov text za 30 rokov nijako nezostarol a to isté platí aj o práci jeho dvorného ilustrátora Quentina Blakea. Pár ťahov perom mu stačí na vykreslenie zložitých emócií. Jeho obrázky sú také veľavravné, že by ste podľa nich vedeli zrekonštruovať celý príbeh. Blake je majster karikatúrnej skratky.

Na záver ešte dve poznámky k slovenskej mutácii. Nie som grammar nazi, občasná hrubica či nespisovné slovo mi oči nekole, ale zarazila ma chyba (Márius namiesto Magnus), ktorá sa nešťastne pritrafila na takom dôležitom mieste, kde mätie. Trochu zvláštne na mňa pôsobí kombinácia pôvodných krstných mien s poslovenčenými priezviskami (Jenny Medušková), ale takéto zlátaniny by sa Dahlovi určite páčili. Inak však preklad skúsenej Evy Preložníkovej hodnotím veľmi pozitívne, s prekladom reálií sa veru natrápila poriadne.

Čo si o tejto kultovej i nenávidenej knihe myslíte vy? Napíšte svoj názor v komentári.


Kniha Matilda vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Enigma ako reedícia staršieho vydania. Má 230 strán a rozmer 145 x 218 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva a jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

 

STROMY (Piotr Socha, Wojciech Grajkowski) – recenzia

Poľská ilustrácia je pojem (na Slovensku sú známi najmä Mizielińskí, Piotr Socha, Susie Hammer a Emilia Dziubak; kto sa u nás odváži vydať Martu Ignerskú?). Aj na Stromy čakal celý svet. A Socha nesklamal ani tentokrát.

Táto veľkoformátovka sa u nás čítala takto: ja som sedela v strede, deti vedľa mňa, každé z jednej strany. Ja som čítala a detváky väčšinou vôbec nedávali pozor a niečo si navzájom rozprávali, prekrikovali sa a naťahovali o knižku. Tým nechcem nijako naznačiť, že text je nezaujímavý, naopak. Ale obrovitánske obrázky sú jednoducho také úchvatné, že deti nevedeli odolať. Všetko, čo ich zaujalo, museli okomentovať, priebežne si vymýšľali rôzne hry (hádaj, ktorý strom sa mi najviac páči) alebo po stránkach iba labužnícky krúžili prstom. Takže vzdelávala som sa najmä ja a deti si užívali vizuálne vnemy. Nemôžem im to mať za zlé, taký bol aj zámer autora. Matematicky vyjadrené: výtvarný obsah na každej dvojstrane zaberá 1500 cm2, rámček s textom 240 cm2. Strany tu dokonca ani nie sú číslované, len obrázky (rímskymi číslicami 🙂 ). Aj väčšie deti chcú mať svoje silent books 🙂 .

A aké sú tie ilustrácie nádherné! Aj obyčajné listy sú nakreslené tak, že by ste si ich dali zarámovať. Baobaby, brachychitony a rôzne iné endemity sú také úžasné, že moje deti už plánujú cestu okolo sveta, aby si ich popozerali. Zatiaľ sa budú musieť uspokojiť s návštevou botanickej záhrady 🙂 . Našťastie, jeden endemit, čudesný smrek omorikový, rastie celkom blízko – na Balkáne. Keď sme čítali krásnu baobabovku Z domu a zahrady (recenzia tu), deti sa dožadovali gigantickej tekvice. Sochove Stromy im vnukli nové botanické inšpirácie – najnovšie sa každý deň domáhajú bonsajov. Kniha do bodky splní to, čo sľubuje na prvej strane: poďme sa na stromy, ktoré nám zovšedneli, pozrieť novými očami, znovu objavme ich krásu.

Krčma v baobabe

Niečo na tom zovšednení bude, lebo najviac sa nám páčili exotické stromy ako baobaby. Šesť z deviatich existujúcich druhov rastie na Madagaskare. 80% všetkej flóry na tomto ostrove sú endemity. Tisícročný baobab na farme Sunland v Juhoafrickej republike bol taký široký, že v jeho bútľavom kmeni (širokom odhadom až 47 metrov) vznikli dve prírodné jaskyne. V jednej zriadili majitelia minikrčmu a v druhej vínnu pivnicu, lebo sa tu udržiavala stála teplota 22°C.

Aj takéto informácie sme sa dočítali v tejto modernej encyklopédii. Je vystavaná, podobne ako Takto vidím (recenzia tu), pivotovaním okolo jednej témy. Najväčší priestor dostal, samozrejme, výklad z biológie, ale dopĺňajú ho informácie o mexickom ozdobnom strome života z hliny, postupe pri rúbaní dreva, drevených maskách, stavbách i hudobných nástrojoch, rodokmeni, strašidelných príbehoch s personifikovanými stromami aj úlohe stromov v náboženstve. Fascinujúce je porovnanie ľudských dejín so životom jediného stromu. Ten najstarší žil takmer 6000 rokov! Stromy sú knižka 21. storočia aj preto, že do čítania zapojíte i mobil. Neverím, že po ňom nesiahnete, keď sa dočítate o kozách, ktoré sa pasú na strome (marockom arganovníku). Alebo o mangrovníkoch a vlnovcoch s fascinujúcimi koreňmi. Alebo o živých mostoch posplietaných z koreňov figovníkov.

Tu je hitparáda najväčších stromov:

Najvyšší z nich je vyšší ako Socha slobody, úctyhodné. Ale toto mi úplne vyrazilo dych: tento banyán v indickom meste Howrah má viac ako 3700 kmeňov a ich spoločná koruna má priemer približne pol kilometra. Tohto obra obohnali 330 metrov dlhým plotom – a strom ho prerástol.

Škoda, že v knihe nevenovali viac priestoru fantastickým chodiacim stromom, ktoré nedávno objavil slovenský paleobiológ Peter Vršanský. Moje deti sa na ne toľko vypytovali, že som si ich musela naštudovať poriadne detailne 🙂 .

Kde ste boli, keď vyšli Včely

Pamätáte sa, kde ste boli, keď ste sa dozvedeli o 11. septembri alebo keď sme vyhrali majstrovstvá sveta v hokeji? Najvýraznejšie historické momenty si ľudia väčšinou prepoja s vlastným prežívaním. Ja sa presne pamätám, kde som prvýkrát uvidela Sochove Včely. Aj to, aká ohúrená som ostala. V tej dobe bola takáto kniha ako zjavenie. Od tých čias sa, našťastie, náš knižný trh zmenil na nepoznanie. Hoci Sochova druhá publikácia je rovnako krásna, konkurenciu už má. V roku 2018 vyšla vo vydavateľstve Eastone Books fantastická knižka Botanikum zo série Vitajte v múzeu; tri roky predtým vydalo Artforum rovnako nádherný Rastlinopis Jiřího Dvořáka a Alžběty Skálovej.

Zmena pohlavia zľaknutím

Keďže sme si ho čítali krátko pred Stromami, niektoré informácie sme už poznali odtiaľ. Grajkowského štýl je však o poznanie civilnejší: menej odborný a zároveň menej hravý a menej poetický. Nie sú tu ani rôzne vtipy Skálovej ilustrácií, ani básničky, hádanky, osobné príhody, aké hojne využíva Dvořák (prečítajte si recenziu jeho Hávedníka). Rastlinopis priam prekypuje pikoškami, ako napríklad o cykase Woodsovom, ktorý bol jediný exemplár svojho druhu. Preto vedci rozbehli neuveriteľnú záchrannú akciu. Posledný cykas sa im podarilo namnožiť, ale otec i potomkovia boli všetci mužského pohlavia a cykasu naďalej akútne hrozí vyhynutie. Vedci dúfali, že sa im podarí cykas nejakým spôsobom nastrašiť. Aj rastliny sa totiž dokážu zľaknúť a práve silné preľaknutie dokáže u cykasov spôsobiť zmenu pohlavia. Tie stromy sú rozhodne zaujímavejšie, ako som si doteraz myslela.

Komu je kniha Stromy určená

Je na vás, ako s ňou budete pracovať. Slovná časť je určená mladším školákom, prípadne deťom od päť rokov, ak im občas niečo dovysvetľujete. Ak máte mladšieho drobca (3 a 4 roky), text si naňho počká, pokojne mu knižku kúpte. Zatiaľ si v nej môže listovať sám. Stromy sa nestratia v žiadnej knižnici. A nielen kvôli svojej veľkosti.

Máte tento bestseller doma aj vy? Ako sa vám páčil? Chcete sa niečo opýtať? Napíšte mi komentár.


Kniha Stromy vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Slovart v slovenskom aj českom jazyku. Má 68 strán a rozmer 272×370 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.