Tento týždeň sa v Prečítanom lete číta o jazerách.
Ilustrované atlasy
Jazerá určite nájdete v každej geografickej príručke. My máme doma a odporúčame Mapy od Mizielińských, Metropolis od Benoit Tardifa, Abecedu (z) měst od Jana Laštovičku a československú klasiku S maliarom okolo sveta. V tej je aj zoznam najväčších jazier a množstvo krásnych ilustrácií, pre ktoré sa knižku oplatí čítať, aj keď niektoré fakty už nesedia.
Náučné, motivačné a eko
Pod zemou / Pod vodou (Mizielińskí; 5 +). V jazerách sa nachádza menej ako 1 % všetkej sladkej vody na svete. Kde je zvyšok? Väčšina sa nachádza vo forme ľadu v ľadovcoch a snehu. Tieto dva riadky dokonale vystihujú hrozbu klimatickej krízy.
Na kraji lesa (Ľubica Schmarcová, Ilona Polanski; 4 +). Ľudský zásah do prírodných biotopov sa rozoberá aj v tejto egrešovke. Dej sa navyše odohráva cez prázdniny, takže je to ideálne čítanie na leto. Prázdninujú aj „jazerné povaľačky“ korytnačky – to je názov jednej z kapitol. 🙂
Vincent (Andrea Gregušová, Zuzana Mitošinková, Lucia Žatkuliaková; 6 +). Environmentálnou výchovou sú takmer všetky knižky z končiaceho vydavateľstva Egreš. Táto sa venuje rôznym formám života vo vode.
Všetko pláva, čo plutvy má aj nemá (Štěpánka Sekaninová, Tomáš Pernický; 4 +). Vo vydavateľstve B4U (patrí pod Albatrosmedia) sa špecializujú na nezvyčajné náučné knihy pre deti. Táto je o tvoroch, ktoré vedia plávať. Ani zďaleka to nie sú len ryby a obojživelníky. Ilustračný obrázok v záhlaví textu je z tejto knihy. Recenzia tu.
Zachariáš a studená voda (Daniel Rušar, Adela Režná; 5 +). Kniha o otužovaní, odvahe a vzťahoch s rodičmi.
Deti vyvádzajú pri vode
Môžu superhrdinovia nosiť okuliare? (Soňa G. Lutherová, Martin Krkošek; 5 +) Mňa ani moje deti táto kniha veľmi neoslovila, občianska výchova sa tu podsúva až príliš okato, ale ilustrácie Martina Krkošku sú vydarené. Jedna z kapitol sa odohráva pri rybníku.
Prázdniny malého Mikuláša (Goscinny, Sempé; 5 +). Omnoho zábavnejšia je táto stará klasika. Mikuláš síce neprázdninuje pri jazere, ale pri mori, ale táto kniha za malé odbočenie od témy určite stojí.
Nedráždi bráchu bosou nohou (Irena Hejdová, Zuzana Čupová; 5 +). Rovnako vtipná je aj táto kniha z českého vydavateľstva Host. Zaručene pobaví deti i rodičov. Nedráždi bráchu má navyše ambície nastaviť čitateľom zrkadlo a byť rodinnou terapiou. Viac o nej napíšem čoskoro.
Jazerá vo fantázii
The Story Orchestra. Swan Lake – v češtine vyšlo ako Příběh ukrytý v notách: Labutí jezero vo vydavateľstve Pikola. Knižka s ukážkami Čajkovského. Recenzia bude už tento týždeň!
Toddler Punk (Monika Kompaníková, Bianka Török; 5 +). Ťulino pri svojom nočnom putovaní narazí na jazierko. Táto nočná krajina je mu akási povedomá a má pocit, že je tu aj mama, len ju nikde nevie nájsť. Recenzia tu.
Vtáčia legenda (Daniel Hevier, Vladimír Král; 7 +). Jazero a rybník sa opakovane objavujú aj v tejto krásnej knihe z vydavateľstva Trio. Dedko Stehlík a jeho vnuk Martin Straka si dlhú cestu lietadlom krátia rozprávaním príbehov. Inšpirovaní vlastnými priezviskami si vymyslia legendu o ríši vtákov, ktorej vládne orol Harpya. Keďže príbeh tvoria dedko s vnukom spoločne priamo pred našimi očami, najzaujímavejšie sú práve odbočky, kde uvažujú o rozvíjaní deja aj o konkrétnych slovíčkach a novotvaroch. Knižka má navyše aj náučný rozmer: „Všimol si si? Aj menší vtáčik sa môže živiť rybkami. Ale ani tá najväčšia ryba nezhltne čo len malého vtáčika.“ Ilustrácie Vladimíra Krála sú úchvatné. Recenzia tu.
Dýchaj ako macko (Kira Willey, Anni Betts; 3 +). Jogové a meditačné cvičenia autorka deťom približuje cez zvieratká a rôzne upokojujúce predmety. Dieťa si má napríklad predstaviť jazero a vlnky, ktoré sa v ňom šíria, keď doň niekto hodí kameňom. Potom sleduje jazero, až kým sa hladina celkom neupokojí. Recenzia tu.
Básničky
Chcete vidieť zlatú Bratislavu? (Štefan Moravčík, Martin Kellenberger; 5 +). Zlaté piesky si vyslúžili vlastnú básničku v tejto knihe pre bratislavské deti.
V bratislavskej MHD budú zastávky ohlasovať herci, speváci, spisovatelia a dokonca aj prezidentka, ako píše SME: „Zastávku Hodžovo námestie hlási prezidentka Zuzana Čaputová, zastávku Zochova herečka Tatiana Pauhofová, zastávku Patrónka herec Robert Roth a zastávku Blumentál spevák Richard Müller. Dopravný podnik Bratislava (DPB) chce týmto spôsobom zlepšovať cestujúcim náladu.“
Tu je môj výber detských kníh, kde sa objavujú zastávky – tohtotýždňová téma projektu Prečítané leto.
Tri životy Maxi (Gerti Tetzner). Maxina mama pracuje ako šoférka MHD. Táto kniha je aj o tom, čo všetko sa dokáže zmeniť, kým električka prejde z jedného konca mesta na druhý. Recenzia tu.
Pán Guľôčka. Radosť (Wojciech Widłak). Guľôčkovci nechodia do akvaparkov ani k moru, Drobné radosti zažívajú napríklad aj pri čakaní na autobus (recenzia tu).
Noha k nohe (Dezider Tóth, Viliam Klimáček). Zastavte sa tam, kde vám bolo dobre, a obkreslite si na tom mieste kriedou nohu (recenzia tu).
Máme Emu (Ján Uličiansky). Chodník zo škôlky vedie ku konečnej zastávke autobusu číslo 12. A keď z tohto autobusu deti nestihnú včas vystúpiť, začnú sa diať veci (recenzia tu).
Nedráždi bráchu bosou nohou (Irena Hejdová, Zuzana Čupová). Keď sa deti podarí presvedčiť, že sa ide na výlet, a keď sa všetci konečne vychystajú a dorazia na zastávku, presne vtedy začne byť niekomu treba ísť na záchod. O takýchto situáciách, ktoré miliónkrát zažil každý rodič, je táto skvelá „terapeutická“ knižka z vydavateľstva Host.
Bratislava, čarovná metropola (Michal Hvorecký, Simona Čechová). Michal Hvorecký si vymyslel Bratislavu s metrom. Prázdninujúce deti každý deň objavujú jednu z jeho zastávok. Viac o knihe napísali v SME.
Poznáš Bratislavu? Keďže metro existuje len v Hvoreckého knižke, Bratislavčania strávia v MHD poriadny kus života. Tá vám postup každú chvíľu skomplikuje aj v hre Poznáš Bratislavu? – keď trolejbusu spadnú troleje, stojíte jedno kolo (recenzia tu).
Kde je Ester N? (Monika Kompaníková, Barbora Idesová) V Bratislave sa odohráva aj príbeh dievčatka Ester, ktorá nechtiac zablúdi v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie, keď ju cestujúci vytlačia z preplnenej električky na zastávke na nábreží (recenzia tu).
Prečo bývame za mestom (Peter Stamm, Jutta Bauer). Kým rodina z tejto knihy nájde to správne miesto na bývanie, presťahuje sa asi dvadsaťkrát. Raz sa dokonca ubytujú v MHD. O všeličo na týchto krátkych zastaveniach prídu, všeličo o sebe zistia, ale hlavné je, že zostanú spolu. Recenzia tu.
.
Zastávky ako významný mestotvorný prvok nájdete, samozrejme, aj v novej labyrintovke o urbanizme Město pro každého od Osamu Okamuru, Davida Böhma a Jiřího Frantu. Knihu som ešte nedržala v rukách, ale podľa tejto recenzie z iDnes vyzerá úžasne.
Téma počasia sa v Prečítanom lete objavila aj pred 2 rokmi. Vtedy som zostavila zoznam kníh o počasí DETSKÉ KNIHY O POČASÍ. Tentoraz konkrétnejšie o daždi a dáždnikoch:
Alessandro Sanna: Řeka. Dážď v tejto knihe zo zemitých akvarelov cítite až v kostiach, rovnako ako ostatné skupenstvá vody. Slová sú zbytočné, preto tu ani skoro žiadne nie sú. Recenzia tu.
Kata Strofová: Katastrofický denník Katy Strofovej. Vždy, keď počujem slovo katastrofa, spustí sa mi v hlave pesnička Jany Kirchner, zvučka večerníčka o reportérke Kate Strofovej, ktorá vysvetľuje deťom meteorologické javy. Na jar 2020 RTVS na internete sprístupnila obe série a my sme každý diel videli aspoň štyrikrát. 🙂
Roald Kaldestad, Bjørn R. Lie Dvestošesťdesiatdeväť dní dažďa. Nájdete zopár dáždnikov, lebo v tejto knihe dvestošesťdesiatdeväť dní v roku prší. 🙂 Viac o titule napísala Mimi malá knihomilka tu.
Dážď sa veľmi často objavuje v knihách o emóciách, napr. In My Heart. A Book of Feelings.
Dáždnik sa spomína aj vo Veľkej knihe superschopností. Dve z detí majú superschopnosť udržať si dobrú náladu a optimizmus aj napriek tomu, že vonku prší.
Katarína Kerekesová, Katarína Moláková, Alexandra Salmela: Mimi a Líza, kapitola Zbohom, farba sivá. Pani upratovačka neznáša farby. Farebnú stenu drhne tak dôkladne, že sa z prachu vytvoria búrkové mračná. Keď sa oblaky vypršia, dáždnik sa zmení na loďku a Mimi s Lízou vezmú upratovačku na výlet, na ktorom opäť objaví, aké sú farby krásne.
Wojciech Widlak: Pán Guľôčka. Krídla. Psík Pľuzgierik si do kvetináča zasadí dvojeurovku, aby mu vyrástli peniaze. Za ne si chce kúpiť dáždnik. Recenzia tu.
Ota Hofman, Ondrej Zimka: Lucia, postrach ulice. Jedna z kapitol sa nazýva D ako dážď. Spomínajú sa tu aj dáždniky, jeden z nich namaľoval aj ilustrátor Ondrej Zimka.
Romana Romanyšyn, Andrij Lesiv: Takto počujem. Ukrajinské štúdio Agrafka v tejto knihe vymyslelo dáždnik ako štít proti neustálemu prílevu hluku (to je ten na ilustračnom obrázku navrchu tejto stránky). Nutne potrebujem niečo podobné! Proti decibelom mojich detí nepomáhajú ani špeciálne slúchadlá s rušičkou hluku (odskúšané počas lockdownu 2021 :)). Recenzia tu.
Katarína Kosánová, Andrea Gregušová, Nataša Štefunková: Ako umelci vidia svet. Najslávnejší slovenský dáždnik je na Skuteckého obraze, o ktorom sa dočítate v tejto výnimočnej knihe.
Heinrich Hoffman, Ľubomír Feldek: Strapatý Peter. Báseň O lietajúcom Robovi.
Tomi Ungerer: Kriktor. Dáždnik nemôže chýbať ani takej dáme, aká sa stará o Kriktora. Recenzia tu.
Tu je výber kníh s motívom batohov a kufrov – tohtotýždňovou témou Prečítaného leta.
Wojciech Widlak: Pán Guľôčka – jedna z kapitol 1. dielu sa nazýva Kufor a je o tom, ako sa deti balia na výlet. Ako sa práve v týchto dňoch presviedča veľa rodičov vrátane mňa, pozorovať akékoľvek dieťa pri balení na výlet je veľká zábava. Guľôčkovi zverenci si zbalili: celú sadu nožov (lebo jeden sa môže zlomiť); náplasť s obväzom (pretože s nožom sa dá ľahko poraniť); obrus (lebo taký pekný tam určite nebude); stôl (lebo ten tam nemusí byť); čiapky a rukavičky (keby sa ochladilo); spoločenské hry (aby sa nenudili); štyri lopty (aby sa každý mohol zahrať so svojou); metličky na šľahanie (keby dostali chuť na snehové pusinky); výstroj na potápanie (nikto nemôže vedieť, či sa v blízkosti horárne nenachádza nejaké more); dúhové rolky krepového papiera (na výzdobu, keby náhodou usporiadali ples); polovicu knižnice a ďalšie veci. Presne takto nejako to vyzerá aj u nás, keď sa deti chystajú na jednodňový výlet. Práve pri balení sa krásne ukazuje stret detskej logiky a fantázie s činnosťami vyžadujúcimi praktické riešenia. Tento úryvok navyše celkom presne vystihuje hlavnú tému knihy: že výchova je neoddeliteľnou zmesou malých radostí, starostí a vtipných situácií, v ktorých sa malí i dospelí členovia rodiny učia pozerať na okolnosti z nových uhlov pohľadu. Od štyroch rokov. Recenzia tu.
Jaroslava Blažková, Martina Matlovičová: Mačky letia do Kanady. Mačky Princezka a Lízička idú na ešte dlhší výlet ako Guľôčkovci, takže si toho chcú zbaliť ešte viac, dokonca aj gauč. Od štyroch rokov.
Eva Maceková: Prázdniny s Oskarem. Čo si zbaliť na prázdniny k dedkovi? Oskar to už má naplánované. Keďže jeho dedko je poriadne aktívny (a babka ešte viac, každý rok sa sama vydáva na dobrodružné cesty po svete!), batohy a kufre sa v knihe objavujú na viacerých miestach. Od troch rokov. Recenzia tu.
Roald Dahl: Matilda. Matildu v záverečnej kapitole rovnomennej knihy Roalda Dahla opúšťajú vlastní rodičia! Keď sa na úteku pred políciou narýchlo balia a viac sa starajú o to, aby sa im do auta pomestili všetky kufre, ako o vlastnú dcéru, čitateľ už vie, že je to vlastne šťastný koniec a päťročnému zázračnému dievčatku bude bez nich lepšie. Od šesť rokov. Recenzia tu.
Katarína Kerekesová, Katarína Moláková, Alexandra Salmela: Mimi a Líza. Keď sa Líza prisťahuje do nového domu, svoju hračku – neposlušného šaša – zavrie do kufríka. Šašo jej dá poriadnu príučku, aby si zapamätala, že toto sa hračkám nerobí. Od troch rokov.
Goscinny, Sempé: Prázdniny malého Mikuláša. V žiadnej knihe nenájdete toľko kufrov pokope ako v tejto starej, ale stále rovnako vtipnej klasike od Goscinnyho a Sempého. Keď celé mesto vyprevádza chlapcov do letného tábora, pre Sempého, ktorý miluje hyperbolu, je to príležitosť do ilustrácií natlačiť neuveriteľnú koncentráciu kufrov, rodičov dávajúcich posledné pokyny so zdvihnutým ukazovákom, slziacich matiek s vreckovkami a nedočkavých detí na peróne. Karikatúra s veľkým K. Od štyroch rokov.
Shaun Tan: Pravidla léta. Kufor sa objaví aj v Pravidlách léta (vyšlo v češtine vo vydavateľstve Labyrint). Shaun Tan je majster rozvíjania komplexných tém aj bez slov. Každá jedna dvojstrana v Pravidlách léta je smiešnou, kafkovsky strašidelnou a zároveň srdcervúcou scénou. Napríklad táto: mladší brat stojí vonku za oknom a sleduje, ako sa na jeho mieste na gauči vedľa jeho brata rozťahuje niekto úplne cudzí. Malý nenápadný kufor cudzinca v rohu naznačuje, ako veľmi sa vzťahy medzi bratmi pokazili. Keď opakovane nahneváte svojho staršieho brata a potom ešte zveríte kľúče od bytu niekomu cudziemu, presne toto sa vám môže stať. 🙂 Od štyroch rokov.
Tan sa ako syn emigrantov v Austrálii asi nikdy necítil byť celkom domáci, lebo téma sťahovania, neprijatia a nepochopenia sa aj so symbolickými kuframi objavuje vo viacerých jeho knihách, napr. Erikovi (recenzia tu) a Arrival.
Astrid Lindgren: Pippi Dlhá pančucha. Pippina taška plná zlatých mincí priláka aj zlodejov, ale Pippi s nimi narobí poriadky. Od troch rokov.
John Boyne, Oliver Jeffers: Úžasná cesta Barnabyho Brocketa okolo sveta. V tomto dahlovsky cynickom príbehu má batoh úplne centrálnu úlohu. Telo chlapca Barnabyho Brocketa totiž nepodlieha gravitácii a bez batohu naplneného pieskom sa vznáša ako balón. Keď sa však do batohu urobí dierka… Túto knihu odporúčam na samostatné čítanie asi až od 10 rokov, vyžaduje si celkom slušný rozhľad. Malé deti by navyše mohla rozrušiť pasáž, kde sa matka zákerne zbaví syna, pretože rodičom viac záleží na tom, čo si pomyslia susedia, ako na vlastnom dieťati.
Ari Folman, David Polonsky: Denník Anny Frankovej. So staršími deťmi môžete čítať aj skvelý komiks Denník Anny Frankovej. Keď Anna odchádza do úkrytu, môže si zbaliť len to najnutnejšie, aby rodina nevzbudila u susedov podozrenie. Čo je dôležitejšie, šaty alebo spomienky? Recenzia tu.
Mizielińskí: D.O.M.E.K. – jeden z originálnych domov sa volá Dom Kufor.
Pán Guľôčka je kniha, kvôli ktorej zaznela u nás doma táto pamätná veta: „Dnes nechcem pozerať rozprávku, aby sme mohli radšej dlhšie čítať Pána Guľôčku.“ Nie je veľa vecí, pre ktoré by sa moje deti dobrovoľne vzdali večerného pozerania rozprávok, takže toto je naozaj veľký kompliment pre Widłaka. Úspech mal zjavne aj v mnohých iných rodinách v Poľsku i na Slovensku, lebo postupne vyšli až tri diely: Pán Guľôčka, Pán Guľôčka – Radosť a Pán Guľôčka – Krídla (poľský Pan Kuleczka má až osem častí).
Prečo sú detské knihy o emóciách väčšinou nanič a prečo je Pán Guľôčka iný
Už z názvu tretieho dielu je jasné, že jednou z hlavných tém série o tomto pánovi a jeho malých zvieratkách sú detské emócie, napríklad radosť. Takýchto detských kníh sú tucty, ale ich autori väčšinou opisujú emócie v ich krajných podobách, v jednoznačných situáciách, ako napríklad aj v novinke Mami, oci, poďme sa porozprávať. Nemyslím si, že to deťom veľmi pomôže zorientovať sa v tom, ako sa cítia, pretože v bežnom živote málokedy prežívame emócie tak intenzívne.
Originalita Widłakových textov spočíva v tom, že nechce zobraziť radosť tak naivne; nepomáha si žiadnymi presladenými skratkami. Naopak, ukazuje, že radosť sa dá nájsť aj vo veľmi nepoetických každodenných situáciách, ako je čakanie na autobus, hmla, cestovanie výťahom.
Kunderova múdrosť
Jednou z hlavných myšlienok knihy je teda banálna, ale pravdivá múdrosť, že život nie je len o narodeninách, oslavách, dovolenkách, detských centrách – silných zážitkoch a emóciách. Každodenné drobné potešenia sú menej viditeľné, ale treba ich vedieť nachádzať. Život nemôže byť o čakaní na niečo veľké. Presne ako tvrdí Milan Kundera: tí, čo túžia prežívať dobrodružstvá ako z románov, nevedia, čo činia.
Widłak toto posolstvo nijako nevnucuje, necháva na čitateľov, nech ho objavia sami. Rozprávač sa drží v úzadí, presne ako pán Guľôčka pri výchove svojich „zvieratiek“. Pán Guľôčka je rodič, ktorý nerieši situácie namiesto detí. Hoci ako dospelý vie problémy predvídať na sedem míľ dopredu, nechá ich rozvinúť do štádia, keď je už aj deťom jasné, že urobili chybu.
Pán Guľôčka – psychoterapeut
Pán Guľôčka je ako psychoterapeut – svojich zverencov väčšinou len pozoruje a nehodnotí ich, nesnaží sa im zasahovať do života, nevnucuje im svoje názory, ale nechá ich, nech sami zistia, ako sa v jednotlivých situáciách cítia, čo im je príjemné, čo ich rozčuľuje a prečo. Nechá ich aj vyhádať sa – vie, že nakoniec dospejú ku kompromisnému riešeniu. Je to rodič ako z psychologickej príručky o výchove, rodič, ktorý aplikuje obľúbenú poučku psychológov: deti netreba vychovávať, len sprevádzať. A keďže Widłak je fantastický pozorovateľ „detskej dušičky“ (jeho knižky mi pripomenuli rovnako skvelú knihu o detskom videní sveta od Ruda Slobodu; recenzia tu), séria o Guľôčkovi vlastne príručkou rodinného spolužitia aj je.
Wojciech Widłak však neservíruje čitateľom ústami pána Guľôčku životné múdrosti typu všetko zlé je na niečo dobré. Po prvé, deti ani zďaleka nemajú takú záľubu v induktívnom myslení ako dospelí, a po druhé, bolo by to neznesiteľne poučné. Ale Wojciech Widłak ich dokáže podať tak, že ich (niekedy s pomocou dospelého) pochopia a prijmú aj malé deti.
Jediná detská knižka, pri ktorej sa čitatelia zamýšľajú, prečo v nej vystupujú zvieratá
Zverencami pána Guľôčku sú tri zvieratká – pes, kačka, mucha. Na tom by nebolo nič nezvyčajné. Vo väčšine kníh pre malé deti vystupujú zvieratá, ktoré rozprávajú ľudskou rečou, obliekajú sa, jedia ľudské jedlo, chodia do školy, bývajú v ľudských domoch, a nikomu to nie je čudné. Zvieratá sú hlavnými postavami aj v pánovi Guľôčkovi, ale tu sa Wojciechovi Widłakovi podarilo takmer nemožné: čitateľ cíti rozpor medzi ich zvieracou podobou a ich komplexným vnútorným prežívaním. Guľôčkove zvieratká nie sú ani dobré, ani zlé, ani nijak inak sploštené, ako to v detskej literatúre býva. Dokonca nie sú ani racionálne.
A presne v tejto iracionalite, fantáziách (ach, keby sa tak dalo ísť aj hore kopcom tak, že sa človek spúšťa, pomyslí si kačka) a bláznivých nápadoch (psík si zasadí dvojeurovku do kvetináča, aby sa mu peniaze rozmnožili), sa detskí čitatelia bezpečne spoznajú, takisto ako v každodenných situáciách, ktoré hrdinovia v knižke prežívajú. Čitatelia naisto vedia, že hlavné postavy kratučkých poviedok sú vlastne tiež deťmi, preto je kontrast s ich zvieracou podobou taký (naschvál) rušivý.
Smiešne mená ≠ smiešna kniha
Takisto ako ich mená – kačka sa volá Katastrofa, psík Pľuzgierik. Znejú ako mená postáv zo skeču nejakého stand-up komika, ale tu sú to jednoducho len náhodné mená. Nik sa nezapodieva tým, ako tieto mená dostali, nikto sa z nich nevysmieva, nie sú na nich založené žiadne humorné situácie. Pre Widłaka je to len ďalší spôsob, ako narúšať očakávania čitateľa. Smiešne mená ≠ smiešna kniha.
Tretím zverencom pána Guľôčku je mucha Bzuk-Bzuk, ktorá vydáva jediný zvuk (bzuk-bzuk), preto nikto presne nevie, čo si myslí, hoci emócie dávať najavo vie. Kým prví dvaja súrodenci majú nie veľmi vábne mená, tretí člen má podobu otravného hmyzu. Inak je však prirovnanie maličkého dieťatka (ktoré ešte nevie hovoriť, ale už sa nekoordinovane pohybuje rýchlosťou svetla po celom byte) k muche celkom výstižné. 🙂
Kačka a psík nie sú žiadne plyšáky
Dvaja starší súrodenci, Katastrofa a Pľuzgierik, majú úplne rozdielne povahy. Kačka je zarytá pesimistka, ktorá dopredu vo všetkom vidí katastrofu; je netrpezlivá, hnevlivá, ale priebojná; Pľuzgierik je zase pokojnejší a umiernenejší, ľahšie pristúpi na kompromis. Nie je egocentrický a viac si všíma okolie, občas až obsedantne, a všetko potrebuje zatriediť. V porovnaní s kačkou je bojazlivejší, ale väčšinou máva dobrú náladu.
Skrátka, nie sú to žiadne rozprávkové postavy, ale deti z mäsa a kostí. Nadpozemsky ideálnou postavou je len pán Guľôčka. Kvôli motýliku a zopár autobiografickým narážkam z textu som si najprv myslela, že ním je vlastne sám Widłak (mínus pár kíl). Ako však hovorí autor v tomto videu, postavu pana Kuleczku vytvorila ilustrátorka ešte predtým, ako sa spoznala s Widłakom.
Realistické nie sú len postavy, ale aj situácie odpozorované zo života. Tento dojem ešte umocňuje, že v texte sa často objavujú veci, ktoré súvisia s niečím, čo sa stalo predtým. Rozprávač to nijako nekomentuje. O to väčšia je radosť čitateľov, keď tieto skryté súvislosti objavia. Občas tak odhalia aj skryté motivácie postáv.
Toto všetko dokopy vytvára dojem, že si čítate príbehy o vlastnej rodine. Preto neviem pochopiť, prečo zvieratá pánovi Guľôčkovi vykajú. Netuším, či je to chyba prekladateľa, alebo či to tak je v origináli. Podľa interakcií zvierat je úplne jasné, že ide o súrodencov a pán Guľôčka je ich otec, dedko alebo pestún, ktorý sa o nich stará, preto vykanie pôsobí naozaj čudne. Všimla si to dokonca aj osemročná dcéra.
Prečítané leto: ako sa balí kufor
Keďže sa práve začal ďalší ročník projektu Prečítané leto a prvý týždeň sa číta o batohoch a kufroch, tak ešte spomeniem, že jedna z kapitol 1. dielu sa nazýva Kufor. Ako sa práve v týchto dňoch presviedča veľa rodičov vrátane mňa, pozorovať akékoľvek dieťa pri balení na výlet je veľká zábava.
Guľôčkovi zverenci si zbalili: celú sadu nožov (lebo jeden sa môže zlomiť); náplasť s obväzom (pretože s nožom sa dá ľahko poraniť); obrus (lebo taký pekný tam určite nebude); stôl (čo keby tam náhodou žiadny nebol); čiapky a rukavičky (keby sa ochladilo); spoločenské hry (aby sa nenudili); štyri lopty (aby sa každý mohol zahrať so svojou); metličky na šľahanie (keby dostali chuť na snehové pusinky); výstroj na potápanie (nikto nemôže vedieť, či sa v blízkosti horárne nenachádza nejaké more); dúhové rolky krepového papiera (na výzdobu, keby náhodou usporiadali ples); polovicu knižnice a ďalšie veci. Presne takto nejako to vyzeralo aj u nás. Práve pri balení sa krásne ukazuje stret detskej logiky a fantázie s činnosťami vyžadujúcimi praktické riešenia.
Komu je séria Pán Guľôčka určená
Deťom asi od štyroch-piatich rokov. U nás doma knižka jednoznačne zabodovala najmä na najmladšom fronte, krátko pred šiestymi narodeninami. Zhruba takýto vek majú aj hlavné postavy, Katastrofa a Pľuzgierik. Widłak ich vek, samozrejme, nikde presne neuvádza, ale ak máte dieťa v tomto veku, zaručene sa v nich spozná. O tri roky staršej dcére už knižka pripadala ako „pre bábätká“. 🙂
Knihu Pán Guľôčka, druhý diel s podtitulom Krídla a tretí diel s podtitulom Radosť vydalo vydavateľstvo Slniečkovo v rokoch 2016, 2018 a 2020. Knižky majú 56 strán a rozmer 215 × 235 mm. Prvý diel je vypredaný, druhý kúpite tu, tretí tu.
Obrázkových kníh s minimom textu nikdy nie je dosť, keď sa vám doma rozčíta malý čitateľ. Preto ma veľmi potešilo, že rok po smrti Tomiho Ungerera vydalo Verbarium dva preklady tohto francúzskeho autora, ktorý popri iných oceneniach získal aj cenu Hansa Christiana Andersena – „nobelovku“ detskej literatúry.
Kresby jemnou linkou v Kriktorovi viac pripomínajú starú klasiku typu Sempé alebo Frank Tashlin (recenzia tu) ako Pána Mesiaca. Tieto dve knižky by už ani nemohli byť odlišnejšie: jedna prudko farebná, a pritom temná (Pán Mesiac); druhá bláznivo veselá, ale takmer bez farieb (Kriktor).
Ungererovi predátori, zlodeji a iní darebáci
Jednu vec však majú oba tituly spoločnú – humanistický odkaz. Kriktor vznikol preto, aby rehabilitoval obávané zviera, ako píše Tomi Ungerer na svojej stránke:
„Many of my first children’s books were aimed at rehabilitating disreputable animals such as a snake, bat, octopus, vulture, and rats, or stereotypically unsavoury characters like an ogre, robbers or a street urchin. I think it is crucial to show children that no matter what one’s flaws are, there is always a way to survive and win by being different and making the best out of what one has. I want to show children that everyone is an different but equally unique.„
Kriktor je jedna z prvých Ungererových detských kníh a v čase vzniku (1958) bolo takéto narušenie stereotypného delenia zvierat na dobré a zlé určite novátorská myšlienka. Dnes sa to už v detskej literatúre hemží dobrými vlkmi (Pravdivý príbeh o 3 prasiatkach od Jona Scieszku, Čiapočka od Alice Raticovej alebo The Wolf, The Duck & The Mouse od Maca Barnetta a Jona Klassena), levmi (Vtáčik a lev), potkanmi (Žabiak a cudzinec) alebo krokodílmi (Johannes Jensen). Má ešte Kriktor čo ponúknuť dnešným deťom?
Určite áno, hlavne v obrazovej rovine. Jeho ilustrátorský štýl sa výrazne líši od dnes prevládajúcej estetiky v detských knihách. Paradoxne, takýto starý titul na náš trh priniesol veľké osvieženie. Napriek tomu, že ilustrácie sú schválne prezdobené, majú ľahkosť aj vtip karikatúry. A Ungerer je v nej majstrom, venoval sa aj politickej, spoločenskej a erotickej karikatúre pre dospelých.
Stará dáma a ornamentálnosť prostredia, v ktorom žije, reprezentuje polobájny svet, kde ženy nosili rukavičky a lorňony a boli dámami; kde bolo zlo potrestané, zvíťazilo dobro a všetko bolo také jednoduché. 🙂 Mierumilovný a kamarátsky Kriktor má byť popretím celej temnej symboliky, ktorá sa spája s Jungovým archetypom hada.
Čo sa skrýva v krabici v tvare O
Dej je veľmi jednoduchý. Stará pani jedného dňa od syna z Afriky dostane krabicu v tvare O, v ktorej je had. Vyplašená pani si v ZOO overí, že tento druh nie je jedovatý. Ide o hada z rodu boa constrictor (veľhad kráľovský), preto ho nazve Kriktor. Vzorne sa oňho stará a vďačný had ju na oplátku ochráni pred zlým zlodejom. Obyvatelia mesta hrdinskému Kriktorovi z vďačnosti postavia sochu.
Komu je kniha Kriktor určená
Knižka je určite vhodná na prvé čítanie – prváčikovia budú nadšení, že zvládnu prečítať celú knihu na jeden šup. Staršie deti by však už mohla trochu nudiť – je určená hlavne škôlkarom. Je tu aj didaktická vložka, kde Kriktor na vlastnom tele ukazuje deťom, ako si zapamätal jednotlivé písmená a čísla. Knižku môžete čítať s deťmi od dvoch rokov. Z vlastnej skúsenosti viem, že deti sa už v tomto veku dokážu naučiť celú abecedu. Naozaj nerozumiem, prečo vydavateľstvo tento titul odporúča až od piatich rokov.
Jednoduchý príbeh a jednoduchý humor, ktorý vyplýva z toho, že had je trochu nezvyčajné domáce zviera, navyše vyslovene sadne celkom malým deťom: stará pani uštrikuje Kriktorovi dlhý sveter, aby si ho mohla na motúziku vodiť na prechádzku aj v zime. Zaobstará mu aj dlllllllhú posteľ a palmu, aby sa cítil ako doma. Mierumilovný had rád poslúži deťom na hranie: ako švihadlo, ako preliezka, ako trenažér viazania uzlov… je to skoro ako tréning fantázie, na čo všetko by sa dal taký had použiť. A deti toto cvičenie vo vymýšľaní nových funkcií pre hada veľmi rady dokončia. 🙂
Knihu Kriktor vydalo vydavateľstvo Verbarium v roku 2020. Má 36 strán a rozmer 200 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. v Maďarsku. Titul si môžete kúpiť tu.
Po tom, čo mladý grafický dizajnér Tomáš Kompaník vydal vo svojom vydavateľstve aha.slovakia svoje krásne knihy výšiviek (za Aha získal Red Dot Award!), bola latka nastavená veľmi vysoko. Minulý rok sa vo svojom minivydavateľstve rozhodol vydať niečo pre deti. Očakávania ešte znásobilo, že textovú časť knihy zveril spisovateľke Soni Urikovej. Jašo na jarmoku sa dokonca dostal do martinusáckeho výberu najlepších kníh roka.
Tento titul vznikol preto, aby malým čitateľom niekoľkými vetami predstavil staré remeslá. Soňa Uriková vymyslela zápletku, vďaka ktorej hlavné postavy, dievčatko Barborka a jej psík Jašo, navštívia stánky remeselníkov na jarmoku: Barborke sa tam Jašo stratí a kým svojho Jacka Russela nájde, prejde celú uličku remesiel. Medzitým Jašo stánkárom všeličo vyvedie, ale nakoniec dostane veľký perník. Barborke sa na jarmoku tak zapáčilo, že sa tam s rodičmi vyberie ešte raz.
Kniha roka 2020??
Hoci text sa číta veľmi dobre, márne som v ňom hľadala niečo, čím by si vyslúžil zaradenie do výberu kníh roka 2020. Príbehu chýba iskra, čokoľvek, čo by čitateľa prinútilo premýšľať o ňom a vrátiť sa k nemu. Moje deti si knihu prečítali kvôli psíkovi Jašovi, ale viac si ju nevypýtali. Myslím si, že spomínané ocenenie urobilo tomuto titulu medvediu službu. Kto od neho očakáva nejakú pridanú hodnotu, bude sklamaný, tak ako som bola ja.
Veľmi nás nezaujali ani ilustrácie Dominiky Šikulincovej (predtým ilustrovala knihu Etela letela). Viac o nich napísala Mária Kralovič tu.
Jaša na jarmoku nezachráni ani záverečná mikroencyklopédia remesiel (každému z nich je venovaný jeden odsek). Dieťa sa tak z knihy nedozvie viac ako z bežnej návštevy jarmočnej uličky remesiel. Pri každom remesle sa spomínajú jeden-dva kusy náradia/materiálu, ktoré sa v ňom používajú, no to je všetko. Oveľa poučnejšia je podľa mňa prekladová kniha Nezvyčajné povolania z Ikaru aj slovartovka Džbány, košíky, medovníky. Spoznaj naše remeslá. Pre staršie deti Slovart vydal knihu Zabudnuté remeslá a život na vidieku.
Ako by som si to predstavovala ja
Neviem, do akej miery sa na tvorbe knihy Jašo na jarmoku podieľal vydavateľ Tomáš Kompaník. Predlohou Jaša je jeho vlastný psík z Československého kastračného programu (z každého zakúpeného výtlačku ide jedno euro tomuto programu), preto predpokladám, že nápad priblížiť deťom tradičné remeslá vznikol uňho. Jeho láska k nim sa však cez knihu na čitateľa neprenáša.
Škoda, že si netrúfol ísť podobnou cestou ako pri svojich vzorkovníkoch výšiviek. Nevidím dôvod, prečo by abstraktné vzory výšiviek a iných remeselných výrobkov nemohli fungovať aj u detí. Namiesto tuctového umelého príbehu strateného psíka by boli určite zaujímavejšie autentické príbehy zo života starých ľudí, ktoré si vypočul pri svojich etnografických cestách po Slovensku – niečo podobné, ako v knihe Aha100.
Rovnako dobre si viem predstaviť spoluprácu Tomáša Kompaníka ako ilustrátora a dizajnéra s československým vydavateľstvom Pipasík (o ich pracovných zošitoch som písala tu, tu a tu). Predstavujem si ju ako interaktívnu knihu s priloženou ihlou, niťou, drôtikom a postupmi na výrobu jednoduchých ozdôb, výšiviek, košíkov, medovníkov, bábiky zo šúpolia či píšťalky… to by potom naozaj mohla byť kniha roka. 🙂
Komu je kniha Jašo na jarmoku určená
Malým deťom, zhruba od 4 rokov. Staršie už jednoduchý príbeh nezaujme.
Knihu Jašo na jarmoku vydalo v roku 2020 vydavateľstvo aha.slovakia. Má 60 strán a rozmer 230 × 250 mm. Vytlačili tlačiarne Polygrafické centrum.
Yakari a Veľký orol, Yakari a bobria hrádza, Yakari a Biely bizón, Yakari a králik Nanabozo
Už som niekde na tomto blogu písala o tom, ako ma fascinujú detské zaklínadlá. Jedno majú moje deti na vyvádzanie pri kúpaní, jedno na skákanie. Zaklínadlom, ktoré ich automaticky dostane do módu hrania, je čeština. Už nejakú dobu sa hrajú skoro zásadne iba v češtine, lepšie povedané vo svojej verzii „češtiny“. Nebývame v Česku, nechodievame tam, poznáme minimum Čechov, české knižky, ktoré máme doma, im zásadne čítam iba v slovenčine. Tento jazyk sa „naučili“ (najmä to mladšie) za pár mesiacov, možno týždňov, iba pozeraním seriálu Yakari na internete. Od februára do júna videli každý deň aspoň dva diely, takže ich už skoro všetky poznajú naspamäť; na ostatné animované rozprávky bol vyhlásený bojkot. Yakari bol počas prvej karantény niečo ako ďalší člen našej rodiny.
Keď vyšla správa o tom, že sa Slovart chystá vydať pôvodný komiks Deriba a Joba, boli mi jasné, že Yakari sa u nás bude nielen pozerať, ale aj čítať. A čítal sa s o to väčším nadšením, že druhý, tretí, štvrtý a do istej miery aj prvý diel obsahujú nové príbehy, ktoré sme z animovaného seriálu nepoznali.
Yakari je päťdesiatnik
Postavička indiánskeho chlapca Yakariho, ktorý má dar rozumieť zvieracej reči, vznikla v kultovom rovnomennom francúzsko-belgickom komikse (hoci obaja autori, spisovateľ Job aj ilustrátor Derib sú podľa Wikipédie Švajčiari) ešte v 70-tych rokoch.
Doteraz v origináli vyšlo 40 dielov. Slovart ide po poradí a zatiaľ vydal prvé štyri z nich. Piaty, Yakari a medveď grizly, vychádza práve teraz!
Čím je tento starý komiks taký výnimočný, že zaujme aj po polstoročí a stále slúži ako predloha pre adaptácie (dva seriály a najnovšie aj film)? Deti láka v prvom rade dobrodružný dej a klasická komiksová estetika. Tvorcovia si pomohli aj starými trikmi: hlavnou postavou je dieťa, ktoré svojou šikovnosťou, inteligenciou a inými vlastnosťami prekonáva dospelých. Výnimočný nie je ani motív človeka, ktorý rozumie reči zvierat.
Siuxovia, Šošóni a Božena
V prvom rade je však Yakari idylický až utopický svet s exotickou kultúrou. Etnológovia by určite nejaké chybičky našli, ale z pohľadu laika tvorcovia život Siuxov zachytili pomerne presne. Napriek veľkému úspechu komiksu autori nechrlili jeden diel za druhým, ale vydávali priemerne jeden komiks za rok. Je vidieť, že tento čas venovali aj relatívne dôkladným rešeršiam. Je tu pár záberov na celý tábor z vtáčej perspektívy, kde je zobrazený každodenný život kmeňa vrátane takých drobností, ako je spracovanie úlovkov na mäso a kožu, nosič na bábätko a pod. V porovnaní so seriálom je v knižke aj o čosi viac indiánskych termínov ako squaw, howg, waconda.
Náhoda nie je ani to, že jeden z prvých dielov sa volá Yakari a Biely bizón. Albínski bizóni mali v indiánskej mytológii zvláštne postavenie, ako sa píše v tomto článku. Píše sa v ňom aj to, že Božena je v jazyku Šošonov bizón. 🙂 Celé toto heslo z Wikipédie je veľmi zaujímavé, vrátane desivej fotky hory bizóních lebiek, ktorých európski prisťahovalci lovili len kvôli tomu, aby Indiánov vytlačili z ich území. Pôvodne 60-miliónovú populáciu týchto zvierat belosi v 19. storočí zdecimovali na 300 kusov.
Yakari ochranca prírody
Z toho museli byť Indiáni zúfalí (tí bizóny spotrebovávali nielen na mäso, vyrábali z nich takmer všetko, čo potrebovali na svoj život). Preto aj Yakari stále opakuje, že človek si z prírody môže zobrať len toľko, koľko potrebuje. Knižka aj film majú veľmi silný ekologický odkaz. Yakari, veľký ochranca všetkých zvierat, je napríklad jediný z mužských členov kmeňa, ktorý nenosí luk a šíp, hoci on sám vegetarián nie je.
Tento exotický svet pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky moje deti totálne fascinoval. Vďaka tomu, že magických prvkov je tu minimum (Yakariho schopnosť dorozumieť sa so zvieratami a živé totemy, ktoré deťom pomáhajú), aj malí čitatelia chápu, že Yakari je tak trochu dokumentom o kultúre skutočných Indiánov. A chcú sa dozvedieť viac. My sme gúglili staré fotky Siuxov na internete, info o Kolumbovi; pozerali dokument Pavla Barabáša o juhoamerických indiánoch. A momentálne sa chystáme na tieto knihy o indiánoch:
Ak by nebola pandémia, určite by sme šli do kina na celovečernú rozprávku Yakari!
Moja dcéra píše Slovartu
Keď som našej druháčke povedala, že v origináli vyšlo 40 dielov a u nás zatiaľ len 4, nakázala mi odkázať slovenskému vydavateľovi, že má vydať ďalšie. Povedala som jej, nech to urobí sama, preto napísala tento odkaz:
„Derib a Job knižka Yakari sa mi velmi páčila mohli bi sťe urobiť ďalšie ďieli knižki Yakari.“
Slovart, čo vy na to?
Komu je určená séria komiksov Yakari
Po každej kratučkej vetičke nasleduje prestávka v podobe obrázka – komiksy sú ideálnym čítaním pre všetkých začínajúcich čitateľov. Yakari bude tiež výborný vianočný darček pre všetky deti, ktoré si obľúbili seriál (asi od 4 rokov). Deťom, ktoré seriál nepoznajú, však odporúčam až od 5 rokov – príbeh vo forme komiksu je predsa len trochu ťažší na pochopenie. Nepreskočte prvý diel – tam sa vysvetľuje, ako Yakari prišiel k schopnosti porozumieť zvieratám. 🙂
Plastelínová Nebeská dúha a Veľký šedák 🙂
X a X sú dva iksy, ak vieš skočiť, chlapík si
Hoci nadšenie mojich detí z Yakariho je nekonečné, ja mám pár výhrad. Umelecké ambície som od komiksu nečakala, viac mi však vadí iná vec.
V duchu Smrekovej rýmovačky sa nesie aj animovaný seriál Yakari a jeho predloha. Samice (dokonca aj medvedice a kravy bizónov!) si väčšinou s rôznymi problémami neporadia samy, často nevedia ochrániť svoje mláďatá a bezradne čakajú, kým ich Yakari vykúpi. Najhoršie je ich hysterické kričanie/nárek. 🙂 Aby bolo jasné, seriál ani knižka nie sú vôbec otvorene mizogýnske, skôr podprahovo stereotypné. Yakariho kamarátka Nebeská dúha je vyslovene pozitívna postava, ale pri pretekoch na koni je vždy tá druhá (ak vôbec má vlastného koňa), často jej je zima, bojí sa, ľahko sa zraní. A hoci nie je hlúpa, je to trochu nudná postava. To platí pre animák aj knižku. Jasné, predloha vznikla ešte hlboko v minulom storočí a bola určená hlavne chlapcom, ale dnešným očiam sa na to pozerá trochu ťažko.
Komiksy vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2020. Jednotlivé diely majú 48 strán a rozmer 215 × 287 mm. Vytlačili tlačiarne Neografia Martin. Knižky si môžete kúpiť tu:
Na rozdiel od mnohých iných večerníčkov zo 70-tych a 80-tych rokov, ktoré dnes v TV fungujú už len ako retro vata (a pozerajú ich skôr nostalgickí rodičia ako dnešné deti), Maxipes Fík je stále rovnako živý, vtipný aj výtvarne vydarený. Tento seriál už celé desaťročia patrí medzi najobľúbenejšie rozprávky. Neviem vôbec povedať, ktorý zo štyroch geniálnych tvorcov (scenárista Rudolf Čechura, herec Josef Dvořák, ktorý rozprávku nahovoril, ilustrátor Jiří Šalamoun a skladateľ hudby Petr Skoumal) na tom má väčší podiel.
A to isté platí aj o knižnej podobe. Napriek tomu, že knižka opisuje tie isté príbehy ako prvá séria známych večerníčkov, len v zhustenej a veľmi mierne pozmenenej forme, baví nás ju čítať stále dookola. Kým som si ju vypýtala z vydavateľstva Albatros, roky sme si ju pravidelne požičiavali z knižnice.
Ilustrácie v komiksových políčkach vyzerajú detsky ľahko a jednoducho, často až kostrbato. Ilustrátor Jiří Šalamoun (možno si jeho gargantuovské postavičky pamätáte aj z filmu Jak básníkům chutná život) si s proporciami hlavu neláme, veď je to kniha o disproporčne veľkej bytosti. Rovnako ako s proporciami narába aj s farbou: niekde jej je požehnane, inde len čierna a biela. Nedrží sa žiadnych pravidiel, ani pravidiel klasického komiksu (možno v 70-tych rokoch ani nemohol tento „buržoázny“ žáner otvorene napodobňovať). Napríklad obrázky sú poctivo číslované ako v nejakej odbornej encyklopédii. Aj vďaka tomu všetkému knižka stále pôsobí tak roztopašne ako sám Fík.
Kus Šalamouna vo Fíkovi
Šalamoun navyše do políčok často vloží aj nenápadné vtipné detaily, takže ten, kto knižku preletí len kvôli príbehu, sa ochudobní o polovicu jej hodnoty. Vpašoval sem aj vtip, ktorý pochopia len tí, čo majú skúsenosť s logopédom. V rozhovore s Marekom Ebenom sebaironicky priznáva, že postava Fíka je do istej miery stelesnením jeho vlastnej „připitomělosti“. 🙂 Bavia sa aj o tom, že seriál vyvolal módnu vlnu plemena maxipes. 🙂
Moje škodoradostné deti najviac milujú situácie, v ktorých ľudia vydesení gigantickým hovoriacim psom odpadávali. Ale autor Rudolf Čechura mal omnoho živšiu fantáziu, humor nevyplýva len z Fíkových rozmerov. Rovnako obľúbená je aj scéna, kde Fík nechtiac autom zrazí hus. Zostane z nej len placka a tú si nešťastný farmár zroluje do rolky a odnesie. Keď budete počuť moje 5-ročné dieťa, ako vykrikuje Chcem pivo, chcem pivo, neposielajte na mňa sociálku, to si len pýta kapitolu o tom, ako Fík nedopatrením vypil celý sud piva (a odvtedy už nevyrástol ani o kúsoček – preto deti po ňom určite nebudú opakovať, aby sa im to náhodou nestalo tiež).
Komu je kniha Maxipes Fík určená
Deťom od 4 rokov. Hoci má 80 strán, vďaka veľkým obrázkom ju prečítate celú na dva- trikrát. Rozdelením na políčka pripomína komiks, ale príbeh sa neodohráva v klasických komiksových bublinách, ktoré zvyčajne majú zle čitateľný lettering, ale v textových blokoch s normálnym tlačeným písmom. Preto je to jedna z najlepších knižiek na precvičenie čítania pre prvákov. Aj naša čitateľka začínala práve s ňou. 🙂
Kniha Maxipes Fík vyšla vo vydavateľstve Albatros (pôvodne v Mladých letách) v roku 2011. Má 80 strán a rozmer 195 × 255 mm.
V Albatrose už slovenskú mutáciu vypredali, ale v Martinuse ju, zdá sa, ešte zoženiete.
Ak sa zapájate do tejto aktivity, ktorú uť piaty rok pripravuje OZ Čítajme si spolu, blog Pampúch, OZ Krajina čitateľov a Martinus, určite už zháňate knihy na tohtoročné témy. Dnes som preto pripravila stručný zoznam tých titulov, ktoré sa dajú použiť na jednotlivé týždne Prečítaného leta. Viac k nim napíšem v danom týždni.
1. O mestách
O fiktívnych mestách: pop-up kniha Popville (asi už len v antikvariátoch; Boisrobert, Rigaud), Útek (Vadas, Olejníková), Prečo bývame za mestom (Stamm, Bauer; recenzia tu)
O architektúre: D.O.M.E.K. (Mizielińskí), Můj dům (Musilová, Šuleková; z tejto knižky je aj tento parádny domček na obrázku nižšie; recenzia tu), Príbehy stavieb (Sekaninová, Cenkl; recenzia tu), K čemu jsou architekti (Jirkalová),
Beletria: Emil z hôr (Raýman; recenzia tu), Dům číslo 226 (Šrámková, Tachezy; asi už iba v knižnici), Koniec sveta a čo je za ním (Kompaníková, Klímová)
Zamyslenie nad tichom v knihách s krásnymi ilustráciami: The Sound of Silence (Katrina Goldsaito), Takto počujem (Romanyšyn, Lesiv; recenzia tu), H.U.D.B.A. (Libera, Mizielińskí), Rýchlosť svetla hviezd (Stuart, Abadía; recenzia tu),
Načúvanie prírode: Řeka (Sanna; recenzia tu), Vtáky našich lesov (Pinnington, Buckingham; recenzia tu), Vtáky našich záhrad (Pinnington, Buckingham; recenzia tu)
6. O kuchyni
Recepty pre deti a skvelé tipy na hry v kuchyni: Kukuchařka (Hůlková, Kulhavá, Muchovičová, Paseková), Hirameki placemats
Čo vtipné sa môže prihodiť v kuchyni: Chocolate cake (Rosen; recenzia tu), Toddler Punk (Kompaníková, Török; recenzia tu), Špinuška (Schmidt, Westendorp; recenzia tu), Pravdivý príbeh o troch prasiatkach (Scieszka), Ako som sa stal mudrcom (Sloboda, Klepoch),
Čo všetko sa dá v kuchyni nájsť a využiť: Urob si masku (Tóth; už len v knižniciach), knihy pokusov
Knihy o ženách, ktoré odmietli celý svoj život stráviť v kuchyni: Kvapky na kameni (Kompaníková, Musilová; recenzia tu), SuperŽeny (Žačoková, Bartová; recenzia tu), Egaliterra (Olech, Bak)
7. O ostrovoch
Príbehy o záhadných ostrovoch: Komodo (Sís; recenzia tu), Kde žijú divé zvery (Sendak; recenzia tu) Dinotopia (Gurney; už len v knižniciach), Leotolda (De Dios; recenzia tu)
Topánky/ponožky v hlavnej úlohe: Noha k nohe (Klimáček, Tóth; recenzia tu), Párožrúti (Šrut, Miklínová)
Kde sa tiež spomínajú topánky: Bežná (Oľhová, Kralovič), Leonardo, kocúr z ulice (Uličiansky, Matlovičová; recenzia tu), Kozliatka (Rázusová-Martáková, Blažková, Král), Dášenka, čiže život šteniatka (Čapek)
9. O knihách
O spisovateľoch: Kvapky na kameni (Kampaníková, Musilová; recenzia tu), SuperŽeny (Žačoková, Bartová; recenzia tu), Agatha Christie (Munró, Sánchez Vegara)
O knižniciach a vydavateľstvách: Matilda (Dahl, Blake; recenzia tu), Hups, Rups a Šups (Futová, Škorupová, Ilkovičová)
