YAKARI (Derib a Job) – recenzia

Yakari a Veľký orol, Yakari a bobria hrádza, Yakari a Biely bizón, Yakari a králik Nanabozo

  • Yakari a Biely bizón

Už som niekde na tomto blogu písala o tom, ako ma fascinujú detské zaklínadlá. Jedno majú moje deti na vyvádzanie pri kúpaní, jedno na skákanie. Zaklínadlom, ktoré ich automaticky dostane do módu hrania, je čeština. Už nejakú dobu sa hrajú skoro zásadne iba v češtine, lepšie povedané vo svojej verzii „češtiny“. Nebývame v Česku, nechodievame tam, poznáme minimum Čechov, české knižky, ktoré máme doma, im zásadne čítam iba v slovenčine. Tento jazyk sa „naučili“ (najmä to mladšie) za pár mesiacov, možno týždňov, iba pozeraním seriálu Yakari na internete. Od februára do júna videli každý deň aspoň dva diely, takže ich už skoro všetky poznajú naspamäť; na ostatné animované rozprávky bol vyhlásený bojkot. Yakari bol počas prvej karantény niečo ako ďalší člen našej rodiny.

Keď vyšla správa o tom, že sa Slovart chystá vydať pôvodný komiks Deriba a Joba, boli mi jasné, že Yakari sa u nás bude nielen pozerať, ale aj čítať. A čítal sa s o to väčším nadšením, že druhý, tretí, štvrtý a do istej miery aj prvý diel obsahujú nové príbehy, ktoré sme z animovaného seriálu nepoznali.

Yakari a Veľký orol

Yakari je päťdesiatnik

Postavička indiánskeho chlapca Yakariho, ktorý má dar rozumieť zvieracej reči, vznikla v kultovom rovnomennom francúzsko-belgickom komikse (hoci obaja autori, spisovateľ Job aj ilustrátor Derib sú podľa Wikipédie Švajčiari) ešte v 70-tych rokoch.

Doteraz v origináli vyšlo 40 dielov. Slovart ide po poradí a zatiaľ vydal prvé štyri z nich. Piaty, Yakari a medveď grizly, vychádza práve teraz!

Čím je tento starý komiks taký výnimočný, že zaujme aj po polstoročí a stále slúži ako predloha pre adaptácie (dva seriály a najnovšie aj film)? Deti láka v prvom rade dobrodružný dej a klasická komiksová estetika. Tvorcovia si pomohli aj starými trikmi: hlavnou postavou je dieťa, ktoré svojou šikovnosťou, inteligenciou a inými vlastnosťami prekonáva dospelých. Výnimočný nie je ani motív človeka, ktorý rozumie reči zvierat.

Yakari a Veľký orol

Siuxovia, Šošóni a Božena

V prvom rade je však Yakari idylický až utopický svet s exotickou kultúrou. Etnológovia by určite nejaké chybičky našli, ale z pohľadu laika tvorcovia život Siuxov zachytili pomerne presne. Napriek veľkému úspechu komiksu autori nechrlili jeden diel za druhým, ale vydávali priemerne jeden komiks za rok. Je vidieť, že tento čas venovali aj relatívne dôkladným rešeršiam. Je tu pár záberov na celý tábor z vtáčej perspektívy, kde je zobrazený každodenný život kmeňa vrátane takých drobností, ako je spracovanie úlovkov na mäso a kožu, nosič na bábätko a pod. V porovnaní so seriálom je v knižke aj o čosi viac indiánskych termínov ako squaw, howg, waconda.

Náhoda nie je ani to, že jeden z prvých dielov sa volá Yakari a Biely bizón. Albínski bizóni mali v indiánskej mytológii zvláštne postavenie, ako sa píše v tomto článku. Píše sa v ňom aj to, že Božena je v jazyku Šošonov bizón. 🙂 Celé toto heslo z Wikipédie je veľmi zaujímavé, vrátane desivej fotky hory bizóních lebiek, ktorých európski prisťahovalci lovili len kvôli tomu, aby Indiánov vytlačili z ich území. Pôvodne 60-miliónovú populáciu týchto zvierat belosi v 19. storočí zdecimovali na 300 kusov.

Yakari a Veľký orol

Yakari ochranca prírody

Z toho museli byť Indiáni zúfalí (tí bizóny spotrebovávali nielen na mäso, vyrábali z nich takmer všetko, čo potrebovali na svoj život). Preto aj Yakari stále opakuje, že človek si z prírody môže zobrať len toľko, koľko potrebuje. Knižka aj film majú veľmi silný ekologický odkaz. Yakari, veľký ochranca všetkých zvierat, je napríklad jediný z mužských členov kmeňa, ktorý nenosí luk a šíp, hoci on sám vegetarián nie je.

Tento exotický svet pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky moje deti totálne fascinoval. Vďaka tomu, že magických prvkov je tu minimum (Yakariho schopnosť dorozumieť sa so zvieratami a živé totemy, ktoré deťom pomáhajú), aj malí čitatelia chápu, že Yakari je tak trochu dokumentom o kultúre skutočných Indiánov. A chcú sa dozvedieť viac. My sme gúglili staré fotky Siuxov na internete, info o Kolumbovi; pozerali dokument Pavla Barabáša o juhoamerických indiánoch. A momentálne sa chystáme na tieto knihy o indiánoch:

Pavel Čech: Jirka a indiáni

Jacopo Olivieri, Clarissa Coradin: Viliam Všadebol. Deň v aztéckej ríši

Terry Deary: Krvilační Aztékovia a Inakší Inkovia zo série Hrôzostrašná história

Ak by nebola pandémia, určite by sme šli do kina na celovečernú rozprávku Yakari!

Moja dcéra píše Slovartu

Keď som našej druháčke povedala, že v origináli vyšlo 40 dielov a u nás zatiaľ len 4, nakázala mi odkázať slovenskému vydavateľovi, že má vydať ďalšie. Povedala som jej, nech to urobí sama, preto napísala tento odkaz:

„Derib a Job knižka Yakari sa mi velmi páčila mohli bi sťe urobiť ďalšie ďieli knižki Yakari.“

Slovart, čo vy na to?

Komu je určená séria komiksov Yakari

Po každej kratučkej vetičke nasleduje prestávka v podobe obrázka – komiksy sú ideálnym čítaním pre všetkých začínajúcich čitateľov. Yakari bude tiež výborný vianočný darček pre všetky deti, ktoré si obľúbili seriál (asi od 4 rokov). Deťom, ktoré seriál nepoznajú, však odporúčam až od 5 rokov – príbeh vo forme komiksu je predsa len trochu ťažší na pochopenie. Nepreskočte prvý diel – tam sa vysvetľuje, ako Yakari prišiel k schopnosti porozumieť zvieratám. 🙂

Yakari a Veľký orol
Plastelínová Nebeská dúha a Veľký šedák 🙂

X a X sú dva iksy, ak vieš skočiť, chlapík si

Hoci nadšenie mojich detí z Yakariho je nekonečné, ja mám pár výhrad. Umelecké ambície som od komiksu nečakala, viac mi však vadí iná vec.

V duchu Smrekovej rýmovačky sa nesie aj animovaný seriál Yakari a jeho predloha. Samice (dokonca aj medvedice a kravy bizónov!) si väčšinou s rôznymi problémami neporadia samy, často nevedia ochrániť svoje mláďatá a bezradne čakajú, kým ich Yakari vykúpi. Najhoršie je ich hysterické kričanie/nárek. 🙂 Aby bolo jasné, seriál ani knižka nie sú vôbec otvorene mizogýnske, skôr podprahovo stereotypné. Yakariho kamarátka Nebeská dúha je vyslovene pozitívna postava, ale pri pretekoch na koni je vždy tá druhá (ak vôbec má vlastného koňa), často jej je zima, bojí sa, ľahko sa zraní. A hoci nie je hlúpa, je to trochu nudná postava. To platí pre animák aj knižku. Jasné, predloha vznikla ešte hlboko v minulom storočí a bola určená hlavne chlapcom, ale dnešným očiam sa na to pozerá trochu ťažko.


Komiksy vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2020. Jednotlivé diely majú 48 strán a rozmer 215 × 287 mm. Vytlačili tlačiarne Neografia Martin. Knižky si môžete kúpiť tu:

Yakari a Veľký orol, Yakari a bobria hrádza, Yakari a Biely bizón, Yakari a králik Nanabozo, Yakari a medveď grizly.

Knižky mi na recenzu venovalo vydavateľstvo.

JAK TO CHODÍ V LIDSKÉ HLAVĚ (Petra Štarková) – recenzia

Najprv som si myslela, že táto kniha je trošku nudná. Podobné príručky pre dospelých (pre širokú verejnosť) sú väčšinou plné rôznych príkladov psychopatológií, ľudí, ktorým prevŕtala hlavu tyč, majú zázračnú pamäť, z hlavy chrlia deväťmiestne prvočísla alebo savantov typu Rain Man. Petra Štarková nie je Oliver Sacks, podobné extrémy ju nezaujímajú. Až po chvíli som pochopila, že presne v tom je sila knihy Jak to chodí v lidské hlavě. Namiesto toho, aby sa dieťa sústredilo na kuriozity, sa zameriava na seba a vlastné prežívanie. Ak sa s touto knihou pracuje tak, ako sa má, v sprievode dospelého, a ak sa čitatelia chytia „udičiek“, ktoré im autorka hádže, tak to pre dieťa môže byť istá terapia/prevencia. A kto by ju nepotreboval! Každá príručka rodičovstva odporúča rodičom rozprávať sa s deťmi o pocitoch všetkých členov rodiny. Petra Štarková ukazuje, ako by takáto debata mohla vyzerať.

Ako knihu čítať

Je tu aj príbehová línia, deti sú teda teoreticky motivované prečítať si knižku aj samy. Ale ak má kniha na niečo poslúžiť (a Jak to chodí v lidské hlavě má takýto potenciál!), určite by ju mal rodič alebo iný dospelý čítať spolu s dieťaťom. Bez sprievodu dospelého sa asi každé dieťa sústredí len na príbeh a preletí dôležité pasáže, kde ho autorka vyzýva, aby sa zamyslelo nad vlastným prežívaním/povahou/zvykmi a tiež nad svojím okolím.

„Psychologie je věda? O tom jsem ještě neslyšel,“ podivil se Filip. „Já mám doma totiž knížky o vědách – encyklopedie. Už mám tři přírodovědné, jednu o dinosaurech, dvě o vesmíru a jednu, ve které jsou chemické pokusy. A ještě tu s lidským tělem, rozkládací.“

„O psychologii moc knížek pro děti není,“ připustil lékař. „A to je, řekl bych, trošku škoda. Protože vyznat se v tom, co se děje v naší hlavě, je důležité.“

Naozaj, prečo vychádza tak málo detských kníh o psychológii? Veď je to niečo, čo sa týka každého človeka. Maximálne jej býva venovaných pár strán v knihách o ľudskom tele. Možno je to preto, že na rozdiel od iných vied sa skoro so všetkými základnými pojmami, s ktorými pracuje psychológia, dieťa už v bežnej reči stretlo. Od presných akademických definícií to má ďaleko, ale predsa len každý školák má už aspoň skreslenú predstavu o tom, čo je to vedomie, bezvedomie, spánok, vnímanie, sústredenia, pamäť, učenie, myslenie, fantázia, potreby, motivácia, povaha, temperament, inteligencia, emócie.

Presne na spomínané pojmy sa sústredila aj Petra Štarková. Každý z nich definuje, zatriedi, rozoberá jeho význam v živote človeka, prípadne poruchy, ktoré sa s ním spájajú – ale naozaj len tie najznámejšie ako nespavosť, porucha pozornosti, dyslexia, dysgrafia, dysortografia atď. Nevybrala sa cestou, ktorú si zvolí väčšina autorov detských encyklopédií – zavaliť deti kuriozitami. Žiadne vety typu Viete, že bez spánku človek vydrží najviac x dní tu nenájdete. Najprv som si myslela, že je to trochu aj škoda, lebo psychológia začína byť zaujímavá práve tam, kde sa niečo vymyká norme. Na druhej strane, deti si ľahko niečo vsugerujú a podsúvať im informácie o raritných psychologických poruchách by asi preto nebolo správne.

Oranžové, modré a zelené rámiky

Aby kniha nepripomínala učebnicu, Petra Štarková prepojila jednotlivé kapitoly príbehom Filipa a Ondreja a Lucie. Ten je vizuálne oddelený oranžovou farbou. V modrých rámčekoch komentuje hlavný príbeh Filipov mozog zo svojho pohľadu. V zelených rámikoch je zase rozširujúci a mierne zložitejší výklad k preberanej téme pre staršie alebo sčítanejšie deti. Je to veľmi prehľadné a navyše to deti učí preskakovať pasáže, ktoré ich nezaujímajú. To tiež nie je zručnosť na zahodenie. 🙂

Tieto tri hlavné piliere ešte Petra Štarková v každej kapitole doplnila kolónkami K přemýšlení, Můžeš vyzkoušet a Kulturní okénko.

V knihe mi trochu chýba viac konkrétnych príkladov – autorka sa to snažila kompenzovať príkladmi zo známych rozprávok a filmov (to je to Kulturní okénko). Ako príklad človeka so zníženým IQ uvádza Otíka z Vesničko má středisková. V kapitole o zmysloch sa napríklad detí pýta, ako zistia, čo chcú povedať nemé filmové postavy ako Pan Tau alebo Mr. Bean.

Najzaujímavejšie bývajú rubriky Můžeš vyzkoušet. V kapitole o pozornosti sa napríklad nachádza známy Stroopov test (treba čo najrýchlejšie vymenovať farby v nasledujúcich riadkoch a nevšímať si pritom, čo je tam napísané):

zelená fialová modrá zelená

červená modrá zelená červená

fialová zelená modrá fialová modrá

To, že pamäť je selektívna, si deti môžu vyskúšať na nasledujúcom experimente:

„A teď si vzpomeň na den, kdy jsi šel poprvé do školy, a zapiš, co si z něj pamatuješ. Potom popros toho, kde tě tenkrát doprovázel, aby ti vyprávěl, co si z toho dne pamatuje on. Všimni si, že se vzpomínky různých lidí na tu samou věc liší. Zasahují do nich totiž i city, vlastnosti a celá osobnost majitele vzpomínek.“

Ďalšie knihy Petry Štarkovej

Petra Štarková je psychologička a popri povolaní napísala už viacero kníh pre deti. V Albatrose jej vyšla séria Má to háček o rôznych psychologických poruchách vykreslených cez beletristický príbeh:

Lukáš a profesor Neptun (2017) je o malom autistovi, ktorý sa zaujíma o hviezdy.

Můj brácha Tornádo (2018) sa venuje téme ADHD.

Pravidla skutečných ninjů (2019) – táto je už dlhšie na mojom wishliste. Je o agresivite a o tom, ako ju zvládať.

Momentálne Petra Štarková pripravuje v Portáli ďalšiu náučnú knihu – Jak se dostat z maléru – o tom, ako funguje štát, polícia, súdy, a o základných ekonomických vzťahoch. Knižka vychádza už v novembri.

Príbeh Filipa, Ondreja a Lucie

Autorkine literárne zručnosti (okrem spomínaných psychologických námetov ju láka aj fantasy a sci-fi) sa prejavili aj v tejto knihe. V príbehu troch detí, ktoré sa stretnú v nemocnici, dokázala poprepájať všetky spomínané témy bez toho, aby bola dejová línia kostrbatá. Všetko sa začína nárazom do stromu. Filipa, ktorý na chvíľu stratí vedomie, odvezie sanitka do nemocnice na pozorovanie. Tam sa stretne s Ondrom (zlomená ruka) a Luciou (porucha príjmu potravy). Bude to asi nejaká vidiecka nemocnica, lebo deti ošetruje trpezlivý lekár, ktorý má na ne veľa času a ochotne im všetko vysvetľuje. 🙂

Všetkých troch vyšetrí aj detská psychologička. Tá zistí, že Ondro má poruchu sústredenia, ktorá je pravou príčinou jeho zlých známok. Uľaví sa mu, že nie je hlúpy, ako si o sebe myslel. Psychologička ešte Ondra poteší, že zlepšenie pozornosti sa dá docieliť tréningom. Obaja chlapci sú v nemocnici na pozorovanie a tento výraz si trochu zle vysvetlia, takže na svojom oddelení spolu s Luciou rozbehnú pátraciu akciu. Samozrejme, nevypátrajú nič podozrivé, ale dozvedia sa veľa o ľudskej psychike. Aj to, prečo na rengenovej snímke Filipovej hlavy nevidieť žiadny mozog. 🙂

Trik z Harryho Pottera funguje

Nedá sa povedať, že by bola kniha plná praktických rád a návodov, ako v jednotlivých zložitých situáciách postupovať (na to nie je priestor), ale zopár sa ich tu nájde:

„Viděl jsi filmy o Harrym Potterovi? V jednom z nich je scéna, v níž se Harry a jeho spolužáci učí zneškodňovat nebezpečného bubáka, který si bere sílu z jejich strachu. Dělají to tak, že si představí to, čeho se nejvíc bojí, a potom z té děsivé představy udělají jinou podobnou představu – legrační nebo neškodnou. Zkus to také, tohle kouzlo opravdu funguje!“

Farebná pestrosť grafického spracovania kompenzuje nedostatok ilustrácií – škoda, že ilustrátor Libor Drobný nedostal väčší priestor, jeho poskakujúce mozočky však pobavia takmer na každej stránke. 🙂

Komu je kniha Jak to chodí v lidské hlavě určená

V našom prípade (staršia dcéra má 8 rokov) s touto knihou ešte asi rok počkám. Vekovú kategóriu teda odhadujem asi na 9 rokov až po koniec druhého stupňa ZŠ.


Kniha Jak to chodí v lidské hlavě vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Portál. Má 96 strán a rozmer 170 × 240 mm. Vytlačili tlačiarne FINIDR s. r. o. Kúpiť si ju môžete napr. tu.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

<script type="text/javascript" src="//partner.mrtns.eu/banners/banner.js?type=banner&brand_id=1&uItem=224866&size=full&show_price=1&color=white&z=358027"></script>

MAXIPES FÍK (Rudolf Čechura, Jiří Šalamoun) – recenzia

Na rozdiel od mnohých iných večerníčkov zo 70-tych a 80-tych rokov, ktoré dnes v TV fungujú už len ako retro vata (a pozerajú ich skôr nostalgickí rodičia ako dnešné deti), Maxipes Fík je stále rovnako živý, vtipný aj výtvarne vydarený. Tento seriál už celé desaťročia patrí medzi najobľúbenejšie rozprávky. Neviem vôbec povedať, ktorý zo štyroch geniálnych tvorcov (scenárista Rudolf Čechura, herec Josef Dvořák, ktorý rozprávku nahovoril, ilustrátor Jiří Šalamoun a skladateľ hudby Petr Skoumal) na tom má väčší podiel.

A to isté platí aj o knižnej podobe. Napriek tomu, že knižka opisuje tie isté príbehy ako prvá séria známych večerníčkov, len v zhustenej a veľmi mierne pozmenenej forme, baví nás ju čítať stále dookola. Kým som si ju vypýtala z vydavateľstva Albatros, roky sme si ju pravidelne požičiavali z knižnice.

Ilustrácie v komiksových políčkach vyzerajú detsky ľahko a jednoducho, často až kostrbato. Ilustrátor Jiří Šalamoun (možno si jeho gargantuovské postavičky pamätáte aj z filmu Jak básníkům chutná život) si s proporciami hlavu neláme, veď je to kniha o disproporčne veľkej bytosti. Rovnako ako s proporciami narába aj s farbou: niekde jej je požehnane, inde len čierna a biela. Nedrží sa žiadnych pravidiel, ani pravidiel klasického komiksu (možno v 70-tych rokoch ani nemohol tento „buržoázny“ žáner otvorene napodobňovať). Napríklad obrázky sú poctivo číslované ako v nejakej odbornej encyklopédii. Aj vďaka tomu všetkému knižka stále pôsobí tak roztopašne ako sám Fík.

Maxipes Fík

Kus Šalamouna vo Fíkovi

Šalamoun navyše do políčok často vloží aj nenápadné vtipné detaily, takže ten, kto knižku preletí len kvôli príbehu, sa ochudobní o polovicu jej hodnoty. Vpašoval sem aj vtip, ktorý pochopia len tí, čo majú skúsenosť s logopédom. V rozhovore s Marekom Ebenom sebaironicky priznáva, že postava Fíka je do istej miery stelesnením jeho vlastnej „připitomělosti“. 🙂 Bavia sa aj o tom, že seriál vyvolal módnu vlnu plemena maxipes. 🙂

Moje škodoradostné deti najviac milujú situácie, v ktorých ľudia vydesení gigantickým hovoriacim psom odpadávali. Ale autor Rudolf Čechura mal omnoho živšiu fantáziu, humor nevyplýva len z Fíkových rozmerov. Rovnako obľúbená je aj scéna, kde Fík nechtiac autom zrazí hus. Zostane z nej len placka a tú si nešťastný farmár zroluje do rolky a odnesie. Keď budete počuť moje 5-ročné dieťa, ako vykrikuje Chcem pivo, chcem pivo, neposielajte na mňa sociálku, to si len pýta kapitolu o tom, ako Fík nedopatrením vypil celý sud piva (a odvtedy už nevyrástol ani o kúsoček – preto deti po ňom určite nebudú opakovať, aby sa im to náhodou nestalo tiež).

Maxipes Fík

Komu je kniha Maxipes Fík určená

Deťom od 4 rokov. Hoci má 80 strán, vďaka veľkým obrázkom ju prečítate celú na dva- trikrát. Rozdelením na políčka pripomína komiks, ale príbeh sa neodohráva v klasických komiksových bublinách, ktoré zvyčajne majú zle čitateľný lettering, ale v textových blokoch s normálnym tlačeným písmom. Preto je to jedna z najlepších knižiek na precvičenie čítania pre prvákov. Aj naša čitateľka začínala práve s ňou. 🙂


Kniha Maxipes Fík vyšla vo vydavateľstve Albatros (pôvodne v Mladých letách) v roku 2011. Má 80 strán a rozmer 195 × 255 mm.

V Albatrose už slovenskú mutáciu vypredali, ale v Martinuse ju, zdá sa, ešte zoženiete.

Knihu mi venovalo vydavateľstvo.

PO STOPÁCH NÁŠHO SVETA NA DVANÁSTICH ILUSTROVANÝCH MAPÁCH (Tim Marshall) – recenzia

V dnešnej dobe odstrašujúcich atómových kufríkov, globalizovaného obchodu, OSN, internetu a iných foriem ľahko dostupného vzdelania (a iks ďalších faktorov), keď je prekresľovanie štátnych hraníc takmer nepredstaviteľné, rýchlo zabúdame, aká bola geografia v minulosti pre historický vývin určujúca. Jediné pevné štátne hranice viedli tadiaľ, kadiaľ vysoké pohoria, moria a iné prírodné prekážky. Doplatilo na to napríklad Poľsko, ktoré má vyššie vrchy len na juhu. Pri pohľade na tragikomický cyklus vznikov, oklieštení a zánikov tejto krajiny (na 43. strane Marshallovej knihy) od 17. po 20. storočie (kam sa hrabe Slovensko s hlúpym mýtom tisícročného útlaku) vidieť, že geografia a dejiny sú spojené nádoby. Kniha Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách je učebnica dejepisu a geografie v jednom. A výrečná ukážka toho, koľko súvislostí nám uniká, keď sa jednotlivé predmety učia na školách izolovane.

  • Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách

Tim Marshall nemal až do roku 2019 s detskou lietartúrou nič spoločné. Tento britský novinár a autor úspešných kníh o geopolitike (v Premedii mu onedlho vyjde už štvrtý slovenský preklad) sa však rozhodol pre deti adaptovať svoj najväčší bestseller V zajatí geografie. Napriek tomu, že je naučený písať pre dospelých, sa mu podaril namiešať výborný mix strohých faktov, prijateľne dlhých vysvetlení a zaujímavostí na rozptýlenie. Ako som písala tu, v náučnej knižke pre deti musí byť kuriozít tak akurát, aby sa čitateľ sa nestrácal v jednotlivostiach, ani nenudil pri dlhších pasážach. Marshall tento pomer trafil celkom presne.

Kniha Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách je rozdelená do 12 kapitol (ilustrovaných máp je tu v skutočnosti viac, ako sa uvádza v názve). Samostatnú kapitolu si vyslúžili mocnosti ako USA a Čína, najrozľahlejší štát – Rusko – a ďalšie územia, ktoré sú zaujímavé skôr z geografického ako politického hľadiska: Kanada, Arktída, Austrália. Menšie alebo menej významné a relatívne homogénne štáty zaradil Marshall do regionálnych celkov: Európa, Afrika, Blízky Východ, India a Pakistan, Kórea a Japonsko, Južná Amerika.

Tim Marshall predstavuje svoju knihu

Prečo je geopolitický význam maličkých ostrovčekov neúmerne väčší ako ich smiešna rozloha

Aj z tohto rozdelenia vidieť, že len jeden ostrovný štát je dostatočne silný na to, aby ho bolo vo svetovej politike počuť – Japonsko. Ale aj úplne maličké ostrovy sú pre geopolitických obrov také dôležité, že sú pre ne ochotní viesť vojnu (Kubánska raketová kríza je asi najznámejším príkladom). Japonsko sa o okolité ostrovčeky sporí hneď s tromi štátmi. Pre Čínu nie sú miniatúrne ostrovy v Juhočínskom mori dôležité kvôli rozširovaniu územia, ale kvôli zaisteniu prístupových ciest pre obchodné lode. Z rovnakého dôvodu je pre Rusko kľúčový Krym – Sevastopol na tomto polostrove je jediný teplovodný prístav v krajine, kde zamŕzanie nebráni celoročnému prístupu k oceánu. Kto kontroluje ostrovy, kontroluje pohyb okolo nich. Preto boli pre USA také dôležité havajské ostrovy. Na Guame, ktorý je omnoho bližšie k Filipínam, Japonsku a Indonézii ako k Spojeným štátom, si dokonca táto veľmoc zriadila vojenskú základňu.

Rammstein verzus Ramstein

Pri pohľade na vojenské základne Spojených štátov roztrúsené po celom svete vidieť, prečo sú globálnou vojenskou superveľmocou. Táto dominancia vznikla po druhej svetovej vojne a opäť súvisí s geografiou. Vďaka svojej izolovanosti (a, samozrejme, ďalším historickým faktorom) boli USA jedinou veľmocou, na ktorej území sa prakticky nebojovalo.

„Z pozície najsilnejšej krajiny sveta USA prevzali kontrolu nad námornými koridormi, aby tak zabezpečili mier a mohli prepravovať a predávať tovar mimo svojho územia. Američania začali budovať vojenské základne po celom Tichom oceáne, až k japonskému ostrovu Okinava vo Východočínskom mori.“

Prečo sú niektoré štáty bohatšie ako iné

Bolo by možno zaujímavé, keby autor knihu nerozčlenil podľa regiónov, ale geografických faktorov. Viackrát sa v texte spomínajú veľké rieky a ich dopad na hospodárstvo. Kým 3 700 kilometrov dlhá Mississippi, ktorá spojila Sever s Juhom, má údajne viac splavných kilometrov pre veľké lode ako všetky ostatné rieky sveta dokopy (!), africké veľtoky sú pre lode kvôli množstvu vodopádov a perejí takmer neschodné. Jednotlivé komunity tak ostali od seba odrezané, píše sa v knihe.

Severozápadná Európa mala podľa Marshalla všetky geografické predpoklady, aby tu vznikol prosperujúci obchod a neskôr aj priemyselná revolúcia. Vďaka Golfskému prúdu je tu mierne podnebie, pričom zimy sú dostatočne chladné, aby vyhubili škodlivé baktérie. Rieky sú tu dlhé, dobre splavné a často ústia až do mora. K bohatstvu týchto krajín prispeli aj veľké zásoby dreva, uhlia a kovov. Juh a východ Európy však nemali také šťastie. Napríklad Španielsko má nekvalitnú pôdu, suché podnebie a navyše je od zvyšku Európy izolované Pyrenejami, čo mu v minulosti bránilo v obchodovaní. Členitý terén a vysychajúce rieky v Grécku zase takmer znemožňujú lodnú dopravu. Východoeurópske štáty v povodí Dunaja zase často postihujú záplavy.

Najväčšiu smolu má Afrika a ako s tým súvisia žirafy a zebry

Ešte väčšiu smolu má Afrika. Mnohé krajiny majú bohaté zásoby nerastných surovín, ale veľkú časť z nich vyťažili kolonizátori. Africká pôda a podnebie väčšinou poľnohospodárstvu neprajú. Zato sa tu výborne darí komárom, ktoré prenášajú maláriu a iné choroby. Marshall vidí aj iné súvislosti (túto myšlienku inak spopularizoval nemenej známy geograf Jared Diamond):

„Pred tisíckami rokov začali ľudia na iných kontinentoch využívať kopytníky, napríklad kone a somáre, ako ťažné zvieratá na prepravu vecí. Ale žirafy a zebry v Afrike sa nedali podobne skrotiť.“

Geografia ako prevencia pred rasizmom

Prečo sa podobné vysvetlenia v minulosti prehliadali? Jared Diamond, autor bestselleru Guns, Germs, and Steel: The Fates of Human Societies (dostal zaň Pulitzera a odhaľuje v ňom úplne nový interdisciplinárny pohľad na históriu) to v jednom článku vysvetlil takto:

„Human geography is also becoming transformed by evolutionary thinking. Historians have traditionally been embarrassed to wonder, with Darwin, why the Patagonians and many other peoples were “uncivilized.” To ask the question seemed to imply a racist answer, and it was considered better not to ask the question at all. That failure created a huge moral and intellectual gap. Every member of the public can see that modern peoples differ in their wealth and power, and that they also differ in their physical appearances. Historians’ failure to address the origins of differences in wealth and power virtually invited the public to fall back on racist interpretations. Increasingly, though, economists and political scientists now realize that geography has influenced human societies, just as it has influenced the bodies of humans and other animals. The development of “civilization” required the food surpluses, sedentary lifestyles, and dense populations made possible by agriculture and herding, whose origins in turn depended on that small proportion of wild plant and animal species that lent themselves to domestication. Figuratively as well as literally, the world is not flat. Some parts of the world harbored far more domesticable plant and animal species than did other parts. Within the last half-dozen years, social scientists have been analyzing how the geographically uneven origins of agriculture, beginning 11,000 years ago, have contributed to the uneven distribution of wealth and power today. This does not mean that “geography is destiny” and that countries are helpless pawns of their geographical heritage. Instead, it means that, in geography as in other disciplines, knowledge is power.“

Aj z tohto úryvku vidieť, že čítanie Tima Marshalla je dobrou prevenciou pred náchylnosťou k zjednodušujúcim rasistickým vysvetleniam. Aj preto by som sa rada dožila dňa, keď by sa moje deti učili z tejto knihy v škole. Mnohé súvislosti nám zbytočne unikajú preto, lebo sme sa naučili na svet pozerať cez izolované školské predmety. Budúcnosť patrí prepájaniu vedeckých odborov.

Takáto kniha sa nedá napísať bez zjednodušovania

Marshallovým argumentom sa dá všeličo vyčítať. Napríklad to, že dnes, keď Suezským prieplavom prechádza 8 % svetového tovaru, Čína buduje ikstú gigantickú vodnú priehradu, na dovolenku sa bežne lieta na iný kontinent, veľká časť priemyselnej produkcie sa koncentruje na jedinom mieste na svete a priemyselnú revolúciu nahradila informačná, význam geografie pre ľudí upadá. Navyše autor neustále zjednodušuje a niekedy si aj protirečí. Ale to je daň za to, že píše pre deti. Nedá sa preto očakávať, že jeho výklad bude vyčerpávajúci.

Viac mi na knihe vadilo, že na mapkách použitý font imitujúci písané písmo je dosť často zle čitateľný. Písmená r a t tu majú celkom inú podobu, ako sa v škole učia slovenské deti, čo ich môže celkom domýliť. V spojení s cudzokrajnými geografickými názvami a cieľovou skupinou, ktorou sú neskúsení čitatelia, to naozaj nebol šťastný výber. Slovenskému prekladu by som ešte vyčítala nelogický názov (pôvodný anglický je Prisoners of Geography: Our World Explained in 12 Simple Maps).

Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách

Komu je kniha Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách určená

Všetkým deťom, ktoré sledujú večerné správy spolu s rodičmi. 🙂 Albatros odporúča od 9 rokov. Ja odporúčam od veku, keď dieťa pozná aspoň najdôležitejšie štáty sveta, vie ich približne lokalizovať na kontinentoch a má aspoň matný prehľad o histórii, takže tých deväť rokov môže na sčítanejšie deti sedieť.

Keď som v úvode článku túto knihu označila za učebnicu, nechcela som tým nijako naznačiť, že by bola nudná. Naopak, Marshall má dar podať suché fakty a abstraktné pojmy tak, aby zaujali a aby si ich mohli deti ľahšie predstaviť:

„Veľké kanadské jazerá sú najväčšou sladkovodnou sústavou na svete: spolu majú objem 23 biliárd litrov vody. Keby sa táto voda rovnomerne rozliala po Severnej a Južnej Amerike, pokryla by ich povrch 60-centimetrovou vrstvou vody!“

Pre lepšiu predstavu o veľkosti niektorých území do ich mapy vtesná niekoľko iných štátov. Do Ruska sa napríklad zmestia dve celé Číny. Do Afriky, hoci to tak na klasickej mape nevyzerá, Marshall s prehľadom vopchal USA, Čínu, Indiu, Japonsko a takmer celú Európu (Veľká Británia je veľká asi ako Madagaskar). Upozorňuje tak na to, že štandardné mapy nie sú proporčne správne (keďže zaoblený priestor sa musí preniesť na rovnú plochu).

Albatros sa v poslednom čase profiluje hlavne ako vydavateľstvo kvalitných originálnych a krásnych náučných kníh pre deti. Rýchlosť svetla hviezd a Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka som do minuloričného výberu najlepších kníh roka nezaradila len preto, lebo vyšli až tesne pred Vianocami; nad štebotajúcimi knižkami Vtáky našich lesov a Vtáky našich záhrad som sa už v recenziách rozplývala tiež; výbornú kvalitu si drží aj české vydavateľstvo B4U, ktoré tiež patrí do skupiny Albatrosmedia (o ňom som písala tu, tu, tu aj tu). Skoro som zabudla na Rebelky a Kvapky na kameni. V takejto spoločnosti sa bude Tim Marshall cítiť dobre. Len tak ďalej, Albatros! 🙂


Kniha Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Albatros. Má 78 strán a rozmer 245 × 350 mm. Vytlačené v Číne. Kúpiť si ju môžete na stránke vydavateľstva Albatros.

12 PŮLTÓNŮ. KNIHA O HUDBĚ (Zuzana Kisielewska, Jerzy Gruchot, Wojciech Koss) – recenzia

Frankovi Zappovi, ako sa spomína v úvode tejto knihy, sa pripisuje výrok, že písať o hudbe je ako tancovať o architektúre. Je to veľký nerozriešený filozofický problém, isté však je, že aspoň do istej miery sa to dá. Vo výbornej obrázkovej knihe Takto počujem (recenzia tu) sa autori pokúsili nakresliť hudbu a výsledok je celkom úchvatný. O to isté v niektorých ilustráciách išlo aj slávnym Mizielińským v knihe H.U.D.B.A. a v menšej miere sa to podarilo aj im. S ilustráciami a dizajnom sa krásne vyhrali aj tvorcovia portálovky 12 půltónů (veď je to kniha o umení), ktorá je dvojičkou H.U.D.B.Y.

Poľskí autori mali v oboch prípadoch rovnaký cieľ: pozrieť sa na hudbu, ktorej všadeprítomnosť z nej robí banálnu kulisu, z novej perspektívy. Aj také podceňované „žánre“ ako výťahové melódie alebo uspávanky majú v živote človeka významné funkcie. Hoci knižka Zuzany Kisielewskej nie je uceleným výkladom, ale skôr zbierkou zaujímavostí, určite o nej platí toto klišé: po jej prečítaní čitateľ už nikdy nebude konzumovať hudbu tak ako predtým.

Aj deti môžu rozumieť abstraktným pojmom

H.U.D.B.A. prináša skôr filozofický pohľad na vec, 12 půltónů hudbu rozoberá hlavne z uhla hudobnej teórie, histórie a vedy. Ale autorka aj tento zložitý obsah dokázala podať tak, aby ho pochopili aj deti. Práve preto nešla cestou uceleného výkladu – ten by ich unavil – ale rozdelila ho do viac či menej nezávislých kratučkých článkov. Keďže textu je málo, stránkam dominujú výrazne farebné ilustrácie, ktoré často pomáhajú výkladu. Slúžia tiež na to, aby si pri nich malá hlavička oddýchla a nezahltila sa množstvom faktov. Každý si tak knižku môže čítať vlastným tempom. Autorka má navyše dar vysvetliť komplikované pojmy deťom prístupným jazykom:

„Předpokládáme-li, že melodie je tou částí hudebního díla, která se zpívá, pak rytmus je to, na co se tancuje. Pokud si při poslechu hudby podupáváte nohou na podlaze nebo pokyvujete hlavou jako plastová kočička ručičkou, znamená to, že cítíte rytmus!“

Prečo je pesnička Someone Like You od Adele taká dojímavá

Rytmus je pravidelné striedanie zvukov a ticha (preto článok o titule 12 půltónů uverejňujem práve tento týždeň, keď sa v projekte Prečítané leto číta o tichu). Ticho je pôsobivé hlavne tam, kde je nečakané. Práve nepravidelnosti robia hudbu zaujímavou, ako sa v texte viackrát zdôrazňuje. Aj za dojímavosťou skladby speváčky Adele stojí práve narušenie očakávania:

„Balada Someone Like You v interpretaci britské zpěvačky se drží v durové tónině [v prvej kapitole sa píše, že pre smutné piesne je typická molová stupnica], ale přesto se při jejím poslechu stahuje hrdlo a z očí kanou slzy nejen jejím nejoddanějším fanouškům. Snad bychom si mohli pomyslet, že za vším stojí silný a krásný hlas vo spojení s dojemným textem. Jistě je to pravda, ačkoli mnohé nasvědčuje tomu, že klíčovou úlohu zde sehrál kraťoučký zvuk.

Ta tajemná notička je takzvaná appoggiatura (jinak řečeno dlouhá melodická ozdoba). Uslyšíte ji v refrénu Adeliny balady v okamžiku, kdy se její hlas trochu láme. Jedná se o hudební ornament, který je ve střetu s melodií a na chvíli jako by ji vykolejil z určené cesty. Tento okamžik v nás vyvolává napětí. Když se melodie vrátí na své místo, cítíme úlevu. Na takovéto změny v – jak by se mohlo zdát – předvídatelném vzorci naše nervová soustava záhy zareaguje: srdce nám bije hlasitěji, začínáme se potit… Tento stav v nás – v závislosti na aktuální náladě – umocňuje radost, anebo naopak smutek. Podobně na nás působí i nečekané změny hlasitosti, hudební barvy, nástup nového hudebního nástroje nebo prudké skoky z nízkých do vysokých tónů.“

Čo si evolučná psychológia myslí o vzniku hudby

Okrem vysvetlenia najzákladnejších pojmov a princípov muzikológie autorka zabŕdne aj do evolučnej psychológie. Z toho, že iní cicavci necítia rytmus, vyvodzuje, že zmysel preň sa u ľudí vyvinul vtedy, keď človek prestal chodiť po štyroch (nerozumiem tomuto argumentu, veď aj chôdza po štyroch je rytmická). Je tu aj zmienka o tom, že podľa Darwina mal spev u ľudí účinkovať rovnako ako u vtákov – prilákať samičky. Iná evolučná teória predpokladá, že hudba sa vyvinula zo spevavej reči matiek, ktoré sa prihovárajú deťom. Niektorí vedci zase predpokladajú, že ľudia práve hlasným spevom v minulosti odháňali divé šelmy.

Celá druhá kapitola sa venuje dejinám hudby – od spomínaných evolučných teórií jej vzniku cez prvý objavený zápis pesničky na mezopotámskych doskách, prepojenie matematiky a hudby v Pytagorovom učení, Platónovo opovrhovanie ludickou stupnicou (z ktorej vychádza dnešná moderná hudba), po vývoj cirkevného prístupu k hudbe vrátane radikálnych zmien Martina Lutera.

12 půltónů. Kniha o hudbě

Čo sa deje v mozgu, keď počúvame hudbu

V tretej a štvrtej kapitole sa píše o účinkoch hudby na človeka (a rastliny!). Podľa výskumov chirurgovia, ktorí pri operácii počúvajú hudbu, dosahujú lepšie výsledky. Stayin Alive im dokonca môže poslúžiť ako metronóm na určenie tempa masáže srdca. Okrem lepšieho sústredenia hudba pomáha aj proti bolesti a na zníženie hladiny stresového hormónu kortizolu. Keď sa však púšťa príliš nahlas, môže to byť, naopak, poriadny stres. Takto Američania vyhnali panamského diktátora Manuela Noriegu z vatikánskeho veľvyslanectva, kde sa pred nimi ukrýval. Bez prestávky v okolí ambasády púšťali extrémne hlasnú hudbu takých skupín ako AC/DC a Van Halen. Štúrovčania by vedeli rozprávať.

Orchester priamo v boji využíval aj Napoleon Bonaparte; spevom sa do bojovej nálady dostávajú Indiáni. Kolektívny spev vyvoláva produkciu hormónu oxytocín (ten veľmi dobre pozná každá matka ako hormón spolupatričnosti a lásky), preto sa hojne využíva v športe a v politickom boji, ako napríklad zakázané estónske ľudové piesne počas spievajúcej revolúcie. V roku 1988 sa do protestného zboru zapojilo 300 tisíc ľudí, čo je jedna štvrtina celej populácie.

Hudba vyvoláva tiež produkciu ďalších hormónov – dopamínu a dokonca aj prolaktínu (tak asi preto v Slunce, seno, jahody púšťali kravám hudbu! Vyššiu dojivosť v takomto experimente potvrdil aj britský výskum). Autorka sa tiež venuje individuálnym a kultúrnym rozdielom vo vnímaní melódií. To, čo sa nám páči, je totiž kultúrne podmienené:

„To, jestli se vám určitá melodie líbí, nebo ne, závisí do značné míry na kultuře, v níž jste vyrostli. Melodie svým původem z Evropy, Indie, arabských zemí nebo Japonska přece znějí dost odlišně, jako by se skládaly z úplně jiných zvuků. A v určitém smyslu to tak skutečně je. V různých koutech světa se totiž při tvoření melodií využívají jiné stupnice, tedy něco jako soubory hudebních zvuků. Oktáva, která je obvyklá v Evropě, se dělí na dvanáct dílků. Ty se označují jako půltóny. Toto dělení se využívá u většiny hudebních nástrojů. Příkladem může být klaviatura klavíru, která se skládá z posloupnosti dvanácti kláves (sedmi bílých a pěti černých).

Naopak v tradiční arabské hudbě se oktáva dělí na sedmnáct částí, a v indické dokonce na dvaadvacet, navíc nerovnoměrně! Znamená to, že v melodiích, které z těchto stupnic vycházejí, jsou nejmenší intervaly (tedy vzdálenosti mezi zvuky) třetina nebo čtvrtina tónu, které Evropané nejenže nemohou zazpívat, ale v řadě případů dokonce ani uslyšet.“

Komu je kniha 12 půltónů. Kniha o hudbě určená

Málokedy vo svojich článkoch uvádzam toľko úryvkov z knihy – aj z toho vidieť, ako ma tento titul zaujal. Je to jedna z tých vzácnych kníh, ktoré si s rovnakým nadšením číta dieťa aj rodič. Primárne je určená školákom asi od 10 rokov (počíta sa s tým, že dieťa už napríklad vie, čo sú to hormóny, tóny, noty). My ju máme doma len krátko, nestihla som si ju prečítať s deťmi, preto neviem povedať z prvej ruky, ako na ňu zareagujú mladšie deti. Predpokladám však, že s pomocou rodiča (a vďaka veľkým farebným obrázkom) ju zvládne aj kategória 7-8.

A určite si ju viem predstaviť aj ako vyučovaciu pomôcku. Napríklad na takejto skvelej hodine hudobnej výchovy, aká sa podarila v Školskom klube 17. apríla.

Kniha o hudbě

Kniha 12 půltónů vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Portál. Má 128 strán a rozmer 148 × 210 mm. Vytlačili tlačiarne Triangl. Kúpiť si ju môžete tu.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

DŮM ČÍSLO 226 (Jana Šrámková, Andrea Tachezy) – recenzia

Andreu Tachezy poznáme z Emy a ružovej veľryby (recenziu som písala pre web Prečítaného leta). Hlavné hrdinky z oboch titulov sa na seba dokonca aj dosť podobajú. Ilustrácie sú rovnako milé, ale v Dome číslo 226 sa Tachezy posunula ďalej (a získala zaň okrem iného aj významné české ocenenie Zlatá stuha). Je to jedna z mála kníh, kde výtvarná technika zmysluplne odráža hlavnú myšlienku knižky.

Andrea Tachezy do svojich typických nežných obrázkov ceruzkou vložila „vintage“ fotky rodinného domu a členov vlastnej rodiny. Tieto koláže presne odrážajú, ako funguje naša pamäť: aj to málo, čo si pamätáme z detstva, je už pomerne vyblednuté, čierno-biele, útržkovité (ako tie fotky), a zvyšok je už len fabulácia nášho mozgu (tú v knižke reprezentujú dokreslené ilustrácie). Nie sú to len „intelektuálne hrátky“, vnímajú ich aj deti. Toto balansovanie na pokraji faktografického žánru (portrét vlastnej rodiny a domu) a klasickej rozprávky naša sedemročná prváčka vedela rozkódovať celkom presne, pre päťročnú hlavičku to bolo trochu mätúce.

Babička bola fiškus

Kým mňa zaujalo hlavne prekračovanie žánrov a prepojenie literárnej a obrazovej časti, deťom sa najviac páčila postava sochy mimina – veľkého obézneho dieťaťa v plienke z priečelia domu, ktoré ožíva vždy, keď je Dorotka sama doma (jasné, Dorotka je jedináčik, preto si vymyslela takéhoto imaginárneho priateľa). Keď nie je nablízku žiadny dospelý, mimino jej trochu povýšenecky a uštipačne rozpráva, ako to v dome chodilo v minulosti: ako toto honosné rodinné sídlo postavil Dorotkin prapradedko Karel vedľa domu prvého predsedu československej vlády; aké hračky mali deti, ktoré v dome bývali pred Dorotkou; ako rodina mala svoju slúžku (je tu aj kópia časti jej pracovnej zmluvy). Deti najviac pobavila Dorotkina babička, ktorá ako dieťa nesmela vyjsť von bez pančušiek, ak bolo menej ako 18 stupňov. Preto si ich vždy skryla do starej králikárne, aby oklamala rodičov. Pozerať sa na starých rodičov ako na nezbedné deti, to je celkom nový uhol pohľadu. 🙂

Keď si ilustrátorka svoj rodinný album nakreslí

V jednom dokumente som videla, že Juraj Jakubisko má svoj maľovaný denník. Andrea Tachezy zase ilustrovala album rodinných fotiek. Tento súkromný projekt bol pre autorku určite jedinečnou zákazkou, aké sa robia len raz za život (prečítajte si rozhovor s ilustrátorkou o tejto knižke aj o tom, že jej dcéra Dorotka už nie je také malé dievčatko). Spolu s autorkou textu Janou Šrámkovou sa im ho podarilo predstaviť tak, aby bol zaujímavý aj pre širšie publikum. Dům číslo 226 rozhodne nie je len pre pár Pražákov, ktorí trpia nostalgiou za medzivojnovou Prahou.

Rodinná história z mikroúrovne prerastá do makroúrovne. Cez rozprávanie o Dorotkiných predkoch sa dozvedáme, ako sa žilo v minulosti: ako ľudia trávili voľný čas športom a hrami, aké oblečenie sa nosilo, ako a kam sa cestovalo.

Každá rodina má svojho pamätníka

Ďalší vydarený presah autorky umiestnili na koniec knihy; tentokrát je to presah do života čitateľa. V závere sa Dorotka s miminom lúči, lebo po dovolenke sa k nim nasťahuje nevládna babička. Prítomnosť dospelého v dome znamená len jedno – mimino z fasády už nebude môcť ožiť, vždy sa totiž môže zjaviť len deťom. Také sú pravidlá. Keď sa Dorotka trápi, kto jej teraz bude rozprávať o starých časoch, mama ju uteší, že všetky „babičky rady rozprávajú, len sa ich niekto musí spýtať.“ To je jasný odkaz všetkým čitateľom, že každá rodina má svojho pamätníka, svoje „mimino“. Len sa ho musí niekto spýtať. 🙂 Odporúčam si spolu s touto knihou zaobstarať aj zápisníky s predtlačenými otázkami Babička, rozprávaj a Dedko, rozprávaj. U nás sa už stránky zapĺňajú textom aj fotkami a je to naozaj zaujímavé čítanie!

Komu je kniha Dům číslo 226 určená

Na začiatku knihy má Dorotka sedem rokov, v závere už v škole preberajú delenie so zvyškom. Taký je asi aj vekový rozsah cieľovej skupiny čitateľov.


Kniha vyšla vo vydavateľstve Běžíliška v roku 2017. Má 76 strán a rozmer 240 × 330 mm. Momentálne je už skoro všade vypredaná, ale pripájam odkaz pre prípad, že by vyšla dotlač.

KVAPKY NA KAMENI (Monika Kompaníková, Kamila Musilová) – recenzia

Keby ste na poštovú známku mali vybrať jednu významnú Slovenku, koho by ste vybrali? Naschvál som si pozrela poradie v prvej stovke bulvárnej ankety RTVS Najväčší Slovák. Tu sú všetky ženy, ktoré sa v nej umiestnili:

22. Mária Terézia

27. Petra Vlhová

38. Adela Vinczeová (za čo???)

51. Iveta Radičová

59. Katarína Kolníková

76. Emília Vášáryová

84. Anastasiya Kuzmina

91. Ľudmila Podjavorinská

99. Eva Siracká

Do prvej desiatky to tuším ešte dotiahla Marika Gombitová predtým, než odstúpila zo súťaže. To je všetko. Počet žien v tejto ankete (presne jedna desatina) a povolanie tých, čo sa ocitli v prvej stovke, vypovedá veľa o našej spoločnosti. A svedčí o potrebe vydávať také knihy, ako sú Kvapky na kameni.

Terézia Vansová

Kvapky na kameni

Názov knihy vychádza z citátu politickej aktivistky Rigoberty Menchú Tum: „Som ako kvapka vody na kameni. Kvapká stále na to isté miesto, necháva tam stopu. A aj ja zanechávam stopu v srdciach mnohých ľudí.“ Knižka je teda portrétom odvážnych Sloveniek a Češiek (vyšla paralelne v slovenčine aj češtine), ktoré sa nejakým spôsobom pričinili o pozitívne zmeny v spoločnosti a ich odkaz by sa mal dostať do povedomia. Aby jediné ženské mená, ktoré sa Slovákom vybavia pri podobných anketách, ako pred časom nakrúcala RTVS, neboli len celebrity. Naša pošta sa nakoniec v roku 1996 rozhodla vybrať na spomínanú známku botaničku Izabelu Textorisovú (hoci zavážilo určite aj to, že pracovala na pošte). Aj ona je jednou z kvapiek na kameni, o ktorých sa píše v knihe. Denník N z nej publikoval desať kapitol; jedna z nich je o Izabele Textorisovej.

Šikulová, Kompaníková, Futová, Štelbaská

Hoci ide o náučnú literatúru, text jednotlivých kapitol zverilo vydavateľstvo hlavne autorkám detskej literatúry (Šikulová, Kompaníková, Futová, Štelbaská…). Ich občasné beletristické úlety mi trochu vadili:

V Trnavskej pôrodnici sa narodilo bábätko. Dievčatko. Šťastný úsmev novopečenej mamičky však zastrel mrak, keď jej lekári oznámili, že dievčatko nie je v poriadku. Narodilo sa s rázštepom chrbtice a s predpoveďou, že strávi celý život na vozíčku.

„Mám inú prácu,“ zbabelo utiekla prvá sudička.

„Mňa čaká chlapček, čo sa práve narodil vedľa,“ utiekla aj druhá sudička.

Tretia sudička ostala. Zahľadela sa na dievčatko a riekla: „Budeš tvrdohlavá a húževnatá. Vďaka svojej usilovnosti dokážeš to, čo sa podarí iba málokomu. A neboj sa, čo ti vesmír vzal, to ti nadelí inde.“

Marína Miloslava Hodžová

Možno sa niekomu vďaka takýmto beletristickým vložkám knižka číta lepšie, ja si však myslím, že sú dosť mätúce. Niekedy totiž nie je celkom jasné, čo si spisovateľky primysleli a k čomu sa dopátrali skúmaním dobovej literatúry a archívov. Niektoré portréty žien sa kvôli prehnanému idealizovaniu žánrovo blížia skôr legendám ako faktografii. Väčšina autoriek sa však takejto heroizácii našťastie vyhla a drží sa faktov. Splnili si domácu úlohu a urobili si rešerše. Text napriek tomu nikdy nie je zahltený príliš podrobnými informáciami zo života hrdiniek. Aj preto si myslím, že Kvapky na kameni môžu čítať o niečo mladší čitatelia ako podobnú publikáciu zo Slovartu SuperŽeny. Tú na rozdiel od Kvapiek na kameni napísala jedna autorka a o poznanie vecnejším štýlom.

Hana Hegerová

Prečo bolo kedysi veľkým hrdinstvom aj obyčajné bicyklovanie

Vo výbere majú významné miesto odvážne ženy, ktoré bojovali proti politickému režimu aj za cenu veľkej obety, Gisi Fleischmann (celú kapitolu opäť uverejnil Denní N), Marta Kubišová (kapitola tu), Věra Čáslavská (o nej si prečítate tu) a mnoho ďalších. Autorky mali veľmi ťažkú úlohu – vykresliť ich ako hrdinky, pričom dôvod ich hrdinstva, ktorý sa veľmi často spájal s krutým prenasledovaním, niekedy aj mučením a smrťou, mohli opísať len okrajovo. To bolo veľmi obmedzujúce a často tak odvaha týchto žien nevynikla tak, ako by si zaslúžili. Milada Horáková, ktorej medailón by bol iba kolekciou krutostí, sa tak v knižke ani neobjavila.

Zuzana Hasna

V prípade feministiek z devätnásteho storočia autorky nejdú veľmi do hĺbky ani pri vykresľovaní dobovej situácie. Josefína Kostelecká bola prvou ženou v kraji, ktorá začala chodiť na bicykli. No a čo? Niekto predsa musel byť prvý. Dnes sa učia bicyklovať všetky škôlkarky, povedia si asi dnešné deti. Bez pochopenia vtedajšej situácie žien (napríklad: ich oblečenie vážilo asi jedenásť kíl a bez pomoci muža sa nedostali nikam) si malí čitatelia nemôžu uvedomiť, akú veľkú odvahu musela mať žena, ktorá chcela v devätnástom storočí robiť niečo iné ako rodiť deti. Dobový kontext – a teda aj hrdinstvo prvých športovkýň – omnoho lepšie vykresľujú tieto články Sone Jánošovej o prvých cyklistkách a plavkyniach.

Hana Gregorová

Paradox písania o odvahe žien

Je to asi neriešiteľný paradox: v snahe opísať konkrétne ženy ako silné a odhodlané bojovníčky sa nedá vyhnúť tomu, aby sa väčšina žien nevykreslila zase len ako to slabé pohlavie. Kvapky na kameni majú byť inšpiratívnou knihou o rebelkách a editorky zjavne nechceli zobraziť ženy z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia ako obete obrovského útlaku. V poriadku, potom však zaniká odvaha hŕstky feministiek, ktoré sa mu vzopreli.

Ale nie vždy sa význam človeka meria utrpením alebo odporom voči nespravodlivým spoločenským normám, niektoré príbehy nie sú o boji proti neprávostiam, ale o prekonávaní seba samého, cieľavedomosti a vytrvalosti. Tie budú pre dnešné deti asi najinšpiratívnejšie.

Gisi Fleischmann

Ženy 21. storočia majú volebné právo, ale množstvo iných problémov

Editorky dali veľký priestor aj ženám 21. storočia, ktoré riešia celkom iné problémy ako ich prababky. Zuzana Vuová, dieťa vietnamských emigrantov, sa stala mládežníckou zástupkyňou ČR v OSN. Zuzana Hasna a Eman Ghaleb vyzývajú svojím príkladom k náboženskej tolerancii. Šárka Pančochová, úspešná česká snowboardistka, sa otvorene priznala k svojej LGBTI orientácii. Zuzana Jusková, ktorá ako 43-ročná preplávala La Manche, musela bojovať s predsudkami, že to v takomto veku nedokáže. Nakoniec to zvládla za vyše 11 hodín a prekonala aj výkon svojich slovenských mužských predchodcov (tu je kapitola o tejto plavkyni).

Citovaná pasáž z úvodu je o Veronike Vadovičovej, ktorá sa napriek svojmu hendikepu stala úspešnou športovkyňou. Vyhrala zlato na paralympiáde a medzinárodný paralympijský výbor ju vyhlásil za najlepšieho paralympionika na svete za február 2017. Ďalšou „kvapkou na kameni“, ktorá viac ako s predsudkami spoločnosti voči ženám musela bojovať so svojím telesným znevýhodnením, je nepočujúca Mobi Urbanová (Mobi je prezývka, pretože Emilka sa narodila v deň, keď bola vyhlásená mobilizácia; tu je kapitola o nej). Je fascinujúce čítať, ako sa naučila vnímať hudbu cez vibrácie a stala sa úspešnou baletkou.

Františka Faustina Plamínková

Ako som sa hrávala s exponátom newyorského múzea MoMa

Odkedy mám deti, často sa mi vynárajú spomienky z detstva, ktoré desaťročia prežívali ukryté v zabudnutých synapsiách. Podobný flashback som zažila aj pri čítaní kapitoly o návrhárke hračiek Libuši Niklovej. S jej čiernobielou mačkou som sa hrala ako celkom malé dieťa. Mali sme teda doma jeden z exponátov newyorského múzea MoMa! Pozrite si video o tejto žene, ktorá sa zapísala do dejín svetového dizajnu. Rozpráva jej syn Petr Nikl, ktorý je sám skvelým umelcom a autorom nádherných detských knižiek.

Ilustrácie a dizajn

Kvapky na kameni nijako neskrývajú inšpiráciu Príbehmi na dobrú noc pre rebelky (recenzia tu). Prebrali aj nápad, aby kapitoly o ženách ilustrovali rôzne ilustrátorky. Mix rôznorodých štýlov dobre pasuje k pestrosti životných osudov zobrazovaných žien. A ilustrácie sa naozaj podarili, moje deti si túto farebnú knihu rady listujú aj bez čítania.

Je to len môj zveličený odhad, nemám to nijako zmerané ani odkomunikované, ale mám pocit, že marketingu tejto knihy venovali minulý rok v Albatrose toľko energie a peňazí ako všetkým svojim ostatným detským knihám dokopy. Keď som si ju podrobnejšie prezrela, bolo mi jasné, že to nerobili len preto, lebo verili, že z nej bude podobný bestseller, ako boli Rebelky. Kvapky na kameni musel byť ich liebling, lebo inak by sa s touto knižkou takto nevyhrali. Dizajn je domyslený do detailov: napríklad dve textilné záložky ladia s farbou obálky. Prebal zakrýva len polovicu obálky a z vnútornej strany je na ňom vyznačená časová os s kľúčovými dátumami našej histórie, aby si ich čitatelia vedeli zaradiť v čase. V Albatrose zjavne počítali s tým, že toto je tá kniha, ktorá sa z detskej knižnice nevyhadzuje ani vtedy, keď už deti odrastú.

A záležať si na nej dali aj preto, lebo ju tvorili pre 15-miliónový trh. Som rada, že aj deti, ktoré sa narodili 20 rokov po rozdelení ČSFR, budú vďaka takýmto projektom vnímať, že s Čechmi máme časť spoločnej histórie.

Kvapky na kameni

Komu je kniha Kvapky na kameni určená

Páči sa mi nápad vlnovkou podčiarknuť cudzie alebo odbornejšie slová (diktatúra, deportácie, in memoriam), ktoré by malým deťom mohli robiť problém. Text sa tak nezdržiava zbytočným vysvetľovaním a kto chce, ich významy si nájde v mikroslovníčku na konci knihy (aj preto sú tu dve textilné záložky). Albatros odporúča od 8 rokov, s pomocou rodičov texty zvládnu aj o rok či dva mladšie deti.

Okrem spomínaných desiatich úryvkov z knižky aj s krásnymi ilustráciami, ktoré zverejnil Denník N, si môžete prelistovať aj ďalšie kapitoly na Google Books.


Knihu Kvapky na kameni vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Albatros v slovenskom i českom jazyku. Má 224 strán a rozmer 185 × 250 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr, Český Těšín. Knihu si môžete kúpiť na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

DIEVČATKO MOMO A STRATENÝ ČAS (Michael Ende) – recenzia

Ako som písala v článku o Anne od Josteina Gaardera, niektoré knihy si musia pár rokov počkať, aby boli naplno aktuálne. Nadmerný konzum a naháňanie sa za „užitočne“ stráveným časom (najmä vo vzťahu k deťom), ktoré sú hlavnými témami sci-fi príbehu Dievčatko Momo a stratený čas, ešte nikdy neboli také aktuálne. Táto kniha Michaela Endeho (autora Nekonečného príbehu) pritom vznikla už začiatkom 70-tych rokov.

Siví mužíci

Časť nasledujúcej pasáže o sivej armáde, ktorá využíva slabosti ľudí na to, aby od nich získavala čas, odcitovala aj autorka Krotiteľov displejov – až vás zamrazí, ako presne sa tento opis hodí na sociálne siete.

Michael Ende Momo

Títo záhadní siví mužíci vtrhli do mestečka dobrých chudobných ľudí a finančnou terminológiou ľudí po jednom presvedčili, že „hluché“ časti dňa sú stratou času, a ak by ich ušetrili, mali by sa lepšie. V meste tak neostal priestor na radosť, hru, zábavu, oddych ani medziľudské vzťahy. Deti, na ktoré rodičia odrazu nemali čas, boli zahrnuté hračkami, ale nevedeli sa s nimi hrať ani sa k sebe slušne správať.

„Nenápadne sa usadili v živote veľkého mesta a jeho obyvateľov. A krok za krokom, bez toho, že by to bol dakto zbadal, každý deň sa predierali ďalej a ujímali sa rozličných ľudí.

Každého, koho si vybrali pre svoje zámery, poznali už dávno predtým, ako postihnutý o tom čo i len tušil. Vyčkávali iba na pravú chvíľu, kedy sa ho zmocniť. A urobili všetko, aby táto chvíľa nadišla.“

Michael Ende Momo

Holiča Fusiho napríklad siví mužíci naverbovali, keď ho na chvíľu prepadli pochybnosti o zmysle jeho života:

„– Ktože som ja vlastne? Stal sa zo mňa bezvýznamný holič. Keby som bol žil správnym životom, bol by zo mňa celkom iný človek!

Ako si taký správny život zabezpečiť, to pánovi Fusimu, pravdaže, jasné nebolo. Predstavoval si pod tým niečo významné, niečo prepychové, čo možno vidieť napríklad v ilustrovaných časopisoch.

– Ale, – uvažoval namrzene, – na také dačo by som nemal pri svojej robote čas. Lebo na správny život treba mať čas. Človek musí byť slobodný. Na ja ostanem po celý život väzňom cvakania nožníc, prázdnych rečí a mydlovej peny.“

Presne v tej chvíli Fusiho navštívil agent XYQ/384/b, rozpočítal celý jeho dovtedajší život na sekundy, ekonomickým slovníkom ho presvedčil, že svoj život premrhal a ponúkol mu Faustovskú zmluvu so Sporiteľnou času, vďaka ktorej v budúcnosti vraj dokáže čas ušetriť:

„Spánok 441 504 000 sekúnd

Práca 441 504 000 sekúnd

Výživa 110 376 000 sekúnd

Matka 55 188 000 sekúnd

Papagáj 13 797 000 sekúnd

Nákup atď 55 188 000 sekúnd

Priatelia, spev atď 165 564 000 sekúnd

Tajomstvo 27 594 000 sekúnd

Oblok 13 797 000 sekúnd

Spolu 1 324 512 000 sekúnd

– Táto suma, – povedal sivý pán a ceruzou niekoľkokrát zakopal tak silno na zrkadlo, že to znelo ako výstrely z revolvera, – táto suma je teda čas, ktorý ste už doposiaľ stratili. Čo na to poviete, pán Fusi?“

Dievčatko Momo a stratený čas

Agent XYQ/384/b Fusimu radí, ako má usporiť čas

Ako sa dá usporiť čas? Agent XYQ/384/b Fusimu odporúča, aby robil len to, čo je nevyhnutné, aby zákazníkov namiesto polhodiny holil len pätnásť minút, aby vynechal všetky debaty, všetky sociálne kontakty, ktoré ho oberajú o čas, matku dal do starobinca, prestal so spevom, čítaním a zbavil sa neužitočného papagája.

„– No dobre, – uvažoval pán Fusi, – to všetko môžem robiť, ale čas, ktorý mi takto zvýši – čo s ním? Mám ho odovzdávať? Ale komu? Či ho mám doma ukladať? Ako sa to všetko robí?

– S tým, – sivý pán sa po druhý raz sucho usmial, – si nerobte nijaké starosti. To nechajte pokojne na nás. Môžete si byť istý, že sa nám z vášho usporeného času ani ten najmenší zlomok nestratí. A zbadáte, že vám nič nezvyšuje.“

Ende, ktorý napínavý dej občas pribrzdí presnými psychologickými pozorovaniami, dokonca z reálneho sveta odpozoroval, že tento súboj hodnôt prebieha aj v rovine jazyka. Siví mužíci sa vnúteným sloganom Čas sú peniaze snažia potlačiť pravdu, ktorú reprezentuje dievčatko Momo: „Čas je život. A život býva v srdci.“ A tak sa v čoraz smutnejšom meste začínajú objavovať heslá o tom, že časom treba šetriť.

Faust a Mefistofeles pre deti

Siví mužíci s každým dospelým podpíšu zmluvu o šetrení času. Sľubujú, že po pár rokoch im naraz vrátia násobok ušetreného času. Áno, je to motív nešťastného Fausta a Mefistofela (Ende je Nemec). Margarétou je tu Momo. Mám rada tento žáner detských variácií klasických diel.

Zaujímavou knižku robí aj výber postáv. Väčšina tvorcov detských kníh sa riadi heslom, že postavy v literatúre pre deti by im mali byť vzorom. Nuda. Ende si však vybral naozaj netradičných hrdinov: impulzívneho lenivca Gira, ktorý svoje nápady nikdy poriadne nedomyslí, nechce sa mu pracovať a aj ku pravdovravnosti má dosť svojský postoj; a jeho pravý opak, upratovača Beppa. Ten je nerozhodný až do tej miery, že ho ostatní považujú za psychicky chorého. 🙂 Momo tiež nie je práve žiarivý príklad pre deti: je to bezdomovkyňa (ušla z detského domova), ktorá squattuje na okraji mesta. Aký kontrast s marvelovskými superhrdinami! A predsa táto nekonvenčná trojica (v závere už len Momo) spasí svet.

Dolce vita

Keď čítate Dievčatko Momo a stratený čas, je dobré poznať pár detailov z autorovho životopisu. A nielen preto, že je to taká superstar (nominácia na cenu Hansa Christiana Andersena a desiatky miliónov predaných výtlačkov po celom svete). Na knihe sa jasne prejavilo, že autor ju napísal po presťahovaní z rodného Nemecka (silne ho ovplyvnili zážitky z vojny v detstve; ako starší sa zapojil do odboja proti SS) do Talianska, ktoré je známe svojím životným štýlom dolce vita. Preto majú niektoré postavy talianske mená.

Momo

Nebýva to na tomto blogu zvykom, ale celkom zámerne som neuviedla meno ilustrátorky vedľa mena spisovateľa. Ich podiel na knihe totiž nie je vôbec súmerný. Nikola Aronová bola v čase vydania knihy ešte stále študentkou a možno mohli vo Verbariu zveriť takúto vzácnu knihu predsa len niekomu skúsenejšiemu.

Komu je kniha Dievčatko Momo a stratený čas určená

Na obálke sa udáva vek 9+, ale toto si musí určiť každý sám. V podstate hlavným kritériom je, či dieťa zvládne prečítať celú knihu. Má 300 strán! Milióny predaných výtlačkov dosvedčujú, že Michael Ende vie písať tak pútavo, že by to pre pokročilejšieho čitateľa nemal byť problém.

Ende mal ambície aj v oblasti dospeláckej literatúry a vidieť to aj na výbere tém (nadmerný konzum), preto Momo určite osloví aj niektorých rodičov. Odporúčam čítať spolu/paralelne s dieťaťom, lebo pre malú hlavičku bude zážitok z knihy taký silný, že ho pravdepodobne bude chcieť ešte spracovať v rozhovore s autoritou. 🙂 Niekedy sa s potomkami ťažko komunikuje o hlbších témach, ako sú životné hodnoty – dospelí chcú poučovať a deti nechcú počúvať. Dievčatko Momo a stratený čas je výborná príležitosť začať takýto dialóg na neutrálnom bode!


Knihu Dievčatko Momo a stratený čas vydalo v roku 2018 (2. vydanie v 2019) vydavateľstvo Verbarium. Má 304 strán a rozmer 150 × 210 mm. Tlač: Central Dabasi Nyomda Zrt. Prvý slovenský preklad nemeckého originálu pod názvom Hodinový kvet vyšiel v roku 1979 vo vydavateľstve Mladé letá. Knihu si môžete kúpiť tu.

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Verbarium.

ARIADNINA NIT (Jan Bajtlik) – recenzia

Priznávam, pôvodne som Ariadninu nit deťom objednala len kvôli bludiskám pre mojich malých bludiskových maniakov. Aj to máličko textu, čo v knižke je, však stačilo na to, aby ich grécke báje okamžite zaujali a hneď v prvý večer sme ich na internete zháňali v kreslenej aj rozhlasovej podobe (dopátrali sme sa k animovanému Odysseovi v češtine).

Hoci Ariadnina nit, ktorá pôvodne vyšla v slávnom poľskom vydavateľstve Dwie siostry, je v prvom rade o hľadaní cestičiek v labyrintoch, v ilustráciách je toľko zaujímavých detailov ako v úlohách typu hľadaj a nájdi. Len dvojstranu o trójskej vojne sme „čítali“ asi polhodinu. 🙂 Ďalšiu polhodinu sme dookola rozprávali príbeh, ako sa Odysseovi a jeho kamarátom podarilo utiecť z jaskyne kyklopa Polyféma.

Pátranie bez inštrukcií

Celkom náhodou sme doma v poslednej dobe čítali niekoľko podobných knižiek „bez inštrukcií“ – Klapy klap (recenzia tu), Maliar a chlapec a staršiu Tak rástlo mesto. Tieto knihy sú tým, čo si z nich urobíte. Text je len vedľajší, podstatné sú ilustrácie. Ale nie sú tu (takmer) žiadne návody, ako s nimi narábať, iba milión nenápadných inšpirácií, postrčení, ktoré vás môžu posunúť akýmkoľvek smerom. Podobne ako v Maliarovi a chlapcovi, aj kniha Jana Bajtlika vás možno inšpiruje k výtvarným aktivitám.

S Tak rástlo mesto má Ariadnina nit spoločné napríklad mikropríbehy – obe knihy sú plné nešťastníkov, ktorým akútne hrozí pád, utopenie (a v Ariadninej niti aj zožratie). V bludisku narazíte na osla, ktorý vám zablokuje cestu, na chlapca, ktorý ciká alebo na šantiace deti. Túto knihu si viem celkom dobre predstaviť aj ako logopedickú pomôcku pre deti, ktorým treba rozviazať jazýček, lebo takéto výjavy asi nenechá žiadne dieťa bez komentára. Väčšina mikropríbehov je však serióznym zobrazením historických reálií – ako sa žilo v starovekých gréckych mestách. Z ilustrácií sa dá vyčítať, čím sa ľudia živili, ako obchodovali alebo bojovali aj aká vyspelá civilizácia to bola.

grécke báje - Sizyfos

Sociológia, strojárina, architektúra a urbanizmus v detskej knihe

Už na prvý pohľad vidieť, že ilustrácie veľmi verne odrážajú dobové reálie. A neuveriteľne komplexne – od mestských erbov a dekoračných vzorov na amforách, cez konštrukciu lodí, architektúru a urbanizmus, až po sociologické javy ako hierarchia v spoločnosti. Všimli sme si napríklad, že robotníci nosia iné oblečenie ako politici či architekti, ktorí pracujú hlavou. Opäť je to detail, ktorý nie je nikde okomentovaný a ktorý si musíte všimnúť sami. Nikdy by ste od detskej knihy, tobôž úlohovej, nečakali, že autor v ilustráciách zájde až do takých technických detailov. Jan Bajtlik je pritom grafický dizajnér a ilustrátor, nie historik – nad rešeršami musel teda stráviť naozaj veľa času a mal aj odborných konzultantov.

To, že na vierohodnosť zobrazených reálií a bájí sa dá spoľahnúť (aspoň do miery, do akej to dokážem posúdiť), je veľmi dôležité. Deti sa tak môžu cítiť ako naozajstní historici a môžu sa veľa užitočných vecí dozvedieť objavovaním, nie pasívnym prijímaním. Lepšia mnemotechnická pomôcka neexistuje. 🙂

grécke báje - labyrint

Prečo boli v staroveku olympionici nahí

Zdá sa, že sa práve rodí nový žáner – ilustrovaná náučná literatúra pre deti takmer alebo úplne bez slov. Okrem spomínaných kníh Maliar a chlapec a Tak rástlo mesto sem určite patrí aj Takto vidím a Takto počujem (recenzie tu a tu), čiastočne aj Rýchlosť svetla hviezd (recenzia tu). Sú to ideálne učebnice, lebo už zo svojej podstaty sú interaktívne. Sú vytvorené presne tak, aby sa deti začali pýtať. V domácich podmienkach, kde ani jeden z rodičov nie je odborník na danú tému, si však určite vyžiadajú ďalšie zdroje informácií a podnetov, bez ktorých laik nebude vedieť odpovedať na všetky detské otázky. Je to výborný odrazový mostík k serióznejšej literatúre alebo aspoň k náučným knižkám pre deti, akou je novinka z Albatrosu Ako sa stavali divy sveta.

grécke báje - Trójska vojna

Jasné, že takýto žáner sa nemohol zrodiť v období pred internetom, veď kto by po každej stránke behal po ďalšie informácie do knižnice. My sme napríklad urgentne potrebovali zistiť, prečo starovekí olympionici súťažili nahí (najprv to tak nebolo, ale po tom, čo jeden úspešný športovec zistil, že sa mu lepšie beží bez nepraktického oblečenia, začali ho všetci napodobňovať. Na olympijskom štadióne, kde boli okrem iného aj kúpele a kde až na jednu výnimku ženy nemali prístup, to nemuselo pôsobiť čudne). Možno sa niekto od tejto knižky odrazí až k simulácii starovekej civilizácie vo virtuálnej realite. Takto vyzerá čítanie v 21. storočí. 🙂

Čo všetko v tejto knihe nájdete

Ariadnina nit je oveľa-oveľa viac ako len súbor bludísk na jednorazové použitie – aj preto má pevnú väzbu, aby vydržala dlhšie. Vycítila to aj naša prváčka, ktorá v tomto prípade cestičky v bludiskách hľadá len prstom, hoci inak ich vždy vypĺňa ceruzkou.

Hoci autor Jan Bajtlik ráta s tým, že čitateľ už grécke mýty pozná, v závere je stručný prehľad všetkých bájí, vždy s odkazom na stránku s bludiskom, v ktorom je daná povesť zobrazená. Je tu aj miniencyklopédia mýtických zvierat, tiež s odkazom na stránky, kde sa spomínajú. Pod každou minikapitolkou je sumár obrazných jazykových výrazov (napr. Pandorina skrinka, Achillova päta), ktoré vychádzajú z daného mýtu a ktoré sa dodnes používajú. Človek si uvedomí, do akej miery je starovek ako jeden z pilierov európskej civilizácie v našej kultúre stále prítomný.

grécke báje - Trójska vojna

Jedna vec mi však na knižke trochu vadí – miešanie historických reálií s povesťami. Keďže napríklad na Rodose sme už s deťmi boli, a preto som im pripomínala, že navštívili aj prístav, kde stál slávny kolos, trochu ich tento mix reálnych a bájnych postáv a miest miatol. Pre väčšie deti je to príležitosť porozprávať sa o mýtickom a historickom myslení. 🙂

Komu je kniha Ariadnina nit určená

Grécke báje sú plné zákerných tvorov, ohavných príšer, krutých vojen či iných hrôzostrašností a autor sa to nijako nesnaží skrývať. Nie sú však prezentované tak, aby desili; insitný výtvarný štýl (autor kopíruje staroveké grécke kresby, tváre preto kreslí zásadne z profilu) im naopak zo strašidelnosti výrazne uberá. Takže hoci napríklad Harryho Pottera deťom pozerať nedovolím, táto knižka sa mi pre našu sedemročnú dcéru zdala v poriadku.

Veľmi tiež odporúčam všetkým deťom, ktoré sa už učia dejepis. A ešte viac všetkým kreatívnym učiteľom, ktorí si určite nájdu tisíc spôsobov, ako s knihou pracovať. A keby korona nevymazala každú myšlienku na dovolenku, odporúčala by som aj každej rodine, ktorá plánuje výlet do Grécka. 🙂

Keďže Ariadnina nit má obrí formát a väčšina labyrintov zaberá celú dvojstranu, nájsť v nich tú správnu cestičku nie je vôbec jednoduché. Určite to nezvládnu menšie deti (škôlkari), ktoré sa s týmto typom úlohy stretnú prvýkrát. Vďaka vyššej náročnosti kniha nebude nudiť mladších ani starších školákov.

Ariadnina niť

Ariadnina nit vyšla aj v slovenčine, my ju máme z vydavateľstva Host v češtine. Oba preklady vyšli v roku 2019, majú 72 strán a rozmer 277 × 375 mm.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo Host.

KLAPY KLAP (Madalena Matoso) – recenzia

Je to príručka počítania pre najmenších? Alebo súbor námetov na dramatizáciu? Bilderbuch s hodnotnými ilustráciami? Hry s rytmom? Všetko v jednom! Boabab aj touto knihou potvrdzuje, že je najlepším vydavateľstvom detských kníh na českom a slovenskom trhu.

Recenzie na takéto knižky sa píšu veľmi ťažko. Mám opísať, ako sme sa s ňou vybláznili my doma? Načo? (Ale verte, že výborne.) Žiadne dve čítania tejto baobabovky nie sú rovnaké. Táto knižka je tým, čo si z nej urobíte. Pre celú literatúru platí, že spoluautorom je vždy čitateľ. Ale v tomto prípade ide interaktivita ešte o level ďalej a knižka je len kulisou pre divadlo, ktoré si vymýšľa ten, kto ju drží v rukách.

Jasné, nebude to pre každého. Mama mi túto knihu vrátila so slovami, že ona nevie, ako ju má deťom čítať. Keďže deti s fantáziou problém nemajú, stačilo ich nechať, nech si ju obsluhujú samy. „Teraz ja, teraz ja,“ bojovali o ňu.

Klapy klap z Baobabu

Planeta Tangerina a najlepšie úlohy sú bez inštrukcií

Čo je na knihe Klapy klap, ktorá pôvodne vyšiel v oceňovanom portugalskom vydavateľstve Planeta Tangerina, také inšpiratívne? Psychológovia stále opakujú, že čím jednoduchšia hračka, tých lepšie sa s ňou deti zahrajú. Pretože nemá predurčenú funkciu, môže sa stať čímkoľvek. Potvrdzujem, moje deti sa v prípade núdze zahrajú trebárs aj s lyžičkami a súčasťou ich koša s hračkami sú aj obyčajné drevené nenafarbené kvádre – odrezky z výroby. V jednoduchosti je sila určite platí aj v ilustrácii. Madalena Matoso používa len farebné plochy základných geometrických tvarov bez čiernej línie a z farieb tiež len tie základné.

Kniha o počítaní

Za grafickým minimalizmom sa však skrýva nečakaná sofistikovanosť. Keď ilustrátorka umiestni vtáčika alebo motýľa presne do stredu dvojstrany, nenápadne tak naznačí, že stránkami sa dá mávať ako krídlami. Takýchto neviditeľných postrčení je tu viac. V ilustráciách sa dajú nájsť aj mikropríbehy, ktoré si deti určite s radosťou zdramatizujú. Najlepšie je, že takéto miniúlohy fungujú aj bez akýchkoľvek inštrukcií. Žiadne „Teraz sa zahrajte na toto, teraz napodobnite toto…“ Deti samy od seba skúšajú, aký je rozdiel medzi mávaním krehkých motýlích krídel a ráznym a priamočiarym letom dravca. Alebo potetovanému športovcovi pomáhajú dvíhať činky. Len tak, pre radosť.

Prečo sme zlomili varechu a prečo treba 12-krát ufkať

Týmto všetkým mi Klapy klap pripomína naše poklady Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu), niekomu sa bude asi podobať na Nenásytnú húseničku. Špeciálnym bonusom tejto knihy je, že vám dláždi cestu, aby ste sa pohrali s rytmom. No skúste 12-krát prečítať UFF bez toho, aby ste tomu dali nejakú melódiu. 🙂 Väčšinou však bude vydávanie rôznych zvukov len zelená karta pre deti, aby mohli narobiť poriadny randál. Možno dopadnete ako my, keď sme na improvizovanom bubne zlomili varechu. 🙂 Občas som na svoje výchovné metódy naozaj pyšná. 🙂

Klapy klap

Komu je kniha Klapy klap určená

Prečo treba vlastne prečítať 12 citosloviec UFF? Klapy klap je totiž vlastne o počítaní. Každá dvojstrana zobrazuje číslo od jedna do pätnásť a príslušný počet opakovaní jedného zvuku. Škoda, že som túto krásnu baobabovku nekúpila skôr, obe moje deti do 15 napočítať už vedia (počítať sa učili na Počítaní, tiež z Baobabu, recenzia tu). Aspoň sa tak môžu sústrediť na bláznenie. 🙂 Klapy klap vyšlo v edícii Mi.Mi, takže vydavateľ odporúča úplne najmenším deťom (na rozdiel od Počítaní to však nie je leporelo, preto by dieťa už nemalo trhať stránky). V našej rodine však zaujala na oboch frontoch (4,5 aj 7,5 rokov), takže ak máte doma staršieho súrodenca, určite sa k šanteniu pridá tiež. 🙂

Madalena Matoso Klapy klap odetskychknihach.sk

Keďže Klapy klap sú vlastne variácie na pohyb okolo osi, ktorú tvorí zalomenie v strede dvojstrany, myslím, že aj veľké hlavy na tomto obrázku by si mali skôr dávať pusinky ako mľaskať. Namiesto Mľask mľask (chyba prekladu??) teda čítame Cmuk, cmuk. 🙂


Knihu Klapy klap vydalo vydavateľstvo Baobab v roku 2018. Má 32 strán a rozmer 220 × 260 mm. Kúpiť si ju môžete tu.