knihy o prírode - Blog o najlepších a najkrajších detských knihách

VÝSTAVNÉ STAVOVCE (Barbora Idesová, Marie Kotasová Adámková, Tom Velčovský) – recenzia

Za posledných pár rokov pribudlo obrovské množstvo krásnych a originálnych náučných detských knižiek o zvieratách, takže rodičia už môžu byť vyberavejší. Ja sa pri výbere riadim dvoma kritériami: titul musí mať naozaj kvalitné ilustrácie a systematický prístup. Kniha z Albatrosu Výstavné stavovce ich spĺňa obe, a môžem ju odporúčať ako jednu z najvydarenejších tohtoročných noviniek.

Pod systematickým prístupom mám na mysli to, že text by mal byť postavený na nejakej zmysluplnej osnove a nebyť len neusporiadaným zoznamom kuriozít, z ktorých sa v konečnom dôsledku človek nič nenaučí. Autori titulu Výstavné stavovce, naopak, vychádzajú z klasických biologických kategórií.

Učebnica biológie bez zbytočnej terminológie

Bez toho, aby autori použili termíny ako kmeň, podkmeň, trieda, druh a pod., charakterizujú stavovce ako organizmy s chrupavkovitou či kostenou chrbticou tvorenou stavcami. Patria sem paryby, ryby, obojživelníky, plazy, vtáky a cicavce (vrátane ľudí). Triedy stavovcov tvorcovia predstavujú vo fylogenetickom poradí – teda v poradí, v akom sa jednotlivé konáre odčleňovali od stromu evolúcie.

Porovnávaním ich základných orgánových sústav (najmä opornej, pohybovej, obehovej, dýchacej, rozmnožovacej a nervovej) sa ukazuje, komu príroda nadelila aké schopnosti – kľúčové na prežitie v danom prostredí. Bez toho, aby sa tu explicitne spomínala evolúcia, sledujeme, ako sa jednotlivé druhy prispôsobovali okoliu. Vtáky majú okrem pľúc ešte vzdušné vaky, ktoré im pomáhajú lietať. Blany medzi prstami zase umožňujú vodným vtákom plávať; dočasný vaječný zub pomáha plazom vyliahnuť sa z vajca.

Leitmotívom knižky sú kostry. Na nich asi najlepšie vidieť, ako sa organizmy prispôsobujú svojmu prostrediu. Autori teda „chodia“ okolo evolúcie bez toho, aby ju priamo spomenuli a definovali, čo je možno trochu škoda. Nie je to téma, ktorá by sa nedala vysvetliť už aj malým deťom; aj na slovenskom trhu je viacero knižiek o Darwinovi pre najmenších. Trochu ma mrzí, že autori používajú vyjadrenia, ktoré idú priamo proti princípom evolúcie: „Našťastie, hyeny majú silné čeľuste, aby zjedli úplne všetko, čo zostane [po dravcoch]. Napríklad aj kosti!“ Alebo: „Opice vidia červenú farbu, aby dokázali rozoznať zrelé ovocie.“ Na prvý pohľad to vyzerá ako detail, ale vetu treba obrátiť tak, aby sa príčina nezamieňala za následok. Opiciam sa vyvinula schopnosť vidieť červenú farbu, vďaka čomu rozoznajú zrelé ovocie.

Komu je kniha Výstavné stavovce určená

Text s minimom odborných termínov je prístupný už pre 6-ročné deti. Tomuto veku je prispôsobené aj naozaj veľké písmo a grafika, ktorá necháva text „dýchať“, takže deti sa na stránkach nemôžu stratiť.

Je to ideálne čítanie pre rodiny s malými aj staršími deťmi. Ak máte doma škôlkara, určite ho zaujmú veľké ilustrácie. Text je dostatočne informatívny aj pre piatakov-šiestakov a zároveň písaný nadľahčeným tónom, aby zaujal aj prváčikov:

„Mastné perie nenasaje vodu a zostane suché. Mokré perie je naopak ťažké a vtáky sú potom tiež ťažké a ťažkému vtákovi sa zle lieta. Perie je pre vtáky veľmi dôležité a musia si ho pravidelne meniť. Husi ho zhadzujú celé naraz, a kým im znova narastie, nemôžu lietať. Takže si pamätajte, že mokrý ani nahý vták len tak nepoletí.“

„Kivi je endemit. To znamená, že všetci kiviovia žijú len na jednom mieste. Na tomto mieste, volá sa Nový Zéland, dlhú dobu nežil žiadny tvor, ktorému by chutili, a tak sa kiviovia nemuseli ničoho obávať. Mali taký pokoj, že prestali úplne lietať. Rovnako ako všetky ostatné vtáky sa rodia z vajec. To ich je ale neobvykle veľké, pretože obsahuje veľa žĺtka. Zo žĺtka sa vyvinie embryo a z embrya sa potom vyvinie mláďa. A pretože je toho žĺtku veľa, je malý kivi po narodení vlastne už celkom veľký. Nikto nevie prečo, ale to kiviov netrápi.“

„Plazy majú dobré oči, ktoré dokonca kryje aj tretie viečko, rôzne druhy majú rôzne zreničky. Napríklad u hadov aktívnych v noci nájdete zreničku zúženú, u hadov aktívnych cez deň zasa okrúhlu. Nočné hady potrebujú úzku zreničku, aby neoslepli, keď sa omylom prebudia cez deň. Úzka zrenička totiž pustí do oka menej svetla.“

Autori počítajú s tým, že čitatelia si budú rôzne zaujímavosti gúgliť. My sme sa najviac pobavili na baziliškovi zelenom, ktorý dokáže behať po vode. Vďaka tomu má prezývku Kristov jašter. Tohto baziliška poznáme už z knihy Všetko pláva, čo plutvy má aj nemá (recenzia tu).

Výstavné stavovce je naozaj výstavný titul

Výstavné stavovce je ešte výstižnejší názov ako Obratní obratlovci v českom origináli, pretože kniha je v prvom rade postavená na nádherných ilustráciách. O tom, aký priestor v knihe dostali, svedčí aj to, že ako prvá z autorov sa na chrbátiku knihy uvádza práve ilustrátorka Barbora Idesová. Tú poznáme z knihy Kde je Ester N? (recenzia tu), ktorú spolu s Monikou Kompaníkovou vytvorila pre SNG, takže o kvalite jej práce neboli žiadne pochybnosti.

Knižka Výstavné stavovce by fungovala aj bez textu, ako katalóg fascinujúcich ilustrácií. Doma si v nej občas len tak listujeme, bez čítania, z čírej radosti z obrázkov. Fauvistické sýte až krikľavé farby v prudko kontrastných kombináciách priťahujú oči ako magnet (mimochodom, fauve po francúzsky znamená šelma 🙂 ). Moje deti majú teraz obdobie, keď takmer každý deň maľujú a kreslia. Titul Výstavné stavovce som doma chcela mať aj preto, aby im poslúžil ako výtvarná inšpirácia.

Ako hovorí Richard Dawkins v predhovore k svojmu slávnemu Sebeckému génu, my zvieratá sme tie najkomplexnejšie stroje v doposiaľ objavenom vesmíre (platí to stále). Prečo by chcel niekto študovať niečo iné? 🙂

Knihu Výstavné stavovce vydalo v roku 2023 vydavateľstvo Albatros (v spolupráci s B4U Publishing). Ide o preklad českého originálu Obratní obratlovci. Má 80 strán a rozmer 230 × 260 mm. Titul kúpite v slovenskom Martinuse (českú v českom Martinuse) alebo na stránke vydavateľa.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo Albatros.

ATLAS PSOV PRE DETI / ATLAS PSŮ PRO DĚTI (Jana Sedláčková, Štěpánka Sekaninová, Marcel Králik)

Tento týždeň sa mi jedna majiteľka krásneho pudlíka posťažovala, že ceny psov počas pandémie prudko stúpli. Infláciu ich hodnoty (hm, je to dosť čudné hovoriť o živých bytostiach v ekonomických kategóriách 🙂 ) potvrdzuje aj úspech Atlasu psov pre deti. Hoci vyšiel len pred rokom, v Albatrose už museli pripraviť dotlač.

Kniha sa nestala bestsellerom len kvôli výbornému načasovaniu a téme, ktorú milujú všetky deti. Je to vydarená kombinácia informatívnosti (v heslách o jednotlivých plemenách) a zábavného čítania (vo fiktívnych novinových článkoch o odvážnych, šikovných a známych psíkoch). Na konci by sa ešte hodil register plemien, keď si napríklad akútne potrebujete zistiť, aká inteligentná je čivava. 🙂

Komu je Atlas psov pre deti / Atlas psů pro děti určený

Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, táto kniha nie je určená celkom malým deťom. Autori občas používajú zložitejšie gramatické konštrukcie alebo výrazy a počítajú s tým, že čitateľ už má celkom slušný rozhľad. Navyše „novinové prílohy“ sú písané z perspektívy psích novinárov, takže menšie deti sa v tom môžu trochu strácať. Na samostatné čítanie je atlas vhodný asi až od 9-10 rokov. Ak vám nevadí, že budete dieťaťu musieť veľa vysvetľovať alebo nahrádzať niektoré vety vlastnými slovami, môžete, samozrejme, čítať aj s menšími deťmi. Albatros odporúča od 6 rokov.

V prvom rade je však kniha určená rodinám, ktoré si vyberajú vhodného psíka do domácnosti. Atlas psov je naozaj atlasom psích plemien. Pri každom z nich je uvedená krátka charakteristika povahy, pôvod, prípadne iné zvláštnosti. Inteligencia, poslušnosť a stráženie sa hodnotia počtom labiek (maximum je 5 labiek). 🙂 Zakaždým sa uvádza aj to, či je pes rodinný typ, nakoľko je aktívny, či veľmi šteká a ako by malo vyzerať jeho bývanie.

Psí Nový čas

To sú všetko veľmi užitočné informácie, keď zvažujete, aké plemeno sa k vám bude hodiť najlepšie, ale moje deti už po čase čítanie o psích rasách trochu prestalo baviť – a to psíkov milujú. Tak sme niektoré encyklopedické pasáže preskočili. Zato Psie listy – noviny písané psíkmi – sme nevynechali ani jedny. Psie listy by sa mohli volať aj Psí Nový čas, lebo sú to vlastne príbehy psích celebrít (psov zo známych filmov alebo takých, ktoré sa preslávili niečím výnimočným). 🙂

Často sú to príhody psíkov, ktoré zachránili nejakého človeka pred istou smrťou, ako napríklad zlatá retríverka Kelsey, ktorá celú jednu silvestrovskú noc ležala na svojom pánovi, aby ho zahrievala, lebo ten sa pre úraz chrbtice nemohol pohnúť. Labradorský retríver Swansea Jack dokonca v priebehu rokov zachránil až 27 topiacich sa ľudí. Husky Balto ich možno zachránil ešte viac, keď napriek hroznému počasiu dokázal dopraviť vakcínu do aljašského mesta, v ktorom sa šírila epidémia záškrtu.

Prečo psík hľadí do gramofónu

Jedným z najdojímavejších je príbeh kríženca Jacka Russela hľadiaceho do gramofónu, ktorý sa stal predlohou známeho obrazu. Pôvodne psík Nipper patril bratovi autora obrazu Francisa Barrauda:

„Nippera, pravdepodobne kríženca Jack Russell teriéra, sa ešte ako nešťastného a opusteného šteňacieho tuláčika ujal brat autora obrazu, Mark Barraud. Každý večer vďačný pes a spokojný muž sedávali pri jednom z prvých gramofónov a sústredene počúvali hudbu. Šťastie tých dvoch však malo, bohužiaľ, krátke trvanie. Po troch spoločných rokoch, v roku 1887, Mark náhle zomrel a Nipper opäť osirel.
Nejaký čas býval spolu so starým gramofónom u Francisa a práve tam si maliar všimol, že zakaždým, keď fonograf spustí, zviera stuhne, znehybnie, a takmer v tranze nazerá do ústia zvukovej trubice prístroja. Akoby čakalo, že sa Mark sčista-jasna objaví a ich život sa vráti do starých koľají.“

Hačikó nesmie chýbať

Ak by sa náhodou našiel niekto, kto ešte nepočul o Hačikovi, môže si o ňom prečítať v tejto knihe. V Atlase psov sa spomína aj iný psík, teriér Bobby, ktorý mal rovnaký osud. Keď zomrel jeho pán, nepohol sa z jeho hrobu celých 14 rokov. Prežil vďaka tomu, že mu tam ľudia nosili jedlo. Nakoniec mu, presne ako Hačikovi, postavili aj sochu.

Píše sa tu tiež o psíkoch známych ľudí – o plemene korgi, ktoré obľubuje britská kráľovská rodina; spoločníkovi Márie Antoinetty alebo o farbiarovi Donnchadhovi, ktorý zachránil škótskeho kráľa.

Paul McCartney dokonca svojej bobtailke Marthe zložil aj pesničku Martha My Dear. 🙂

Aký pán, taký pes: Freudov pes vraj dokázal vycítiť náladu pacientov

Svojich domácich miláčikov mal aj Sigmund Freud. Obľúbil si hlavne čau-čauku Jofi pre jej mimoriadne schopnosti. Vedela vraj vycítiť, akú má pacient práve náladu. Ak bol pokojný, sadla si k nemu. Ak pociťoval úzkosť, sadla si ďalej. 🙂 Okrem toho Freudovi vždy presne po 50 minútach ukázala, že čas na daného pacienta vypršal.

Neuveriteľné schopnosti mal aj kríženec samojeda a huskyho Zander, ktorý dokázal vyňuchať vlastného pána v tri kilometre vzdialenej nemocnici!

V skratke, autorky knižky sa veľmi snažili, aby bol text nielen informatívny, ale aj zaujímavý. Nielen dojímavými, šokujúcimi príbehmi psej vytrvalosti a oddanosti v rámci „novinovej prílohy“, ale aj odľahčeným a často aj celkom vtipným štýlom. Presne preto milujeme knižky z českého vydavateľstva B4U (recenzia tu, tu a tu). 🙂

Moje deti popri peruánskom a mexickom naháčovi a basendžim (jediné plemeno, ktoré nevie štekať, zato sa vie smiať a jódlovať) najviac pobavil tento príbeh o kólii Railway Bob. Bob strávil celý svoj život cestovaním po Austrálii:

„Iste si teraz vravíte, že musel mať ten šťastlivec Bob celkom dobrodružného pána. Ale to ste na omyle. Kóliák Bob cestoval sám. Jednoducho jedného dňa svojho majiteľa opustil a na svojom úteku sa pridal k ľuďom, ktorí ho neomylne doviedli až na stanicu. V tej chvíli sa tiež začala Bobova veľká vlaková láska. Hoci ho dobré duše trikrát dopravili domov, od svojich deviatich mesiacov už jazdil psí dobrodruh nepretržite naprieč Južnou Austráliou a k pánovi sa nevrátil.“

NEcyklopédia

Ako ilustrovať detské encyklopédie v časoch Googlu? Treba sa ešte držať starého pravidla, že encyklopédie a ich ilustrácie musia byť maximálne informatívne? Ilustrátor Atlasu psov na túto poučku rezignoval (preto podnadpis Necyklopédia) a plemená nevyobrazil veľmi realisticky. Usmievavé psíky sú ňuňuňu, ale všetky vyzerajú veľmi podobne. 🙂 Podľa tejto knižky teda írskeho vlkodava od bradáča neodlíšite. Ak vám neustále gúglenie skutočnej podoby jednotlivých plemien vadí, poobzerajte sa radšej po podobnom titule pre dospelých. My sme gúglili a oplatilo sa. Moje deti začali rozoznávať množstvo plemien a v pexese psích rás proti nim žiadny dospelý nemá šancu. 🙂

Kniha Atlas psov pre deti vyšla vo vydavateľstve B4U (patrí pod Albatrosmedia) v roku 2020 ako preklad z češtiny (originálny názov: Atlas psů pro děti). Má 120 strán a rozmer 230 x 290 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť v Martinuse alebo na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo, ale môj názor na titul to, dúfam, neovplyvnilo. Snažím sa zachovať si svoj kritický pohľad. 🙂

CO SE SKRÝVÁ V LESE (Aina Bestard) – recenzia

Knižku Co se skrývá v lese som si objednala tak trochu naslepo. Myslela som si, že to bude náučná literatúra o obyvateľoch lesa a dosť som sa prerátala – text tu nie je skoro žiadny. Vtedy som ešte netušila, že práve to bude jej obrovská výhoda. Čakali ma totiž nekonečné dva mesiace homeofficovania s detvákmi, ktoré chytili kiahne. Pekne jedno po druhom. Práve preto, že kniha nevyžaduje, aby ju niekto čítal, a dieťa si ju obsluhuje samo, je to ideálny pomocník pre zúfalých rodičov. Teraz, keď je na obzore ďalšia možno podobne dlhá karanténa, budem túto knihu potrebovať zase!

Ideálna knižka na homeoffice s deťmi

Co se skrývá v lese je jedna zo série kníh z vydavateľstva Host, ktoré pracujú s technológiou RGB. To znamená, že každou farebnou vrstvou – žltou, červenou a modrou – sú vytlačené iné obrázky. Keďže vrstvy sa prekrývajú, na prvý pohľad nie je niektoré obrázky vidieť. Ukážu sa len po farebným filtrom, ktorý blokuje niektoré farby. Niekedy tak pod každou z farebných lúp vidieť niečo iné.

Netreba ani hovoriť, že deti boli fascinované z toho, že stránka sa im mení pod očami podľa toho, ako sa na ňu pozerajú. Prvé dni si lupy trhali z ruky. Ilustrácie mi veľmi pripomenuli Maju Säfström a jej ilustrované atlasy – jeden doma máme aj my. Je to presne ten nenáročný štýl, ktorý sa páči skoro každému. Určite knižkou nič nepokazíte, keď ju darujete ako darček.

Les je živý ekosystém

V úli sa skrývajú včielky, niektoré aj v kvietkoch, za kríkmi stojí jeleň, v kroví niekto maškrtí černice. Les je jeden veľký živý ekosystém. Pre zvieratá je to domov, kde spia, jedia, oddychujú a vychovávajú svoje mladé. Pre dospelých je to banálne konštatovanie. Pre tých najmenších je to možno dobrý argument, ktorým ich presvedčíte na výlet do prírody.

Technológia RGB sa k téme lesa veľmi hodí. Lebo prechádzka po lese je presne takým istým objavovaním skrytých vecí. Pod každým listom sa môže skrývať nejaký chrobáčik. My sme minule pod zamrznutým jazierkom našli živé žaby. Dnes deti vypátrali skrýšu salamandier.

Komu je knižka Co se skrývá v lese určená

Určite poteší všetky deti od 2 do 5 rokov.

Kniha Co se skrývá v lese vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Host. Má 24 strán a rozmer 286×269 mm.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

ŠTYRIA MAČKATIERI (Alexandra Pavelková, Ľudka Žoldáková) – recenzia

Štyria mačkatieri je príbeh štyroch opustených mačiatok, ktoré by iste neprežili, keby ich našiel ktokoľvek iný ako rodina záchrancov mačiek z knihy.

Ich domácnosť je hotový mačací raj. Okrem štyroch mačiatok tu už bývajú dve dospelé mačky a občas tu prechodne ubytujú aj iných opustených úbožiakov, ktorí potrebujú nakŕmiť, okúpať, odblšiť, odčerviť a nájsť nový domov.

Vždy odchádzajú navždy

Štyri+ mačky v jednej domácnosti, to vyzerá ako námet na dobrú komédiu. Aj ilustrácia na obálke a nadpis výdatne podporujú predpoklad, že pôjde o zábavu v štýle Tajného života maznáčikov. Jasné, ani táto rodina sa nevyhne katastrofám. Občas lietajú taniere, občas vankúše, občas aj mačky. Vtipné sú aj mačacie komentáre, ktoré svojich pánov volajú Veľké mačky:

– Odišli navždy? pýta sa malé vystrašené mláďatko, keď sa domáci jedného dňa zbalia a odídu.
– Áno, vždy odchádzajú navždy, odpovedá najstaršia a najufrflanejšia mačka v domácnosti.

Prečo kocúri nespia a nejedia

Štyria mačkatieri je však hlavne denník superstarostlivej ženy, ktorá tieto zvieratá miluje tak úprimne, že sa celý jej život točí okolo nich. Príhody svojich miláčikov opisuje tak detailne, až je jasné, že nie sú vymyslené, ale stali sa presne tak, ako ich autorka opisuje – koridor z diek zrolovaných do štrúdle, aby sa mačiatko, ktoré sa neúspešne učí chodiť, nedoudieralo, to nevymyslí žiadny spisovateľ. Preto mi trochu vadí neustále striedanie perspektívy – raz je rozprávačom mačka, ktorá sa na ľudské aktivity pozerá svojou optikou, raz človek, ktorý sa zabáva na vyčíňaní malých nezbedníkov. Oveľa viac by sa mi páčilo, keby sa spisovateľka za anonymného rozprávača neskrývala a otvorene písala v prvej osobe, tak ako Gabriela Futová v knihe Môj malý zverinec.

Deťom však takéto drobnosti prekážať určite nebudú, aspoň tie moje takéto skutočné príbehy zo života zvierat milujú. Knižku určite odporúčam všetkým, ktorí už mačku doma majú. V mnohých príhodách určite spoznajú aj svojho nezbedníka. Autorka deťom citlivo vysvetlí aj také témy, ako je sterilizácia, a prečo je potrebná; prečo kocúri nespia ani nejedia, keď majú „ruju“, a pripraví ich aj na to, že mačky niekedy z domu môžu ujsť. Ak rodinná rada ešte len zvažuje, či si mačku zaobstaráte, odporúčam vám túto knihu ešte viac. Deti sa z prvej ruky dozvedia, že mačky nie sú len plyšové hračky, ale je s nimi aj naozaj veľa starostí. A vymieňať mačací záchod a utierať zablatené labky je to najmenej.

Čo znamená starať sa o mačky

Rodina z knižky sa totiž ujala dvoch postihnutých mačiatok, ktorým v mozgu chýba rovnovážne centrum. Kým ich naučia ako-tak chodiť, musia prerobiť celý byt (molitan na rohy, koberce do celého bytu, hoci muž má silnú alergiu na prach aj mačaciu srsť) a hlavne s nimi do úmoru cvičiť každý deň. Takúto VIP starostlivosť určite nemajú ani niektoré deti. Okrem toho zvieratá chodia k veterinárovi ako na klavír. Jasný odkaz knihy je, že mačky nie sú pre každého. Keď sa rodina rozprávačky rozhodla dať dve zo svojich mačiatok na adopciu, odmietla mnohých záujemcov, kým sa zhodli, že pre ne našli tú správnu opateru. Keď si vaši potomkovia prečítajú Štyroch mačkatierov, budú mať celkom jasnú predstavu, čo to znamená starať sa o zviera. Domáca debata o tom, či to zvládnete, bude vyzerať inak. Možno aj deti sebakriticky uznajú, že by to nemusel byť dobrý nápad.

Ak sa napriek tomu presvedčiť nedajú, aspoň sa dozvedia veľa praktických informácií. Napríklad na oknách musia byť mriežky – inak by mačka mohla vyskočiť z okna, keď zazrie nejakého vtáčika. Alebo že niektoré druhy mačiek nemajú spodnú vrstvu chlpov, a preto je im v zime vonku chladno. Keď nasneží, treba sa starať aj o mačacie labky.

V prvom rade sú však Štyria mačkatieri dojemné čítanie o tom, aký hlboký vzťah sa môže vytvoriť medzi mačkou a človekom. Keď Alexandra Pavelková opisuje, ako ju jej miláčikovia usilovne liečili z choroby, spomenula som si na Jána Uličianskeho, ktorý vo svojom Leonardovi opisuje veľmi podobný zážitok. Začínam veriť tomu, že mačky majú túto superschopnosť. 🙂

Na Slovensku vychádza toľko detských kníh ako nikdy predtým. Aj preto dostávajú šancu mladí ilustrátori bez veľkých skúseností. To je aj prípad Ľudky Žoldákovej. Jednotiacim prvkom jej ilustrácií je hra s tvarmi a opakovaním vzorov.

Komu je kniha Štyria mačkatieri určená

Deťom od šesť rokov.

Knihu Štyria mačkatieri vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Slovart. Má 176 strán a rozmer 165×230 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knižku mi venovalo vydavateľstvo Slovart.

TU ŽIJEME (Aleksandra a Daniel Mizielińskí) – recenzia

Autori knižky Tu žijeme majú prestížne ocenenie z Bologne, milióny predaných výtlačkov, fanúšikov po celom svete, a teda aj silný dôvod nič nemeniť na svojom megaúspešnom štýle. Mnohí ilustrátori a spisovatelia v takejto situácii ustrnú. Zdá sa však, že Mizielińským sa odvážne skombinované veľké farebné plochy, ktoré sú ich trademarkom, už trochu zunovali a tentokrát im dali štruktúru. V Tu žijeme je viditeľný výrazný posun od digitálnej ilustrácie k ručnej. Stále sú to starí známi Mizielińskí, a predsa trochu iní.

Vzduch, zem, voda, vesmír

Nové ilustrátorské techniky však skalných fanúšikov nemusia vyrušiť. Po obsahovej stránke sa nič nezmenilo. Poľskí autori si opäť vybrali jednu oblasť života, pozreli sa na ňu z netradičných uhlov a pútavo a zrozumiteľne o nej rozprávajú vo svojich infografikách. Minulý rok preskúmali, ako sa chveje zvuk (o fantastickej knižke H.U.D.B.A. ešte určite napíšem), pred dvoma rokmi sa ponárali pod vodu a vŕtali v zemi (Pod zemou / Pod vodou) a tak sa tentokrát celkom logicky pozreli do vesmíru. A opäť to robia tak ako nikto iný.

Rovnako nezameniteľný ako ilustrátorský štýl Mizielińských je aj ich prístup k tvorbe obsahu. Vždy sa snažia nachádzať nečakané súvislosti. Kým iní autori sa zameriavajú na to najhlavnejšie z danej témy, Mizielińských lákajú práve zdanlivo okrajové aspekty.

Tu žijeme napríklad zdôrazňuje ekologické hľadisko: hoci je vesmír (takmer) nekonečný, človek dokázal exportovať environmentálnu katastrofu aj sem. Množstvo odpadu, ktoré krúži na orbite Zeme, je také veľké, že spôsobuje reálne problémy. Pri rýchlosti 28 000 kilometrov za hodinu dokáže raketoplán poškodiť aj maličký úlomok farby.

„V roku 2009 sa družice Iridium 33 a Kosmos-2251 zrazili a rozpadli sa na tisíce častí, z ktorých sa tiež stali smeti obiehajúce po orbite.“

Elon Musk tromfol NASA

Objekty, ktoré sa majú dostať stovky kilometrov nad zemský povrch, musia byť ľahké. Preto sa rakety postupne zbavujú častí, v ktorých sú umiestnené štartovacie motory a vyčerpané nádrže na palivo. Bolo však treba vymyslieť spôsob, ako ochrániť aspoň najdôležitejšiu časť rakety s nákladom, aby ju bolo možné zrecyklovať. A nepodarilo sa to gigantovi NASA, ale súkromnej firme Elona Muska. Vďaka tomuto podstatnému zníženiu nákladov jeho SpaceX už dnes zásobuje Medzinárodnú vesmírnu stanicu a plánuje komerčné lety do kozmu.

Jupiter z mandarínky

Náučné knižky pre deti píše množstvo autorov. Mizielińskí sú takí jedineční aj preto, že nezabúdajú na to, kto je ich čitateľom. Na komplikované veci sa vedia pozrieť pohľadom dieťaťa. Nepredstaviteľné vesmírne vzdialenosti preložili do „detskej reči“ – tu je návod, ako si zostrojiť vlastný model slnečnej sústavy:

„Slnečná sústava je väčšia a prázdnejšia, ako sa nám zdá. Vôbec nevyzerá ako na tomto obrázku, ani na žiadnom inom, ktorý ste videli. Aj keby sme Zem zmenšili na veľkosť zrnka hrášku, náš list papiera by musel mať vyše dva kilometre, aby sme naň mohli v správnych vzdialenostiach umiestniť všetkých osem planét a jednu trpasličiu.

Nech je jedna polmetrová plážová lopta naším Slnkom. Pripravme sa na dlhú prechádzku, lebo náš model slnečnej sústavy sa nezmestí do izby, ba dokonca ani dvor pred domom. Najväčšia planéta, Jupiter, bude mať veľkosť mandarínky a bude vzdialená viac ako 300 metrov od lopty. To je dĺžka troch futbalových ihrísk. Pluto ako malé zrnko jačmenných krúp sa bude nachádzať viac ako dva kilometre od lopty!“

Alebo inak:

„Sonda Pioneer 10 v súčasnosti smeruje k súhvezdiu Býka, do okolia najbližšej hviezdy sa dostane za 2 milióny rokov.“

Prečo kozmonauti trénujú pod vodou

Keďže kozmonaut je medzi deťmi asi veľmi populárne povolanie, autori mu venujú pomerne veľkú časť knihy. Dozvieme sa, ako sa kozmonauti pripravujú (v obrovskom bazéne 60 × 30 metrov s kapacitou 23 miliónov litrov vody, ktorý imituje beztiažový stav a v ktorom sa nachádza presná replika vesmírnej stanice), ako sa na orbitálnej stanici stravujú a žijú (jedlo si musia pripnúť suchým zipsom a pripútať o stenu sa musia aj oni, keď idú spať), aké funkcie má skafander a prečo musí mať až 14 vrstiev a váhu 120 kilogramov. Každý rodič sa poteší zmienke o tom, že kozmonauti musia byť aj dobrí študenti. 🙂 Okrem prírodných vied musia ovládať aj jazyky (orbitálna stanica je medzinárodný projekt) a mať množstvo mäkkých zručností.

Veľký priestor autori venujú aj odkazom, ktoré pozemšťania z času na čas posielajú našim potenciálnym spolubývajúcim vo vesmíre. Ako sa ľuďom podarilo zakódovať zopár najpodstatnejších informácií bez použitia jazyka? A aké dáta boli hodné toho, aby sme ich odoslali milióny kilometrov ďaleko? V knihe si môžete pozrieť aj kreslený návod, ako použiť pozlátenú platňu a priloženú ihlu – komplikovaný ako návod z Ikey! 🙂 Už len dúfať, že mimozemšťania sa dorozumievajú pomocou rovnakých zmyslov ako my. 🙂

Platňu nesie sonda Voyager 1:

„Voyager 1 je najvzdialenejším ľudským výtvorom vo vesmíre. V auguste 2012 sonda prekročila hranicu dosahu slnečného vetra (čo sú nabité častice vysielané Slnkom), teda niečo cez 100-násobok vzdialenosti Zeme od Slnka.“

Komu je kniha Tu žijeme určená

Tak ako všetky náučné knihy od Mizielińských, aj táto si vyžaduje aký-taký prehľad o svete (čitateľ by mal poznať aspoň základné pojmy ako atmosféra, tlak a pod.). Ak však máte doma päťročného škôlkara a vesmír ho už teraz veľmi zaujíma, pokojne mu Tu žijeme kúpte, s vašou pomocou to zvládne.

Sondy a robotické vozidlá Cassini, Phoenix alebo Curiosity všetci poznáme z televízie. Ale ako sa tieto sondy konštruujú, ovládajú, ako presne štartujú, pristávajú, vysielajú signál, odoberajú vzorky a načo tieto vzorky slúžia – všetko, čo správy o týchto sondách robí zaujímavými – nič z toho sa do krátkych správ nezmestí. Tu žijeme preto odporúčam aj všetkým dospelým, ktorí by si chceli doplniť úplné základy tejto témy.

Bonus

Keď už budete z čítania unavení, môžete sa zahrať túto hru od Mizielińských – Chytača mimozemského signálu. 🙂

Na tomto portáli nájdete aj iné hry. Napríklad v Closet Organizer si robia srandu z Marie Kondo. 🙂

Knihu Tu žijeme vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Slovart. Má 108 strán a rozmer 205×270 mm. Vytlačili tlačiarne v Poľsku. Knihu si môžete kúpiť v Martinuse.

MALÝ ZOOLOG. STOPUJ ZVÍŘÁTKA (Pipasík) – recenzia

O novom minivydavateľstve Pipasík som už písala (tu a tu), že to bola láska na prvý pohľad. Svoje zošity aktivít robia tak, ako keď pečiete tortu na narodeninovú oslavu svojho dieťaťa. Dáte do nej tie najlepšie ingrediencie a vyhráte sa s každým detailom. Aj na náučnej sade Malý zoolog vidieť, že ju autorky robili predovšetkým pre svoje deti – s láskou a dôrazom na každú drobnosť, ktorá hru uľahčí alebo spríjemní.

Pokračovať v čítaní: MALÝ ZOOLOG. STOPUJ ZVÍŘÁTKA (Pipasík) – recenzia

LEON NEÓN (Jane Clarke, Britta Teckentrup) – recenzia

Obálka je čisté hmatové vytrženie: zamatovo hebké plochy sa striedajú s lesklými hladučkými. Garantujem vám, že neodoláte a budete po nich slastne krúžiť prstami :). K tomu pripočítajte krásne ilustrácie s neuveriteľne krikľavou oranžovo-ružovou – obálka sľubuje odvážnu knihu. Neviem, či je to len urbánna legenda, že výrazní ľudia majú radi výrazné farby, alebo je na tom niečo pravdy. V každom prípade by to vysvetľovalo, prečo deti milujú neónové farby. 🙂 Štuplíček knihu vybozkával ešte predtým, ako sme ju otvorili :). Bol to darček a mne bolo v tej chvíli jasné, že obdarovateľka trafila úplne presne. Konečne nám do knižnice pribudlo aj niečo pre celkom malých drobcov.

Pokračovať v čítaní: LEON NEÓN (Jane Clarke, Britta Teckentrup) – recenzia

STELA. VYŠÍVÁNÍ – recenzia

Moje deti milujú dinosaurov. Nie tak trochu milujú, ale MILUJÚ úplne najviac. Dinosaurov majú na teplákoch, tričkách, na vankúši, na kachličkách a vešiaku v kúpeľni; dvakrát sme ich mali aj na torte a pravidelne sa im o nich sníva. Akokoľvek je náš byt uprataný, vždy sa v každej miestnosti nachádzajú aspoň dva-tri plastové prehistorické exempláre. Každý deň na mňa vykuknú z tých najneočakávanejších miest – príborníka, topánok, opratej bielizne. Ale ak by si niekto myslel, že kniha o dinosauroch bude vhodný darček pre moje deti, mýlil by sa. Máme ich už príliš veľa.

Podobný problém som riešila nedávno. Mala som kúpiť darček na oslavu našej malej kamarátky Kiki, ktorá má rada vesmír. Som si istá, že doma majú už poriadnu zbierku knižiek o astronómii. Každá ďalšia by už len zavadzala. Vtedy som v kníhkupectve natrafila na Stelu a bolo rozhodnuté.

Pokračovať v čítaní: STELA. VYŠÍVÁNÍ – recenzia

VŠETKO PLÁVA, ČO PLUTVY MÁ AJ NEMÁ / VŠECHNO PLAVE, CO PLOUTVE MÁ I NEMÁ (Štěpánka Sekaninová, Tomáš Pernický) – recenzia

Je to zjavne veľmi úspešný koncept: náučná detská kniha s dôrazom na ilustrácie, kde sa stanovená téma rozoberá z nezvyčajných uhlov pohľadu, plus (väčšinou) veľký formát. S týmto novým žánrom vo svete aj u nás prerazili napríklad Poliaci Mizielińskí a Socha, novšie aj Ukrajinci z Artstudia Agrafka (recenzia tu a tu). České B4U Publishing (patrí do skupiny Albatrosmedia) sa ich pokúša napodobniť. A robí to dobre. Po skvelej Veľkej knihe tmy (recenzia tu) ma zaujala aj obria novinka Všetko pláva, čo plutvy má aj nemá (preklad z českého originálu Všechno plave, co ploutve má i nemá).

Pokračovať v čítaní: VŠETKO PLÁVA, ČO PLUTVY MÁ AJ NEMÁ / VŠECHNO PLAVE, CO PLOUTVE MÁ I NEMÁ (Štěpánka Sekaninová, Tomáš Pernický) – recenzia

VTÁKY NAŠICH ZÁHRAD (Andrea Pinnington, Caz Buckingham) – recenzia

Vždy mi liezlo na nervy, keď v príručkách o vtákoch opisovali vtáčí spev prostredníctvom čudesných slabík. Sýkorka spieva ci-citŕn. Stavím sa, že ani jedno dieťa na svete sa takto nenaučilo spoznávať vtáčie hlasy. A nie preto, že by nechceli! Priznávam, ak by som nemala deti, knižky Vtáky našich lesov a Vtáky našich záhrad s reálnymi nahrávkami vtáčieho spevu by som si asi kúpila aj sama pre seba. 🙂

Pokračovať v čítaní: VTÁKY NAŠICH ZÁHRAD (Andrea Pinnington, Caz Buckingham) – recenzia